Andy Ostrihoňová – Z času na čas Dunaj spieva

 

Voda nás kompletne mení. Fyzicky i psychicky, vyzlieka nás do plaviek a duševne donaha, dokonca si k nej môžeme vypestovať hlboký vzťah. Otužilci vravia, že pokiaľ ide o ľadovú vodu, ide dokonca o závislosť. Predsedníčka najstaršieho otužileckého združenia na Slovensku, OZ Ľadové medvede Bratislava, Andrea Ostrihoňová to vysvetľuje takto: „Museli by ste zažiť, aké je úžasné začať sobotné ráno v Dunaji, keď vychádza slnko a ja si beriem energiu z tečúcej rieky. Keď okolo mňa lietajú vtáky, plávajúce lode vlnia hladinu a ja splývam s vodou. Pochopí to iba ten, kto bol v tej chvíli v tej rieke vedľa mňa a zažíval presne to isté…“

 

 

 

Komunita otužilcov – ako si ju možno predstaviť?

Je veľmi pestrá, nájdete medzi nami bývalých športovcov, plavcov či vodákov, lekárov, právnikov, inžinierov, manažérov, dôchodcov alebo študentov, nájdete tam dvadsaťročných, ale máme medzi našimi členmi i 72-ročného pána z Galanty, dôchodcu, ktorý na naše letné akcie dobicykluje, odpláva si a potom odbicykluje domov do Galanty.

 

 

Znesie otužovanie v studenej rieke nejaké typické ženské skrášľovanie?

Voda je nemilosrdná. Prinúti človeka odhaliť sa, psychicky aj fyzicky. Musela som sa napríklad zbaviť gélových nechtov, pretože v ľadovej vode funguje náš necht ako koža, a teda sa chladom sťahuje a teplom rozťahuje. Pri otužovaní zväčša majú ženy s gélovými nechtami končeky prstov ako vo zveráku, je to neskutočná bolesť, skoro na odpadnutie. Umelé mihalnice? Tie vám odplávajú z očí po troch tempách (smiech). A keďže plávam často a pravidelne, takmer som sa prestala líčiť… Na druhej strane, studená voda má na krásu žien neskutočne pozitívny vplyv: začali mi oveľa rýchlejšie rásť vlasy, celoročne som opálená a keďže sa pohybujem v lete aj v zime v plavkách a vystavujem sa slnku, mám aj vo svojich 58 rokoch hladinu D vitamínu absolútne v norme.

 

A čo pokožka tela? Nízke teploty jej neprekážajú?

Práve naopak. Náš organizmus dokáže s chladom postupne celkom pekne pracovať a pri zmene teplôt sa sťahujú a rozťahujú i tie najmenšie cievky v pokožke. Tá sa odkrvuje a zasa prekrvuje. A čo to následne spôsobí? Celulitídy sa pravdepodobne nezbavíte, ale celkom určite sa zlepší stav drobných popraskaných žiliek a cievok, ktoré sú potom oveľa menej viditeľné. Nikdy v bežných podmienkach neprinútime našu kožu, aby pracovala tak, ako pracuje pod vplyvom chladu a následného zahriatia. To všetko sú nenahraditeľné benefity, za ktoré sa nám telo poďakuje…

 

Ako na chlad reaguje vnútro tela? Normálne sa človek pod vplyvom nízkej teploty asi začne triasť…

A to je dobre, len to treba vedieť načasovať. Organizmus reaguje na chlad tým, že začne vyplavovať stresové hormóny, začne nám rýchlejšie búchať srdce a mozog nám velí, aby sme sa zime bránili. Po vyplavení všetkých hormónov nám začne byť, naopak, teplo, telo prestane prekrvovať končatiny, začnú nám premŕzať ruky a nohy a organizmus sa sústredí na stred tela, na uchovanie tepla pre vnútorné orgány. Vtedy nás zaleje prvá dávka pozitívnych pocitov, doslova nás ovalí teplo a my máme pocit, že by sme dokázali preplávať do Ameriky a späť. Lenže pozor, vtedy sa treba otočiť a vrátiť späť na breh, pretože naše hodiny už „tikajú“. Nesmie nás totiž začať triasť vo vode. Klepať nás môže až na brehu, tam proces otužovania pokračuje ďalej…

 

Akým spôsobom?

