Camille Claudel – Život vrytý do kameňa

 

Ktovie, ako by reagovala Camille Claudel, sochárka s veľkým talentom, osudom kruto skúšaná, obeť nešťastnej lásky a posledných tridsať rokov života zatvorená v blázinci, keby vedela, že neprejde ani sto rokov a jej sochy budú obdivovať milióny milovníkov umenia a jej smutný príbeh sa stane podkladom pre knihy či filmy? Rekonštruovať jej život je práca hodná detektíva…

 

V jej biografiách sa spisovatelia nechávali uniesť fantáziou. Nečudo, veď vášňou i tragédiou poznačený život ich k tomu priam vyzýval. V roku 1984 však Reine-Marie Paris, neter Camillinho brata Paula Claudela, vydala knihu na základe autentických listov z rodinného archívu, a tým vniesla do životopisu sochárky reálne svetlo.

 

Otcove dievčatko

Bol druhý štvrtok v decembri 1864, keď sa v rodine Louisa-Prospera Claudela a jeho ženy Louise-Athenaise v dedinke Fere-en-Tardenois narodilo dievčatko. Pre Louise to bol už druhý pôrod. Prvorodený chlapček umrel, keď mal len dva týždne. Louise si veľmi priala znovu mužského potomka, no na svet prišla dcéra, a tak ani nevedela skryť sklamanie. Od prvej chvíle dieťa nemala rada. Otec, na rozdiel od manželky, svoju dcéru miloval, to on jej dal meno Camille. A hoci sa Claudelovcom narodili ešte ďalšie dve deti (dcéra Louise a syn Paul), matka ani k nim nedokázala prejaviť lásku. Manželstvo bolo pre ňu povinnosťou a starostlivosť o domácnosť a deti – zodpovednosťou. Na dobových fotkách vidieť priskoro zostarnutú prísnu ženu s tvárou bez náznaku radosti. Camille trpela deficitom materinskej lásky, ale bol tu, našťastie, otec, ktorý jej to vynahrádzal – na veľkú zlosť matky, ktorá na ňu žiarlila. Manželstvo Claudelovcov nebolo šťastné. Dvaja  rozdielni ľudia, dva rozdielne svety. Kým on zo svojej bohatej knižnice čerpal filozofiu a riadil sa ňou po celý život, ona knihy nikdy nečítala. A keď Louis-Prosper objavil v dcére vzťah k umeniu a chuť spoznávať, bol nadšený a podporoval ju. Nevadilo mu, že bola divoká, svojhlavá a nespútaná. Správala sa ako chlapčisko, lietala po lúkach, lesoch, stále čosi objavovala a ničoho sa nebála. Jedného dňa zistila, že existuje hlina. Mäkká a tvárna. Priniesla si ju domov a začala sa s ňou hrať. Jej ruky pracovali samé od seba, akoby dovtedy nič iné nerobili. Bola ako v tranze, nevidela, nepočula a neprestala modelovať, kým nebola so svojou prácou spokojná. Zrazu sa v nej uvoľnila lavína nepoznanej blaženosti, ktorú potom zažívala vždy, keď sa dotkla hliny či kameňa. Výsledok modelovania bola mačka schúlená do klbka. Matka ju zniesla pod čiernu zem. Kto to kedy videl, aby sa dievča hrabalo v hline? A ako vyzerá? Veď je celá špinavá! Vtedy zasiahol otec, ktorý si so záujmom prezeral prvotinu svojej dcéry. Dovolil jej, aby si nosila hlinu domov a aby sa s ňou hrala v kôlni. Matka sa stiahla. Nerozumela tomu. Čo môže byť už len dobré na takejto špinavej robote? No Louis-Prosper často chodieval do kôlne a tešil sa z výtvorov, ktoré mu Camille s radosťou ukazovala. Podnikali spolu výlety do okolia, navštívili katedrálu v Remeši a Camille si so zatajeným dychom prezerala sochy stredovekých majstrov. Objavila svoj svet. A vyhŕklo z nej: budem sochárka! Odvtedy od rána do večera bola zatvorená v kôlni, vo svojom „ateliéri“ a horúčkovite modelovala…

 

Do videnia v Paríži

Kvôli otcovmu zamestnaniu výbercu daní sa rodina viackrát sťahovala, ale najkrajším a najmilovanejším miestom bola pre nich dedinka Villeneuve-sur-Fere. Rozsiahly kamenný dom s veľkým sadom a záhradou, idylické, pokojné miesto, kam sa vždy cez prázdniny vracali. Camille ho považovala za svoj skutočný domov. Tu jej brat, budúci spisovateľ, získaval prvé inšpirácie, pričom budúca sochárka sa cítila najlepšie v blízkosti skál a ich bizarných útvarov. Keď si po mnohých rokoch vybavovala domov, myslela na Villeneuve. Medzi sestrou a bratom sa vytvorilo silné puto súrodeneckej lásky, a tá pretrvala celý život. Podporovali sa, boli si najbližšími kamarátmi a dôverníkmi. Mon petit Paul, ináč Camille svojho bračeka ani neoslovila… Deti sa učili doma s domácim učiteľom, pretože osvietený otec ich chcel uchrániť pred prísnym režimom kláštorných škôl. A tak sa im dostalo klasického vzdelania – získali solídny prehľad hlavne v literatúre, histórii a umení. Louis-Prosper mal na očiach Camillinu stále sa prehlbujúcu záľubu v modelovaní i požiadal mladého sochára Alfreda Bouchera, aby posúdil jej dielka. Situácia to bola úsmevná. Boucher prijal pozvanie na zdvorilostnú návštevu u pána Claudela, ale bolo mu jasné, že ide o vidieckeho úradníka prechovávajúceho nekritický obdiv ku dcérinmu talentu. A vopred si pripravoval slová, ktorými elegantne odmietne vyjadriť sa k detským artefaktom. Na tie však okamžite zabudol, keď ich zazrel. Dokázal zo seba vysúkať len: „Camille musí ísť do Paríža.“ Stálo pred ním pekné štrnásťročné dievča s dlhými, gaštanovými vlasmi, tmavomodrými očami a v nich sebavedomé odhodlanie stať sa sochárkou. Boucher tomu pohľadu uveril. Vzal jej rúčku do dlaní a pobozkal ju. Do videnia v Paríži, Camille…

Camille si tento bozk dlho držala v pamäti. Spájal sa jej s predstavou Paríža, s niečím lákavým a neznámym, čo jej otvorí dvere do celkom iného sveta. Otec začal plánovať život v Paríži. V Camille a Paulovi tušil potenciál. Ich prvá cesta v Paríži smerovala do Louvru. Ani nedýchala a keď zazrela Michelangelovu sochu, zmeravela od úžasu. Rovnako i jej matka. Tak toto bude jej dcéra robiť? Modelovať holých chlapov? Kvôli tomuto sa má vzdať svojho vidieckeho pohodlia, záhrady, zeleniny, sliepok? Otec sa však už rozhodol, navštívil Akadémiu Colarossi, ktorá na rozdiel od Akadémie krásnych umení prijímala externe aj študentky a dohodol pre dcéru štúdium. Škola sa nachádzala na Montparnasse, tak aj byt Claudelovcov bude tam. A neďaleko je gymnázium pre Paula. A keďže Camilline kamene budú stáť veľa peňazí, rodina bude v Paríži bývať bez otca. On zostane pracovať na vidieku a bude ich navštevovať cez víkendy. Plán sa mal zrealizovať o dva roky, keď dcéra zavŕši šestnásty rok a bude môcť nastúpiť do školy. Camille žiarila a žila už len pre túto predstavu. Študovala knihy o umení, skúšala modelovať sochy podľa príbehov z dejín literatúry a malého Paula obťažovala, aby jej sedel ako model. Vďaka tomu poznáme jeho detské busty, na ktorých ho stvárnila ako Mladého Rimana…

 

Rodinova študentka

Alfred Boucher to mal šikovne vymyslené. Čoby začínajúci sochár potreboval peniaze a vyučovať dievčatá z bohatých rodín, ktoré si chceli užiť bohémsky Paríž a pritom sa chvíľu povenovať aj umeleckému koníčku, bol príjemný zdroj príjmu. U Camille však spozoroval skutočný záujem o sochárstvo. V ateliéri už mal pod pedagogickým dozorom tri Angličanky, medzi nimi aj budúcu Camillinu dobrú kamarátku Jessie Lescomb. Po príchode Camille pôsobila ako dievča z vidieka: zapletené vrkoče, vyžehlené šatočky a prízvuk zo Champagne. Potom však odkryla svoje sochy. Angličanky iba nemo civeli na Starú Helenu, bustu ženy, ktorú život nešetril a v ktorej tvári každá vráska vypovedala o jej prekonaných bolestiach. Kde sa to v tom sedemnásťročnom dievčati vzalo? Boucher sa s radosťou začal venovať nadanej študentke, a tá mu jeho pozornosť odplácala usilovnou prácou. Na rozdiel od ostatných ju nezaujímal spoločenský život v parížskych kaviarňach a kabaretoch, celé dni trávila len v ateliéri. Potom však Boucher získal štipendium na študijný pobyt v Taliansku… Camille bola sklamaná, študentky zhrozené. Čo len s nimi bude? Boucher ich upokojoval, že má za seba náhradu. Augusta Rodina. Mladé ženy zalapali po dychu. Ale veď, ten je starý! Má vyše štyridsať!

Kým sa majstrovi Rodinovi uráčilo dostaviť sa do ateliéru, dievčatá nelenili a zistili o ňom všetko. Trikrát ho neprijali na Akadémiu krásnych umení, ale momentálne je veľmi v kurze, jeho sochy vystavuje Salón umelcov. A vraj zvedie každú svoju modelku. Prvé stretnutie Rodina a Camille sa vraj udialo gýčovo romanticky. Preskakovali iskry, lietali Amorove šípy, chémia fungovala ako splašená. Keď sa Rodin objavil v ateliéri, Camille sa zo všetkých síl snažila, aby nedala na sebe znať vzrušenie. Kým práce jej kolegýň prešiel majster mlčaním, pred jej sa zastavil. A po chvíli sa spýtal, kde mademoiselle videla jeho práce? Camille zbledla a vysvetľovala, že v dedinke, odkiaľ pochádza, monsieur nikdy nevystavoval… Teraz nevedel nabrať dych zase Rodin. To dievča má guráž!

 

Rodinova obdivovateľka

Ťažko povedať, čo Augusta Rodina na nej fascinovalo viac. Či jej krása a mladosť, alebo jej talent. Možno všetko dokopy a k tomu ešte nespútanosť a otvorenosť dievčaťa hraničiaca s drzosťou, ktorá ho iritovala. Chcel preniknúť do jej vesmíru. Typický egocentrický umelec. Posadnutý túžbou preraziť, vyniknúť, zožať všetku slávu sveta a byť najlepší. Camille obdivovala ten jeho hrubý realizmus, odvahu ísť svojou cestou, nepodliehať štýlu doby. A jemu to lichotilo. Skúsený borec v dobýjaní ženských sŕdc s ňou nemal ťažkú prácu. Začal tým, že vymodeloval jej bustu – sústredenú pri práci. Lebo keď sa sústredila, jej tvár nadobudla akýsi zvláštny, až nadpozemský  výraz. Vášnivý. Nekontrolovaný, pravdivý, bolestný. Camille prijala tento dar s ohromením a keď ho ukázala rodine, otec sa zľakol. Čo to má znamenať? Prečo ju niekto modeluje a prečo práve jej učiteľ? Okamžite chcel spoznať toho muža, ktorý to vytvoril. Čo je zač? Je ženatý? Má deti? Kde býva, odkiaľ pochádza? Ochranný reflex otca rodiny bil na poplach a potreboval svoje milované dieťa chrániť. Camille mu na niektoré otázky nechcela odpovedať. O Rodinovom súkromí predsa len čosi vedela. Že roky žije v spoločnej domácnosti s istou Rose Beuret, s ktorou má syna. A áno, príbehy o jeho vzťahoch s modelkami sú verejným tajomstvom. Otec ani chvíľu neváhal a ohlásil sa u majstra na návštevu. Trpezlivo si vypočul Rodinove chválospevy na dcérin talent a čakal, čo bude nasledovať. Rodin mal plán – aby nedal šancu na pochybnosti o svojich úmysloch, navrhol, aby sa Camille stala jeho spolupracovníčkou. Bude mu pomáhať na objednávkach, ktorých má neúrekom a on jej zato poskytne ateliér, rady sochára a toľko mramoru, koľko len bude chcieť. Louisovi-Prosperovi sa tento návrh zdal až príliš veľkorysý a predstavoval si, že jeho dcéra by sa mala venovať vlastným témam a svojmu sochárskemu rukopisu. Camille však už bola rozhodnutá. Chce pracovať pre Rodina. Chce sa dotýkať mramoru, ktorého sa dotýka aj on. Chce dýchať vzduch, ktorý dýcha aj on. A keď budú spolu pohládzať sochu, na ktorej spoločne pracovali a prsty sa im dotknú… Otca nakoniec zlomili dcérine prosebné oči. A praktické argumenty. Nemal na to, aby jej prenajímal ateliér, platil učiteľa, kupoval mramor. Nebude ho to nič stáť a doma bude aspoň na chvíľu pokoj…

 

Rodinova múza

Camille podstúpila vari najťažšiu skúšku naivnej dievčenskej lásky, keď sa na vlastné oči presvedčila, že monsieur Rodin sa správa až príliš dôverne ku svojim modelkám. Na túto tému sa už napísalo a nafilmovalo viacero pikantných verzií, uverme však tomu, že keď čerstvo zaľúbená osemnásťročná Camille zazrela svojho zbožňovaného učiteľa, ako si pripravuje nahú modelku na pózovanie a pritom jej bozkáva prsia, musela zažiť veľký šok. Utiekla a niekoľko dní sa v ateliéri neukázala. Nie! Takto sa predsa nemôže správať! Alebo? Veď je umelec. Sochár. Estét. A že bozkával tú ženu? Asi len chcel, aby sa uvoľnila… Už v mladučkom veku sa musela naučiť vybudovať si nadhľad. Rodin bol však natoľko skúsený, že rozumel rozpakom nevinného dievčaťa. Lichotilo mu to a zároveň aj dráždilo, že táto krásna mladá žena sa trápi kvôli jeho neresti. Keď prišla do ateliéru, správal sa k nej s takou galantnou a zdvorilou pozornosťou, že si rýchlo vytvorila obraz, kde má v jeho svete miesto ona a kde nejaká modelka… V Rodinovom ateliéri dostala prácu na jeho Pekelnej bráne na motívy Danteho Božskej komédie. Monumentálne súsošie jej vyrazilo dych – na tomto diele majster pracoval s prestávkami celý život (nakoniec ho nikdy celkom nedokončil). V čase, keď do jeho života vstúpila Camille, už zažíval celkom iný druh inšpirácie. Priniesla do jeho života závan mladosti. Keď sa jej niečo podarilo, jej zvonivý smiech sa vznášal celým priestorom. Modelky a občasné milenky mali vstup do ateliéru prísne zakázaný, keď tam bola ona. To si mademoiselle Claudel vyhradila. A Rodin to rešpektoval so samoľúbym úsmevom dravca, ktorý pomaly, ale iste spletá siete okolo svojej koristi.

 

 Rodinova milenka

Rodin v nej našiel múzu, inšpiráciu, lásku. Panenskú, čistú, oddanú. Presviedčal ju, aby mu sedela za model. Zdráhala sa, no pokušenie bolo silné a dotyky majstra na jej tele čím ďalej dôvernejšie, teplejšie, dlhšie. Stali sa milencami. Paríž bol dosť veľký, aby sa vedeli skryť pred svetom. Aj pred Rose… Keď bol s Camille, nikoho iného nepotreboval. Trávili spolu celé dni v ateliéri, preberali každý detail, ktorý stvárnili na sochách. Camille sa cítila šťastná a oslobodená, záležalo jej len na láske. Bol jej prvým milencom, vyhlásil, že je žena jeho života… A potom to vypuklo. Jednu noc neprišla domov a oheň bol na streche. Najviac ju mrzelo, že sklamala otca. Tak jej veril, nádejal sa, že z nej bude veľká umelkyňa. Bol na ňu pyšný a ochotný postaviť sa celej rodine, ba aj svetu, aby ju ochránil. A teraz toto! Stala sa Rodinovou milenkou! Toho Rodina, ktorý sľúbil, že jej pomôže v kariére, poskytne ateliér, bude financovať mramor. Toto je cena za to všetko! A v zúfalstve vyhodil svoju dcéru z domu. Mala sa stať sochárkou, nie milenkou sochára!

Prenajala si izbu na Boulevard d´Italie a prvýkrát v živote sa cítila sama. Bez rodiny, bez malého Paula. Kompromisom a očistením pred rodinou by bolo manželstvo. No Rodin túto tému odmietal. Je umelec a umelci sa neženia! Patria svetu, rovnako ako ich práca. Umelec nemôže patriť len jednej žene. Útechu tak nachádzala vo svojich sochách. Postava ženy, prosiacej o odpustenie, nešťastne naťahujúcej ruku o pomoc na Rodinovej Pekelnej bráne to je ona, sklamaná Camille. Napokon otcova láska bola predsa len silnejšia ako hnev. Jedného dňa sa u nej objavil. Prišiel, aby povedal, že má pocit, že Rodin ju využíva. Ako ženu aj ako sochárku. A je najvyšší čas, aby sa spamätala a začala pracovať na vlastných dielach. Prečo nevystavuje? Prečo robí len na Rodinových veciach? Bránila sa. Je jeho ženou, nielen modelkou. A raz sa budú určite brať… Otec však videl ďalej ako zaľúbená dcéra. Mal pre ňu návrh. Predal pozemky a nejaké cenné papiere. Peniaze jej dá. Dosť peňazí, aby si zariadila slušný ateliér, aby si kúpila toľko mramoru, koľko bude potrebovať a aby si svoje sochy nechala odliať do bronzu. Má však podmienku – odíde od Rodina. Bola to privysoká cena. Nie, to nemôže, je jej učiteľom, najväčším sochárom Francúzska. Miluje ho a on miluje ju… O tom, že majster predáva sochy, na ktorých pracovala aj ona, pod svojím menom, otcovi nepovedala…

 

Rivalka Rose

Rodin sa cítil zodpovedný za toto jej šľachetné rozhodnutie a snažil sa jej vynahradiť stratu domova. Prenajal malý zámoček na Loire, rozprávkové sídlo s vežičkami a ružovou záhradou. Tu mohli nerušene tvoriť a byť spolu bez toho, aby sa museli skrývať. Zdalo sa, že idylku nič nemôže prekaziť. No Rodin bol lovec. A obeť prišla v podobe mladučkej vychovávateľky dcérky majiteľov zámku. Camille sa s malou Jeanne rada hrala na schovávačku, skicovala ju a vytvorila niekoľko búst Slečny zo zámku. Možno sa v nej začali ozývať materské pudy a hovorila si, čo keď, raz… Ten sen sa však rozplynul, keď našla Rodina v altánku s onou vychovávateľkou, ako jej rozopína živôtik. Bez slov sa vrátila do Paríža. Samozrejme, hriešnik o niekoľko dní stál pred dverami. Hodil sa na kolená. Nech si Camille uvedomí, že jeho vzťahy s inými ženami nemajú s láskou nič spoločné. A už vôbec nie s tým, čo cíti k nej. Plakal. Prosil. Odpustila mu…

Rodin pre nich prenajal dom v Paríži. Skutočne sa preľakol, že ju stratí kvôli bezvýznamnej aférke. Ale ona už začala dospievať. Otcove slová padli predsa len na úrodnú pôdu. Bude myslieť viac na vlastnú prácu. Rodin túto zmenu spozoroval. Aby upokojil situáciu, opatrne otvoril aj tému manželstva. No jedným dychom dodal, že je tu Rose, ktorá s ním prežila jeho ťažké začiatky, porodila mu syna, nemôže ju opustiť zo dňa na deň… Akoby tušil, že sa schyľuje k dráme, lebo netrvalo dlho a Rose zistila, že Camille nie je iba jeho študentkou. Bola zvyknutá na príležitostné milenky, ale teraz sa cítila ohrozená. Bývala s ním v jednej domácnosti, starala sa, varila, prala, chodila po špičkách. A teraz, po toľkých rokoch sa má stiahnuť, aby jej miesto obsadila iná? A tak vytasila do boja všetky ženské zbrane, sťažovala si na srdce, omdlievala, vyrábala scény. Rodinovi sa zakaždým podarilo upokojiť ju. Nie, nech sa nebojí, žiadne manželstvo nebude…

 

 

Andrea Miková

foto archív

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2019)