Andrea Laššáková – Balet je rehoľa

 

Ktorási známa primabalerína raz povedala, že baletky sú nádherné bytosti s otrasnými nohami, čím tak trochu poodhalila rúško tajomstva, ktoré sa vznáša okolo éterických bytostí. Chceli sme preto vedieť viac, napríklad či sú baletné špičky pohodlné, či ich tréning spočíva len v prepínaní kolien a priehlavkov, či sa baletky neboja konca ich krátkej tanečnej kariéry a či skutočne musia držať tvrdé diéty, aby ostali štíhle sťa prútiky. Za odpoveďami sme „cestovali“ až do Petrohradu, kde v slávnom Michajlovskom divadle prepína svoje špičky rodáčka z Dolného Kubína, sólistka baletu Andrea Laššáková.

 

Pamätáte si, kedy ste si po prvý raz obuli baletné špičky?

Pamätám si, aká som bola nadšená, keď sme mali dostávať špičky na tanečnom konzervatóriu, kde som študovala. Nikdy predtým som nemala možnosť stáť na baletných špičkách, a tak som doma skúšala vypchať baletné cvičky ponožkou alebo niečím tvrdým, aby som aspoň trošku vedela, aké to bude. Samozrejme, reálny pocit bol úplne iný. Špičky boli tvrdé, boleli ma v nich prsty, no aj tak som sa cítila výnimočne, keď som na nich stála. Skúšala som hneď spraviť nejaké kroky a vedela som, že odteraz sú len moje. So špičkami mám aj jednu vtipnú historku, keď som raz sedela na zemi a plakala, lebo ma trápil veľmi boľavý a krvavý otlak. Moji kamaráti sa ma snažili upokojiť, vtom však prišla profesorka Klára Škodová, pozrela na mňa a nahlas pred všetkými povedala, že len hlúpe baletky majú otlaky (smiech).

 

Líšil sa odvtedy váš tréning oproti tomu, ako ste tancovali „bez špičiek“?

Špičkový tréning je veľmi náročný. Profesorka Škodová vedela veľmi presne, kedy môžeme začať so špičkami a kto bol na to pripravený. Hlavne v mladom veku, približne od 10 rokov je potrebné, aby sa cviky robili správne a aby neboli príliš náročné, veľakrát sa totiž môže stať, že sa niekto zraní. Avšak učenie tanca so špičkami je podľa mňa celoživotný proces: V mladom veku sa učíme, ako vôbec na nich stáť, ktoré svaly musia pracovať, aby nohy boli silné a pripravené na väčšiu náročnosť, robíme cviky najmä pri žrdi, ktorá nám dáva podporu, neskôr aj cviky na voľnosti. V neskoršom veku pribúdajú variácie, tanec s partnerom a rôzne iné tance, pri ktorých by už mali byť chodidlá na veľkú záťaž dokonale pripravené.

 

S baletom sa zvyčajne začína v útlom detskom veku. Priviedol vás k nemu niekto z rodiny? 

O balete sa v mojej rodine nikdy nehovorilo. Chodila som na tanečný krúžok v Ľudovej škole umenia v Dolnom Kubíne, pretože som bola dosť aktívna, ale to bola len taká záľuba. Jedného dňa však starká našla v novinách oznam, že Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej hľadá deti do nového ročníka. Pamätám si, že sa ma rodičia opýtali, či by som to chcela vyskúšať, no hneď som povedala nie, pretože škola bola v Bratislave a ja som si nedokázala predstaviť, že by som musela ako deväťročná bývať niekde na internáte. Nakoniec sme sa dohodli, že môžem len vyskúšať, či na to mám a či ma vezmú. A potom sa rozhodnem. Myslím si, že balet si ma našiel sám…

 

 

Ako ste napokon zvládli internát, školu v cudzom meste, bez rodičov a priateľov?

