Cesta, ktorá zmenila môj život

Kristína Kubalová

foto Sita, archív filmových spoločností

 

Púte poznajú všade na svete. Ľudia sa na ne vydávajú, lebo milujú prírodu, šport a čerstvý vzduch, lebo chcú byť s priateľmi, alebo sami. Niektorí chcú spoznávať diaľavy, iní seba, či túžia len tak kráčať, nemyslieť na nič na svete, iba na kilometre, čo majú pred sebou. A niektorí z nich, ako napríklad pútničky Cheryl Strayed a Robyn Davidson, vošli svojím príbehom do histórie.

 

Cheryl Strayed

Kto to je: Američanka, ktorá za tri mesiace prešla 1.700 km dlhú pacifickú hrebeňovku.

Kniha, ktorú napísala: Wild (Divočina, 2012).

Film, ktorý vznikol na základe knihy: Divočina sReese Whiterspoon v hlavnej úlohe – práve sa hrá v našich kinách.

Reese Witherspoon

 

„A napokon, keď som naozaj šla a urobila to, prešla tie kilometre a celé tie dni, som si uvedomila, že to, čo som pokladala za začiatok, vlastne vôbec nebolo začiatkom. Že v skutočnosti sa moja túra na Pacific Crest Trail nezačala tým nečakaným rozhodnutím podujať sa na ňu. Začala sa skôr, než som si ju vôbec predstavila, presne pred štyrmi rokmi, siedmimi mesiacmi a troma dňami, keď som stála v malej miestnosti na klinike Mayo v Rochestri v štáte Minnesota a dozvedela som sa, že mama zomiera.“

 

Mama, láska môjho života

Predstavte si bolesť. Tú najsilnejšiu hrozivú bolesť v srdci, ktorá vám rozvracia celý život. Nikdy už nič nebude také ako predtým. Už nikdy nebudete taká ako kedysi, niečo veľmi silné sa vo vás zlomilo. Snažíte sa vyznať v tom mori pocitov, snažíte sa pomenovať tie nové veci a dať im zmysel. Ale často ten zmysel zmizne v búrke nových pocitov. Jedna emócia vraj trvá iba deväť sekúnd a potom pominie. Ale príde ďalšia a ďalšia a vy sa v nich začínate strácať. Tak sa cítila Cheryl Strayed, keď jej zomrela mama. Mala dvadsaťdva, bola vydatá iba tri roky a do ukončenia univerzity jej chýbal posledný rok. Nevedela ešte, čo bude robiť po škole, s Paulom boli ako párik hipisákov, chceli ochutnať rôzne veci a precestovať krajiny, na všetko mali čas. Dostatok času. Až sa potom dozvedela, že Bobbi, jej mama, bez ktorej si nevedela predstaviť život, má rakovinu.

Cheryl Nyland (neskôr si priezvisko zmenila na Strayed, čo znamená „zatúlaná“) sa narodila v mestečku Spangler v štáte Pennsylvania na jeseň 1968. Mama, Barbara „Bobbi“ Anne a jej vtedajší manžel, Cherylin otec Ronald Nyland, priviedli na svet ešte ďalšie dve deti: dievčatko Karen a chlapca Leifa. Cheryl oboch súrodencov zbožňovala, milovala ich a vytvorili nerozlučné trio, hrávali sa spolu vonku a dávali na seba pozor. Manželstvo Nylandovcov však nebolo idylické, Roland sa často násilnícky správal nielen k manželke, ale aj k deťom. „Mama vyrastala ako dieťa vojakov bez povolania, s katolíckou výchovou. Pred dovŕšením pätnástich rokov žila v piatich rôznych štátoch a dvoch krajinách… Keď v devätnástich otehotnela, vydala sa za môjho otca. O tri dni ju stĺkol. Odišla a vrátila sa. Odišla a vrátila sa. Nechcela to trpieť, ale trpela. Zlomil jej nos, rozbil jej taniere, odral kolená, keď ju za vlasy ťahal za bieleho dňa po chodníku. Ale nezlomil ju. Keď mala dvadsaťosem podarilo sa jej od neho odísť naposledy.“

