Asi začnem zbierať pierka…

 

Iba do knižky Heroické etudy pre kone mi tatuško napísal venovanie „Verone, aby nezabudla, že aj pred nami tu žili ľudia…“

Teda spomeniem! Iba aby sa vedelo a nezabudlo. Bolo to kedysi dávno, keď ešte cez Modru tiekol potok, vinohradmi sa tiahli úhľadné kameničky a spoza vinohradníckych rún z kameňov, ktoré tam roky a roky vláčili a ukladali robotní ľudia, vyletovali bažanty a jarabice, jašterice tam hocikedy zabúdali svoje zelené chvosty, vinice boli plné hýľov, piniek, dudkov, a niektoré z času na čas púšťali pierka ľuďom, zväčša dievčatám, pre radosť, občas vzduch zelenožltou prečiarkla vlha, hocikde stála vinohradnícka búda a pri nej studnička.

V roku 1902 začala v Modre fungovať evanjelická dištrikturálna škola. Mala vzdelávať najmä učiteľské a farárske dcéry a v roku 1911 evanjelický farár Pavel Zoch spolu s náboženskou obcou buduje v meste sirotinec, ktorého projekt vytvoril architekt Dušan Jurkovič. Modrania štedro prispievajú darmi a vďaka mnohým robotným rukám už v roku 1913 prišli do sirotinca prvé deti. Do óvody chodili spolu s ostatnými modranskými deťmi, len namiesto mastného chlebíka nosili si na desiatu pečený zemiak. Modra bola vtedy trochu zvláštne mesto. Žilo tu asi sedemsto Nemcov a asi 150 Židov. Dodnes si možno mnohí starí Modrania spomenú na železiara Kohna či Weinera, na Reisnerov obchod so strižným tovarom, Weissovu pekáreň či Grunwaldov, Kaldorov alebo Loblov obchod so zmiešaným tovarom.

Prišla však vojna a vo vojne sa všeličo všelijako zamotá. Medzi evanjelickými dievčatami sa odrazu v sirotinci objavujú chlapci a slečny, ktoré majú celkom iné mená a zvyklosti: Fleischmannová, Buchlerová, Grunwaldová, Adlerová, Schochlerová, Deutschová, Marmonsteinová, Sielbersteinová a ďalšie. Už v roku 1939 Bohumil Kadlečík pristavuje novú budovu, lebo stará sirotincu nestačí. Dievčence víta správca sirotinca Karol Gábriš, potajomky ich krstia na evanjelickej fare, všetkým im je krstným otcom evanjelický farár Július Dérer a menia im priezviská na slečna Koníčková či Milá – tieto mená sa objavujú nad ich dievčenskými postieľkami. Dvadsaťpäť detí takto prichýlil správca sirotinca Karol Gábriš. Keď sa ulicami Modry pohýna sprievod na konfirmáciu, malé Modranečky kráčajú v bielych šatách, chovanky sirotinca majú matrózky. V meste sú esesáci aj gardisti a aj obyčajní ľudia majú strach. Málokto však tuší, že v tmavomodrých šatôčkach na konfirmáciu kráčajú aj židovské dievčence.

V novej budove sirotinca sa usadilo nemecké veliteľstvo leteckej jednotky. Správca zakázal vychádzať deťom z objektu a hrať sa pred halou, aby sa nepreriekli. Kruh okolo Karola Gábriša sa zužuje. Medzi Nemcami je však evanjelický kňaz, ktorý mu pomáha všetko udržať v tajnosti, upozorní ho včas, keď sa chystá jeho zaistenie. Aj vďaka nemu sa židovské deti zo sirotinca podarilo zachrániť. Nemci však mali „v merku“ aj evanjelický internát pri dievčenskej škole. Jeho správca bol Alojz Tichý. Aj tu sa schovávali židovské dievčatá. Internát už dnes v Modre nenájdete. Krásna budova so záhradou, okolo vinice. Pri oslobodzovaní sa v ňom zabarikádovali Nemci a z budovy nezostalo takmer nič.

Jedného dňa v októbri roku 1944 učiteľka Viera Dérerová dostala avízo, že na fare u jej otca sú Nemci a žiadajú vydať židovské dievčatá, ktoré sa skrývali v dievčenskej škole. Viera Dérerová šla do študovne internátu a upozornila dievčatká, aby ušli cez park do vinohradov. Modranské vinohrady sú najkrajšie v októbri. Dievčatá bežali medzi riadkami a všade dozrievalo hrozno. Skryli sa v jednej z tých vinohradníckych búd.

Nemci nechali ostatné dievčatá nastúpiť pred spálne a veľmi pozorne si prezerali zoznamy mien na dverách. Nakoniec odišli.

Niektoré z tých malých dievčat sa z vinohradov večer prestrašené vrátili, mysleli si, že Nemci už odišli. Na druhý deň však zastalo pred školou vojenské auto s guľometom namiereným na školu a všetky židovské dievčence Nemci vzali so sebou – Katuši Weissovú, Evu Dénešovú či krásne sestry Wertheimerové… Ale žijú ešte ľudia, čo na ne nezabudli, napríklad bývalá riaditeľka Múzea Ľudovíta Štúra v Modre pani Ľudmila Petríková. Od jednej z nich jej zostal v dievčenskom pamätníčku lístok s venovaním: Bolesťou a utrpením človek tvrdne a naučí sa stáť tam, kde iní klesajú. Modra, 20. júna, 1944.

Neskôr museli deti zo sirotinca utekať z Modry pred maršálom Malinovským, ktorý si v Modre rozložil svoj štáb a uchýliť sa na Kráľovej. Keď sa po oslobodení vrátili späť do sirotinca, našli tu božie dopustenie. Budova evanjelického sirotinca dnes v Modre chátra. Všeličo si však pamätá. Habent sua fata libelli. A nielen knihy! Majú svoje osudy.

Minule som sa motala okolo modranského sirotinca a našla sovie pierko. Nezodvihla som ho.

Šla som si pozrieť to tatove venovanie a našla aj ďalšie, na ktoré som už zabudla – „Verone, nech jej je hej. Aj hej, hej…“ A ako mi tak je hej, hej na svete, hovorím jednému ujovi, čo sa chváli, že zbiera pierka, že aj ja som kedysi zbierala tie pierka. Mala som zo sovy, z vlhy, aj krásne modré sojčie pierko a plno holúbäcích, ba aj z bažanta, ale že on nech tie pierka radšej nezbiera, lebo som čítala, že vtáky roznášajú choroby.

– Vtáci? – smeje sa ten pán, – a my ľudia nie? Čo roznášame my ľudia?

Keď vás zavedú nohy do Modry, modranského chotára či vinohradov, spomeňte si. Spomeňte si na tie dievčatá.

Vaša Veve.

 

 

Veronika Šikulová