Antonina Żabińska – Kapitánka na Noemovej arche

 

Ako povedal jeden šťastlivec z asi tristo zachránených Poliakov, ktorí počas vojny našli skrýšu v opustených klietkach varšavskej zoologickej záhrady: „Ich dom predstavoval Noemovu archu, v ktorej sa ukrývalo množstvo ľudí i zvierat.“ Pri kormidle tohto nepotopiteľného korábu stála žena, Antonina Żabińska.

 

 

Príbeh Antoniny sa začína odvíjať v lete roku 1939. To už jej manžel Jan desať rokov šéfuje varšavskej zoologickej záhrade. Desať rokov z dvanástich jej celkovej existencie. Zoologické záhrady boli v tom čase pomerne nová záležitosť, dovtedy rôzne zverince či súkromné menáže patrili ku prestížnej zábavke bohatých šľachticov, ktorí ich, ak mali na to vôľu, sprístupnili verejnosti. Varšavská zoo, dodnes jedna z najnavštevovanejších v Európe, vznikla po vzore moderných zoologických záhrad, budovaných s osvietenou myšlienkou simulovať prirodzené prostredie zvierat, teda rôzne biotopy, mokrade, stepi, púšte či lesy, kde by sa zvieratá, hoci v zajatí, mohli cítiť ako doma. Varšavskú zoo často navštevovala študujúca mládež a počas Janovho šéfovania slúžila aj ako sirotinec pre mláďatká, ktoré spravidla vo voľnej prírode stratili matku a keby nie ľudskej pomoci, pravdepodobne by zahynuli. Tonka sa tak starala o vĺčatá z Bieloviežského pralesa, mláďatko jazveca, pruhované divé prasiatka či rysie bábätká Tofiho a Tufa, miláčikov, ktorých pol roka kŕmila z fľaše a chodila venčiť na vôdzke. Po poľsky sa rys povie ako po slovensky (iba sa píše ryś), a takto manželia Żabińskí volali aj svojho syna Ryszarda, ktorý sa im narodil krátko po svadbe v roku 1932. Medzi ostatnými najdúšikmi to bolo ďalšie mláďa, ktoré pobývalo vo vile riaditeľa priamo v areáli zoo…  

Jan Żabiński, ktorý vyštudoval zoológiu navzdory svojmu otcovi (ten neznášal zvieratá a svojmu synovi akéhokoľvek domáceho miláčika striktne zakazoval), si po svojom boku nemohol priať lepšiu spoločníčku, ako mladú milovníčku zvierat Antoninu Erdmanovú. Jej otec, síce Poliak, dlhodobo pracoval ako železničný inžinier v Rusku. Keď vypukla proletárska revolúcia, boľševici ho aj s druhou manželkou popravili (matka Antoniny zomrela na tuberkulózu ešte predtým). Dievčina, o ktorú sa postarala teta, chodila do školy v uzbeckom Taškente, tam aj študovala hru na klavíri. Keď mala pätnásť, s tetou sa presťahovala do Varšavy, kde pokračovala v štúdiu maľovania, cudzích jazykov a archívnictva. Zamestnala sa na Vysokej škole poľnohospodárskej a tam stretla Jana. Bol o desať rokov starší, ale spájal ich záujem o umenie a zvieratá. Dá sa povedať, že tí dvaja sa našli. V zoo prežívali najkrajšie časy svojho života…  

 

 

Rodinný brloh

Tonka milovala letné rána v modernej vile s veľkými oknami zaliatymi slnkom. Tie chvíle, keď ešte ležala v teplej posteli, ale všetko to bučanie, kvílenie, vrešťanie, fŕkanie, štebotanie, húkanie, zavýjanie, cvrlikanie a tokanie jej už nedalo spať. Zvieracia vrava však neprichádzala len z klietok, voliér a kotercov, všakovaké zvuky sa rinuli aj z útrob vily. Żabińskí žili so svojimi štvornohými zverencami pekne „na hromádke“, dvere do ich obývačky mali dokorán nielen psy a mačky (dve mačacie bytosti si tu kurírovali zranenia, jedna s obviazanou labkou a druhá so zafačovaným chvostom), ale medzi rekonvalescentmi skackal i papagáj kakadu s ochranným kovovým golierom či krkavec so zlomeným krídlom. Potom tu bol los Adam, ten svojho pána so všetkou losou dôstojnosťou sprevádzal každé ráno na pochôdzke záhradou, žirafa Róza, žrebček Sahib, miláčik detí, rovnako ako slonie mláďa Tuzinka, pri pôrode ktorej asistovala Tonka osobne. Bábo malo 110 kg živej váhy a bolo dvanástym sloníčaťom, ktoré sa kedy narodilo v zajatí. Čierno-biele pohľadnice s Tuzinkou šli v obchodíku so suvenírmi na dračku a my si ich dnes vďaka internetu môžeme prezrieť tiež, stačí vo vyhľadávači kliknúť na jej meno a už ju vidíme, ako sa skrýva za mamin chrbát, veru, je to statný dorastenec, veď na fotke má ani nie dva rôčky! I jazvec Borsunio sa dodnes túla po internete, fotograf (pravdepodobne sám Jan) ho zvečnil v Tonkinom náručí, panička ho vycvičila tak, že sa naučil škrabať na vchodové dvere, keď potreboval ísť von na toaletu. Svoje vrcholné číslo však predviedol raz sám od seba – ako stojí v Tonkinom denníku – Borsunio vystrčil spod postele Ryśov nočník, sadol si naň a… urobil, čo treba. Wow!        

