Amy Chua – Bojová pieseň tigrej matky

 

„Čo moje dcéry Sophia a Louisa nikdy nemohli: Prespať u kamarátok, ísť sa hrať ku kamarátkam, hrať v školskom divadle, sťažovať sa, že nehrajú v školskom divadle, pozerať televíziu alebo hrať počítačové hry, vyberať si mimoškolské aktivity, dostať inú známku ako jednotku, nebyť najlepšími vo všetkom okrem telesnej výchovy a hraní divadla, hrať na iný nástroj ako na klavír a husle, nehrať na klavíri alebo husliach…“

       

 

Úvod rovno zostra. Presne týmito riadkami začína kniha Bojová pieseň tigrej matky. A keď ste presvedčení, že deti sa nemajú vychovávať príkazmi, zákazmi a známky nie sú to najdôležitejšie v živote, pravdepodobne vám stúpne žlč. A vystúpi ešte vyššie, keď zistíte, že nejde o žiaden bombastický beletristický text, ale o skutočné pravidlá, ktorými sa riadila jedna matka. Amy Chua je na prvý pohľad azda obyčajná, hoci veľmi príťažlivá Číňanka, ktorá sa narodila a celý život žije v Spojených štátoch amerických. Na druhý pohľad je to profesorka práva na Yale, ktorú svet paradoxne nespoznal ako vášnivú bojovníčku za spravodlivosť, ale ako matku, ktorá svojim dcéram nedovolila nič a riadila každú minútu ich života. Lebo tigrie mamy vedia, čo je pre ich deti najlepšie.

Prečo tigria matka? Nuž, Amy je Číňanka a podľa horoskopu svojho národa sa narodila v znamení tigra. Tiger je kráľ všetkého, každý pred ním prechováva najhlbší rešpekt, tiger je najmúdrejší, najrozvážnejší, vášnivý, zúrivý, nekompromisný, neustúpi zo svojej pozície ani o piaď a svoje mláďatá driluje od ich prvého nadýchnutia. Nepoznajú odpočinok, poznajú len výcvik, aby raz prebrali žezlo od svojich rodičov (presnejšie od matky) a opäť všetkým dokázali, kto je tu vládca. Amy tigrie hodnoty nezískala vekom, ale boli jej vštepované od prvého nádychu rodičmi, ktorí mali rovnakú tigriu povahu.

 

Už ma nikdy nezahanbi!

Amy sa narodila 26. októbra 1962 v meste Champaign v americkom štáte Illinois a nazvať jej rodičov privandrovalcami z Ázie, pracujúcimi v čínskom bistre, by bola riadna urážka. Rodičia boli vážení, vzdelaní – ako Amy rada objasňuje rodinnú históriu. Jej mama sa síce narodila v Číne, ale od dvoch rokov vyrastala na Filipínach, ktoré počas 2. svetovej vojny sužovala japonská okupácia. Z mamy to spravilo katolíčku, ale predovšetkým ju to zocelilo natoľko, že na univerzite úspešne vyštudovala chemické procesné inžinierstvo. Samozrejme, patrila k najlepším v ročníku.

História rodiny Chua, teda otcova línia, sa dá vystopovať až do 17. storočia, k otcovým predkom patril aj cisársky astronóm, básnik a filozof. Amyin otec tiež vyrastal na Filipínach, v rodine obchodníkov, zaujímal sa o astronómiu, filozofiu, ale aj o techniku (ako osemročný zostrojil rádio, v rodine to však nikoho nezaujímalo), ale predovšetkým bol majiteľom brilantného matematického mozgu. Vďaka nemu vyštudoval v USA renomovanú univerzitu (Massachussetts Institute of Technology) a neskôr získal profesorské miesto na univerzite v meste West Lafayette v Indiane.

Amy je najstaršia zo štyroch dcér. Spomína, že čínska rodina na americkom stredozápade bola riadna rarita. To, že si do školy nosila varené čínske jedlo v krabičke, hoci by radšej ochutnala sendvič so šunkou, bolo to najmenej, čo ju odlišovalo od spolužiakov. Jej výchova z nej robila enfant terrible. Doma sa rozprávalo len po čínsky, za každé anglické slovo nasledoval úder paličkou na jedenie, zo školy musela utekať rovno domov (stretávanie sa s kamarátkami bolo neprípustné), aby niekoľko hodín precvičovala matematiku či sedela za klavírom a, samozrejme, každú školskú súťaž musela vyhrať len a len Amy Chua. Keď raz v dejepisnej súťaži skončila druhá, otec len znechutene poznamenal: „Už ma nikdy viac tak nezahanbi.“