Cheryl vtedy preplakala niekoľko dní, nechcela, aby sa rodičia rozviedli, nechcela žiť bez otca. Bobbi však svoje tri deti naložila do auta, smer Minnesota a navždy sa odsťahovala od násilníckeho manžela. Bývali v ubytovniach a nespočetnekrát sa sťahovali. Mama Bobbi a jej traja mušketieri. Keď sa zoznámila s Eddiem, tesárom, ktorý bol od nej o osem rokov mladší, nemyslela si, že to bude fungovať. Ale vedel čokoľvek opraviť, vyrobiť a Bobbi sa zaňho zakrátko vydala. Mladomanželskú radosť však nasledovalo nešťastie – Eddie spadol zo strechy a zlomil si chrbticu. Veľká tragédia pre živiteľa päťčlennej rodiny. Keď sa trochu vystrábil, použili dvanásťtisícové odškodné a kúpili si šestnásť hektárov pôdy v okrese Aitkin v Minnesote. Postavili si menší domček a keď mala Cheryl trinásť, celá rodina sa tam spolu s dvoma koňmi, mačkami a psami natrvalo presťahovala.

V roku 1986 Cheryl zmaturovala na McGregor High School a rozhodovala sa kam ďalej. Zobrali ju na vysokú školu v neďalekom St. Paule a po roku prestúpila na Minnesotskú univerzitu v Minneapolise, odbor angličtina a feministické štúdie. V oznámení o prijatí stál dodatok, že rodičia študentov môžu chodievať na prednášky zadarmo. Bobbi sa teda spolu so s dcérou zapísala na vysokú a dostávala samé áčka. A potom prišla tá správa…

Choroba postupovala veľmi rýchlo, odkedy jej prvý lekár v Duluthe diagnostikoval rakovinu, žila Bobbi iba štyridsaťdeväť dní. Cheryl sa zrútil celý svet…  

 

Zatúlaná

Nevedela, čo si počať, chcela skončiť so školou, štúdium však napokon dokončila. Vyčítala si, že nedokáže udržať rodinu pokope, ako to vedela Bobbi, že sa so súrodencami nestretáva tak často a že sa takmer úplne odcudzili. Trpelo aj jej mladé manželstvo s Paulom, najúžasnejším a najchápavejším mužom, ktorého doteraz stretla. Paul dostal štipendium na univerzite v New Yorku a Cheryl dúfala, že odíde. Dúfala, že jej to uľahčí a odíde sám, bez toho, aby ona bola tá „zlá“ a povedala, že s ním končí. Ale do New Yorku odišla s ním. Tam pobozkala iného muža. A potom ďalšieho. A zrazu sa všetko začalo valiť takým tempom, že to už nevedela zastaviť.

O šesť mesiacov po príchode do New Yorku sa Cheryl s manželom vrátili do Minnesoty (Paul zanechal štúdium), rozhodli sa trochu cestovať po západe Ameriky. Potom sa na chvíľu usadili v Portlande, kde sa obaja zamestnali v reštaurácii. Manželstvo sa však napriek všetkému úsiliu pomaly, ale iste rozpadávalo. „Postupne sme oznámili našim známym, že sa rozchádzame. Hnevali sa – nie na nás, ale na mňa. Ležala som osamote na našom matraci a mala pocit, akoby som takmer levitovala od bolesti.“

Cheryl sa prepadávala do dier samoty, zúfalstva a žiaľu. Šla navštíviť kamarátku Lisu do Portlandu a tam sa zoznámila s Joem, dvadsaťštyriročným punkerom, ktorý len nedávno dokončil výšku s titulom bakalára. Rozprával jej o svojej inteligentnej mame a otcovi alkoholikovi, o fajnovej nekompromisnej škole a potom sa milovali. A potom padlo to slovo. Heroín. Vyskúšala si to už? Spýtal sa celkom cudzí chlap, s ktorým sa práve vyspala a ktorý mal tak strašne ďaleko od milovaného, citlivého Paula. Nie, znela odpoveď. Ale vyskúša to, povedala si, prečo nie? A tak heroínu povedala áno. Presťahovala sa k Joeovi do bytu nad opustenou drogériou. Leto trávili najmä sexom a heroínom, najprv ho šnupali, potom si ho pichli. („Ráno sa moja bolesť znásobila asi tisíckrát. Ráno tu neboli len smutné fakty o mojom živote. Bola tu aj skutočnosť, že je zo mňa troska. V kúpeľni som si opláchla tvár a vzlykajúc do dlaní nasala pár rýchlych nádychov, aby som sa pripravila na prácu čašníčky, ktorú som si našla v reštaurácii podávajúcej raňajky.“)

Keď zistila, že je tehotná, bola vystrašená, celá bez seba, ale jedno vedela: dieťa si nemôže v tomto stave nechať. Zobrala auto, došoférovala to kdesi na juhozápadné polia Minnesoty a tam plakala. Plakala tak veľmi, že ledva dokázala krútiť volantom, plakala pre nechcené tehotenstvo, pre drogovú závislosť, pre Paula, pre mamu, plakala, pre svoje zlyhanie a kašu, do ktorej sa dostala, odkedy Bobbi zomrela.

 

Pacifická hrebeňovka

Vtedy sa dopočula o pacifickej hrebeňovke, náročnej púti, ktorá sa začína na americko-mexickej hranici na juhu Spojených štátov a vedie cez štáty Kalifornia, Oregon, Washington až k americko-kanadským hraniciam na severe. Oficiálne bol tento turistický a jazdecký chodník (dá sa prejsť aj na koni) otvorený v roku 1993, ale s jeho budovaním sa začalo už v roku 1968. Dlhý 2.663 míľ (4.286 km) s najvyšším bod stúpania siahajúcim do výšky štyritisíc metrov. Celá cesta vedie cez dvadsaťpäť lesov a sedem národných parkov.

Cheryl sa rozhodla, všetky informácie o pacifickej hrebeňovke doslova hltala. Kúpila si sprievodcu, ktorého v najbližších mesiacoch prečítala asi desaťkrát. Absolvovala interrupciu a naučila sa vyrobiť sušené tuniakove vločky a sušené morčacie mäso, používať čistič vody. Nakúpila si veci na výpravu, nové topánky, hrnce, oblečenie. Skončila s prácou servírky, sfinalizovala rozvod, predala takmer všetky svoje veci, rozlúčila sa s priateľmi. Tak strašne sa chcela zmeniť, dať veci do poriadku, chcela byť znovu tou Cheryl ako kedysi – silným, zodpovedným a dobrým dievčaťom. „Budem po nej kráčať a rozmýšľať o celom svojom živote,“ myslela si. A tak sa vydala na cestu.

 

Púť môjho života

„Pozrela som sa na svoje bosé, ubité chodidlá s pozostatkami nechtov. Až po líniu nad členkami, kde sa končili vlnené ponožky, ktoré som zväčša nosila, som mala nohy strašne bledé. Lýtka nad nimi boli svalnaté, zlatisté a zarastené, posiate špinou a konšteláciou modrín a škrabancov. Kráčať som začala v Mohavskej púšti a nemala som v úmysle zastať, kým sa nedotknem mosta nad riekou Columbia na hranici štátov Oregon a Washington s grandióznym názvom Bridge of the Gods (Most bohov). Pozrela som na sever smerom k mostu – už len pomyslenie naň na mňa pôsobilo ako maják. Pozrela som sa na juh, odkiaľ som prišla, na divú krajinu, ktorá ma vyškolila a spálila a zvážila som všetky možnosti. Vedela som, že je len jedna. Vždy je iba jedna možnosť. Kráčať ďalej.“

Cheryl začala túru v lete v roku 1995 v Mojave, mestečku na kraji Mohavskej púšte, odtiaľ sa napojila na chodník. Len ruksak vážil vyše tridsať kíl (volala ho Príšera), nosila si so sebou dvanásť litrov vody. Ako čašníčka sa nachodila mnoho hodín, ale hneď v prvý deň jej bolo jasné, že toto je iný oriešok. S tridsaťkilovým ruksakom si po hodine na PCT vravela: „Preboha, Cheryl, do čoho si sa to dostala?“ Hoci ako neskúsená turistka so sebou niesla viac vecí, žasla, že všetko, čo človek potrebuje na prežitie, sa dá odniesť na chrbte. Prvé dni sa snažila iba kráčať a na nič nemyslieť. Cesta sa často vinula nahor a musela zvládať stúpania do nadmorskej výšky 1.200 – 1.800 m. Takto to pokračovalo celý čas. Najprv dolu, potom hore. Sama samučičká ako prst, presne tak, ako chcela. Ruksak jej po pár dňoch odral bedrá do krvi a neboleli ju len rany, ale absolútne celé telo z počiatočnej svalovice. Upustila od nosenia nohavičiek, lebo jej dráždili rozodretú pokožku na bedrách. Chcela prejsť dvadsať kilometrov denne, no niekedy ledva zvládla pätnásť. Väčšinou spávala pod stanom, niekedy teplomer ukazoval v noci nulu i menej, vtedy trpela, lebo si musela zvliecť spotené oblečenie a ráno si ho, príšerne studené, znova obliecť. Bolo tvrdé ako doska, v noci primrzlo.

 

Do poslednej kvapky

Cestu si naplánovala tak, aby sa každých (v priemere) desať dní zastavila na stanovisku, kde bol hotel a reštaurácia – kým sa vydala na cestu, poslala si na tie miesta balíky s jedlom, čistým oblečením a peniazmi. Hlavnú časť ruksaku zaberal stan, spacák, oblečenie a jedlo. Zastavovala sa pri vodných zdrojoch a jazerách, aby si napumpovala vodu a trochu sa umyla. Mala so sebou čistič vody a pumpičku na nasávanie. Prvých osem dní nevidela ani človeka Niekedy sa neumývala aj týždeň („Zabalila som si dezodorant a každé ráno som si ním pretrela podpazušie, no už to nerobilo nijaký rozdiel. Už týždeň som sa nekúpala. Telo mi pokrývala špina a krv, vlasy prilepené k hlave pod klobúkom som mala husté od prachu a zaschnutého potu. Každým dňom som cítila, ako mi silnejú svaly a zároveň som rovnakým dielom pociťovala, ako sa mi rozpadávajú šľachy a kĺby. Chodidlá ma boleli zvonka i zvnútra, kožu na nich som mala živú od pľuzgierov, kosti a svaly vysilené nachodenými kilometrami“). Tlačili ju topánky, ale iné nemala, musela vydržať. Po ceste jej očernelo a zliezlo šesť nechtov na nohách.

Niekde v tom úseku sa stretla so štrkáčom a medveďom („Keď som zdvihla pohľad, uvidela som zviera veľké ako chladnička, ako stojí na všetkých štyroch na chodníku asi sedem metrov odo mňa. V momente, keď sa nám stretli pohľady, mihol sa nám na tvárach ten istý vyľakaný výraz.“). Od strachu začala kričať, siahla po píšťalke na medvede a fúkala tak silno, až sa jej zvuk rozozvučal po celom údolí. Fúkala a fúkala a keď sa po chvíli rozhliadla, medveď bol preč.

Pocit panického strachu o svoj život zažila ešte raz, keď sa jej minula voda. A to do poslednej kvapky. Stalo sa to ešte v Kalifornii a ona kráčala, zúfalá bez akejkoľvek pomoci, nemala potuchy, kde sa voda môže nachádzať. Ale napokon ju našla – prírodné jazero, ktoré jej zachránilo život.

 

