Ako literatúru, tatuško!

 

Nie som veľká organizátorka. Tu doma neviem zorganizovať nič. Veľké rodinné upratovanie v mojom podaní vyzerá tak, že ja upratujem, nadávam, vyhadzujem, ostatní sa zašívajú, prípadne ratujú, čo vyhadzujem a akože nenápadne vyhodené zvláčajú z koša nazad do políc a pod postele. Nenosím listy na poštu, neodpovedám včas na maily, vždy zmeškám autobus a nahováram si, že som šla na ten ďalší, na ktorý čakám a fajčím na zástavke, že som si vlastne chcela zapáliť. A nemám rada festivaly, zhluky ľudí, zvlášť keď ide o literatúru, ktorej pristane intímne osvetlenie a ticho, či už ide o spisovateľa, alebo čitateľa. Nemám rada akože literárne akcie. Knižka sa má predsa čítať potichu, v kúte, doma, v posteli, v autobuse. Rada sa však o knižkách rozprávam, koniec koncov, celý môj život niekto vedľa mňa hovorí o knižkách alebo o nejakej rozprávam ja a páči sa mi, keď autor, trebárs básnik, číta svoje dielo, keď sa o ňom trochu rozhovorí. Môj tato Vinco Šikula čítaval z napísaného mame aj pri varení. Vtedy sme nesmeli vyrušovať, hocikedy sme stáli vo dverách a chceli sa niečo opýtať, čakali sme na bodku na konci vety, na nádych, sledovali interpunkciu a dikciu. Nevyrušovali sme. Veď dobrý rozhovor o čomkoľvek je sviatok! Aj festival je vlastne slávnosťou, sviatkom, príležitosťou sa stretnúť a porozprávať. Tak som si jeden vymyslela, lebo sa mi zdalo, že poézia, najmä písaná, prednášaná a vlastne poézia v akejkoľvek podobe nám chýba ako soľ. Keby sa ma jeho veličenstvo môj kráľovský otec opýtali, ako veľmi ho mám rada, určite poviem, že… ako literatúru, tatuško! Z domu by ma nevyhnali, pre nás doma bola „niečo ako láska, niečo ako soľ, milujem ťa, ale už som zabudol“ (MiroslavVálek).|

No a tak som si jeden festival vymyslela. Lebo mi chýba poézia a lebo zapovedaného chleba najväčší krajec. A keď sme už pri tých prísloviach, lebo keď bolo koze dobre, išla na ľad tancovať, alebo bol raz jeden, vymyslel tragač a potom ho musel hore kopcom tlačiť. Ja som si vymyslela festival poézie, presvedčila všetkých vo svojom okolí, že práve taký festival potrebujeme a že ho jasnačka žuvina aj zorganizujem. Och, naša milá pani riaditeľka, ani moje kolegyne netušili, že  keď som ich, ja neskúsená festivalová organizátorka presviedčala, že to zvládneme, akoby som hovorila, nech sa so mnou vyberú bez mapy a buzoly do sveta, čo do sveta, do hory, lesa, na hrebeňovku! Improvizácie, hoci zavše pripravené, sú súčasťou môjho diela!

Bývam v Modre a pracujem v knižnici v Pezinku. Nie je to obyčajná mestská knižnica, má „malokarpatský“ záber. Odjakživa sa v tomto regióne, čo sa literatúry týka, diali veci! Odjakživa, môjho určite!, sa v našom regióne darilo viniču a možno to s révou vínorodou súvisí, odjakživa boli malokarpatské štepnice úrodné aj čo sa týka literatúry. Teda, hovoriť viem, len čo je pravda. Aj presviedčať. Moje medové motúzy aj čo sa frajerov týkalo, boli vždy zo slov. Napokon, z tých bude aj festival. Poďme na to!

Ten je na svete už druhý rok, moje čudesné dieťa, kvôli ktorému som sa tuším naučila zadávať projekty, pýtať prachy, telefonovať na všetky svetové strany, písať maily aj listy, odpovedať na ne. Chcela som, aby aj moja štepnica zo slov bola úrodná, to najlepšie, čo doma aj v okolitom svete máme. Mať festival, na ktorý sa ľudia budú tešiť ako trebárs na Pohodu. Na dobrú báseň v podaní autora, jeden na druhého, že sú pri tom, sama sebe odpovedať na otázku, čo to tá poézia je, sprostredkovať stretnutia slovenských básnikov a ponúknuť ich vínom z Modry či Pezinka. Alebo z Pezinka či Modry. Skamarátiť mestá, vydláždiť cestu medzi nimi veršami…

Festivalu ako dieťaťu treba dať meno. Nazvali sme ho FELIBER POETRY s odkazom na occitánskych felibrov, ktorí sa hlásili k svojmu kraju, jazyku, slobodnému písaniu, nazývali sa robotníkmi slova. Ich hlavným a najznámejším predstaviteľom bol prvý nositeľ Nobelovej ceny básnik Frederic Mistral. Aké nádherné veterné meno!

Ale aj Slováci mali svojich felibrov, ku ktorým sa hlásil aj básnik Ján Smrek! Smrek vyrastal v modranskom evanjelickom sirotinci, neskôr sa učil v Bratislave za obchodníka a počas prvej svetovej vojny prešiel takmer „celý svet“, dostal sa až do Palestíny, ale keď sa chorý a „čierny od slnka“ vrátil, zaklopal opäť na bránu evanjelickej fary v Modre, kde našiel zázemie u kňaza Samuela Zocha, mimochodom, biskupa a prvého bratislavského župana. Do nášho krásneho kraja sa vracal po celý život, aj keď začal študovať teológiu, aj keď pracoval v Mazáčovom vydavateľstve, vracal sa sem z Martina aj z Bratislavy. A skoro nik nevie, že básnik Ján Smrek je čestným občanom mesta Modry. Ten, kto má rád poéziu, však vie, že navždy zostal pripútaný k nášmu kraju a jeho špeciálnej atmosfére a kráse. Láska k životu vo všetkých podobách v jeho básňach bujnie ako vínna réva nad Modrou a nad Pezinkom, možno nenáročná na pôdu, znášajúca aj sucho, volajúca však po dobrom a robotnom gazdovi a takmer každodennom dotyku. To z tejto zeme rastú naše džbánky, z tejto zeme sa „žmýka víno“, táto zem bola vždy dobrou pôdou pre básne. Festival FELIBER POETRY chce osláviť poéziu a všetkých malokarpatských, slovenských, a čo slovenských, stredoeurópskych (!) felibrov. Od minulého roka sme sa naň tešili, od minulého roka, vlastne odvtedy, ako dohrala slovenská skupina Longital poslednú pesničku v modranskej starej radnici, sme vymýšľali, čo urobíme na budúci rok, koho pozveme…

Báseň je úkaz, niekedy kopec, otrasná skúsenosť, krajina, ktorá nemá mapu, odbočeniami sú metafory, skratkou trebárs rým, zavše nastavuje nohu, a keď si myslíte, že ste stratení, prišli ste do cieľa. Báseň je ulička, ktorou nás naviguje básnik, aby nás doviedol „bez rebríka na húru“, je radosť z reči, stromov, trávy, konfrontácia so sebou samým a zúčtovanie so svetom, poézia je smútok napísaný strašnou „tintou“, niekedy namaľovaný a inokedy príde ako zvuk, poézia je čistá radosť, je všetko, čo neviete povedať, a možno do nej vedie ulička, čo sa volá trebárs kalambúr.

Jasné, že festival vás nenaučí čítať a ľúbiť literatúru, ale môže prebudiť vašu zvedavosť tak, že zájdete do kníhkupectva a kúpite si knižku, ktorá sa stane vašou kamarátkou. Alebo tam stretnete kamarátov, pozriete sa na miesta, kde ste ešte neboli… Zavše na ne zablúdite, aj keď si čítate.

Môj, náš medzinárodný festival poézie sa odvoláva na všetkých felibrov sveta, chce byť defilé najlepších slovenských básnikov. V máji či júni, keď snežia kvety, kyselkavo kvitne vinič a minuloročnému vínu je do reči, v Pezinku na mlyne, zhovárať sa o poézii, počúvať hudbu, popíjať víno, rozklepotať mlyn a prekričať ho básňou, nájsť prienik medzi napísaným, namaľovaným a zahraným, v modranskom sirotinci, v tatovom dome na kopci Hamrštíle (nebol u nás doma festival každý deň?), v múzeu Ľudovíta Štúra, na výstavách fotografií, ktoré mapujú trebárs tvorivé a životné zázemia Lýdie Vadkerti Gavorníkovej a Jozefa Mihalkoviča, našich, čo našich, mojich, mojich Modranov!, v starej modranskej radnici, kde bolo kedysi múzeum Ľudovíta Štúra, kde som kedysi pracovala a videla z okna dve staručké oskoruše, na školách, na uliciach, vypočuť si básničku, počúvať, ako to bolo alebo je, ochutnať koláče jedna báseň a potom, vážení, celý rok spomínať a vymýšľať nové dobrodružstvá…

Bábätko festival má dva roky, na tretí ročník máme čas, aj na štvrtý či piaty, vlastne som sa chcela pochváliť, že moje dieťa sa rozbehlo a hovorí vo veršoch!

Celý ľudský život je totiž jedna báseň, len si to občas treba pripomenúť alebo spomenúť na to, že všetci máme radi pekné veci.

Ide leto, čas festivalov a koncertov, osláv poézie, ovocia, muziky, jedla, tanca, vína, zabehnite na nejaký, ak ste ten náš nestihli, snáď sa na ňom stretneme budúci rok!

Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová