Antónia Lišková – Svet dnes patrí ženám

 

Žije v Ríme, patrí do talianskej hereckej extraligy, Taliani si ju celkom prirodzene privlastnili. Vážia si jej prácu, oceňujú jej talent a ospevujú tvárnosť, vďaka ktorej môže hrať ženy (i mužov). Antónia Lišková však nikdy neodišla naozaj, srdce má stále doma, na Slovensku, kam sa často vracia, kam vodí aj svoju dcérku a kde nedávno premiérovo zažila filmovačku so slovenským tímom.

 

V akom prostredí ste na Slovensku vyrastali?

Pochádzam z malej dedinky blízko Prievidze, moje detstvo bolo čarokrásne. Nebolo sily, ktorá by nás udržala doma, náš svet, to bola ulica, cesty, príroda okolo a veľká partia detí. Pochádzam zo skromných rodinných podmienok, maminka i ocko pracovali vo fabrike, takže sme toho, čo sa týka materiálneho bohatstva, mali pramálo, ale na zážitky bolo moje detstvo nesmierne bohaté. Aj preto bývam dnes, keď sa vraciam domov, trochu zaskočená, pretože na tých uliciach, kde sme voľakedy ako deti pobehovali my, dnes už nikoho nevídať. Rodí sa hádam menej detí, alebo sú pozatvárané doma?

 

A možno dnes už nie sú ulice také bezpečné, ako voľakedy…

Chápem, že vo veľkých mestách majú rodičia o svoje deti strach, ani ja by som svoju trinásťročnú dcéru neposlala v Ríme niekam samotnú, lenže dedina, to je čosi iné. Tam stačí otvoriť dvierka, prejsť cez dvor a človek je okamžite v kontakte s prírodou, kam patrí. Ach, áno, svet sa zmenil, dokonca v niektorých ohľadoch radikálne, pretože my sme sa doma nudili a všetky lákadlá na nás čakali vonku, zatiaľ čo dnešné deti majú počítače, tablety, mobily a sociálne siete, ktoré ich držia v „šachu“, uzavretých medzi štyrmi stenami izieb. Úplne sa tak vytráca komunikácia, všetci komunikujeme len cez mobil a to sa týka aj dospelých.

 

Vedci vraj dokonca zistili, že už aj v bežnom živote komunikujeme v jednoduchých vetách, tak ako na sociálnych sieťach…

Zabúdame na všetko. Normálne sa spolu od srdca porozprávať, hľadieť si pri tom do očí, a nie na displej, zabudli sme písať rukou ucelené texty alebo sa dokonca iba podpísať. Je to smutné. Na jednej strane úplne chápem technický pokrok a dnes sa iba usmievam, ako nás kedysi naši vyháňali spred televízora. Na druhej strane si myslím, že to, čo sa dnes deje, je už príliš: komunikujeme cez monitory, netušíme, kto je „na druhej strane“, schovávame sa za vymyslené identity a žijeme akési náhradné životy na internete namiesto tých skutočných.

 

Snažíte sa svoju dcéru od toho ochrániť?

Snažím sa, dcéra nemá facebook ani instagram, ale nerobím to cez zákazy. Namiesto toho sa jej skôr snažím ponúknuť niečo iné, zaujímavejšie a skutočnejšie. Naposledy, keď som bola na tri dni doma, zorganizovala som pre ňu a jej kamošky párty, čo znamenalo, že sme všetko do detailu vyzdobili, spolu sme sa zavreli do kuchyne a piekli sme, takže vlastne ani nemala na svoj mobil čas (smiech). Chcem s dcérou tráviť čas čo najlepšie, občas zájdeme od kina, často sme v parku alebo v prírode, skočíme si na výstavu, na bicykle a dokonca si trúfam povedať, že napriek tomu, akú mám prácu, sme spolu často a spoločné dni strávime vždy veľmi intenzívne.

 

Porovnávať Rím a dedinku pri Prievidzi asi nie je celkom možné, dopriali by ste však svojej dcére niečo zo svojho detstva?

Veľmi by som jej priala okúsiť život v rodinnom dome, na dedine, kde sa stále motali nejaké zvieratá, kde deti prichádzali do kontaktu so sliepkami, húskami, kde im stačilo desiatovať mastný chlieb s cibuľou a kde bolo všetko akési jednoduchšie. Samozrejme, snažím sa mojej dcére dať to, čo som sama nemala a zároveň jej odovzdať kus z toho, čo som mala. Učím ju mnohým veciam, vysvetľujem jej napríklad aj to, že aby sme mali peniaze, musím veľa pracovať, odcestovať z mesta, dokonca do inej krajiny. A že ak nebudeme toľko míňať, budem si môcť dovoliť pracovať menej a byť s ňou. Učím ju vďake i tomu, že nedostane nič zadarmo a že pre to, aby niečo dosiahla, musí čosi obetovať…

 

Vštepujete dcére prvky slovenskej výchovy, alebo sa vám do toho mieša aj taliansky prístup? A je v tom vlastne rozdiel?

Pamätám si mnohé z toho, čo mi dala mamina a hlavne babka. Asi sa teda nevyhnem tomu, že moja výchova je prevažne slovenská. Dokonca mi to Talianky vravia, vraj moja Liliana je iná ako talianske deti, pre ktoré matky pokojne položia život a spravia za ne prvé i posledné. Napríklad mamy jej spolužiačok zisťujú, čo „máme“ na úlohu a čo sa treba učiť z dejepisu… no ja sa už o dcérine úlohy a predmety dávno nestarám. Učím ju zodpovednosti, dôverujem jej, v škole sa jej darí a najmä – je vychovaná a slušná. Snažím sa ju do sveta vystrojiť tak, aby sa nemusela stále obzerať, kde je mama. Vraví sa, že talianske deti ostávajú doma do štyridsiatky, pretože sa od svojich matiek nevedia odtrhnúť. A je to naozaj tak. Keby som ja nebola vychovaná k samostatnosti, tiež by som nikdy nebola odišla z domu…

 

Keby ste ostala a neodišla, kde by ste dnes boli a čo by ste asi tak robili?

Moja mamina sa vždy smiala, keď som už ako malá tvrdila, že naša dedinka nie je miesto, kde raz zomriem. Myslím, že to bolo vo mne odjakživa, že aj keby som ostala, určite by som sa neusadila, ale niekam to „dokopala“, možno v celkom inej oblasti. Doma by som sa nikdy nezmestila do kože. Pravdepodobne by som skončila niekde v Bratislave, študovala a pracovala, určite by som si však niečo vymyslela. Mne bolo doma všetko malé. Preto som aj odišla: potrebovala som sa z plných pľúc nadýchnuť, vidieť všetko to, čo som čítala a objavovala v knihách, chcela som sa dotknúť tých miest a spoznávať ľudí. Vedela som, že to raz urobím…

 

Chcelo to veľa odvahy, odísť do Talianska bez znalosti jazyka a bez známostí?

Z dnešného pohľadu viem, že to bolo takmer bláznovstvo. Maturovala som v Taliansku a aby som dostala potrebné papiere, prihlásila som sa tam aj na vysokú školu a popri tom ešte pracovala. Práce som však nakoniec mala toľko, že som školu nedokončila, našťastie som sa veľmi rýchlo naučila jazyk, čo mi otvorilo cestu. Bola som samouk a popri práci čašníčky som sa doma ešte drvila taliančinu. Za päť mesiacov som ňou už plynule rozprávala, no nemyslím, že moja taliančina bola dôvod, prečo sa na mňa nikdy nedívali ako na cudzinku. Taliani otvoria náruč každému, prijmú k sebe všetkých, nikoho nedokážu poslať domov. Cudzinec sa v Taliansku vďaka tomu veľmi dobre integruje, musí sa však naučiť jazyk, rešpektovať miestne pravidlá a žiť podľa tamojších zákonov. Ja to tak robím a oni dnes o mne v Taliansku nepíšu ako o slovenskej herečke. Pre nich som jednoducho Talianka.

 

Vaša cesta k filmu bola zhodou náhod. Pomohol tejto náhode fakt, že ste to predtým skúšali s modelingom?

Je pravdou, že som robila modelku, na tom však nebolo nič, čo by ma bavilo, robila som to čisto kvôli peniazom. Do reštaurácie, kde som pracovala ako čašníčka, chodievala istá módna agentka, ktorá ma dlho presviedčala, aby som to skúsila. Nakoniec poslala moje fotky do Milána a tam som pracovala hlavne ako fotomodelka pre rôzne kampane, na prehliadkové móla som totiž nemala tú správnu výšku. Modelkou som bola dva roky, ale za seba musím povedať, že svet módy je strašný…

 

Tak teda rozprávajte a preháňajte!

Nemám žiadne pikošky zo zákulisia, šlo skôr o môj vlastný pocit. Nikdy by som nemohla robiť v práci, kde si musím dávať pozor na to, ako vyzerám, prehnane sa o seba starať, vždy vyzerať tip-top a usmievať sa na počkanie. Vlastne, to bol jeden z dôvodov, prečo som s modelingom aj prestala. A ďalší bol ten, že som sa vrátila do Ríma, kam som vzala jednu kamarátku, túžiacu po kariére herečky. Rím som už trochu poznala, dokonca som jej trochu pomáhala pripraviť sa na kamerové skúšky a napokon sme spolu vyrazili na konkurz na postavu ruskej špiónky. Teda ona. Ja som šla len ako sprievod. Keď mala kamerové skúšky za sebou, vyšla von a zavolali mňa. Vysvetlila som, že som neprišla na casting, ale cez pootvorené dvere som zazrela režiséra, ktorý o chvíľu vyletel z miestnosti rovno ku mne a skríkol, že vyzerám presne podľa jeho predstáv! Tri dni ma „trýznili“ kamerovými skúškami a nakoniec som úlohu dostala ja. Bolo to celkom iné, ako modeling. Na castingu v Ríme, sa to pre mňa všetko začalo. Keď sa ma pýtajú, či som o herectve niekedy snívala, vždy odpovedám: Nikdy! Ja som si len predstavovala, že si nájdem v Taliansku nejakú prácu a budem sa snažiť celkom normálne žiť…

 

Mali ste o sebe niekedy pochybnosti? Napríklad, že nebudete mať dosť hereckých skúseností? 

Pred každým nakrúcaním prežívam strach a obrovský rešpekt. Hoci vždy ide o inú rolu, inú postavu, túžim byť uveriteľná a vierohodná. Teraz som práve dokončila film pre taliansku televíziu, kde hrám postavu ženy, ktorá sa snaží presadiť v mužskom svete, a tak sa prezlieka za muža. Strašne som sa toho filmu bála, pretože tu stačí veľmi málo, aby sa celá postava zviezla do roviny, kedy bude smiešna. Kamerové skúšky trvali dva mesiace a režisérovi žiadna herečka nevyhovovala, dôležité slovo mal aj skvelý oscarový kaderník Aldo Signoretti, ktorý vyhlásil, že spoluprácu na filme nepodpíše, ak si nebude môcť aj on povedať k výzoru herečky svoje. Asi pomohlo, že mám trošku plecia a svaly, pretože si napokon vybrali mňa (smiech).

 

Študovali ste si pohyby a chôdzu mužov?

Moje herectvo je postavené na batohu emócií, ktoré v sebe nosím. Nedokážem hrať technicky, umelo si dačo privolávať, jednoducho, ak mám plakať, musím to všetko v sebe vykopať a vytiahnuť na povrch. A s postavou muža som možno mala aj trochu šťastia, už ako malá som prosila Ježiška, aby bol zo mňa chlapec. Vyrastala som totiž so samými chalanmi, hrávala som sa s bratrancami, všetci však tak trochu zneužívali fakt, že som dievča a ešte k tomu najmladšia: choď domov po peniaze, zbehni kúpiť zmrzlinu, dávali mi samé podradné úlohy (smiech). Až keď som mala osemnásť a odišla do Talianska, zmenila som sa na ženu, no kým som žila doma, bola som chalan a ženstvo som v sebe potláčala.

 

Snažili sa vás režiséri nejako škatuľkovať?

Áno, zo začiatku to tak bolo, predsa len, nerozprávala som perfektne po taliansky, ani výzorom som veľmi Talianku nepripomínala. Dnes už je všetko inak a Talianom nezáleží na tom, ako vyzerám. Mám šťastie, že sa dokážem prispôsobiť, že som „versatile“, teda univerzálna herečka, ktorá dokáže byť vždy niekým iným. Mnohí herci v Taliansku, na Slovensku, ale aj v Amerike žijú v škatuľke a boja sa vziať úlohy, ktoré sú niečím iné, lenže vystúpiť zo svojej komfortnej zóny je pre herca nesmierne dôležité. Je to výzva. Jasné, môže to herca posunúť, lebo to v ňom čosi o kúsok zmení, ale môže to aj pokašľať, tak ako každý iný človek v akejkoľvek práci. A hrať vo filme niekoho zlého? Nemám z toho strach, občas treba zariskovať, veď ktoré iné povolanie dovoľuje človeku byť stále niekým iným? V tomto je herectvo prenádherné.

 

Sama v cudzom, veľkom svete, herečka – samouk. Stál po vašom boku niekto, kto vám pomáhal?

Skutoční priatelia, ktorí pri mne stoja dlhé roky, sú dovedna traja, tí ma vždy držali pri zemi a vďaka nim viem, že najkrajší život je ten normálny. Známych z filmovej branže mám veľa, počas nakrúcania sme všetci kamaráti, žijeme ako rodina, ktorá si robí plány, ako sa bude vídať aj potom, ale s poslednou klapkou sa všetky predsavzatia kamsi stratia a všetci sa rozpŕchnu svojou cestou. Nie, toto nefunguje. Dvanásť rokov som bola vydatá za lekára, ktorý mi ohľadne herectva veľmi neradil, ale teraz žijem s priateľom, ktorý je režisérom a producentom, a to je už celkom iná „spolupráca“. Ja a Gabrielle spolu pracujeme na scenároch, na spoločných projektoch a za seba môžem povedať, že keď spolu dvaja zdieľajú pracovný i súkromný život, je to krásne. Len treba vedieť, kde je hranica a strážiť si ju.

 

 

Gabina Weissová

foto Jozef Barinka

 

Celý rozhovor si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2017)