Tonka bola presvedčená, že zvieratá „túžia po ľudskej spoločnosti, snažia sa privábiť ľudskú pozornosť“. Ona sama mala na ne zázračný vplyv. To uznával i Jan, síce racionálne založený, ale musel uznať, že jeho ženu príroda obdarila zvláštnym šiestym zmyslom, ktorým dokázala upokojiť či „umravniť“ každého zvieracieho spoločníka. Aj inak však bola viac než k svetu: mala urastenú postavu, pekné črty tváre a príťažlivé blond vlasy. Vedela sa kultivovane vyjadrovať, bola milá, pohotová a o záhrade vedela všetko. Prischla jej teda úloha sprevádzať po zoo významných hostí, rôzne zahraničné návštevy aj vítať deti, ktorými sa to v záhrade len tak hemžilo. Jednoducho, ako si, bezpochyby šťastná a spokojná, zapísala do denníka: „naše zoo bolo plné života“.

Až do osudného roku 1939. V to leto už vojna visela na vlásku. A 1. septembra, v deň, keď všetky školopovinné varšavské deti zasadli do školských lavíc, nacistické Nemecko zaútočilo na Poľsko a hrozivý prízrak vojny sa stal skutočnosťou. Stačil jeden mesiac krvavých bojov a Poľsko ako štát prestalo existovať…

 

 

Zvierací exodus    

„Hukot lietadiel. Desiatok, možno stoviek,“ zveruje sa Tonka svojmu denníku. Ten hukot sa podobal „vzdialenému burácaniu príboja, ale nie počas pekného dňa, ale za búrky, keď sa vlny hromovo trieštia o pobrežie“. So synom sa uchýlili na vidiek, Żabińskí tam mali letný domček zhruba 40 km od Varšavy. Avšak nemecké bombardéry bolo počuť aj tam, na oblohe sa zjavili ako roj komárov, hrozivo sa približovali a keď dosiahli hranice mesta a ľuďom leteli ponad hlavami, spustili paľbu…

Po niekoľkých nepokojných dňoch sa Tonka s Janom a sedemročným Ryśom vrátili do Varšavy. Keď vstúpili do zoo, zdúpneli. Záhrada sa nachádzala blízko mostov ponad rieku Vislu, ktoré Hitlerova Luftwaffe intenzívne bombardovala niekoľko dní. Zem sa triasla od mohutných explózií, ktoré trhali uši, bomby hvízdali v ovzduší a zvieratá v klietkach vyli od hrôzy. Tigrie mamy „šalejúce strachom schmatli mláďatá za kožu na zátylku, prechádzali po klietkach sem a tam a s úzkosťou pátrali po bezpečnom mieste, kde by ich mohli ukryť“. Opice zachvátilo nepríčetné jačanie, slony trúbili, kone sa triasli ako v zimnici, hyeny s vyvrátenými hlavami vyli, až tuhla krv v žilách, vtáci bez ustania škriekali… Prvé to schytali ľadové medvede, na ich výbeh dopadla poltonová bomba, ranené sa vyplašene vyrútili na slobodu, ale netrvalo dlho a sklátili sa k zemi – hliadkujúci poľskí vojaci ich zastrelili, rovnako tak levy a tigre, veď keby sa dostali von z klietok, mohlo by to mať tragické následky. Guľka doprostred čela skolila aj slonieho samca Jaśa, otca Tuzinky…

Týždeň po vypuknutí vojny Jana, ako každého bojaschopného muža, odvelili na front. Tonka odišla ku švagrovcom na druhý koniec Varšavy. V zoo ostalo len pár ošetrovateľov, ktorí mali na starosť kŕmenie preživších zvierat. Keď bombardovanie a paľba ťažkého delostrelectva trochu ustali, Tonka  sa vybrala domov…

Zoo už prakticky neexistovala. Klietky roztrhali bomby a kovové črepiny zabili alebo zranili zvieratá. Niektorým zostali zaseknuté v koži, žirafy ležali mŕtve s vyvrátenými nohami, papagáje sa všemožne snažili vzlietnuť, ale márne, keďže mali spálené krídla, požiar zachvátil pavilón opíc, črepiny granátu usmrtili aj slonicu Kasiu, mamu Tuzinky. Navzdory krvavému masakru sa niektorým zvieratám podarilo ujsť, hrnuli sa ulicami Varšavy, „pozdĺž brehov Visly sa kolembajúc sunuli tulene“, lamy a ťavy klopkali po kamennej dlažbe, „pštrosy, antilopy klusali vedľa líšok a vlkov“, akoby nastal súdny deň… len kde kotví ten Noemov koráb a či sa im vôbec podarí nájsť ho a zachrániť sa? Zachránili sa zvieratá ukryté v bahne: hrochy, vydry, bobry. Tiež niekoľko zebier, rysy a pávy. Aj Tuzinka žila. A Borsunio? Jeden poľský vojak hliadkujúci v záhrade informoval, že pred dverami vily zazrel jazveca, ktorý telíčkom vrážal do dverí, akoby sa chcel dostať dnu. Potom zmizol a viac ho už nevideli…

Domov sa však vrátil Jan (podarilo sa mu vyhnúť frontu) a spolu s Tonkou a ošetrovateľmi sa dali prečesávať každý kút záhrady a keď na miestach možných i nemožných našli nejakého štvornohého zúfalca, vyplašeného a vyhladovaného, vypuklo všeobecné veselie. Mŕtve zvieratá, antilopy, kone, jelene zodrali z kože a mäso rozdelili medzi hladujúce obyvateľstvo (Tonka sa na to nemohla dívať a radšej ušla preč). Ich vila zostala akoby zázrakom stáť neporušená, iba s rozbitými oknami. Počas náletov v nej prespávali poľskí vojaci, manželia Żabińskí teda začali s generálnym upratovaním. Hvízdanie bômb pomaly ustávalo, hukot lietadiel slabol. Starý svet bol však nenávratne preč. Varšava kapitulovala.

 

 

Generálny plán Východ

Varšava kapitulovala po šiestich týždňoch bombardovania a delostreleckej paľby. Bývalá metropola, rozmetaná na franforce, bola včlenená do tzv. Generálneho gouvernementu (zahŕňal strednú a južnú časť Poľska), ktorý fašisti pripojili k Tretej ríši. Poľsko ako štát prestalo existovať a Varšava sa dostala pod správu nacistickej vlády. Keď „prezident“ Varšavy Hans Frank prevzal žezlo neobmedzeného pána mesta, okamžite dal zavrieť všetky univerzity a vysoké školy a jeho nemeckí prisluhovači postupne popravili (v lepšom prípade násilne vysídlili) asi 60.000 príslušníkov poľskej inteligencie: právnikov, politikov, umelcov, vysokoškolských profesorov, vzdelancov… Tak sa začal v praxi realizovať Hitlerov tajný plán genocídy obyvateľov východnej Európy, tzv. Generalplan Ost (Hlavný plán pre východ). Podľa neho mali byť Poliaci (s nimi aj Bielorusi, Rusi, Ukrajinci…) čiastočne vyhladení a čiastočne vysídlení za Ural, aby tak uvoľnili životný priestor čistej germánskej rase. Po masových čistkách sa počítalo, že na území bývalého Poľska zostanú asi 3 – 4 milióny obyvateľov (z celkového počtu 39 miliónov!), ktorí by Nemcom slúžili ako lacná pracovná sila. Tí by mali zákaz plodiť deti, a tak by postupne prirodzene vyhynuli. Podľa Hitlerovho plánu podobný osud čakal aj ostatné slovanské národy, pričom s vyvražďovaním Poliakov nacisti začali už počas vojny. Česi boli kvôli „bohemizovanej nemeckej krvi“ špeciálny prípad, ktorý Hlavný úrad pre otázky rasy a osídľovania riešil samostatne. A Slováci? Hitler rátal s tým, že „samostatný“ Slovenský štát zhltne Tretia ríša, nasledovať mala rasová očista a nástup novej vlny obyvateľstva, s obmedzeným školským vzdelaním tak, ako ho vymedzil Heinrich Himmler, hlavný architekt Generálneho plánu: „Jednoduché rátanie najviac do 500, napísanie mena, ďalej výučba, ktorej božím prikázaním bude, že musia byť poslušní Nemcom, byť poctiví, dobrí a slušní. Čítať nemusia vedieť.“ Ďalšie historické analýzy odhalili (Generalplan Ost bol prísne tajný dokument, ktorý bolo treba po porážke Hitlera rekonštruovať z rôznych fragmentov), že po Židoch by prišli na rad Slovania, ktorých nacistickí ideológovia radili do kategórie východnej masy „podľudí“ (Untermensch). Himmler to vyjadril jasne, keď napísal: „Rozložíme slovanský ľudský odpad!“ So „židovským odpadom“ sa im to skoro podarilo (z troch miliónov poľských Židov zostala po vojne nažive len desatina), s obyvateľmi severovýchodnej Európy sa chystali porátať po vyhranej vojne…  

 

 

       

Simonetta Zalová

foto CinemArt, Wikipedia

  

 

Celý článok si prečítate vseptembrovom čísle MIAU (2017)