Babičkina záhrada

 

Mám záhradu. Starám sa o ňu celkom po svojom, polovicu nechávam na pána Boha, zvyšok je na mne. On nepleje, nekope, ale polieva a používa iné páky. Keď poliať zabudne, lejem vodu ja. Niekedy by som si to s ním… ale nič.

Moja babička Jolanka mala tiež záhradu. Ráno čo ráno vstala, šla do záhrady, porobila, čo sa stihla a šla do roboty. Najskôr na vlak a vlakom do roboty. Keď prišla z práce, prezliekla sa a hajde do záhona s motykou a vŕtala sa v zemi do večera. Medzitým večere, deti, prázdniny, obedy, záhradôčka ako dva lusky, ešte si cez prázdniny s nami aj karty zahrala! Tak to bolo aj na dôchodku. Ráno záhrada, večer záhrada. Medzitým hory roboty. Aj jej pomáhal pán Boh. Chodili sme predávať na trh ríbezle, marhule, uhorky, pri záhradnej cestičke rástol hrášok a fazuľa. Na začiatku záhrady po pravej strane bola hruška, o kúsok ďalej pri sude s dažďovou vodou ringlóta a konča záhrady obrovská krásna marhuľa. Po pravej strane rástli jablone. Broskyňa pri studni mávala broskyne, ktoré nám všetci závideli a hruška magdalénka pred domom striasala hrušky pre všetkých, ktorí šli okolo. Ale mali sme aj tamarišku, aj ruže, aj flóxy a iné kvety. V lete sa na slnku sušili cibuľa, cesnak aj mak, našli sme si v záhrade prvú kukuricu, polievky sme varili len z našej zeleniny. Milovaná voňavá záhrada, v ktorej sa vôňa kôpru miešala so sladkastou vôňou flóx. Množina, v ktorej sa sčitovali hrušky s jablkami…

Poznala som tú záhradu od malička, možno som sa v nej naučila chodiť a dlho som bola menšia ako niektoré kvety. Pamätám si, ako mi voňala pažítka a ako som sa čudovala, že všetko v tej našej záhrade sa dá zjesť, len niektoré kvety, trebárs turecké klinčeky, nechutia. Vedela som, ako sa v nej menia vône podľa toho, čo kde rástlo. Delevar a izabela, najvoňavejšie hrozná, aké som jedla, kosatce, marhule, ríbezle, ale červené voňajú trochu inak, ako čierne, povedzme, že ríbedobre, slivy inak ako ringlóty, aj jednotlivé jabĺčka voňajú inak, veď aj inak vyzerajú. A všetky majú pekné mená – reneta aj jonatánka…

Opísala som tú záhradu tisíckrát, miliónkrát sa mi o nej snívalo, spomínam si na ňu ako na rajskú záhradu, z ktorej ma vyhnala dospelosť a povedzme, isté okolnosti. Všetci sme vtedy boli živí, niektorí mladí, iní starí, postele plné rozprávok, pivnica plná vína, špajza plná zavarenín, záhrada plná kvetov, ovocia a zeleniny, okolo chodili vlaky, hrnce, taniere a poháre cinkali, stôl sa kýval, bránka vŕzgala, z pradedovho štokerlíka odpadávala jedna noha, na oknách svietili poháre s kvasenými uhorkami ako lampy, na studni prvé jahody a maliny, v dome kopec slov a pesničiek, za komínom kocúr a nad komínom slnko, no a nad tým všetkým dobrotivý Boh!

Ešte donedávna som si myslela, že bohviečo by som dala za to, keby som sa do tej záhrady mohla aspoň raz dostať a ešte raz pozrieť. Dnešný pán domu postavil okolo vysokánsky múr. Len okná domu pozerajú stále rovnako na ulicu. Pravdaže, optika je nová, rámy vymenili. Hruška magdalénka uletela aj s včelami do neba. Len vlaky a škarpa sa nezmenili. Všetko už inak vonia.

Po sto rokoch je však brána otvorená a do dvora je vidno. V krku mám hrču, chcela by som nazrieť do kuchyne aj do izieb, vidieť záhradu, či som si jej krásu trochu nevymyslela, a tak sa pýtam, či môžem vojsť, že sme tu kedysi bývali a boli šťastní. A tak ma vpustia dnu, vedú do kuchyne, z ktorej je hala, všetko je moderné, z dvoch izieb tri, aj sprchovací kút, ale pozrime sa… Majiteľ zabúda, kto som, odrazu sa mi chce pochváliť, klope na stenu, ukazuje dlážky, kachličky, kabrince, vedie ma do komory, z ktorej schádzame do pivnice, a tam bar s barovými stoličkami a svetlami ako na diskotéke, v záhrade bazén, trávnik a ďalšia budova… tam je syn, chce mi ukázať, ako býva ten, viem, že chce, aby som ho pochválila, ako pekne si to svojpomocne prerobili, ako sa narobili a aké to majú honosné, čisté a krásne. Pokúšam sa hovoriť, a tak sa pýtam aspoň na stromy. Uleteli všetky. Vlastne aj s domom. Chodníčkom cez záhradu nekráča nik známy, nepočuť známy šuchot papúč a narobených nôh. Pozdravím neznámu kustovnicu čínsku a v duchu sa jej predstavím, kývnem si s jablonkou a vtedy zbadám našu tamarišku. Maminu tamarišku! Raz večer ju doniesli so sestrou z akéhosi parku. Zo žartu ju ukradli a naša babi, ktorá vedela, že všetko, čo má korene, sa pýta do zeme, ju zasadila. Dnes je z nej strom. Podobne ako zo mňa. Pôjde vraj preč, príde tam vírivka, hovorím jej úplne potichu, že všetci z tohto domu sú už v nebi, nech ich tam pozdraví, okolo ide vlak, ale ja viem, že okolo tohto domu vždy chodili vlaky, viem, ako pokračovať v rozhovore, ktorý sa preruší, keď zaklopocú pražce, viem, že v starom babičkinom kredenci sa triasol vtedy riad, tak si len pomyslím a ona rozumie.

Ten milý pán ma vyprevádza. Ešte raz sa pochváli:

– Tu nebolo nič, len tá záhrada, boli to chudáci! Nič cenné nemali.

Kde bolo, tam bolo, boli raz chudáci, čo nič cenné nemali, iba jeden druhého. Veľmi sa navzájom všetci ľúbili. Bývali celé generácie v staručkom dome rovno pri štreke. Pred tým domom rástla hruška magdalénka, za domom orech, marhule a broskyne, ríbezle svietili ako rubíny a egreše ako jaspisy, ringlóty a slivy mali šupky z perlete a flóxy s pivonkami voňali do ďaleka na staroružovo. V dome sa motali iba ženy, lebo všetci muži z tejto rodiny zomreli vo vojne, alebo v robote, alebo zo smútku, na choroby, tak to býva, no vedeli si poradiť. Keď naša babi vystrela posteľnú bielizeň, vietor sa do nej opieral ako do plachiet na lodi a nafúkal do nich rozprávky, ktoré nám potom večer rozprávala. Keď pršalo, ríny spievali, keď šiel vlak, roztancoval všetok kuchynský riad, ježkovia pod oknami ťapkali mäkkými labkami a niekedy popoludní, keď cvrlikali svrčky, bývalo v dome ticho, že si mohol počuť, ako nad komínom lietajú anjeli. Nemali bazén, ani vírivku, ani bar v pivnici, len zemiaky a víno a voňalo to tam kyselkavou horčinou, ale všade v dome, aj v pivnici to bolo zadýchané ľuďmi, nami všetkými. Cenné bolo iba to, čo nám všetkým bolo vidno na očiach.

Nechoďte do domov, v ktorých ste niekedy bývali, bude vám smutno. Pekný a veselý čerešňovo-jahodový jún vám želá

vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová