Brigitte Macron – V živote sa veci niekedy len tak stanú

 

Medzi Brigitte a Emmanuelom je vekový rozdiel dvadsaťštyri rokov. Toto číslo v krajine galského kohúta vyvolalo škandál. Nie je predsa bežné, aby žena opustila istotu rodinného hniezda, vsadila do riskantnej ľúbostnej hry svoje dobré meno a vrhla sa do nerovného vzťahu so svojím študentom. No oni uverili svojim citom a skladali skúšky z lásky, až kým nezískali maturitu. Ba čo viac, ako čas ukázal, doktorát…

 

Ženy nad päťdesiat píšu Brigitte ďakovné listy, lebo jej príbeh je pre ne výzvou. Brigitte v sukni nad kolená, usmievavá, držiaca za ruku svojho oveľa mladšieho muža, podáva dôkaz, že vek je len číslo. Relatívna veličina, ktorá nebráni tomu, aby sa otvorili dvere šťastiu. Vo Francúzsku ako aj v iných končinách sveta, je všeobecne tolerované, keď má muž oveľa mladšiu partnerku. Opačná situácia býva zriedkavá. Nik nenamieta, keď muži veľkého sveta ako Donald Trump , Silvio Berlusconi, Albert z Monaka, Francois Mitterand či Francois Hollande majú oveľa mladšie partnerky. Á propos, viete, ako reagoval sukničkár Berlusconi na vzťah Emmanuela a Brigitte? Že má „una bella mamma“. A megaloman Nicolas Sarkozy sa na margo Macrona vyjadril, že je tak trochu mužom a tak trochu ženou. Androgýn. Vraj sa to teraz nosí… Ale Brigitte stelesňuje pre ženy novú nádej. Aký vek, čo za vek? Pozrite sa na ňu! Má 66 rokov a žiari šťastím! Priniesla optimizmus do života žien, pocit, že majú právo aj vo veku, keď sú starými mamami slobodne rozhodovať o svojom živote, o dĺžke sukne nehovoriac…

 

Cukrárova dcéra

Brigitte Marie-Claude Trogneux vyrastala v meštiackej rodine výrobcov cukroviniek ako posledná zo šiestich súrodencov – troch bratov a troch sestier. V mestečku Amiens na severe Francúzska každý poznal „malú Trogneux“, usmievavú blonďatú beťárku, ktorej bolo všade plno. Narodila sa 1. apríla 1953 a keď by sa mala povaha spájať s týmto dátumom, tak áno, bola šťastné, veselé a trochu aj bláznivé dieťa. Veď bodaj by nie, keď vstávala a zaspávala v omamne sladkých oblakoch čokolády. Ako najmladšiemu benjamínkovi sa jej dostávalo priehrštím lásky a nikdy nebola obmedzovaná zákazmi či príkazmi. Mala toľko slobody, koľko si zažiadala. Medzi najmladšou dcérkou a jej otcom bol veľmi pekný vzťah. Mal 44 rokov, keď sa narodila, mohol byť pomaly jej starým otcom a ona odvtedy vie, že vek nemá žiadny vplyv na vzťahy medzi ľuďmi. No potom sled tragických udalostí navždy poznačil jej radostné detstvo. Keď mala osem rokov, jej milovaná sestra umrela na následky dopravnej havárie spolu s manželom a ich ešte nenarodeným dieťaťom. Ďalšia rana prišla o niekoľko mesiacov, keď jej šesťročná neter skonala na celkom banálny zápal slepého čreva. Jej drobný vesmír, kde bolo všetko v poriadku a kde ju chránilo láskavé rodinné prostredie, sa narušil. Zo dňa na deň dospela. Uvedomila si, že smrť patrí k životu. A že veci sa občas dejú proti našej vôli. Nič nemusí byť tak, ako si to predstavujeme a ani ako si to vysnívame. Prosto, len sa nám to tak stane…

 

S vetrom vo vlasoch

Zo strany rodičov dostávala toľko benevolencie, o akej sa jej súrodencom ani nesnívalo. Napríklad, mladá dáma v pätnástich rokoch mala dovolené vlastniť malú motorku – vstupenku do sveta nezávislosti. V tom čase, v roku 1968 sa to na francúzskom vidieku ešte až tak nenosilo. Dievčina každé ráno štartovala svojho tátoša a fujazdila na ňom s vetrom vo vlasoch, ale pritom, ako sa na slušnú školáčku patrí, v školskej uniforme, do školy Sacré-Coeur. Zošnurovaný systém cirkevnej ustanovizne, kde sa každé vyučovanie začínalo omšou, dvakrát do týždňa bola povinná spoveď a modrá školská uniforma musela byť tip-top, nie, to nebolo nič pre slobodu milujúcu pätnásťročnú dušičku. A kedy mohla, vtedy sa vzbúrila a keď ničím iným, tak aspoň, že sukňu mala o pár centimetrov kratšiu ako jej spolužiačky. I prišiel rok 1968, študentské manifestácie v Paríži a mládež v Amiens dlho do noci diskutovala o tom, čo by sa malo v spoločnosti zmeniť. A do toho rock´n´roll, prvé džínsy, večierky… Všetky zmeny vítala s nadšením. V izbe s plagátmi Clinta Eastwooda a Micka Jaggera snívala o svete, kde bude mať hlavné slovo láska – taká, akú poznala z dievčenských románov. V mene tohto citu bola ochotná urobiť všetko. Jej mladosť bola celkom iná ako Emmanuelova. Na rozdiel od priskoro dospelého samotára, večne ponoreného v knihách, sa najlepšie cítila medzi seberovnými. S veselou bandou adolescentov každú sobotu organizovala večierok, kde v minisukni najkratšej na svete a vo vysokých  čižmách najnovšieho strihu predvádzala bláznivý rock´n´roll, v zime sa preháňala na korčuliach s kamarátmi na klzisku a v lete si užívala plážový život v Touquet, kde rodina Trogneuxovcov vlastnila víkendový domček. „Rozmaznávali ma, mala som všetko, na čo som si spomenula, a aj tak som cítila samotu dospievajúceho dievčaťa,“ priznala. Vtedy jej prišli na pomoc Baudelaire, Maupassant, Hugo, Rimbaud, Apollinaire a ostatní, ktorí jej otvorili bránu do krajiny literatúry, ktorá sa odvtedy stala jej trinástou komnatou… A hoci sa mohlo zdať, že svoju mladosť bude prežívať v rockovom rytme a potrvá to ešte niekoľko rokov, kým sa usadí, stal sa opak. Po maturite sa v Touquet zoznámila so študentom ekonómie Andrém-Louisom Auzierom, prežívala svoju prvú lásku a nevidela dôvod, prečo by mala čakať. Po krátkej intenzívnej známosti sa zosobášili. Ona mala 21, André-Louis o dva roky viac. A prečo tak narýchlo? Chcela sa stať čím skôr matkou. Syn Sébastien sa narodil v roku 1975, o dva roky neskôr prišla na svet Laurence a o desať rokov neskôr Tiphaine. A ako to v tom čase bývalo zvykom, muž robil kariéru a žena sa starala o domácnosť a o deti. Čas ukázal, že pre Brigitte to nebol najšťastnejší scenár.

 

Pani profesorke z lásky

Po narodení Laurence sa rodina presťahovala do Alsaska, kde manžel dostal významné miesto riaditeľa francúzskej banky pre zahraničný obchod v Štrasburgu. Bývali v malebnej obci Truchtersheim a Brigitte sa okamžite zžila s miestnou komunitou. Zblížila sa s ľuďmi, rozprávala sa s mamičkami pred školou a vysvitlo, že potrebujú učiteľov. Dlho neváhala a chytila sa šance. Nikdy sa necítila taká spokojná, ako keď vychádzala z triedy po hodine, ktorá sa vydarila. Potom sa dozvedela, že Akadémia v Štrasburgu hľadá prednášajúcich profesorov. Potrebovala však získať diplom z literatúry, aby sa stala profesorkou. To zvládla veľmi ľahko a ako 31-ročná sa stala profesorkou na cirkevnom štrasburskom lýceu Lucie-Berger. Mala prirodzenú autoritu a dokázala zaujať študentov, hoci ako pedagóg nemala ešte dosť skúseností: „Rozprávala som študentom o Baudelairovi a po dvoch hodinách, napriek tomu, že zazvonil zvonec, zostali sedieť na svojich miestach…“ Našla sa v tomto povolaní, a tak netrvalo dlho a stala sa najobľúbenejšou profesorkou školy. Povzbudzovala študentov, aby si brúsili kritický názor, debatovali, viedli dialógy a hlavne – mali radosť z vyučovania. Jej vzťah so študentmi sa nekončil po zvonení. Chodievali k nej domov, vodievala ich do divadla, brala ich ako seberovných. Po úspešnom štarte v Alsasku si už verila a keď sa rodina presťahovala znovu do Amiens, ľahko si našla miesto. La Providence bola špičková škola, ktorú navštevovali deti z vyššej spoločnosti. Riadila sa heslom „byť, konať, uspieť, dospieť“, a to sa novej profesorke zdalo ako sympatická výzva. Vyučovala francúzštinu, latinčinu a gréčtinu a zoznamovala študentov so svojimi srdcovými autormi. S Flaubertom, ku ktorému pociťovala až „bezhraničnú vášeň“, s Maupassantom, o ktorom tvrdila, že v jeho diele sa nachádza smrť v každej kapitole, s géniom poézie Rimbaudom a s Baudelairom, ktorý dokázal vypovedať nevypovedateľné. Vedela ich zapáliť pre svoje milované diela: Madame Bovary, Don Juan, Miláčik, Kvety zla, Červený a čierny… A aby to nebolo všetko, s odhodlaním sa pustila do vedenia divadelného krúžku. Tešilo ju, že mohla voľnejšie diskutovať so študentmi. Poznala každý ľúbostný románik, robila dôverníčku vo veciach srdca a študenti mali otvorené dvere aj ku nej domov. Veľa z nich jej tykalo, čo bolo v rozpore s pravidlami katolíckeho lýcea, no ona ho bez výčitiek porušovala. Jej popularita na škole bola taká veľká, že hoci sa jej románik s mladým Macronom prevalil, zostala stále rovnako obľúbená a rešpektovaná.

 

Osudové stretnutie  

„V lýceu na divadelnom krúžku som sa stretol s Brigitte. Zaľúbil som sa. Najprv to bol zväzok intelektuálny, ktorý sa postupne menil na cit. Prišlo to prirodzene, ani jeden z nás sa o to zvlášť nesnažil.“ Takto sa vyznal francúzsky prezident zo vzťahu k manželke vo svojej knihe Revolúcia. Ona mala vtedy 39 rokov a tri dospievajúce deti, on pätnásť, navyše, Laurence bola jeho spolužiačkou… Všetko sa začalo na sklonku školského roka 1993, keď Emmanuel končil druhý ročník. Brigitte o ňom už vedela, lebo Laurence raz prišla zo školy domov s tým, že majú v triede spolužiaka, ktorý je asi fakt na hlavu, lebo vie všetko, ale naozaj všetko o všetkom. Brigitte si mladého Macrona začala všímať. Áno, chlapec mal neuveriteľný prehľad, načítané desiatky kníh a výnimočný herecký talent, čo spozorovala na divadelnom krúžku. A vyzeral i vyjadroval sa ako romantický hrdina, ktorý práve vystúpil z románu. Bola z neho v rozpakoch. Potom jej raz priniesol divadelnú hru Eduarda De Filippa Umenie komédie a navrhol, že rozpíše roly postáv. A tak sa začala spolupráca – piatok popoludní medzi múrmi lýcea alebo cez víkend v obývačke Auzierovcov. Bola jeseň 1993 a Brigitte doma oduševnene prehlásila, že má tú česť pracovať s „Mozartom“: „Podmanila ma jeho inteligencia, kultúra slova a to, ako mal v hlave veci usporiadané. Jeho schopnosti boli vysoko nadpriemerné…“ Rozprávali sa. Veľa. O všetkom. Evidentnú blízkosť dvoch duší spozorovali aj spolužiaci a bola vraj taká silná a zároveň čistá, že si ju nik nedovolil komentovať a už vôbec nie trúsiť posmešky. Fungovala medzi nimi akási alchýmia, dokázali sa rozprávať o literatúre celé hodiny a tie rozhovory nie a nie dokončiť. Cítili, že sa deje niečo vzácne, mimoriadne. Susedia ich čoraz častejšie vídali na prechádzkach pri rieke Somme. Profesorku a jej študenta…

Emmanuel k dospelým vždy pristupoval ako k seberovným, bolo mu jedno, či ide o profesora, alebo riaditeľa. Niečo také ako vekový rozdiel mu nikdy neprekážalo. Tobôž nie, keď šlo o pani profesorku literatúry… Narodil sa do rodiny intelektuálov, lekárov a bol vnukom sčítanej, kultivovanej a osvietenej starej mamy. Práve tá mala na jeho vývoji eminentný podiel. V čase, keď sa zoznámili, Brigitte nechýbalo nič, aby bola šťastná. Mala milujúcu rodinu, starostlivého, úspešného manžela, profesiu, ktorú zbožňovala a šikovné deti. Najstarší, osemnásťročný Sébastien sa práve prihlásil na vysokú ekonomickú školu, Laurence sa chcela stať lekárkou a najmladšia Tiphaine zatiaľ len čítala knihy z maminej knižnice. A predsa sa diali veci, ktorým nerozumela. Lebo v živote sa veci niekedy len tak stanú…

Pristihla sa, že v Emmanuelovej blízkosti sa cíti ináč. Voľne, neviazane, ako keby našla svoje druhé ja, ktoré doteraz mlčalo a zrazu sa hlási o slovo. Pochopila, že tento vzťah sa nebadane mení na niečo vážnejšie. Prebiehalo to mlčky, bez slov. Cítila, aj keď sa bála si to priznať, že tento mladý študent je muž jej života. Rozum jej hovoril, je to absurdné, veď má len šestnásť, ale srdce sa už pustilo do boja… Čím dlhšie sa poznali, tým viac si uvedomovali, ako veľa ich spája. Okrem literatúry to bol rovnaký pohľad na svet. Do chvíle, keď pochopili, že patria k sebe, nebolo ďaleko. Na konci školského roka 1994, keď sa Umenie komédie hralo na javisku amienskeho divadla Emmanuel sa vyznal zo svojich citov. Problém bol na svete, krásnu realitu ani jeden meniť nechcel, ale situáciu bolo treba riešiť. A tak ledva sedemnásťročný mladý muž po prázdninách nenastúpil do tretieho ročníka v La Pro, ale odišiel do Paríža, kde mal dokončiť svoje stredoškolské štúdium na prestížnom lýceu Henri-IV. Práve Brigitte ho o to poprosila. Vedela, že city, ktoré prežívali a ktoré naberali spád, by sa im už nepodarilo utajiť. Poslúchol ju, ale pri odchode jej povedal: „Aj keby ste urobili hocičo, aj tak si vás vezmem za ženu!“ A ona mu uverila. Naivne, nepochopiteľne, pochabo, ale uverila…

 

Najväčšie dobrodružstvo muža

Na lýceu Henri-IV zmaturoval s hodnotením „veľmi dobre“ a rozmýšľal, čo so sebou. Ďaleko od ženy, ktorú miloval, izolovaný v Paríži, v kruhu spolužiakov, ktorí žili večierkami a bezstarostným študentským životom. Miloval vydatú ženu a vedel, že už nikdy nič nebude „normálne“. V hlave sa mu dookola točila Exupéryho veta, že v živote rozhodnutia neprichádzajú. Je len sila ísť ďalej a keď tú zvládneme, rozhodnutie príde samo. Emmanuel teda šiel ďalej a čakal na rozhodnutie. To malo prísť zo strany Brigitte. Jemu to bolo dávno jasné. Chce žiť život s ním? Netlačil na pílu, bol jemný, nežný a trpezlivý. Cítil sa ako maupassantovský hrdina, ktorý prežíva svoje najväčšie dobrodružstvo – dobýjal srdce milovanej ženy. Brigitte musela kapitulovať. Pred jeho láskou, pred svojou láskou… Začiatok ich vzťahu sa odohrával v najväčšom utajení. Veď kto to kedy videl? Mladík z dobrej lekárskej rodiny a dcéra známeho chocolatiera, on rok narodenia 1977, ona 1953, on slobodný, ona vydatá s tromi deťmi. Všetko nasvedčovalo, že sa schyľuje ku škandálu desaťročia. Kým ešte rodičia Brigitte nachádzali v poštovej schránke anonymné listy, komentujúce ľúbostný život ich dcéry, brali to ako nemiestny žart a dobre sa zabávali. No potom zaľúbenú dvojicu nachytal Brigittin starší brat v objatí pri rodinnom bazéne. Nik z rodiny neveril, že nejde len o chvíľkové pomätenie mysle, ktorému treba dať čas a pomaly odznie do stratena. Situáciu prebrali v rodinnom kruhu a uzavreli s komentárom, že Trogneauxovcov budú spájať vždy len s makronkami, nikdy nie s Macronovcami. Aj u Macronovcov šľahali hromy blesky, no všetko za zavretými dvermi, ako sa v slušných meštiackych rodinách patrí. Brigitte si však stála za svojím ako žena, ktorá sa rozhodla. Týždne utekali a nič sa nezmenilo. A čo na to manžel, ktorý sa o všetkom dozvedel posledný? Čo už narobí muž, ktorému nasadí parohy spolužiak jeho dcéry? Zbalí sa a odíde. S manželkou sa odvtedy nevideli a rozvod sa udial až o desať rokov. Podľa slov ich priateľov, André-Louis Auziere nepatrí k mužom, ktorí vedia neveru tolerovať, akceptovať a tobôž odpustiť.

Jediným spojencom milencov bola Emmanuelova stará mama, ktorá svojho vnuka zbožňovala a držala nad ním ochrannú ruku. Ako Francúzka zo starej školy považovala lásku za najvyšší princíp a vzácne šťastie, ktoré môže človeka v živote stretnúť len zriedkakedy. Nebyť starej dámy, snáď by sa nikdy neodvážili pustiť do tejto riskantnej hry. Brigitte mala situáciu oveľa komplikovanejšiu ako Emmanuel. Bolo tu predsa jej manželstvo a jej tri deti, dobré meno rodiny a reputácia profesorky. Kedysi by to utajení milenci riešili romantickým útekom pred svetom, no ona nikam neutiekla a začala nový deň presne tam, kde skončila ten včerajší. Prevzala filozofiu románovej hrdinky a spoločne so Stendhalom tvrdila, že človek musí mať odvahu každý deň začínať nový život… Jediné, na čom jej záležalo, bolo, aby nestratila svoje deti. Počkala si na ich súhlas a až potom vpustila Emmanuela oficiálne do svojho života. A boli tu ešte jej rodičia. Rozumela ich smútku a sklamaniu z toho, ako sa rozhodla zmeniť svoj život. Boli to predsa len starí ľudia, ktorí žili vo svete, kde rozvod sa rovnal kacírstvu. Ona však nikdy takéto predsudky nemala a málo dbala o to, čo sa o nej hovorí po meste. Jej argument znel jasne: chcela byť šťastná a prežívať toto šťastie so svojimi najbližšími. A keď ukázala svetu, že šťastná je, svet jej uveril.

 

Oficiálne posvätenie večnej lásky

Podporovaný a povzbudzovaný svojou milou, zapísal sa Emmanuel zároveň na niekoľko vysokých škôl. Študoval na Inštitúte politických vied v Paríži, v Nanterre bol poslucháčom filozofických vied a v roku 2002 sa stal študentom na jednej z najprestížnejší škôl vo Francúzsku, na L´ENA (L´Ecole Nationale d´Administration). Spolužiaci vedeli, že ich kamarát miluje staršiu ženu, ktorá má deti a s ktorou trávi víkendy. Šarmantná dáma v najlepších rokoch si ho prišla vyzdvihnúť každý piatok po prednáškach do podniku, kde chodievali študenti na pivo. Dala si s nimi pohárik a potom sa obaja diskrétne vytratili. Keď školu v roku 2004 dokončil, ako ináč, s vynikajúcim prospechom, mohol si vyberať medzi najlepšími ponukami v zamestnaní a otvorili sa mu dvere do najvyšších kruhov. Konečne bude môcť žiť tak, ako si to vysníval: s tou, ktorú miluje a na úrovni, ktorej je hodná. Dovtedy to bola Brigitte, ktorá mu finančne pomáhala, aby mohol doštudovať. Rozvod bol plánovaný na rok 2006 a Emmanuel počítal mesiace, kedy bude môcť vstúpiť do manželstva so svojou vyvolenou. Po trinástich rokoch vzťahu sa tak malo stať v Touquet. Veľká udalosť sa odohrala 20. októbra 2007 na miestnej radnici, v sále plnej do prasknutia. Na hostine v hoteli Westminster sa mladý ženích ujal slova: „Všetci sme veľmi šťastní, že ste prišli a ste s nami v tejto chvíli, pretože každý z vás bol svedkom toho, čo sme spolu za tých trinásť rokov prežili. Akceptovali ste to a aj vďaka vám sme dnes tu. Chcem vám poďakovať za to, že ste nás prijali a máte radi takých, akí sme. Hlavne ďakujeme Brigittiným deťom, lebo ak pre niekoho, tak určite pre ne to nebolo jednoduché…“ Najmladšia Tiphaine zhrnula názor zvyšku rodiny: „Emmanuel si vybral moju mamu a s ňou i jej deti. Sme jeho rodina.“ A rodina to je utešená, okrem troch súrodencov pozostáva zo štyroch vnučiek a troch vnukov. Emmanuel sa romanticky vyznal, že svadba bola oficiálnym posvätením lásky, dovtedy utajovanej, skrývanej, nepochopenej: „Boli sme vždy spolu a boli sme nerozluční, aj keď nám nevial dobrý vietor do plachiet…“

 

 

Andrea Miková

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2019)