Predstavte si, že vonku je mínus 2 °C a voda má plus 3 °C. Kvapky vody vtedy primŕzajú na telo a oteplíme sa, až keď sa začneme obliekať. Všetky tieto okolnosti je dôležité poznať, rovnako ako je nevyhnutné vedieť, ako naše telo zvláda chlad a koľko ho znesie bez toho, aby mu to ublížilo. Nebojte sa, na brehu trasie každého, je to prirodzená reakcia organizmu, ktorú nedokážeme ovládať, zvyknem však vravieť, že my, „tapacírovanejšie“ a „priestorovo výraznejšie“ ženy máme výhodu, lebo chladneme pomalšie. Chudých trasie viac.

 

Kedy sa otočiť a vrátiť k brehu a ako telo reaguje na nízku teplotu – ako to má vedieť začiatočník v otužovaní?

Ten to nevie. Práve preto treba s otužovaním začať v lete a nie v decembri, ako si to mnohí ľudia mylne myslia. Organizmus treba na chlad privykať postupne a teraz je na to ideálny čas. Prirodzený proces chladnutia spolu s vodou a prirodzenou zmenou ročných období nám o nás povie najviac. V lete sa kúpte, koľko sa vám ráči, pokračujte v septembri a neprestávajte v októbri a v ďalších mesiacoch. Ako sa ochladzuje okolitý vzduch a chladne i voda, privykáte svoje telo na postupné dávky chladu. Dôležité je ale spolu s klesajúcimi teplotami skrátiť i dĺžku pobytu vo vode, pretože dávka chladu, ktorú naše telo dostáva, je čoraz intenzívnejšia.

 

Čo ak nechcem plávať, ale chcem začať s otužovaním?

Platí to isté, najlepšie je začať už teraz. Otužovať sa dá i státím vo vode, ale ak človek vie plávať a nebojí sa, bola by veľká škoda ukrátiť sa o ďalší nádherný rozmer otužovania. Keď neviete, ako začať, vojdite do vody teraz, v júni, keď je voda relatívne teplá. Zžívajte sa s ňou, zisťujte, ako sa vám vo vode hýbe, kým má vyššiu teplotu. A pestujte si nový návyk. Optimálne je vojsť do vody dvakrát do týždňa. Bez reptania a bez výhovoriek. Dôležité totiž nie je len samotné otužovanie, ale i to, čo sa deje medzi kúpaním. Otužovanie dáva organizmu poriadne zabrať, vlastne ho takto intenzívne stresujeme, bude teda potrebovať aj dostatok času na oddych a kvalitnú regeneráciu. Aspoň 24 hodín po ľadovom  kúpeli musíme nechať organizmus prehriať a nezaťažovať ho.

 

Čoho všetkého sa musí nováčik ešte vyvarovať?

Do vody by nikdy nemal vstupovať sám. Mal by mať určite spoločnosť v ďalších otužilcoch, alebo minimálne aspoň zábezpeku na brehu – niekoho, kto nemusí ísť do vody, ale vie o plavcovi v nej. Dnes sa už dá pohodlne dohodnúť s partiou podobne naladených ľudí, ktorí nováčikov radi prijmú medzi seba, dokonca sa v normálnej zimnej sezóne organizuje po celom Slovensku množstvo akcií pre otužilcov, kde sa stačí pridať. Pláva sa napríklad v Seredi vo Váhu, v Žiline pod priehradným múrom, plávajú sa štiavnické tajchy a všetko sú to nádherné a srdečné akcie. Najprestížnejšou akciou je zimné plávanie otužilcov v januárovom Dunaji, ktoré organizujú „moje“ bratislavské ľadové medvede, pričom sa do vody vchádza pod bratislavským hradom a vylieza pri Propeleri.

 

Pri akej teplote plávanie už začína byť aj pre vás kritické?

Láme sa to niekde okolo 6 °C nad nulou, pokiaľ ide o teplotu vody. To už býva riadna „šleha“, vtedy každý zistí, ako to pichá a bolí. Ale trvá to krátko, len do chvíle, kedy človek začína mrznúť. Tu však musím opäť zdôrazniť, aké dôležité je postupné otužovanie sa a prechádzanie z vyšších teplôt vody a vzduchu k tým nižším. Okrem iného nám tento postupný proces veľa napovie o našich problémoch. Napríklad, zistíme o sebe, že nám prsty na nohách začínajú „brnieť“ už vo vode, ktorá má 15 °C, alebo že sa nám horšie dýcha už v 10-stupňovej vode, že nám tuhne krk alebo nás rozbolí hlava. A dáme si na to pozor, keď bude vonku napríklad mrznúť a voda bude mať 3 °C. Vojsť prvý raz v živote do ľadovej vody v decembri, bez prípravy, len preto, že je to práve „in“ a vyzerá to dobre na Instagrame, to je absolútne nezodpovedné…

 

Odporúčate pred začiatkom otužovania aj vyšetrenie u lekára?

Stopercentne áno. Odporúčam skonzultovať s praktickým lekárom, či sa náhodou niektorá z mojich diagnóz neznáša s chladom – niektoré neurologické problémy, kožné alergie, prípadne problémy s tlakom… Ak tieto problémy neodhalí a neprelieči lekár, odhalí ich voda. Pri problémoch s tlakom nám môže prísť počas plávania nevoľno, pri zlom prekrvení končatín a nesprávnom cievnom zásobení nám končatiny obelejú, niekomu sa vo vode môže prejaviť alergia na chlad s dýchacími problémami. Keď lekár vylúči závažné problémy, ktoré by mohli otužovaniu brániť, stačí si už len nájsť vo svojom okolí vhodnú vodu a skupinu otužilcov, naskočiť na ich tréningový rytmus alebo napísať najbližšiemu otužileckému klubu, kde na všetky vaše zvedavé otázky dostanete kvalifikované odpovede.

 

Ako ste začínali vy? U lekára, alebo v skupine otužilcov, ktorí na vás dohliadali?

V kryokomore (smiech). Je to dobrý test, ktorý preukáže, ako dobre alebo horšie znášame chlad. Mala som operované koleno, do kryokomory som teda chodila kvôli urýchleniu hojenia, ale zároveň som si na vlastnej koži vyskúšala účinok chladu na môj organizmus. K vode mám však blízko odmala, ako dieťa som plávala v plaveckej prípravke a navyše som narodená v znamení Rýb, takže stresy a starosti som bola naučená „vyplávať“ vo vode. V zime na plavárni, kde som si zároveň zlepšovala plavecký štýl, v lete vo vonkajších vodách.

 

Aký ste mali dôvod, aby ste od bežného plávania prešli k otužovaniu?

Predstavte si, ako si tak sedím každý rok po Vianociach doma v kresielku, hladkám si brucho plné dobrôt a pozerám na obrazovku televízora, ako sa tí podivní ľudia v plavkách hrnú jeden za druhým do ľadového  Dunaja. Dokelu, to by som nikdy nedokázala, hovorila som si, určite sú to riadne trénovaní športovci s množstvom certifikátov, inak to ani nemôže byť možné. Napadlo mi ale, že by som to možno skúsila od septembra, lenže potom prešiel september, október aj november a ja som svoju latentnú túžbu otužovať sa tlačila ešte dva roky pred sebou. V roku 2016, presne 1. januára, som sedela spoločne s mamou a sestrou v teplom kúpeli v maďarskom Mosonmagyaróvári, okolo nás husto snežilo a vtedy som si v duchu prisahala, že to s otužovaním naozaj skúsim. V lete som tú myšlienku, aby som jej dodala náležitú vážnosť, vyslovila nahlas pred dcérou a zaťom. A môj zať pochádzajúci zo Švédska na to pobavene povedal, že ak ja začnem otužovať, on sa so mnou 24. decembra vykúpe v najväčšom švédskom jazere Vänern.

 

Ktorú vodu ste si vybrali pre začiatok?

Prišla som ešte začiatkom septembra  na Zlaté Piesky v Bratislave a spýtala sa miestnych otužilcov, či sa môžem pridať. Zaujímalo ich len, či mám plavky a hneď ma vzali medzi seba, krátko na to som sa zúčastnila jesennej hodinovky v 15-stupňovej vode a ako som si tak plávala, vtedajší šéf bratislavských Ľadových medveďov Ľubo Klimek ma po dvadsiatich  minútach vyhnal von z vody, aby som to hneď na začiatok neprehnala. Bol obozretný, ale zároveň ma motivoval k zimnému plávaniu tým, že ma pozval do Nemečiek, dedinky za Topoľčanmi, kde sa každoročne zahajuje otužilecká sezóna na Slovensku. No a takto som sa odvtedy každú nedeľu k niekomu pridala a ešte som si počas týždňa odbehla cez obedovú pauzu po osvieženie do Dunaja.

 

Ako ste znášali prvé mrazivé kúpanie?

