Andreea Raducan – Zlaté dievča

 

Nevýrazná dievčina s vlasmi v strohom vrkoči pricupitá na modrú gymnastickú plochu v sydneyskej hale, kde prebiehajú olympijské hry. Keď začne hrať hudba, odštartuje svoju bezchybnú zostavu. Strieda jedno salto za druhým, na jeden výskok sa jej štíhle telo v bielom drese, ktoré trýznila od štyroch rokov, otočí v zložitom trojitom premete, až poslednú akrobatickú líniu zakončí drobným víťazným gestom a obrím úsmevom. Sen sa zhmotnil, Andreea Raducan má zlatú medailu vo vrecku. Až do okamihu, kým jej ju o 72 hodín nevezmú…

 

Tak ako každá minca, aj medaila má dve strany. Ak je navyše zlatá, akékoľvek rozhodnutie priam srší emóciami. Pravidlá treba nasledovať, niekedy v nich však vznikne absurdná situácia, ktorá nespadá tak celkom do tabuliek. Rumunská gymnastka Andreea Raducan obetovala svoje detstvo, aby sa stala olympijskou šampiónkou. Keď jej v roku 2000 na olympiáde v Sydney konečne na krku visela zlatá medaila z olympijského viacboja, ocitla sa na vrchole šťastia. O tri dni neskôr o medailu prišla. Dôvod? Dve voľne predajné tabletky na tlmenie bolesti a horúčky, ktoré jej dal lekár na bolesť hlavy krátko pred súťažou a ktoré viedli k jej prepadu na dopingovom teste. Hoci neskôr bolo dokázané, že porušenie pravidiel bolo nezámerné a nijako nemohlo zlepšiť jej výkon, titul šampiónke nikdy nevrátili. Ale pekne po poriadku.

 

Počkám na druhej strane

V sivej panelákovej zástavbe východorumunského mesta Balard sa v septembri 1983 manželia Raducanovci pripravovali na príchod chlapčeka, namiesto toho ich život obohatila šibalská dievčenská tvár a nespútaná energia, na ktorú doplácali najmä susedia naokolo. Andreea Raducan bola živé striebro, neustále v pohybe, čo primälo otca k huncútskemu riešeniu. Sám ako nádejný futbalista vo svojich najlepších rokoch sníval o serióznej športovej kariére, rodičovskej podpory sa mu však nikdy nedostalo. Keď videl, že Andreea vládze celý deň dupotať a poskakovať a nikdy nemá dosť, zobral ju do miestnej telocvične na gymnastický tréning. Snaha splniť si cez dcéru vlastný sen bola nepopierateľná, otec však neplánoval svoju prvorodenú do ničoho nútiť – jednoducho jej predstavil, čo bolo poruke. Andreea mala štyri roky, keď prvýkrát vyliezla na kladinu, ktorá bola takmer o dve hlavy vyššia ako ona. Len 10 centimetrov široký pás dreva v nej vyvolal obavy, ktoré otec zmazal čarovnou vetou: „Vylez tam bez strachu. Budem ťa čakať na druhej strane.“ Okrem otca na druhej strane kladiny čakala aj rozradostená tvár – Andreea si nové cvičenie ihneď zamilovala. Na konci tréningu ju nielenže prijali do gymnastického klubu, ale rovno do vyššej vekovej skupiny. Najbližšie tri roky dochádzala do telocvične so zastaraným zariadením, kde trénovala dve-tri hodiny denne okrem nedele. Keďže jej rodičia boli v práci, po ceste zo škôlky vyzdvihla mladšieho brata Sorina, naobedovali sa, pospali si a o štvrtej už utekala do telocvične trénovať mlynské kolá a roznožky. Doma nezaľahla polomŕtva do postele, práve naopak, v tréningu pokračovala aj na provizórnej žinenke v detskej izbe. Hoci telocvičňa pre ňu bola len veľkým radostným ihriskom, už vtedy sa na povrch predieral jej talent a precíznosť.

 

Žlté nebezpečenstvo

Mama čoskoro pochopila, že ak to takto pôjde ďalej, dcéru stratí až priskoro – gymnastika sa v tých časoch brala v Rumunsku veľmi seriózne a kto chcel mať doma šampióna, skladal obety od útleho detstva. Gymnastka už ako šesťročná trávila dlhé sústredenia mimo domova, v zime v Soveji, v lete v Sovati pri vode. V čase, keď deti bežne visia na rodičoch, Andreea ich vídala raz za pár týždňov. V Soveji zažila aj okamih, ktorému v tom čase príliš nerozumela: násilné zvrhnutie komunistickej vlády a zmenu Rumunskej socialistickej republiky na Rumunsko. Po revolúcii 1989 prišli aj prvé možnosti vycestovať na súťaže do zahraničia. V siedmich rokoch sa zúčastnila prvej celonárodnej súťaže a v deviatich prvých národných majstrovstiev. Navlečená do gymnastického dresu v klubových farbách so zvyškom tímu dostali prezývku Yellow Danger (Žlté nebezpečenstvo) a na krku jej visela prvá zlatá medaila – opojný pocit. Slzy za rodinou a domovom striedal pot v telocvični, pokrok však prichádzal rýchlo. V dvanástich ju vybrali do juniorského národného tímu, ktorý trénoval v Onesti. Bol to okamih, kedy gymnastika prestala byť koníčkom a stala sa tvrdým športom. Onesti sa jej na najbližšie roky stal domovom a otvoril možnosť dostať sa bližšie k absolútnemu športovému vrcholu: olympiáde.

 

Závratné tempo

Budíček, raňajky, zopár základných školských vyučovacích hodín a o desiatej šup do telocvične. Po tri a pol hodinovej drine na hrazde, kladine a žinenkách zdravý obed a krátka pauza a od piatej do pol deviatej ďalší tréning. Večera, masáž, domáce úlohy a s ledva otvorenými očami rýchlo do postele, aby sa na druhý deň všetko zopakovalo ako cez kopirák. Sedem- až desaťhodinové tréningy boli každý týždeň náročnejšie, robiť si po nich školské úlohy takmer nemožné, no Andreea bola usilovná žiačka vo všetkých smeroch. Nie však nedotknuteľná. Počas sústredenia v Turecku si vyčerpaná zranila lakeť a po operácii bola na pol roka odstavená od športovania. V roku 1997 utrpela ďalšie zranenia od vyvrtnutého členku až po roztrhnutie väzov, zameškala množstvo tréningov, ako aj dôležité súťaže a majstrovstvá. Vtedy si prvýkrát uvedomila, že kým niektoré gymnastky vypadnú z hry o trofej preto, že nie sú dosť dobré, ďalšie môže vyradiť zranenie, ktoré pri krkolomných výkonoch hrozí na každom kroku. „Mysľou mi preblesla myšlienka všetko vzdať. Cítila som, že je to priveľa a že to nezvládam, ale osud mal pre mňa pripravenú inú cestu a toto vôbec nemal byť najťažší okamih môjho gymnastického života,“ spomína Andreea v knihe Druhá strana medaily.

 

Hriešny cukor

O režime tréningov rumunských gymnastiek kolovali rôzne reči, keďže však žili prísne izolovaným životom, máloktoré sa verejne rozoberali. Kto chce siahnuť na hviezdy, musí sa naučiť disciplíne. A kto si vyberie život profesionálneho športovca, musí mať na pamäti, že to bude život plný zadosťučinenia, ale aj obetí. „Gymnastika je práca, ktorú musíte vykonávať osem hodín každý deň bez ohľadu na vek. Keďže tu nezostáva čas žiť normálny detský život, len málo z dieťaťa vo vás prežije po zvyšok života,“ hovorí gymnastka, pre ktorú jednou z najväčších „krívd“ v tom čase zostával zákaz sladkostí. Váhu svojich zverenkýň začali tréneri sledovať, už keď mali 10 rokov. V duchu hesla „keď ťa tréner trestá, robí to pre tvoje telo” sa ich neustále vypytovali, čo jedli, v tréningových centrách pre nich varili na gram navrhnuté pokrmy a mali prísny zákaz konzumovať čokoľvek mimo jedálne. Andreea spomína, ako raz s kamarátkami natoľko túžili po keksíku, že z okna na druhom poschodí prehodili zviazané plachty, po ktorých skĺzli nadol a zbehli do najbližšieho stánku po niekoľko zakázaných sladkostí. Pri návrate ich už čakali nahnevaní tréneri a okrem zhabania úlovku im naservírovali aj riadnu „hubovú polievku“.

 

Kasárenský režim

Váha je v gymnastike nesmierne dôležitá, aj pár gramov navyše môže ovplyvniť optimálny výkon, dospievajúce telo, ktoré celý deň športuje, však má svoje potreby aj chúťky. Gymnastky sa pred každým tréningom museli odvážiť, pred súťažou navyše museli vždy schudnúť pol kila, aby pri svojich výkonoch skutočne „lietali“. Z váženia sa stala posadnutosť, ktorú gymnastky opakovali aj 20 ráz denne. Pre Andreeu to bola nová frustrácia, keďže jej metabolizmus aj napriek náročným tréningom nefungoval tak rýchlo ako u ostatných dievčat a jej váha sa v štrnástich rokoch pohybovala vždy pol kila až kilo nad jej optimálnou hmotnosťou, ktorú tréneri vypočítali na 37 kg. Kontrola jedálnička však nebola jediným obmedzením. Gymnastky mali zákaz opustiť tréningové centrum, jediným voľným dňom bola nedeľa, nie vždy však mali povolené ísť von do mesta. Nedostávala sa k nim žiadna tlač ani správy zo sveta, ktoré by ich mohli zbytočne rozptýliť.

Po desiatich mesiacoch v Onesti sa dievčatá presťahovali do Olympijského centra v Deve, kde trénovali najvýznamnejší rumunskí gymnasti a už po mesiaci sa pustili do ešte náročnejších tréningov so seniorskou kategóriou. „Ak som mala predviesť dokonalého „Tsukaharu“, musela som ho zopakovať 20-krát ráno a znova 20-krát večer. Pokazila som to, spadla, vstala a išla odznova. Rozumela som inštrukciám trénerov, ale to nestačilo. Dookola mi všetko opakovali, dokonca aj nakreslili, až kým som salto neskočila takmer správne. Chcelo to veľa ambície, odhodlania a trpezlivosti,“ spomína Andreea. Keď mali dievčatá testy, všetky museli podať perfektný výkon. Preskok, bradlá, kladina, prostné – každá zo šiestich gymnastiek v tíme musela zvládnuť každú disciplínu na výbornú. Ak sa objavila čo i najmenšia chyba, museli všetky zostavu opakovať znova a znova, kým tréneri neboli spokojní. Takéto cvičenia mali zjednotiť tím.

 

Kruté zaobchádzanie?

Hoci Andreea vo svojej biografii spomína na detstvo ako na rozprávkové, dokument Zlaté dievča, ktorý sa minulý rok objavil na festivaloch, obsahuje aj zábery priamo z tréningov, ktoré až tak romanticky nepôsobia. Trénerka Mariana Simionescu, ktorú všetci familiárne volali slečna Mariana, na záberoch počas zložitých premetov na kladine na dievčatá vykrikuje vety ako: Blbá krava, ešte si sa nenaučila držať nohy pri sebe pri doskoku?, Prestaň vytáčať to rameno, ty blbka! A ešte na mňa čumíš ako idiot!, Ničíš mi nervy všetkými spôsobmi na svete!, Nech teda príde tvoj otec a trénuje s tebou na zábradlí schodov!

Dievčatá si tak rýchlo zvykli na bolesť a negatívnu motiváciu. Novinár a komentátor Cristian Tudor Popescu v dokumente hovorí, že fenomén ženskej gymnastiky sa v Rumunsku objavil podivnou cestou, prostredníctvom „metód škodlivých pre ľudské bytosti“. Koncept detských gymnastiek, ktorý v 70. rokoch zaviedol tréner Béla Károlyi bol podľa neho cynický nápad. Veľké šampiónky z dôb pred Nadiou Comaneci (prvá gymnastka, ktorá získala bodové hodnotenie 10,00) boli dospelé ženy vo veku okolo 20 rokov a vyššie. Kvôli stavbe tela však nemohli dosiahnuť také výsledky ako neskôr detské gymnastky, ktoré v roku 1979 pod jeho vedením prvýkrát vybojovali svetový titul pre Rumunsko. „Špeciálny tréningový režim deformoval mladé dievčatá a spôsoboval im aj zdravotné problémy. Všetky mali ťažké detstvo s prísnym dozorom pri jedle a prísnym kasárenským režimom. Vyrastali s mentalitou slepých vykonávateľov rozkazov. Mohol by som ich nazvať robotmi – neprotestujú, len plnia rozkazy,“ zamýšľa sa Popescu.

 

Posadnutosť medailami

Rumunské gymnastky cestovali zo súťaže na súťaž, zo sústredenia na sústredenie. Z 365 dní v roku trávili 5 dní na Vianoce doma, zvyšok času v športových halách, na cestách alebo na súťažiach. Tá najdôležitejšia prišla v roku 2000, čerešnička na torte každého športovca, olympiáda v Sydney. Keď gymnastická výprava odchádzala z Devy, v Rumunsku naplno hrialo letné slnko. Z horúčav vhupli priamo do austrálskej zimy, kde v miniatúrnych úboroch trénovali v hale s teplotou 15 °C a mnohé, vrátane Andreeinej spolubývajúcej, nachladli. Po dva a pol týždni tréningov v olympijskej dedine sa priblížil deň D. Napätie sa dalo krájať, tréneri k tomu dodali motivačnú reč, z ktorej bolo jasné, že striebro nie je dosť dobré. Vyše 21.000 divákov zaplnilo arénu, ďalšie milióny sledovali úvodné tímové súťaže na gaučoch v obývačkách. Andreea mala najväčšie obavy z bradiel – jej koža na dlaniach rýchlo praskala a krvácala, intenzívne tréningy zvládala s veľkými bolesťami. Rumunkám sa však v prvý deň olympiády nesmierne darilo a keď ich tréner Octavian Bellu spočítal jednotlivé výsledky ešte pred porotou a vrátil sa s úsmevom, bolo to jasné: rumunský tím bol zlatý. „Vedeli sme, že bude takmer nemožné byť v tíme aj na ďalšej olympiáde. Vrchol kariéry gymnastiek je, žiaľ, veľmi krátky,“ vysvetľuje Andreea závratnú radosť.

Na kúpanie sa v eufórii však nebol čas, olympijské hry na druhý deň pokračovali súbojom jednotlivcov. Na zahrievacom tréningu však nik nebol vo svojej koži, gymnastky robili jednu chybu za druhou a tréneri šli zošalieť. So zlatou medailou z predošlého dňa boli takéto výkony neakceptovateľné. Ďalšie dve hodiny trénovali s plným nasadením, až kým nenastal okamih, ktorý bude Andreea ľutovať do konca života. Prišla za tímovým doktorom a povedala, že ju bolí hlava. Ten je podal tabletku, ktorú bez váhania zapila a vrhla sa do súťaže. „Bolo to ako zahryznúť sa do Snehulienkinho otráveného jablka. Nebolo to vôbec neprirodzené, v tom čase sme brali lieky neustále – najmä vitamíny. Boli sme na ne tak zvyknuté, že sme ich vedeli prehltnúť aj bez vody,” spomína gymnastka.

 

Rozpačitý úvod

Súťaž začala kontroverzne, malým škandálom, na ktorý sa neskôr v tieni ostatných udalostí takmer zabudlo. Andreea začala preskokmi, v disciplíne, pri ktorej sa gymnastky musia rukami odraziť od kozy a predviesť akrobatický skok s ladným dopadom. Andreea zvládla oba preskoky na výborných 9,7 bodov a pokračovala na obávaných bradlách, ktoré jej priniesli uspokojivé hodnotenie 9,5 bodu. Keď sa však rozhliadla po hale, zistila, že na preskokoch sa odohráva hotová katastrofa. Dievčatá jedna po druhej robili chyby, najväčšia favoritka – Ruska Svetlana Khorkina dokončila skok pádom na kolená a halou sa ozvalo sklamané oooch, britská gymnastka Annika Reeder sa vážne zranila a musela odstúpiť zo súťaže. Medzinárodná gymnastická federácia pozastavila hry. Ukázalo sa, že pri preskoku bola koza, od ktorej sa dievčatá odrážali, nastavená o 5 cm nižšie oproti štandardným pravidlám, čo výrazne menilo ich odraz aj dopad, preto gymnastky podávali také mizerné výkony.

