Bekim Aziri – Neschovávam sa za úsmev

 

Nebudem sa tváriť, že si vykáme a že sa tento rozhovor uskutočnil formálne. Sme totiž z jedného mesta, tu meno Bekim Aziri pozná každý. Každý vie, prečo je na vozíčku a kto sleduje sociálne siete, ten vie aj to, že robí stand-up comedy (podľa neho skôr sit-down tragedy), že si občas zarapuje, navštevuje decká v školách, že na sebe neuveriteľne maká, ale aj to, že sa usadil, spravil prvé kroky a že jeho kamoš Šule je vďaka spoločným videám pomaly slávnejší ako on. Neprečítate si klasický rozhovor, možno práve preto, že Bekima málokedy vidno vážneho, alebo aj preto, že s ním do kaviarne v Pezinku prišla aj jeho žena Laura aj spomínaný kamoš Šule.

 

 

Začnem od konca. O čom sa rozprávaš s deťmi v školách?

Nič im nekážem a ani nenútim. Hovorím im svoje príhody, nimi sa im snažím vysvetliť, že ľudia s hendikepom nie sú menejcenní alebo neviditeľní, že si zaslúžia, aby boli prijatí a integrovaní medzi ostatných a je pritom jedno, či ide o vozíčkara alebo akokoľvek zdravotne postihnutého. Vravím im aj to, že si majú v lete dávať pozor a neskákať hlavičky do vody – počas mojich rehabilitačných pobytov som totiž zistil, že 99 % vozíčkarov ochrnulo práve týmto spôsobom: skokom hlavičkou do vody.

 

Opýtam sa teda, akoby som bola v škole: kde robíme najväčšiu chybu v správaní sa voči vozíčkarom?

(Bekim sa z chuti zasmeje na poznámke Šuleho, ktorý pobavene zareaguje: „Chyba je, že chodíte.“) Nie je to o ľuďoch, ktorých stretávame. Všetko začína tam hore, u najvyšších, začína to pri politikoch, ktorí majú k druhým otrasný prístup a často myslia iba na seba, nevidia nás, čo sme tu dolu. A zdraví ľudia? Mali by ste k nám pristupovať normálne, bez ľútosti, ako k seberovným.  Samozrejme, nájdu sa medzi nami aj zatrpknutí vozíčkari, ale ak sa takým ponúknete, že im odnesiete nákup a oni odmietnu, netreba to zbytočne siliť, ani si to vyčítať.

 

Ako reaguješ na ponúknutú pomoc ty?

Je to normálne a rád ju prijmem. Nevadí mi ani, keď sa ma človek opýta, či potrebujem pomoc, ale dokážem o ňu aj požiadať. Pred pár dňami som odchádzal z bytu a suseda videla, že to s týmito rukami a kľúčmi od dverí nezvládnem, a tak som ju sám poprosil, či by za mňa nepozamykala. Normálna vec, nie?

 

Philippe, hlavný hrdina na vozíčku z populárneho francúzskeho filmu Nedotknuteľní, povedal: „Ľudia sa nás boja!“ Je to tak… čo ak máme strach, že sa vás nejako dotkneme, urazíme vás, že nebudeme vedieť, ako reagovať či byť prirodzení?

Zbytočne veľa nad tým rozmýšľate. Minule som šiel s kamošom z piva a ako sa otočil, vysypal ma z vozíka. Bol z toho v totálnom strese, stále sa ospravedlňoval, ale ja som to vzal v pohode, lebo viem, že to nechcel urobiť. Príliš veľa riešite, ako sa k nám máte správať a kladiete si okolo toho veľa otázok. Ale vôbec to nechcem nijako hodnotiť, je mi jasné, že ak si tým človek sám neprejde, ak nemá niekoho na vozíčku v rodine alebo medzi kamošmi, vôbec netuší, ako sa k tomu postaviť. Ani ja som to neriešil, keď som bol mladý a zdravý. Nesledoval som, či do reštaurácie vedie plošina a ako sa rozprávať s človekom na vozíku. Dnes to vidím a snažím sa o tom hovoriť s nádejou, že sa veci zmenia k lepšiemu.

 

A funguje to? Počúva niekto chalana ako ty, že v novej kaviarni chýba bezbariérová toaleta alebo že vo WC pre vozíčkarov mávajú upratovačky sklad vechťov a čistiacich prostriedkov?

Neozývam sa pričasto a nevystupujem ani ako zástanca vozíčkarov, aby som ľuďom neliezol na nervy, ale občas si neodpustím poznámku, ktorú trochu odľahčím humorom, no je za ňou cítiť, že to „hlupáci niekde nedomysleli“. A myslím, že to funguje. Ľudia mi dokonca sami posielajú fotky toaliet a schodov, upozorňujú, kde sa na vozíčkarov a hendikepovaných vôbec nemyslelo. Vidia to aj zdraví a o to vlastne ide.

 

Ešte k tým deťom a stretnutiam na školách – posadili ťa niekedy svojou otázkou alebo postrehom na zadok?

Decká sú super, ale je rozdiel, keď prídem na vysokú, kde sa najskôr pýtajú málo a potrebujú sa „oťukať“, na strednú, kde je to už celkom v pohode, alebo na základnú školu, kde sypú otázku za otázkou. Pýtajú sa, či viem kotrmelec, či zvládam kotúľ letmo alebo mlynské kolo… a jeden chalan mi raz povedal, že jeho otec zakaždým, keď idú okolo nákupného strediska, frfle, koľko parkovacích miest tam pre seba majú „kripli“. Za normálnych okolností by to dospelý človek nepriznal, ale deti sú bezprostredné a to mám rád.

 

Hovoríš o sebe niekedy aj vážne? V škole, na pódiu s Temnými kecmi, s kamošmi?

Bývam aj vážny, jasné, že áno… ale nakoniec to aj tak zaklincujem niečím veselým, nech to trochu odľahčím. Deťom hovorím pravdu, ako som blbol, keď som bol mladý, ako som ochrnul na bikrosových závodoch v Přerove, ako som ležal v nemocnici. A potom to zaklincujem historkou, ako mi do nemocnice kamošova mama poslala cukríky a ja som jeden odbaľoval asi hodinu. Keď už som ho skoro mal, spadol mi na zem, keď potom prišla sestrička, hodila ho do koša a podala mi ďalší – zabalený. Nechcem, aby sa plakalo, keď o tom hovorím. Občas sa ma deti pýtajú aj na moje sny a myslia si, že ten najväčší je, že chodím. Nechápu, keď im poviem, že snívam o močení postojačky. Občas im aj dôjde, ako málo nám stačí ku šťastiu.

 

Vo videu, ktoré si o sebe so Šulem nakrútil, tvrdíš, že si po ochrnutí neplakal.

V nemocnici som slzy neronil, ani počas rehabilitácie v Kováčovej. Prvýkrát som plakal až doma, keď som sa nevedel obliecť a chytil som z toho strašné nervy. Druhý raz som plakal v deň, keď som mal ísť do školy bez Šuleho. Bez neho som to jednoducho nezvládal, myslel som len na to, ako sa na mňa budú všetci pozerať. No a tretí raz som reval na chate, keď sa všetci kamoši opili, pozaliezali do izieb na poschodí a ja som ostal dolu sám. Toľko si pamätám, ale určite som si poplakal aj medzitým, každý má svoje ťažšie chvíle a ja sa to nehanbím priznať. Ale neschovávam sa za úsmev, a to je dôležité.

 

Spýtam sa teraz Šuleho  ako to medzi vami je? Kde si bol, keď si sa dozvedel o Bekimovom úraze?

Bol som v škole, keď mi volali, že Bekim na súťaži spadol z bicykla a či by som ho nešiel pozrieť do nemocnice. Vôbec som netušil, čo sa deje, ale odišiel som za ním do Olomouca, kam ho po úraze previezli. Pamätám si, čo mi povedal, keď ma zbadal medzi dverami nemocničnej izby: „Šule, mám šestnásť a už nikdy nepretiahnem žiadnu babu!“ Upokojoval som ho, že to určite nie je pravda, ale videl som, aký je vykrivený. Myslel som na to, aký je tento chalan taký hlúpy a silný zároveň, veril som, že niečo z toho dokazeného v jeho tele sa musí upraviť. Jediné, čoho som sa bál, bola zmena, ktorá čakala jeho rodinu.

 

Ako šestnásťročný chalan prijme správu od lekárov, že nikdy nebude chodiť?

Šule toľkoto nikdy nerozprával, to musím povedať ako prvé (smiech). Keď mi povedali, že som ochrnutý, smial som sa. Nevedel som, čo to znamená. No na liečení v Kováčovej mi došlo, že to až taká sranda nebude, bolo tam päťsto takých ako ja, ale aj tak som si vtedy povedal, že dokážem niečo viac. Mával som tam veľké výmeny názorov, veľa konfliktov s ošetrovateľmi. Nechcel som napríklad cvičiť ich cviky a raz som dokonca odmietol jedlo, ktoré mi doniesla sestrička, lebo som nevedel držať príbor a rukavicu, ktorou ma učili jesť, som vyhodil. Chcel som to všetko robiť ako predtým, bez úľav. Keď ma na vozíku opásali pásom, aby som nepadal, bol som naštvaný, pás som odmietal, aj keď som stále padal… Ale nakoniec som sa naučil sedieť bez pripútania, takže to asi stálo zato.

 

Aké zmeny čakali tvoju rodinu? Najskôr asi museli pripraviť bývanie tak, aby si mal pohodlie.

Záchod mi spravili v izbe, pamätáš, Šule? (smiech) Upravili schody, prerobili celý dom, ale najhoršie bolo vidieť, ako sa mama s otcom trápia. Oco je Albánec a pre Albáncov znamená syn najviac na svete, mama bola vtedy doma a starala sa o mňa. Ale za všetko som si mohol sám, a tak som sa k tomu aj postavil, neľutoval som sa a neplakal, že ich ku všetkému potrebujem. Rodina spravila v tom období pre mňa najviac – mama, otec, sestra, ale aj kamaráti, pre nich sa tým, že som na vozíku, vôbec nič nezmenilo. Oni mi vymysleli štipec na cigaretu, aby som si mohol potiahnuť, oni ma prvý raz opili, brávali ma von a nedovolili, aby som ostal zatvorený doma alebo si vyrazil maximálne do nákupného centra. Mal som v tom nešťastí veľa šťastia.

Šule: S Bekimom sme aj predtým nakrúcali videá a robíme to dodnes. V podstate sa nič nezmenilo, my sme normálne pokračovali v tom, čomu sme sa venovali, len do toho prišiel vozík. Nechceli sme nič meniť alebo prestať robiť len preto, že sa niečo stalo.

 

Registruješ, keď sa blíži v kalendári termín tvojho úrazu? Delíš svoj život na „pred“ a „po“ vozíku?

Ten deň volám „úrazeniny“ a nezabúdam naň, ale naučil som sa s tým, čo sa stalo, žiť. To, čo mám teraz, beriem ako fakt a zbytočne nad tým nepremýšľam, iba by som sa trápil. Radšej sa bavím tým, čo nové sa mi podarí urobiť. Voľakedy som hrával basketbal a občas by som si šiel zahádzať na kôš, ale už to nejde. Sú jednoducho veci, ktoré už nespravím. Ale sú aj také, ktoré som urobil až vďaka vozíku. Podľa mňa žijem aktívnejšie ako niektorí chodiaci: skočil som z lietadla, jazdil som na motorke, hodili ma z trojmetrového móla s vozíkom do vody… Adrenalín však už dnes nevyhľadávam, mávam väčší strach, a to som ako mladý vôbec nepoznal.

 

Ako si začínal so stand upmi?

Zavolal mi ten krpec Ladižinský, že ma videl v nejakej relácii a že som vraj vtipný. (Ivo Ladižinský vedie skupinu stand up komikov a vystúpení pod názvom Temné kecy.) Chcel, aby som to skúsil, ale veľmi som si neveril, lebo z ľudí mávam stres. Moje prvé vystúpenie vlastne bolo dialógom vo dvojici s Ladižom, on sa pýtal a ja som na jeho otázky reagoval. Zachránilo ma, že viem celkom schopne improvizovať a že sa viem rýchlo vynájsť, inak si ale myslím, že to na prvý raz nebolo najlepšie. No a potom ma ešte niekto kritizoval, že zarábam na vlastnom nešťastí. Lenže môj stand up nie je iba o tom, že si robím srandu z vozíka. To by nestačilo. Človek musí byť nad vecou a musí mať humor prirodzene v sebe, inak by mu to ľudia v hľadisku neverili.

 

Sníval si o tom, čo raz budeš robiť, keď vyrastieš?

Vždy som vedel, že Šule a ja budeme robiť to, čo nás baví. Stále sme špekulovali, bavili sa videjkami, mali sme to v sebe a cítili, že to je naša cesta. Šule dnes nakrúca pre Rytmusa, darí sa mu a je v tom dobrý, vo veciach, ktoré robíme spolu, sme zohratí. Ako decko som mal veľký sen, že raz budem v telke, že si možno zahrám v nejakej reklame. A možno sa mi splní aj toto želanie (smiech). Pomaličky sa mi napĺňajú túžby, čo si vezmem do hlavy, to mi postupne vychádza. Ale ochrnúť som v pláne nemal a ani to nezneužívam, nezarábam na tom. Ten, kto ma pozná, vie, že som sa na sebe vždy bavil a že som rád rozveseľoval svoje okolie, aj keď som chodil. Na tom sa vôbec nič nezmenilo.

 

Máš množstvo tetovaní, najznámejší je asi nápis „Nezabudni vozík“, ale aj podobizeň Karla Gotta s jeho podpisom a venovaním. Obdivuješ ho, alebo to bol fór?

Je to týpek… jasné, že ho obdivujem. Ten chlapík má vyštudovaný slaboprúd a aha, ako spieva. Na poslednom tetovaní mám nášho psa Čila, ale sú to len  obrysy, už dávno som nebol u tatéra. Najbližšie si dám vytetovať asi Nokiu 3310, tú starú modrú oldschoolovú vec, to bola úplná pecka. Ľudia si myslia, že sa dávam tetovať, lebo ma nič nebolí a necítim ihly, ale ja mám v nohách cit ako predtým, bolesť vnímam ako iní, aj keď až po chvíli. Raz sme sa viezli so Šulem na motorke a obaja sme mali na sebe kraťasy. Šule vbehol do mláky, voda šplechla na motor a horúca para nám obom popálila nohy. Šule kričal hneď, ja až za polhodinu (smiech).

 

Cvičíš s činkami, posilňuješ, udržuješ sa vo forme. Myslíš, že bez toho, aby si na sebe denne makal, by sa naplnilo to, čo ti predpovedali lekári?

Začal som s tým už v nemocnici. Nedvihol som ruku nad hlavu, lebo mi nefungoval triceps na pravej ruke. Stále som s ňou cvičil, snažil som sa, ale až po štyroch mesiacoch som ruku trochu podvihol. Keď som videl, že to pôjde, chytil som ovládač na televízor a snažil sa „posilňovať“ s ním, neskôr som vzal do rúk dvojkilové činky. Keby som necvičil, ostanem tam, kde som bol na začiatku. Prvý rok po úraze je najdôležitejší – rozhodujúce sú masáže a rehabilitácia minimálne tri hodiny denne.

 

 

Gabina Weissová

foto archív Bekima Aziriho

 

Celý rozhovor s Bekimom nájdete vo februárovom čísle MIAU (2018)