 

Hrozné detstvo

K otcovi prechovávala veľkú vážnosť, keď prišiel domov z práce, priskočila, vyzula mu topánky a obula papuče. Na druhej strane vnímala, že pracuje do tretej hodiny v noci a do práce je tak hlboko ponorený, že ani nespozoruje, keď ona alebo jej sestry vstúpia do izby. Okrem školských povinností boli Amy a sestry zavalené (na americké pomery) aj množstvom prác. S 25-kilovým batohom na chrbte roznášali po okolí noviny a na víkendovej chate sa namiesto hrám venovali tiež skôr práci – upratovali, pleli burinu, rúbali drevo. Amy spomína, ako založila skalku a sama navláčila skaly, ktoré mali aj dvadsať kíl. Pre milovaného otca vyhĺbila jamu na bazén – sama s krompáčom a lopatou. Bola síce dlhá len tri metre a hlboká meter, ale nehĺbil ju žiaden stroj, iba ona! „Och, musela si mať hrozné detstvo,“ hovorili jej ľudia po rokoch, ale ona prekvapivo pokrútila hlavou: „Kdeže, moja rodina mi dala silu a sebavedomie.“

V roku 1971 sa Chuovci presťahovali do mestečka El Cerrito v sanfranciskej aglomerácii. Otca ako profesora pre elektroniku a informatiku totiž zamestnala prestížna univerzita v Berkeley a vďaka jeho práci rodina spoznávala aj svet. Domov si nenosili darčekové predmety, ale poznatky. V Kalifornii sa Amy viac páčilo, opäť bola premiantom školy, pričom otec jej nalinajkoval aj ďalšie roky života: vyštuduješ domácu Berkeley, život na internáte je neprípustný, takto budeš bývať doma. A vtedy sa prvýkrát vzoprela, sfalšovala otcov podpis a podala si prihlášku na Harvard do Bostonu na opačnú stranu krajiny. Samozrejme, že ju prijali a otcov hnev sa v priebehu noci zmenil na hrdosť.

 

Čínsko-židovské manželstvo

V roku 1984 ukončila s vyznamenaním štúdium ekonómie na Harvarde a vzápätí sa zapísala na štúdium práva. A opäť všetkých prevalcovala. Ako prvá ázijská Američanka sa stala redaktorkou Harvard Law Review, ktorý rozhodne nie je obyčajným vysokoškolským časopisom. Jeho história siaha do roku 1887, v redakcii pracoval aj Barack Obama a časopis sa považuje za najrenomovanejšie periodikum v oblasti práva. Pre Amy ako ženu to však malo ešte jedno plus: zahľadela sa do redaktora Jeda Rubenfelda. A on bol na tom rovnako.

Pre nekompromisnú čínsku rodinu Chuovcov sa neázijčan Jed stal nepredstaviteľným problémom. Matkina mantra ohľadom mužov znela takto: vydáš sa jedine za Číňana, nevydávaj sa za nikoho, kto dobre vyzerá, pretože je to nebezpečné, a taktiež za nikoho, kto je chorý. Číňania zjavne nemôžu ochorieť – uškŕňala sa Amy a s Jedom tajne randila dva roky, kým sa doma odvážila priznať, že jej vyvolený je biely Američan a Žid vychovávaný v liberálnom duchu. Amyin otec len tak-tak prehltol horkú pilulku…

Po absolvovaní Harvardu sa vrhla na obchodné právo. Pilovanie obchodných zmlúv ju však nenapĺňalo na sto percent, a tak Jed, ktorý už prednášal na Yale, vyslovil názor, že jeho žena by sa tiež mala uchádzať o pedagogické miesto. Urobila tak a čuduj sa svete – neuspela! Jednoducho, manželovi kolegovia ju nechceli medzi seba.  Možno ju to až tak netrápilo, pretože v tom čase už kreovala hlavný projekt svojho života: výchovu dcér.

 

Diktatúra čínskej matky

O čom je čínska matka presvedčená (podľa Amy): 1. Škola je vždy na prvom mieste, 2. Jedna mínus je zlá známka, 3. Jej deti musia byť v matematike vždy dva roky popredu pred spolužiakmi, 4. Dieťa sa nikdy nemá na verejnosti chváliť, 5. Ak dieťa nesúhlasí s učiteľom alebo trénerom, vždy sa treba postaviť na učiteľovu alebo trénerovu stranu, 6. Dieťaťu možno povoliť len také činnosti, pri ktorých má možnosť získať medailu, 7. Tá medaila musí byť zlatá.