Súťažiace mali možnosť preskok zopakovať, nie všetky ju však využili. Prvotný neúspech sa už podpísal na ich psychike. Andreea bola jednou z mála, ktoré aj na zle nastavenom náčiní podali dobrý výkon. Nasledovnú zostavu na kladine dokončila so skóre 9,787 bodov a presunula sa k poslednej disciplíne: prostné. „Pred poslednou líniou skokov som mala pocit, akoby som bežala nohami, ktoré ani neboli moje. Keď som skončila, obecenstvo šalelo. Inštinktívne som urobila víťazné gesto a rozbehla sa za pánom Belluom, ktorý si ma vyložil na plecia. Moje kolegyne sa ku mne rozbehli a pišťali od radosti, lebo v tom okamihu som sa stala šampiónkou v olympijskom viacboji.“ Keď sa neskôr pozrela na tabuľu, jej radosť sa ešte znásobila – jej kolegyňa Simona Amanar získala striebornú medailu a Maria Olaru bronzovú. Všetky stupienky víťazov patrili rumunskému tímu! Niečo podobné sa dovtedy stalo len raz – na olympiáde v Ríme v roku 1960, keď si všetky tri medaily odnieslo Rusko. Bol to obrovský úspech. Sen však trval len tri dni.

 

Pseudozakázaná látka

Keď gymnastky prijali posledné ovácie, odišli podľa predpísaných pravidiel na dopingové testy. Doktor rumunského tímu spísal zoznam liekov, ktoré Andreei podal: Tonotil a Vitamax na zotavenie, Voltaren proti zápalom a dva Nurofeny na bolesť hlavy. Keďže dievčatá pred súťažou veľa nepili, išlo o zdĺhavý proces. Ale čo tam po tom, veď sú zlaté, a to bola obrovská radosť. Andreeine kolegyne odovzdali vzorku a pobrali sa do olympijskej dediny, Andreea mala po piatich hodinách len 62 ml namiesto predpísaných 100 ml vzorky. Boli už 2 hodiny ráno, všetci boli unavení, a tak členovia výboru gymnastke povedali, že na dva testy – hlavný a kontrolný – rozdelia odovzdané množstvo vzorky a všetci sa spokojne pobrali spať. Olympiáda totiž ešte neskončila, nasledovali dva dni tímových súťaží v jednotlivých gymnastických disciplínach.

Nasledovný deň Andreea Rumunsku priniesla ďalšiu medailu, tentoraz striebornú za preskok. Posledný deň, v ktorom mala súťažiť na kladine a prostných, zrazu nastal zvrat. Andreea si práve v kúpeľni do vlasov pripínala svoju sponku pre šťastie, keď do izby vstúpil tréner Bellu a povedal osudovú vetu: „Raducan už nemusí ísť to telocvične, nemá dovolené ďalej súťažiť.“ Trénerka Mariana Simionescu aj Andreea si najprv mysleli, že vtipkuje, žart to však nebol, Andreea mala pozitívny antidopingový test na pseudoefedrín, aktívnu zložku Nurofenu, ktorý vzala proti bolesti hlavy. Akceptované množstvo bolo 25 mg na liter, Andreein test ukázal 65 mg na liter. „Zostala som v akomsi stave letargie bez toho, aby som rozumela, čo slovo „doping“ znamená. Súťaž mala začať o pár hodín a ja som sedela na okraji postele úplne zmätená. Nikdy som nezažila taký šok, bola som zničená.“ Medzitým sa tréneri stretli s Medzinárodnou gymnastickou federáciou a po čase do izby vošiel tréner Sandu, aby oznámil, že predsa len môže súťažiť. Gymnastka ničomu nerozumela, pobrala sa však za ostatnými dievčatami do telocvične. „Vošla som tam plačúc tak hystericky, až ma moje slzy boleli. Všetko ma bolelo, bolo to, akoby mi moje telo ani nepatrilo. Nebolo jasné, kto a kedy urobil chybu. Zrejmé bolo len to, že niekto chybu urobil a ten niekto som nebola ja.“ Andreea na poslednej olympijskej disciplíne – na prostných nepodala svoj najlepší výkon. Pri záverečnom skoku sa po dopade dotkla zeme, za čo stratila pol bodu a skončila šiesta. V tom čase však bola mysľou už niekde inde.

 

 

Zizana Zimmermanová

foto archív Andreea Raducan

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2021)