Odchod do Bratislavy bol veľmi náročný, odrazu som sa musela o seba starať celkom sama a bývať bez rodičov, mamina ma aspoň každú nedeľu sprevádzala vlakom až do Bratislavy a potom sa vracala nočným spojom späť domov. Každý piatok zasa po mňa prišiel otec a takto sa rodičia striedali. Bolo to vyčerpávajúce, nielen pre mňa, ale aj pre nich a sestru, veď ma doma videli sotva na dva dni. Našťastie, na internáte nebolo vždy len smutno, našla som si kamarátky a naučila sa samostatnosti skôr, ako druhé deti.

 

 

 

Boli ste odmala talent, alebo ste si všetky tie pas de deux a demi-plié museli oddrieť?

Našťastie som mala prirodzené tanečné schopnosti a správnu postavu pre balet. Ale úprimne, v Rusku, Európe či v Amerike je veľa detí, ktoré majú všetky tieto atribúty. No tie ešte nikoho nepredurčia, že sa raz stane špičkovým profesionálnym tanečníkom. Mať talent je, samozrejme, výhoda, no vypracovať sa na profesionálnu baletnú úroveň, to v sebe nesie obrovské množstvo fyzickej driny a sebadisciplíny. A to platí pre všetkých budúcich baletných umelcov rovnako.

 

Odhováral vás niekto od vášho sna, že je to neskutočná drina, odriekanie a že baletky idú skoro do dôchodku? 

Na takéto reči si nepamätám, skôr som sa stretla s tým, že niektorí ľudia nevedia alebo neveria, že balet je skutočné povolanie. Že každý deň vstávame na tréning a trávime celý deň v divadle a že večer hráme predstavenia. Ľudia sa pýtali, čo budem robiť potom, či baletná kariéra nie je len strata času, čo budem robiť, keď sa zraním a podobne. Myslím si, že to boli skôr len obavy ľudí, ktorí balet nepoznajú. Nevedia, čo všetko so sebou prináša a hlavne, aké má v sebe čaro napriek faktu, aká je naša kariéra krátka. Nikdy som nepočúvala hlasy, ktoré sa ma snažili odhovárať. Moja túžba stať sa balerínou bola rozhodujúca, veľmi, veľmi som po tom túžila, odhodila som všetky predsudky a predstavovala som si, aké to bude, keď sa ňou raz stanem (smiech).

 

Po škole ste vhupli rovno do súboru baletu Slovenského národného divadla ako demi sólistka.

Vďačím za to bývalému riaditeľovi Andrejovi Suchanovovi, ktorý zrejme vycítil môj potenciál. Zborovým rolami som si prešla už počas konzervatória a hneď po nástupe do SND som účinkovala vo všetkých klasických predstaveniach ako Labutie jazero, Bajadéra, Luskáčik, Malý princ, Spiaca krásavica… Z demi sólových úloh si najviac spomínam na veľké labute v Labuťom jazere, variáciu Nežnosti v Spiacej krásavici a určite sa nedá zabudnúť na hada v Malom princovi.

 

Ako medzi seba prijímajú starší členovia súboru mladé baletky?

Myslím, že ak do súboru prídu noví členovia, najmä mladí by mali rešpektovať svojich kolegov. Každý je iný a má inú povahu, no každý by mal stáť nohami pevne na zemi. Najhoršie je, keď sa ľudia začnú porovnávať. Samozrejme, keď príde niekto nový, stane sa na chvíľu terčom pozornosti, ale potom sa normálne zaradí do kolektívu. V SND som nemala problém, kolegovia ma poznali už zo školy ako malé dieťa. Vo Fínsku boli všetci veľmi priateľskí a milí. No v Rusku to tak nebolo. Kolegyne neboli príliš priateľské, možno za to mohla závisť a hlavne nová konkurencia, teraz sa však nad tým už len usmejem, pretože všetci moji kolegovia sú úplne normálni a priateľskí. Vždy sa nájde niekto, kto chce a vie pomôcť aj druhým, veď nakoniec, všetci máme podobné skúsenosti.

 

Kedysi vraj balet otváral tanečníkom cestu do sveta. Platí to aj dnes?

Počas školy som mala možnosť vycestovať do Talianska, kde sme vystupovali na rôznych scénach a pamätám si, že tam boli veľmi šikmé javiská (smiech). Vyše mesiaca som strávila na stáži vo Švajčiarsku a to bolo prvýkrát, čo som odišla na tak dlhý čas. Tento pobyt mi však dal strašne veľa, nielen po tanečnej, ale i jazykovej stránke, pretože sme museli rozprávať po anglicky, čo nebola moja silná stránka. Taktiež rada spomínam na výmenu študentov v Budapešti, kde sme trénovali s rôznymi pedagógmi, na súťaž v Čechách a nezabudnem na uznávanú baletnú súťaž vo Varne v Bulharsku.

 

Od roku 2013 ste pôsobili vo Fínsku, dokonca ste boli členkou súboru Národného baletu v Helsinkách. Prečo práve Fínsko?

Konkurzu do Oopera Baletti v Helsinkách som sa zúčastnila už po skončení školy, ale vtedy mi riaditeľ Keneth Greve povedal, že mám potenciál, no som ešte primladá. Mala som len sedemnásť. Po dlhom rozhovore mi ponúkol príležitosť prísť tak o dva roky, plánoval totiž otvoriť malý súbor pre mladých tanečníkov Junior Company. Samozrejme, bola som nešťastná, ale nevzdala som sa a skúsila som to opäť o dva roky. Rozhodnutie odísť z domovskej scény v Bratislave bolo ťažké, ale vedela som, že to musím skúsiť, neskôr by to pre mňa bolo ešte ťažšie. Najväčším paradoxom bolo, že som odišla práve v čase, keď som sa začala pripravovať na hlavnú rolu v Labuťom jazere. Svoje rozhodnutie som však nikdy neoľutovala.

Prvý rok vo Fínskom národnom balete som začala v súbore mladých tanečníkov, mali sme vlastný program, ale taktiež sme vystupovali v predstaveniach spolu so súborom. Po roku som dostala zmluvu ako členka zboru, no mala som príležitosť tancovať aj zopár sólových rolí. Dokonca som tancovala aj s riaditeľom baletu na koncertoch, poriadaných v rôznych mestách vo Fínsku. Zaradiť sa medzi ostatných ľudí v súbore nebolo vôbec ťažké, pôsobí tam viacero Čechov a Slovákov, ale vzhľadom k faktu, že tam účinkujú ľudia mnohých národností, dorozumievacím jazykom bola angličtina, fínčinu som radšej ani neskúšala. Pracovať vo Fínsku v zime bolo veľmi náročné, tma tam trvá veľmi dlho a denné svetlo len pár hodín, no i tak sú Helsinky nádherné a pokojné mesto, ktoré som si zamilovala.

 

Čo vám najviac imponovalo na fínskom životnom štýle?

Fíni nežijú taký uponáhľaný život ako my, majú oveľa menej stresu, čo vyplýva z ich mentality. Určite to súvisí aj s lepšou ekonomickou situáciou tejto krajiny. Všadeprítomné sú cyklochodníky, v parkoch stretnete mnoho bežcov. Hádam každý športuje alebo sa saunuje. Je tu veľmi bezpečne, netreba zamykať dvere a ak niečo zabudnete, pokojne sa po to môžete vrátiť aj po pár hodinách. Zdravotníctvo je na veľmi vysokej úrovni, čo som ako baletka veľmi ocenila. A ešte – všetci vedia po anglicky, takže nikde necítiť rečovú bariéru, lebo fínčina sa skutočne nedá zvládnuť (smiech). S negatívami som sa nestretla. Teda… strava je tam strašná, dane a ceny vysoké. A na môj vkus až príliš ticho, pokoj, ba až nuda.

 

Potom ste sa presťahovali do Petrohradu… 

V hĺbke duše som vždy chcela tancovať v Rusku, alebo sa tam ísť aspoň pozrieť. Riaditeľ Michajlovského divadla Michail Messerer prišiel do Helsínk ako hosťujúci baletný pedagóg a raz ma po tréningu zastavil, či by som nechcela prísť tancovať do Petrohradu. Bola som šokovaná, vôbec som nečakala, že by som mohla dostať takúto ponuku a tiež som veľmi váhala, pretože v Helsinkách som sa konečne cítila ako doma. Bála som sa aj reakcie riaditeľa helsinského divadla, pretože som dostávala veľa príležitostí, venoval mi veľa pozornosti a ja som preto mala pocit zrady. Nakoniec som sa rozhodla odísť počas sezóny a po pár mesiacoch váhania som sa odhodlala oznámiť mu, že odchádzam. Bola to dráma. Skutočne, priam divadelná dráma!. Riaditeľ sa s mojím rozhodnutím nestotožňoval, hoci chápal, že je to moja životná výzva. Povedala by som, že do Petrohradu som odišla zo zvedavosti, za novými skúsenosťami, no tiež naplniť si svoj baletný sen.

 

Neoľutovali ste?

V Rusku som nikoho nepoznala, ani po rusky som nerozprávala. Samozrejme, slovenčina je podobná, ale ak som mala komunikovať alebo niečo vybaviť, bolo to pre mňa oveľa ťažšie. Bývala som na divadelnom internáte, zdieľala veľmi malú izbu s kolegyňou a opäť sa cítila ako na internáte v škole, kde som ako dieťa bývala osem rokov. Ľudia spočiatku boli veľmi odmeraní. Netušila som, ako sa mám medzi nich zaradiť, a tak som si len robila svoju prácu a modlila sa, aby sa to časom zlepšilo. Veľakrát som plakala a rodičia mi radili, že sa mám zbaliť a prísť domov, alebo sa vrátiť späť do Fínska. No moja tvrdohlavosť mi to nedovolila, rozhodla som sa ostať. Po pár týždňoch sa situácia zlepšila, prestala som byť terčom pozornosti. Obavy, ktoré ma sužovali pred odchodom z Fínska, boli nič oproti tomu, čo ma čakalo v Rusku. Často som myslela na to, čo mi vravievala mama: „Aj v situácii, ktorá sa ti v tom momente zdá byť najhoršia, skús nájsť a vziať si niečo dobré a pozitívne.“

 

Čas strávený v petrohradskom divadle – prepočítaný na hodiny možno prirovnať k päťfázovému tréningu tenistu či plavca. Nie je to príliš?

Tanečníci zboru sú v divadle niekedy aj celý deň, kto tancuje sólové a hlavné roly, pracuje individuálne s pedagógom bez presne určených hodín. Je to tu veľmi náročné nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke: sezóna začína v septembri a končí v júli, klasické divadelné prázdniny nepoznáme, za mesiac hráme približne 15 – 20 predstavení, deň začíname tréningom o jedenástej, počas dňa máme skúšky, po ktorých nasledujú predstavenia. Len jeden deň v týždni máme voľno. Za tri roky v Petrohrade som si však na stresujúci život plný práce zvykla. Ruský tréning je podstatne ťažší, ako som očakávala, niekedy nemám čas na nič iné okrem divadla a keď mám deň voľna, snažím sa iba oddychovať. S rodinou som len raz do roka. Na druhej strane, Petrohrad je prenádherný, plný histórie a magických miest. Niekedy len prechádzka po Nevskom prospekte či návšteva Kazanskej katedrály a Ermitáže robí zázraky.

 

O čom sa momentálne v Petrohrade diskutuje najviac, čím toto veľké mesto žije v súčasnosti?

Tak to je otázka ako pre politika či novinára… Ja som však len baletka. A pri súčasnom playbille nášho divadla by som zlyhala aj ako sprievodca po meste. No všetci sa tešíme na predlžovanie dní, prichádzajúcu jar a biele noci. Parky ožijú zeleňou a kvetmi, do mesta sa nahrnie ešte viac turistov. Ideálny čas na prechádzky s priateľom a Borisom (to je môj pes). V meste je veľa barov, reštaurácií, diskoték a miest, kde sa dá zašportovať či zabaviť sa. Čo je aktuálne top? Musím sa opýtať kolegov (smiech). Viem sa však vyjadriť k móde –  Petrohradčanky chodia veľmi pekne oblečené a upravené. Navyše zbožňujú zlato a sú celé vymaľované a vytrblietané. V zime dominujú drahé kožuchy a čiapky. Ja však žijem v centre, tak je celkom dobre možné, že vidím len to „pozlátko“.

 

 

Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2018)