Alexandra Borbély – Už sa nebojím

 

Na prvý pohľad pripomína srnku. Plachú, zraniteľnú, nežnú. Takú tú zo sna, ktorý snívala paralelne so svojím nastávajúcim milencom vo filme O tele a duši. No pod touto krehkou škrupinkou nájdete mladú ženu, ktorá sa nebojí plniť si sny a tešiť sa z výziev života. Maďarka zo Slovenska. Členka renomovaného divadla Katona József Színház v Budapešti. Držiteľka európskej filmovej ceny. Ale hlavne – skromná a citlivá bytosť.

 

Pochádzate z dedinky Veľký Cetín pri Nitre, prežili ste tam celé detstvo. Máte miesto, kam sa vždy idete pozrieť, keď prídete domov?

Je tam jazero, kde som sa naučila plávať. Tam sa vždy zastavím. Stačí mi, keď sa na to jazero iba pozerám a spomienky na pekné chvíle prichádzajú jedna za druhou. Napríklad, že moja najlepšia priateľka bývala pri kostole. Veľa sme sa u nej doma hrávali a, samozrejme, museli sme chodiť aj do kostola. Raz som sa posťažovala pánovi farárovi, že moja kamarátka Mária to má ľahké, jej stačí, keď do kostola iba prebehne, ale ja musím prejsť celou dedinou, kým tam prídem. Ale náš pán farár (mám ho veľmi rada, volá sa Ferenc Győrgy) mi povedal: Sandrika, ty keď prídeš raz, to je toľko, ako keby Mária prišla päťkrát… Mám veľmi rada túto dedinu, je pre mňa veľmi dôležitá, spája sa mi s ňou veľa krásnych chvíľ. Keď prídem domov, vždy sa idem večer prejsť. Navštívim starú mamu, poprechádzam sa po hlavnej ulici a všetkých tých uličkách, kde som strávila detstvo.

 

Máte tam ešte priateľov?

Áno, pravdaže. Dokonca sa mi podarilo prísť aj na svadbu mojich kamarátov. Síce o polnoci, ale dorazila som. Dodnes si píšeme a keď sú hody, vždy sa stretneme. S každým z mojich milých v dedine ma viaže silné puto.

 

Aké ste boli dievčatko? Uzavreté, alebo pojašené?

Rada som bola sama, ale tiež som sa rada hrávala s deťmi. Po škole som si šla vždy spraviť úlohy a kresliť si. Kreslila som veľmi veľa. Obrázky z rozprávkových knižiek. Ale často som chodila aj von, medzi kamarátov. Dnes už ani neviem, či sa niečo také deje, že rodičia pustia deti von, a tie sa vrátia až po zotmení. O nás sa nemuseli báť, nikdy sa nikomu nič zlé nestalo. Pamätám si, ako sme stavali bunker, hrali sa na naháňačku a potom dlho s dievčatami rozoberali, ktorý chlapec ktorú chytil…

 

Čo ste čítavali?

K mojim obľúbeným knižkám patrili knihy z edície Pottyos – Bodkovanej, v ktorej vychádzali knihy pre dospievajúce dievčatá. Hltali sme ich s kamarátkami. Dnes sú v mojom rodnom dome v pivnici a už dlho rozmýšľam, že ich vynesiem hore. Jednu som si aj priniesla – Hárman a szekrény tetején (Traja na skrini), tú som milovala. V príbehu o troch súrodencoch najskôr len tá najstaršia sedí na skrini, ale potom jej súkromie naruší mladšia sestra a nakoniec sa tam objaví aj ďalšia sestra… Jedna z nich bola taký mudrlant, a to som bola ja. Keď som čítala nejakú knižku, vždy som musela vedieť, ktorá z postáv som ja. So sestrou sme sa často hrávali na to, kto je v nejakom seriáli ona a kto som ja.

 

Robert Fulghum napísal krásnu knižku: Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke. Vy ste sa v škôlke naučili po slovensky…

Áno, a netrvalo to dlho, už som rozprávala. Mala som veľmi milú pani učiteľku. Ako malá som nerada jedla a nerada spala. Asi do pätnástich rokov som nejedávala, potom sa to zmenilo… Raz sa stalo, že som zjedla obed a ona nahlas prehlásila: „Sandrika zjedla polievku, to musíme vypísať na stenu.“ Stála som tam celá pyšná a tešila sa, že pani učiteľka je na mňa hrdá. Do škôlky so mnou chodili aj moje staršie sesternice a dávali na mňa pozor. Lebo zatiaľ to bolo tak a vlastne stále to tak je, že ja, najstaršia zo súrodencov, držím ochrannú ruku nad mladšími – sestrou a bratom. Vtedy som si to užívala, že ma niekto ochraňoval.

 

Hoci už roky žijete v Maďarsku, kde vás považujú za svoju herečku, vyhlásili ste, že nechcete prerušiť slovenské puto. Čo pre to robíte?

Pravda je taká, že nadviazanie puta prišlo zo slovenskej a i z českej strany. Akonáhle som získala európsku cenu, okamžite sa ozvali. Že sú na mňa hrdí a tak. Veľmi ma to prekvapilo, lebo dovtedy som nepredpokladala, že ma na Slovensku považujú za svoju herečku. A nikomu nevadilo, že som Maďarka, ktorá skončila školu v Budapešti, a nie na Slovensku. Veľmi sa teším, že tie konflikty, ktoré som cítila v detstve, isté napätie medzi Slovákmi a Maďarmi, sa čím ďalej, tým viac vytráca, hrany sa obrusujú a ja už nemusím riešiť, či som slovenská alebo maďarská herečka. Pracujem pre zahraničné produkcie a som za to vďačná.

 

Ako ste sa zžili so životom v Budapešti?

Bolo to ťažké. Ešte pred vysokou školou som chodila na umeleckú školu a moja kamarátka, s ktorou sme spolu prišli do Budapešti, našla v okolí Blaha Lujza tér (námestie Lujzy Blaha) byt, ktorý sme si prenajali. Bolo to a stále je veľmi nebezpečné miesto, taký budapeštiansky Bronx. Dnes by som tam v noci nešla ani za nič. Bolo nás osem dievčat a bývali sme v príšernom podnájme. Tiež si spomínam, že som sa bála chodiť na pohyblivých schodoch a modlila sa, aby som v pravej chvíli vystúpila. Všade som chodila s kamarátkou a večer som vždy otravovala spolužiaka, aby ma odprevadil domov. Keď to už trvalo veľmi dlho, hovorí mi: Sandra, toto takto nebude fungovať, že ťa budem každý večer odprevádzať, veď ja mám aj vlastný program. Zakaždým som ho musela presviedčať, že sa bojím chodiť večer po tej našej ulici. No… bola som typické dedinské dievča vo veľkom meste. Potom sa to pomaly začalo meniť. Spolužiaci ma zoznamovali s mestom, chodili sme na koncerty, objavovali kaviarne.

 

Nebáli sa doma o vás? Mali ste len devätnásť, keď ste odišli z domu…

Nie, bola som dosť samostatná. Často som trávila leto v táboroch a nikdy som nemala strach z nového prostredia. Navyše, gymnázium som študovala v Komárne, a tak si rodičia zvykli, že som chodievala domov len cez víkendy. No v Budapešti to bolo predsa len iné…

 

Na bratislavskú VŠMU vás neprijali. Ale smutná ste preto neboli

Nie. Veľmi som túžila dostať sa do Budapešti. A keď som sa v Bratislave na prijímačkách dostala až do tretieho kola, tak som sa zľakla, panebože, čo bude, keď ma prijmú. Takto to zrejme chcel osud… Nedávno som sa stretla s Milkou Vášáryovou. Hrali sme spolu v komédii Novoročný bozk, ktorú režíroval Jakub Kroner. A pani Milka mi hovorí, že niekde čítala, že ma neprijala do svojej triedy, no nepamätala sa už na to. Povedala však, že videla film O tele a duši a že je na mňa pyšná. To mi padlo veľmi dobre.

 

Stretli ste príbuzné duše, vďaka ktorým ste sa cítili v Budapešti už trochu viac ako doma?

Áno, spolužiaci ma podržali. Som veľmi spoločenský typ, takže som nemala problém skamarátiť sa. Hneď som začala chodiť s jedným chlapcom. Vlastne so mnou to bolo tak – už v škôlke sa to začalo – vždy som musela chodiť s niekým z triedy. Ale s tým spolužiakom to bolo ťažké, lebo sme začali so sebou súťažiť. A hádali sme sa, kto má v predstavení viac výstupov. Zisťujem, že u mňa k takýmto konfliktom prichádza stále. Nie je ľahké mať za partnera herca. Muži, hlavne herci, sú väčšinou veľmi citlivé stvorenia, treba ich stále ofukovať. Na druhej strane, herec herca pochopí najlepšie. Keď však má herec za partnerku herečku, ktorej sa darí nebodaj lepšie ako jemu, nerobí to dobrotu. Aj môj terajší partner (herec, člen divadla Katona József Színház, Ervin Nagy), keď som vyhrala európsku cenu, sa mi zveril, že sa cíti menejcenný…

 

Po skončení školy ste hneď dostali angažmán v divadle Katona József Színház, v jednej z najväčších kamenných divadelných scén v Maďarsku.

Vždy som túžila dostať sa do tohto divadla. Gábor Máté, riaditeľ divadla, bol mojím ročníkovým vedúcim. Patrí k pedagógom, ktorým stačí jediný pohľad a viete, že sa nesmiete ulievať, ale sústrediť sa a pracovať. Keď bol niekto preň zaujímavý a dôležitý, ako sa to stalo v mojom prípade, tak dbal, aby z neho dostal čo najviac. Keď som končila školu, mala som šťastie, že dve herečky v divadle práve otehotneli a uvoľnilo sa miesto. Hneď som aj dostala hlavnú úlohu. Mohlo by sa zdať, že moja kariéra bola ako nalinkovaná, že som mala šťastie na ľudí, na postavy, na režisérov, ale je za tým aj veľa čakania. Nešlo všetko hladko. Neraz sa stalo, že mi prisľúbili rolu vo filme, bola som šťastná, a potom sa mi nik viac neozval. Takých sklamaní som zažila viac.

 

Ide o typickú praktiku filmárov?

Zdá sa, že áno. Filmárov na škole vedú k tomu, aby bol pre nich film posvätný. V mene neho musia prinášať rozhodnutia a cieľ v ich prípade svätí prostriedky. Majú pred sebou len svoju filmársku víziu. Na ceste k nej stretávajú a zasa strácajú ľudí… a takú maličkosť, že by sa im mali ospravedlniť, neriešia. No keď som začala pracovať na filmoch a zistila, čo všetko musí režisér držať v hlave počas nakrúcania, pochopila som ich a naučila sa nebrať niektoré veci až tak vážne. Je ťažké byť režisérom a filmárom sa človek musí narodiť…

 

Platí to aj o Ildikó Enyedi, s ktorou ste nakrúcali váš zatiaľ najúspešnejší film O tele a duši?

Určite. Len som s údivom pozerala, ako táto drobná žena s tichučkým hláskom dokáže komandovať celý štáb. Veľmi si režisérov vážim, no musia mať v sebe zrejme nejakú profesionálnu krutosť, ktorej mladý začínajúci herec nerozumie. Ťažko sa na to zvyká, my, herci, sme veľmi citliví. Ale keď dostanete zopár zaúch, už to ide ľahšie. Gábor Máté nás naučil, že až vtedy máme uveriť, že sme hrali vo filme, keď sedíme na premiére v kine a vidíme sa na plátne. Lebo aj to sa môže stať, že nás vystrihnú. A tiež prízvukoval, že vo filme stvárnime postavu len podľa toho, aký z nás majú režiséri prvý dojem. So mnou je to práve naopak. V mojom prípade prvý dojem asi nie je určujúci. Momentálne som skončila nakrúcanie v českom filme Zdeňka Jiráského – Kryštof, kde hrám Johanu, ženu, ktorá musí zastávať samé mužské práce. Ja, krehké stvorenie… Režisér vo mne asi vypozoroval mužskú energiu. A tak som brúsila kosu, starala sa o kone, naháňala kravy. Je to v poriadku, lebo nechcela by som celý život hrať postavy vysokých éterických blondín.

 

 

Andrea Miková

foto Gergo Pejkó, Navona Fashion

 

Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2019)