Zlomila som si srdce

Po ceste stretávala pútnikov, väčšinou v skupinkách a väčšinou mužov. Tí ju obdivovali za odvahu kráčať takú diaľku sama, niektorí ju dokonca poctili titulom Kráľovná pacifickej hrebeňovky. Viacerí jej navrhovali, aby sa pripojila k nim. Niekedy putovala časť cesty s nimi, ale dlhšie spoločné úseky odmietala. („Som dojatá vašou ponukou, ale podstata mojej cesty je v tom, že ju prejdem sama,“ zvykla odpovedať). V Kalifornii putovala cez Kennedy Meadows (brána do pohoria High Sierra) a pretože časť cesty bola zasnežená, musela si vziať autobus do nevadského mesta Reno a odtiaľ do mestečka Truckee a napokon do Sierra City. Spolu s ďalším pútnikom Gregom stopovala. Nemala so sebou dostatok peňazí a aj keď si na každom plánovanom stanovisku vyzdvihla balíček, v ktorej bola obálka s peniazmi, nestačilo to. Často namiesto v hoteli v pútnickom stanovisku spala v stane a keď jej zvýšil nejaký dolár, kúpila si ľadovo chladenú citronádu a kurací sendvič a na terase bufetu pozorovala turistov a rozmýšľala. Rozmýšľala o Paulovi, o kamarátoch, heroíne s Joeom a najmä o mame. „Zlomila som si vlastné srdce“. Hnevala sa. Hnevala sa na mamu, na jej otravný optimizmus, keď vravievala, že nie sú chudobní, lebo majú veľa lásky: „Ani som ju nedokázala poriadne nenávidieť. Nemala som šancu vyrásť a odtrhnúť sa od nej a nadávať na ňu pred kamarátkami a konfrontovať ju v súvislosti s vecami, ktoré urobila inak, ako som si želala a potom zostarnúť a pochopiť, že to, čo urobila, bolo čertovsky dobré a znova si ju celkom pritiahnuť do náruče.“ Kráčala, spomínala a odpúšťala. Sebe, mame, Paulovi, Karen a Leifovi, Eddiemu, kamarátom. Už sa nebála. Nebála sa výšok, medveďov, bolesti, horúčav, zimy, nedostatku peňazí. Nebála sa hladu, štrkáčov, zimy, nepohodlného oblečenia, tmy, lesa. Už sa jednoducho prestala báť.

 

Ďakujem za všetko

Dokázala to. Tri mesiace po tom, čo vyrazila z Mojave, smutná a zlomená, stála teraz na Moste bohov, silná a zocelená. Dotýkala sa mosta a pozerala na rieku, ako plynie… „Teraz mi začali tiecť slzy, ktoré som očakávala pri moste. Ďakujem, opakovala som si v duchu. Ďakujem. Nielen za dlhú prechádzku, ale za všetko, čo som cítila, čo sa vo mne konečne nazbieralo, za všetko, čo ma chodník naučil a za všetko, čo som ešte nemohla vedieť, hoci nejakým spôsobom to už bolo vo mne…“

Cheryl zostala žiť v Oregone, druhýkrát sa vydala za režiséra dokumentárnych filmov Briana Lindstroma, s ktorým má dve deti. O svojej púti napísala knihu Divočina, ktorá vyšla v roku 2012 a okamžite sa stala bestsellerom. Je autorkou aj niekoľkých ďalších kníh a v súčasnosti vedie workshopy kreatívneho písania po Amerike a vo svete.

 

 

 

Robyn Davidson

Kto to je: Austrálska cestovateľka a spisovateľka, prešla takmer 3.000 km z vnútrozemia Austrálie po Indický oceán. So psom a štyrmi ťavami.

Kniha, ktorú napísala: Tracks (Stopy, 1980).

Film, ktorý vznikol na základe knihy: Stopy (2013) s Miou Wasikowskou.

 

Film Review Tracks 

Robyn mala nomádstvo vždy v krvi, cesta bola výzva a chcela jej čeliť sama. Iba ona a ťavy. Keď sa jej po návrate z deväťmesačnej púte naprieč Austráliou pýtali, prečo to urobila, nevedela odpovedať. „Chcela som byť len sama,“ znelo jej vyznanie. Dievča, ktoré vyhľadávalo ticho a samotu, milovníčka prírody, tiav a Aborigénov. Tvrdohlavá mladá dáma, o ktorej všetci pochybovali, lebo vraj to, čo si zaumienila, jednoducho nemôže dokázať.

 

Nomádstvo, môj život

Robyn sa narodila 6. septembra 1950 v austrálskej provincii Queensland, v malinkej dedinke Miles s niečo vyše tisíckou obyvateľov. Jej mama spáchala samovraždu, keď mala Robyn jedenásť rokov a odvtedy ju i staršiu sestru vychovával otec a jeho nevydatá sestra Gillian. Po strednej škole chvíľu študovala zoológiu, chvíľu cestovala a potom odišla do Sydney, kde sa stala členkou hnutia Push, skupiny ľavicových intelektuálov a bohémov, ktorá sa stretávala po puboch v Sydney. Spájal ich odmietavý postoj k tradičným morálnym hodnotám vtedajšej spoločnosti, mnohí ich nazývali anarchistami. Robyn s nimi často sedávala do noci a debatovala.

Štúdium zoológie prerušila a na univerzite v Queenslande sa rozhodla študovať japonský jazyk a filozofiu. To sa jej ale už do mysle vkradla myšlienka na veľkú púť. V dvadsiatich piatich odišla nadobro zo školy a spolu so psom Diggity sa presťahovala do Alice Springs, malého mesta v srdci Austrálie, s horúcim podnebím a nádhernou neporušenou prírodou. Odtiaľto hodlala vyraziť naprieč púšťou – z Alice Springs k Indickému oceánu to bolo presne 2.735 kilometrov.

Na ceste ju malo sprevádzať niekoľko tiav, lebo tieto zvieratá , importované do Austrálie z Afganistanu a Indie, sa v dobách, kedy ešte neboli autá, najčastejšie využívali k presunu transportu. Kúsok od Alice Springs žil rodený Afganec Sallay Mahomet, ktorý sa živil trénovaním a chovom tiav. Robyn s ním pracovala tri mesiace a zistila, že ťavy sa ťažko trénujú, že človeka dokážu zraniť, ba jediným kopnutím aj zabiť. Sallay ju trpezlivo učil, ako pochopiť ich správanie, ako ich nasedlať, kŕmiť a kontrolovať pomocou láskavosti, disciplíny a použitia nosnej páky, dreveného kolíka, ktorý sa vkladal do nosnej dierky zvieraťa. Učil ju, ako zvieratá reagujú na pokyny, kedy ich potrestať a pochváliť, ako reagujú na dotyk, kde a ako ich pohladkať, ale tiež kedy a koľko potrebujú žrať, koľko unesú záťaže a na ako dlho im vydrží voda. V čase príprav na cestu sa stretla s Rickom Smolanom, fotografom časopisu National Geographic, ktorý do Austrálie prišiel urobiť reportáž o Aborigénoch. Rick vedel, že na takú náročnú púť bude Robyn potrebovať peniaze a rozhodol sa jej pomôcť. Oslovil National Geographic, či by cestu nezasponzoroval. To sa nakoniec podarilo, avšak  s jednou podmienkou – že z púte vznikne reportáž so Smolanovými fotografiami. Robyn súhlasila.

 

Ťavy a Aborigéni

Kúpila si tri ťavy – Dookieho, Buba a Zeleiku s mláďaťom Goliathom. Tréning zvierat trval takmer rok, ale konečne na jar roku 1977 bola Robyn pripravená na cestu. 8. apríla ona, štyri ťavy a čierny pes Diggity vyrazili z Alice Springs na cestu. V diaľke im kývali Sallay a Robynin otec, ktorý pricestoval až z Brisbane, aby ju odprevadil na púť.

„Vyprahnutý východ Austrálie, od mesta Alice Springs až po Indický oceán, je nádherná, prenasledovaná, ale prázdna časť zeme,“ napísala neskôr vo svojej knihe. „Okupovaný nevľúdnou a neobývanou Veľkou pieskovou a Gibsonovou púšťou, tento región je známy iba austrálskym Aborigénom, niekoľkým bielym osadníkom a cestujúcim, ktorí ním prechádzajú.  Prečo ho prejsť na ťave? Nemám pre to pripravenú žiadnu odpoveď. Na druhej strane, prečo nie? Austrália je obrovská krajina a väčšina z nás, čo tu žije, pozná z nej iba malú časť.“

V Austrálii žije vyše pol milióna Aborigénov, pôvodných obyvateľov kontinentu. Keď krajinu začali osídľovať Európania, vytlačili ich na okraj spoločnosti a uvrhli do otroctva. Dnes žijú v rezerváciách, majú vlastnú samosprávu, ktorá podlieha austrálskej vláde. Väčšina z nich žije na hranici chudoby, lebo kvôli nízkej vzdelanosti má problém sa zamestnať. Robyn si k nim však našla cestu. Keď navštívila prvú aborigénsku osadu, nerozumela ich jazyku, mala však otvorené srdce a oni ju prijali medzi seba. Sedela s nimi večer pri ohni, jedla ich stravu, počúvala ich reč, spev a pohyby, ktorými vyjadrovali pocity a emócie a za všetku pohostinnosť sa im odvďačila úprimným úsmevom.

 

Na ceste

Putovala cez opustené, suché a kamenisté miesta a často sa sama seba pýtala, či sa nestratila. Túto otázku si v nasledujúcich mesiacoch kládla veľmi často. Večer, zababušená pod horou prikrývok, sa jej v hlave rojili rôzne myšlienky. Uvidí svoje ťavy ráno po prebudení? Neutečú do púšte? Bol toto všetko dobrý nápad? Jej štvornohí sprievodcovia sa však zdali rovnako vystrašení a ráno ich našla zomknutých blízko pri sebe, dýchajúc suchý púštny vzduch.

Na štvrtý deň prišla do Areyongy, aborigénskej dediny. Nohy mala posiate otlakmi, svaly stiahnuté. Zeleika bola veľmi slabá, zapálili sa jej nozdry a vemeno, z ktorého dojčila Goliatha. Bub sa bál nielen divokých zajacov, ale aj šuchotajúceho lístia. Jediný Dookie si cestu ako-tak užíval.

V Areyonge zostala tri dni a potom sa vydala znovu na cestu. Niekoľko domácich ju odprevadilo s varovaním, že cesta cez hory, ktorou sa chystá vydať, je stará a dlho ju nikto nepoužíval. Po takmer dvadsiatich dňoch putovania sa dostala do turisticky rušného strediska Ayers Rock, obrovitánskeho skalného masívu, kde ju čakala priateľka Jenny. Robyn sa jej vrhla do náručia, po  dvadsiatich dňoch samotárskeho putovania bola šťastná, že vidí niekoho blízkeho. Keď sa vydala znovu na cestu, čakala ju prvá veľká zaťažkávajúca skúška. Začalo pršať a nohy tiav nie sú uspôsobené na kráčanie v blate. Dookie sa šmykol a so strašným buchnutím dopadol na zadné laby. Robyn sa ho snažila postaviť – veľmi kríval, až to vyzeralo, že ich púť sa skončila. Nakoniec sa však predsa nejako dopravili do osady Aborigénov, Robyn chorej ťave starostlivo masírovala svaly, objímala ju a prosila, aby to nevzdávala. Myšlienka, že by Dookieho musela zastreliť, ju mátala niekoľko týždňov. Trvalo mesiac, kým sa zviera vystrábilo zo zranenia. Keď vyzdravelo, konečne sa mohli znovu vydať na cestu – ku Gibsonovej púšti. Ďalšia výzva na seba nenechala dlho čakať.

 

Nabi, zamier, vypáľ

Po desiatkach kilometrov sa v diaľke objavili divoké ťavy. „Nesmieš urobiť chybu,“ varoval ju Sallay pred odchodom. „Divoké ťavy ťa môžu zabiť, ak sú v ruji. Budú sa snažiť dostať k samici a ak im budeš stáť v ceste, napadnú ťa. Jediné, čo ich môže zastaviť, je guľka z brokovnice. Ak príde ten čas, neváhaj.“ Vyzeralo to, že čas práve nadišiel. „Musíš ísť krok po kroku,“ spomínala si Robyn na Sallayove slová. Zober pušku, nabi, zamier a vypáľ – tak zneli rozkazy. Prvá rana zasiahla jedného zo samcov do srdca, druhá do hlavy, tretia znovu do srdca. O chvíľu bolo po ňom, ďalšie dva samce odcválali preč. Keď sa zotmelo, Robyn priviazala všetky zvieratá, rozložila oheň a zababušená v deke pri ňom sedela, pijúc horúci čaj. V diaľke bolo stále počuť ryčiacich ťavích samcov…

75. deň jej priniesol dar v podobe Eddieho, staršieho Aborigéna, ktorý sa spolu s ďalšími zjavil na mieste jej zastávky. Ponúkla im čaj, rozprávali sa lámanou angličtinou a ich kmeňovým jazykom. Eddie rozhodol, že  ju cez náročnú časť púšte bude sprevádzať a Robyn sa tomu celkom tešila, milovala kultúru a zvyky Aborigénov a hoci chcela byť po väčšinu cesty sama, bude mať pri sebe ľudskú dušu, domorodca, ktorý pozná tento kút sveta ako vlastnú dlaň… O päť dní neskôr sa vydali na cestu. Eddie vyzeral, že skôr plynie s časom, ako by ho meral a Robyn sa konečne trochu uvoľnila a začala si užívať okolitú prírodnú scenériu. Okrem Eddieho ju sprevádzal aj Rick. Za deväť mesiacov sa na jej púti objavil päťkrát. Často ju znervózňovala jeho blízkosť (fotografovanie nenávidela), ale pomáhal jej, bol jej oporou, párkrát aj milencom. „Aj napriek prudkej povahe mala v sebe niečo veľmi zraniteľné,“ povedal o nej Rick. „Cítil som, že ju musím ochraňovať aj napriek tomu, že by to nikdy nepripustila. Vždy, keď som ju zanechal v púšti, premýšľal som, či je to poslednýkrát, čo ju vidím. Mohla tam pokojne zomrieť.”

 

Stálo to za to

V polčase púte začala narážať na stále viac prekážok. Pršalo a Bub i Zeleika jej utiekli. Panikárila, ale napokon sa jej ich podarilo nájsť. Sama nebola v najlepšom stave, mala spálenú, vysušenú pokožku, popraskané pery a z dlhej namáhavej chôdze ju boleli bedrá. Stále však bola presvedčená, že to všetko stojí za to… Bála sa, že by jej sučka Diggity mohla zožrať jedovaté návnady, určené na vyhubenie divokých psov. Žiaľ, stalo sa aj to. Robyn plakala, ale musela to urobiť, lebo zviera sa veľmi trápilo – musela ju zastreliť. Koncom augusta prišla do mestečka Cunyu a tam si chvíľu oddýchla. Mala pred sebou ešte sedemsto kilometrov k Indickému oceánu. Tie posledné prešla veľmi pomaly, lebo Zeleika od vyčerpania a niekoľkomesačného dojčenia dostala vnútorné krvácanie. Už si myslela, že sa z toho nedostane, ale keď na 180. deň dorazila na dobytčiu farmu manželov Steadmanovcov, tí sa o Zeleiku postarali. Za mesiac sa celkom vyliečila a pokračovala v ceste.

Napokon na konci októbra, 195. deň od začiatku púte z Alice Springs, v diaľke zahliadla oceán, tam na ňu aj s fotoaparátom čakal Rick. Pomaličky zaborila nohy do piesku a prstami na nohách sa dotkla vody. Pomaly šla ďalej a ďalej, až stála po pás v mori. Zavrela oči. Dokázala to, dokázala.

„Ľudia sa ma veľakrát pýtajú, prečo som sa na tú púť vydala. A ja odpovedám, že moja cesta rozpráva za všetko. Milujem púšť a jej neporovnateľný zmysel pre vzdialenosti. Užívala som si život v prítomnosti Aborigénov a všetko, čo som sa mohla od nich naučiť. Mám rada slobodu, ktorú mi prináša samota a mám rada vývoj, ktorý prichádza tým, že sa chopíte nejakej príležitosti…“

 

Život po púti

O svojom putovaní napísala knihu Stopy (Tracks), ktorá vyšla v roku 1980. Preslávila ju tiež Rickova reportáž v National Geographic, ktorá vyšla o dva roky skôr. Po návrate z púšte žila medzi Londýnom, Sydney a Indiou, písala, cestovala, študovala kultúru Aborigénov a ľudí, ktorí žili nomádskym spôsobom života. V Londýne žila chvíľu u slávnej spisovateľky Doris Lessing, ktorá ju zoznámila so spisovateľom Salmanom Rushdiem. A chvíľu s ním tvorila pár. Potom odišla do Indie a absolvovala ďalšiu púť s ťavami, aj keď bola menšiu ako tá predošlá. Dnes žije v rodnej Austrálii v mestečku Castlemaine, vždy srdcom nomádka, ktorá miluje samotu a púšť.