Základom výchovy čínskej matky je chcieť, aby dieťa dosiahlo čo najviac a Amy sa rozhodla, že bude čínskou matkou, hoci v detstve na vlastnej koži pocítila, že byť Číňankou nie je vždy med lízať. Nadobudla však presvedčenie, že čínska výchova je rozhodne správnejšia, ako tá západná, preto bude svoje dcéry vychovávať rovnako, ako bola vychovávaná ona. Problém výchovy vidí striktne čiernobielo: čínska výchova je tá dobrá, západná tá zlá a aj ten najprísnejší západný rodič nikdy nedosiahne status čínskej matky. Čínsky rodič vie, čo je pre jeho dieťa najlepšie, a preto o ňom aj rozhoduje, pre jeho prospech veľa pracuje a obetuje sa. Šťastie je úspech, stopercentný úspech, človeka nebaví robiť niečo, ak v tom nie je najlepší, a preto treba tvrdo pracovať. Deti samy od seba nikdy nechcú pracovať a z tohto dôvodu je nevyhnutné ignorovať ich preferencie. Vyžaduje si to prísnosť, pretože dieťa odporuje. Nemal si z testu matematiky plný počet bodov? Čínskej matke sa zrúti celý svet a s dieťaťom driluje matematické rovnice o dve hodiny dlhšie ako zvyčajne. Čo na tom, že už odbila polnoc?! „Tvrdá prax je rozhodujúca pre špičkový výkon,“ zhŕňa svoje poznatky pani profesorka. „Účinok tvrdohlavého opakovania sa v západnom svete veľmi podceňuje. Západní rodičia sa vzdávajú príliš skoro.“

Ďalšou veľkou chybou západných rodičov je to, že sa priveľmi zaoberajú psychikou svojich detí a extrémne sa obávajú ich nízkeho sebavedomia. Ako sa moje deti cítia? Sú šťastné? A tak rodičia deti chvália, povzbudzujú, odmeňujú aj za priemerné výkony. A ak sú podpriemerné a ich to náhodou trápi, chybu hľadajú všade inde, len nie u dieťaťa: učiteľ je príliš prísny, nespravodlivý, učebný plán neprimeraný, atď., atď… Alebo taká detská obezita. Čínsky rodič otvorene povie – si tučné prasa, pozri sa na seba! Západný rodič svoj postoj zaobaľuje, čo k ničomu nevedie, avšak čínske dieťa so svojou nadváhou už bojuje. Deti západných rodičov mrhajú drahocenný čas na Facebooku či hraním počítačových hier, čínsky rodič nič také nepripustí, organizuje a riadi voľný čas svojho dieťaťa. „Samozrejme, že som chcela, aby moje deti mali koníčky – nie však ručné práce, ktoré k ničomu nevedú, ale niečo zmysluplné a ťažké, s potenciálom pre hĺbku a virtuozitu.“ Uf, silná káva.

 

Spálim tvoje plyšáky

Amy je presvedčená, že jedine čínska výchova je správna. Inak by medzi najlepšími študentmi na univerzitách, vedcami či hudobnými virtuózmi nemohlo byť toľko Číňanov. Keď najznámejšia čínska matka s týmito názormi šokovala celý svet, recenzenti jej knihu označili za najkontroverznejšiu knihu roka. „Rodičia ako Amy Chua sú dôvod, prečo ázijskí Američania ako ja chodia na terapiu,“ otvorene napísala newyorská novinárka Betty Ming Liu. Ďalší novinár v New York Times priniesol materiál o tom, že medzi dievčatami, ktoré spáchajú samovraždu, má vysoké percento ázijský pôvod. V Číne, Kórei, Japonsku, Singapure a Taiwane sa k jej knihe vyjadrovali súhlasne, ba jeden nechápavý japonský novinár Amy položil otázku: „Viete mi vysvetliť, prečo si západní rodičia myslia, že je zlé vyžadovať od detí, aby sa snažili o prvé miesto?“

Amy v knihe nesumarizovala len svoje názory, ale zdokumentovala aj reálne situácie či výroky, ktorými častovala dcéry, ak neposlúchali: Odnesiem všetky tvoje hračky do Armády spásy, ak to teraz neurobíš. Spálim všetky tvoje plyšové hračky! Nebudeme sláviť tvoje narodeniny, Chanuku ani Vianoce. Pokiaľ tú skladbu nezahráš bezchybne, si bez večere, nemôžeš sa ísť napiť, ani na WC, pokiaľ to nebude bezchybne! „Preháňala som, samozrejme, že by som nikdy nespálila plyšové hračky mojich detí,“ vysvetľovala Amy. Hračky by teda nespálila, ale vlastnoručne vyrobené blahoželania k jej narodeninám dcéram vrátila. Usúdila, že štvorročnej Lulu celá kresba trvala nanajvýš tak 20 sekúnd, a tak jej i staršej Sophii vrátila darčeky so slovami, že sa jej vôbec nepáčia a je presvedčená, že ich dokážu vytvoriť oveľa lepšie. Navyše si pamätá, že ona ako sedemročná pri príležitosti maminých narodenín upratala celý dom, pripravila raňajky, ba napísala jej i báseň! A ony jej dajú len tieto čmáranice?! Neskôr ich k perfekcionizmu prinútila, keď museli viackrát prepisovať reč, ktorú predniesli na pohrebe svojej starej mamy a reč pri príležitosti 50. narodenín Jeda pred desiatkami hostí bola tiež riadna výzva. Predniesla ju však len Sophia, Lulu v tej dobe už viedla svoj vytrvalý odboj.

 

Mudrcka a bojovníčka

Je načase pozrieť sa detailne na detstvo a dospievanie (ne)šťastných tigríčat. Sophia a Lulu (oficiálne Louisa) na svet prišli v rokoch 1993 a 1996. Sophia znamená múdrosť a podľa Amy je jej staršia dcéra stelesnením tohto slova. Od prvých chvíľ bola rozvážne dieťa, ktoré neplakalo, nerobilo problémy a ticho pozorovalo mamu pri práci. Amy sa rozhodla, že stelesnenú múdrosť treba cepovať hneď od začiatku, a tak Sophia už ako 18-mesačná dokázala odrapotať celú abecedu. Pediater sa síce vyslovil, že neurologicky to nie je možné, ale Amy a Sophia mu víťazoslávne predviedli opak. Sophia vyrastala duálne, okrem angličtiny sa učila rozprávať aj po čínsky, ako trojročná vedela napísať približne stovku čínskych znakov a čítala Jeana-Paula Sartra. Kým v škôlke sa jej vrstovníci pasovali s poznávaním čísloviek, Sophia už vedela sčítať, odčítať, násobiť i deliť a poznala aj zlomky i desatinné čísla. Vo veku troch rokov jej mama prichystala dve prekvapenia: prvýkrát ju posadila za klavír a vysvetlila, že teraz tam bude sedávať každý deň a predstavila jej Lulu, svoju práve narodenú sestričku.

Louisa znamená slávna bojovníčka a aj v tomto prípade podľa Amy platí nomen omen. Lousia bola od narodenia bojovná, temperamentná, zanovitá jazyčnica (podrezaný jazyk pripisuje Amy svojim génom) a už ako trojročná ukázala mame, že jej tigria pozícia nemusí byť až taká jednoznačná. Amy ju tiež posadila za klavír a malá slečna namiesto tichého počúvania maminho výkladu roztrhala noty. Neprestala ani po viacnásobnom upozorňovaní, a tak sa Amy rozhodla pre krutú taktiku. Lulu jednoducho vystrčila pred dom do treskúcej zimy so slovami: „Alebo prestaneš, alebo budeš vonku.“ A Lulu sa zaťala a odmietala odprosiť. Amy, ktorá nakoniec kapitulovala a dotiahla uzimené dieťa späť do domu, však tvrdí, že táto historka vôbec neznamenala jej prehru, len ju včas upozornila, s kým má tu česť. A že bude musieť byť ešte prísnejšia a náročnejšia.

Obe dievčatá teda navštevovali hodiny klavíra, ktoré ich mama dopĺňala denne niekoľkohodinovými cvičeniami. Hrali dovtedy, až kým to nebolo bezchybné. Sophia svoju prvú klavírnu súťaž vyhrala ako deväťročná a pri tej príležitosti sa Amy zamyslela nad klasickým porovnávaním súrodencov. Starší sú vždy za vzor a tí mladší počúvajú výčitky typu: Prečo nemôžeš byť ako tvoj starší brat? Pozri, čo dokázal a ty nevieš ani polovicu z toho! Je to správne? Áno, je, ale treba to formulovať inak. Tvoj starší brat dokázal toto, ale ty to dokážeš ešte lepšie. Sophia vyhrala súťaž ako deväťročná, ale ty Lulu, ty to zvládneš už ako šesťročná. Navyše som si uvedomila, že klavír je pre teba príliš jednoduchý nástroj, máš oveľa väčší talent, viac energie, ty budeš chodiť na husle…

 

 

Martina Solčanská

foto Profimedia

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2018)