Zima v roku 2016/2017 bola extrémne studená a hrubou vrstvou ľadu zamrzli všetky vodné plochy okrem Dunaja. Na Zlatých pieskoch chlapi vyrúbali do ľadu dieru a v tej sme sa máčali. Ale ja som extrémista a postávanie mi nedávalo zmysel, začala som teda s inou skupinou plávať na krátkych úsekoch v tečúcej vode Dunaja. Ono je to tak, že síce len jeden úsek odplávate vo vode, ale musíte sa aj vrátiť späť (k veciam), a to treba ten istý úsek „zbehnúť“ opačným smerom po brehu, či sneží, alebo prší. Na nohách treba mať topánky do vody, do Dunaja aj iných tokov totiž chodíme obutí, pretože vo vode môže byť čokoľvek a porezanie sa o kameň, keď máte zmrznuté končatiny, vôbec nemusíte zacítiť…

 

Aká by mala byť bežná výbava otužilcov?

Plavky, obuv do vody, plavecké okuliare a v prípade nepriaznivého počasia a ponárania hlavy do vody je vhodná aj plavecká čiapka. V Dunaji sa ale z bezpečnostných dôvodov nepláva kraulom, len štýlom prsia. To preto, aby ste videli, do čoho plávate. Vo vode vznikajú všelijaké „karfioly“, ako vodáci nazývajú vodné bubliny, ďalej „vracáky“, „práčky“, „vírivky“ a všeličo iné. To je Dunaj. Proti ľadovej vode v ušiach pomáhajú štuple do uší a dobre nám slúži i plavecká bójka – vodeodolné nafukovacie vrecko, do ktorého sa dajú odložiť drobnosti ako kľúče od auta, mobil, ale aj topánky či tričko na návrat po brehu. Bójku plavcovi začiatočníkovi veľmi odporúčam, vďaka nej je ho z brehu dobre vidieť a ak by mal akýkoľvek problém, dokáže sa na bójku „zavesiť“ a ona ho na vode unesie.

 

Čo určite neodporúčate brať so sebou do vody?

Pomerne rozšírené sú rukavice, lenže tie nie sú plaveckou, ale potápačskou pomôckou. Pláva sa v nich horšie, znižujú plavecké schopnosti, oveľa závažnejšie však je, že si v nich necítime zmrznuté ruky. Zmrznuté ruky sú signálom tela, že mu robíme zle a mali by sme z vody vyliezť von a keď si navlečieme rukavice, tento signál prekryjeme. Dlhším pobytom v ľadovej vode si potom môžeme ublížiť. Je to totožná situácia, ako keď nám dôjde olej v aute a my, namiesto toho, aby sme olej doliali, prelepíme blikajúcu kontrolku.

 

Je dôležitý aj výber plaviek?

Nikdy v živote som nevlastnila toľko plaviek (smiech). Plavky sú celou jednou kategóriou. Ak sa chcete cítiť komfortne, na dvojdielne rovno zabudnite, tie si vezmite v lete na slnečnú pláž. Odporúčam poriadne jednodielne plavecké športové plavky. Prvú sezónu som nosievala plavky s gumičkou pod prsami, tá mi ale mrazom doslova zovierala hrudník a nedalo sa v nich dýchať. Najlepšie je nosiť dvojito podšité kúsky, aby všetko držalo na svojom mieste, keď plavec vylezie z vody. A okrem toho, otužilci sa na zrazoch fotia pred vstupom do vody i keď z nej vyjdú von a tenučké priesvitné plavky nevyzerajú v takýchto momentoch dobre.

 

Zmenil sa tým, že sa vidíte neustále v plavkách, bez make-upu a príkras, aj váš vzťah k vlastnému telu?

Nadobudla som sebadôveru. Posledných niekoľko rokov pred otužovaním som sa v plavkách vôbec nefotila, na dovolenkách som robila všetkým fotografa. Jednoducho, nebola som so svojím telom uzrozumená. Keď však človek pričuchne k otužovaniu a dostane sa do partie rovnako „uletených“ ľudí, keď vidí telá rôznych veľkostí a tvarov a zistí, že vo vode sú si všetci rovní, prehodnotí aj vzťah k vlastnému telu. Dnes sa musím smiať, že som schopná po otužileckej akcii v Dunaji  prebehnúť po vylezení z vody iba v plavkách popred okná luxusných reštaurácií, za ktorými sedia ľudia. Raz som dokonca zažila obdiv dôchodkýň, asi z Japonska, ktoré sa tak tešili veľkému množstvu ľudí v plavkách v meste, že ich odmenili potleskom a sama som raz stála v plavkách na nábreží pred Redutou na semafore, keď okolo zúrila zima, snežilo a čakala som na zelenú…

 

Telo vás teda zatiaľ vždy podržalo – to už po všetkých skúsenostiach vo vode môžete asi povedať celkom naisto…

Je to tak. Som naň pyšná, aj v situáciách, kedy by možno hlava zapochybovala, telo dokázalo, že má silu a kondičku. Neobávam sa plávania, prijímam pozvanie na bicykel, sadnem do kajaku, v pohode pobehnem – môj aktívny život sa bez ohľadu na ročné obdobie presunul z interiéru do exteriéru. Ďalšia vec – takýto životný štýl buduje aj mentálnu odolnosť a ľahšie zvládanie psychického stresu. A prináša to i ďalší benefit: naša myseľ je zákonite pozitívnejšie naladená.

 

Naše najstaršie otužilecké združenie Ľadové medvede Bratislava vediete vy osobne. Po plejáde mužov je po prvýkrát na jeho čele žena…

Do funkcie som sa nehrnula, bola mi po odchode bývalého predsedu ponúknutá a ja som ju prijala. Faktom je, že doteraz bolo vedenie podobných združení skôr doménou mužov, rovnako ako sa aj otužovanie na Slovensku spočiatku nieslo skôr pod taktovku mužského pohlavia. Dnes sa už stavy pomaličky dorovnávajú a zdá sa, že ženy sú odvážnejšie alebo sú lepšie a zreteľnejšie na verejnosti komunikované samotné benefity otužovania. Viesť toto združenie je pre mňa veľká výzva i česť a nevravím, že aj dnes nečelím problémom. Možno sa občas dokonca rozplačem alebo neprimerane zvýšim hlas, dúfam však, že som do komunity otužilcov vniesla aj trochu rovnováhy a že náš, ženský prístup je zjemňujúci, zmäkčujúci a inšpirujúci.

 

Existuje medzi otužilcami súťaživosť? Napríklad, kto vydrží dlhšie v chladnejšej vode?

Toto robia začiatočníci, ale je to veľmi nebezpečné. Vo vode netreba zotrvávať tak dlho, aby sme lámali rekordy, ale tak dlho, aby nám to prospelo. Otužovanie nie je súťaž, je to adrenalínová aktivita, ktorá má mať zdravotný benefit, či už na našu fyzickú, alebo psychickú kondíciu. Ani ja sama nie som súťaživý typ, zaplávam si vždy, koľko chcem, ako chcem a kedy chcem a tak mi to stačí.

 

Na svojom blogu, kde píšete aj o otužovaní a plávaní, spomínate, že ste Dunaj objavili až po päťdesiatke. Dovtedy vám jeho krása unikala?

Nebola som na tečúcu vodu zvyknutá. Som mestské dieťa a prázdniny u babičky som trávila na štrkoviskových jamách, mala som teda pred tečúcou veľkou riekou rešpekt. Pred jej silou a nevypočítateľnosťou. Dunaj mám dnes bližšie ako ktorúkoľvek inú vodnú plochu a jeho energia ma neskutočne nabíja, odporcovia by možno oponovali, že v ňom neplávam, len sa tak „spláchnem po prúde“ nižšie. Čiastočne je to pravda, ale pravda je tiež, že Dunaj je zakaždým, čo doň vleziete, celkom iný. Niekedy sa ním treba „prehrýzať“ (neviem, či snáď vtedy majú v Gabčíkove zatvorené vráta) a človek má pocit, akoby zaberal rukami proti prúdu. Inokedy nás unáša, za moment sme fuč. Keď fúka vietor z Maďarska, cez hlavu nám skáču vlnky, inokedy je modrý a vonia, ako keď sa topia snehy. A niekedy nám Dunaj zaspieva. Počujú to len plavci, ktorí majú uši blízko hladiny. Tento jav je dôsledkom skutočnosti, že ak je dobrá konštelácia – rieka tečie dostatočne rýchlo, nežblnká a nie je zanesená bahnom, kamienky v Dunaji „šuchocú“. Z času na čas, veľmi zriedka nám teda Dunaj za odmenu spieva… Ale tu by som rada dodala, že začiatočníkom neodporúčam skúšať plávať v Dunaji bez sprievodu skúsených plavcov a tiež len na bezpečných miestach, určite nie v plavebnej dráhe a pri vysokej hladine vody.

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2021)