Anastasia Kuzminová – Múdre rady treba vedieť použiť

 

Keby sa všetci ľudia usmievali ako ona, žili by sme v krajine blažených. Po prvej zlatej medaile na ZOH v roku 2010 vo Vancouveri jej meno spôsobilo na Slovensku doslova ošiaľ a ľudia sa vyznávali, ako veľmi ju obdivujú. A je tomu tak dodnes, akurát s tým rozdielom, že dnes už trojnásobnú zlatú olympioničku nikto nevníma ako cudzinku, ktorá „iba“ reprezentuje Slovensko. Dnes je „naša Nasťa“ pre všetkých Slovákov – od Tatier až k Dunaju.

 

 

1.Desať rokov na Slovensku… Desať najlepších rokov života?

Bývanie na Slovensku je komfortné pre mňa i moju rodinu. Do Banskej Bystrice som sa zamilovala na prvý pohľad. Aby ste to chápali, mesto Ťumeň, kde som sa narodila, nemá žiadne hory ani kopce. Do Bystrice som prišla v roku 2006 (po prvýkrát iba na návštevu), môj manžel, vtedy ešte priateľ, tu žil už niekoľko rokov. Ukázal mi v meste každý kút, prešli sme ho krížom krážom. Príjemní ľudia, ktorých som stretávala, mi dodali pocit istoty. Vôbec nemám pocit, že žijeme v „cudzine“. Tu je náš domov.

 

2.Čo by ste svojmu rodnému Ťumeňu priala najviac zo všetkého?

Ťumeň sa rozrastá a stále je krajší a krajší. Hoci niekedy je mi ľúto, že miesta či zákutia, na ktoré si pamätám z detstva, sa zmenili na nepoznanie, no prajem im to, lebo mesto skrásnelo, ošarpané budovy nahradila pekná moderná výstavba. Popri rieke Tura sa ťahá promenáda s fontánami a lavičkami, kde sa možno príjemne poprechádzať. Kedysi sa dal Ťumeň prejsť pešo z jednej strany na druhú, dnes to už však nie je možné, tak sa rozrástol. Ale má to aj tienistú stránku: ľudia sa už akoby nakazili syndrómom veľkého mesta, žijú v zhone a v strese. Dopriala by som im viac úsmevov a dobrej nálady, viac pozitívnej energie, aby sa dokázali zo života viac tešiť.

 

3.Váš brat Anton je tiež športovec a často ho spomínate. Má dvojča – sestru Aňu. Boli ste si blízke? Alebo je Aňa z celkom iného cesta ako vy?

Naša sestra Aňa je, aj vždy bola veľká športovkyňa. Športovala odmalička rovnako ako ja s bratom. Ale kvôli zdravotnému stavu nemohla so športom pokračovať na vrcholnej úrovni. Má dve deti, ktoré tiež vedie športovým smerom. Žijú spolu s mužom, bývalým reprezentantom v bežeckom lyžovaní, blízko našich rodičov v Ťumeni. Aňa je hlavný organizátor klubu fanúšikov ruského biatlonu a často sa stretávame aj na pretekoch svetového pohára v biatlone.

 

4.„Aby si mohla letieť vysoko, Nasťa, musíš sa naučiť padať.“ V rozhovore, ktorý sme s vami robili pred rokmi, ste sa vyjadrili, že toto vám často hovorili rodičia… Zažili ste veľa chvíľ, keď ste si intenzívne opakovali túto rodičovskú múdrosť?

Múdrych rád svet ponúka viac než dosť. Dôležité však je, či o nich len mudrujeme, alebo sa vieme podľa nich aj správať, či ich vieme (a máme odvahu) použiť v rozhodujúcej životnej udalosti. Vždy som veľmi pozorne počúvala a vnímala rodičov aj starých rodičov a podobne sa to snažím učiť aj syna a dcéru. Verím, že použijú nielen moje múdrosti a príklady z môjho života, ale nájdu si a naučia sa niečo nové aj sami.

 

5.Čo vo vašej rodine platilo vždy a so železnou istotou?

Do školy sa vždy chodí načas a školská uniforma musí byť pripravená už večer pred spaním. Najprv povinnosti, až potom zábava. Nikdy nič neodkladaj na poslednú chvíľu. Ak sú problémy, treba ich riešiť hneď, aby sa nenahromadili. Študovať sa dá lepšie a kvalitnejšie, keď máš v izbe, na pracovnom stole, v školskej taške poriadok. Tak budeš mať poriadok aj v hlave. Po každej športovej aktivite sa treba prezliecť do suchého oblečenia, či je zima alebo leto.

 

6.Čítali ste dievčenské romány? A mali ste v tínedžerských rokoch aj obľúbenú hrdinku?

Mala som obľúbený román Majster a Margaréta od Michaila Bulgakova. Odhodlanie a odvaha hlavnej hrdinky ma fascinovali. Keď som tú knihu otvorila ako malé dievča prvý raz (bola súčasťou povinného čítania v škole), hovorila som si, aký zvláštny príbeh, ale veľmi som mu nerozumela. Po čase som sa ku knihe vrátila opäť, a potom ešte niekoľkokrát, a vždy som v Margarétkinom príbehu našla niečo iné, čo ma v danú chvíľu oslovilo.

 

7.Váš syn má už jedenásť rokov. Prežíva obdobie vzdoru? Chce si veci robiť po svojom?

Uvedomujem si, že ho treba vnímať ako človeka s vlastným názorom, ale pritom správne a trpezlivo vysvetľovať ten svoj. Snažím sa s ním diskutovať o veciach a situáciách, s ktorými sa stretáva. Učím sa a učím jeho tiež analyzovať, oponovať, obhajovať. Som vždy rada, keď príde za mnou, aby sa vyrozprával, poradil, posťažoval.

 

8.Niektorí psychológovia hovoria, že základné pravidlo výchovy detí znie: „Treba sa správať pekne, dieťa sa pridá. Slová dojímajú, príklady priťahujú.“ Súhlasíte?

Deti sú naším zrkadlom. Prichádzajú do nášho života nie pre to, aby sme ich vychovali. To oni vychovávajú nás…

 

9.Cítite sa v nejakých situáciách ako dieťa?

Je dobré, keď sa človek môže cítiť ako dieťa. Je vzácne, keď sa môže radovať z maličkostí a žiť tu a teraz. Neprežívať včerajšok a nebáť sa zajtrajška. Veľmi rada stretávam alebo pozorujem ľudí s „detským“, bezstarostným úsmevom na tvári. A hlavne rada rozdávam úprimné úsmevy tým, ktorí už zabudli, že tiež boli dieťaťom.

 

10.Robí mužom dobre, keď ich ženy vychvaľujú do neba?

Muža určite vždy poteší pochvala. Ale všetko treba robiť s mierou (smiech).

 

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí nájdete v októbrovom čísle MIAU (2018)