Cestujeme s deťmi

 

Ako sa hovorí, po dovolenke s deťmi potrebuje rodič dovolenku. Ale je tomu vždy tak? Je cestovanie s deťmi za trest, alebo za odmenu? Tieto štyri „travel addicted“ mamy jednoznačne volili druhú možnosť a cestovanie s deťmi si užívajú ako to najkrajšie, čo môžu spoločne zdieľať.

 

 

Marika Srnánková

Marika (32) a jej manžel Michal (37) si koncom roka 2016 založili cestovateľský blog cestujsdeťmi.sk, s ktorým o dva roky neskôr vyhrali súťaž Bloger roka. Do štvorčlennej rodiny z Trenčína posadnutej cestovaním patria aj ich dvaja synovia Michael (10) a Matej (8). Michael sa chce stať pilotom a jeho hrdinstvo a nebojácnosť sa prejavuje aj v ochutnávaní tradičných jedál, napríklad pečených červov, na ktorých si pochutnal na Filipínach. Matej je vášnivý futbalista, ale aj flautista, ktorý sa chce v budúcnosti stať saxofonistom. Keď necestujú, Marika sa venuje firme a Michal pracuje v netradičnom prostredí protivýbuchu v priemysle.

 

Deti nie sú prekážka: Nakoľko sme boli kade-tade rozlietaný pár ešte pred príchodom našich detí, po ich narodení sme plynule a bez akéhokoľvek premýšľania v cestovaní pokračovali. Keď boli chlapci bábätká, cestovali sme po okolitých krajinách, hlavne vlakom a autom. Neskôr sme pridali aj leteckú dopravu po Európe. Pri cestovaní s deťmi je dôležité nebáť sa urobiť prvý krok. Vtedy rodina zistí, či ich to spoločne napĺňa, alebo ešte potrebujú na prvé väčšie výlety čas. Nie všetky deti zvládajú cestovanie a nie každému je po chuti. Toto by si mala každá rodina uvedomiť a v začiatkoch sa plne prispôsobiť deťom. Do exotiky sme s deťmi začali cestovať, keď mal mladší Matej 20 mesiacov. Našou veľkou výhodou bolo, že nám chlapci v každom dopravnom prostriedku okamžite zaspinkali a dlhšie presuny či zmeny času a klímy zvládali bez problémov. Starší Michael zaspal aj vo výťahu (smiech).

Prvá cesta s deťmi: Prvé cesty s chlapcami začali, keď mali iba pár týždňov. Praha vlakom, Poľsko, Maďarsko, no hlavne cesty po Slovensku. Celkovo vlaky považujeme za ideálny prostriedok pri cestovaní s najmenšími deťmi. Keď mal Matej necelé tri mesiace, letel prvýkrát do Grécka. Počas prvého roka bolo naše cestovanie s deťmi kľudné, nenáročné a viac o oddychu a časovo dostupných výletoch. Do tretieho, štvrtého roka je z nášho pohľadu pre rodinu cestovanie o niečo náročnejšie. Potom však nastane obrovský zlom, keď sa z detí stanú fantastickí partneri. Toto obdobie s chlapcami zažívame už dlhšiu dobu a veľmi nás baví. Pred každou cestou plánujeme trasu spoločne, viaceré miesta vyberajú práve chlapci. Vďaka nim sme zmenili plány pri cestovaní po Indonézii, pretože túžili vidieť najväčších jašterov sveta – varany komodské. Rovnako sme zamierili v Mexiku k pyramíde Cobá, na ktorú sa dá legálne vyliezť, pretože chlapci to videli v dokumente a túžili tam ísť. Popri spoločnom plánovaní a cestovaní sa deti veľa naučia. V priamom prenose vidia, aké dôležité sú cudzie jazyky, že pitná voda nie je samozrejmosťou a že mať tenisky a loptu je pre väčšinu chlapcov v Afrike ten najväčší sen. Matej sa ako štvorročný pozastavil nad tým, prečo na Slovensku splachujeme pitnou vodou, keď v Kambodži si ju deti musia kupovať. To, o čom sa učia v škole, často sami videli, preto si veci vedia ľahšie predstaviť. To, čo deti zažijú pri cestovaní, nenájdu v žiadnej školskej učebnici.

Top destinácie a kde určite nie: Čím sú chlapci starší a skúsenejší cestovatelia, tým sú aj cesty zážitkovejšie. Bez problémov dokážeme spolu cestovať prakticky kamkoľvek. Už nepotrebujeme komfort, ktorý bol neodmysliteľnou súčasťou našich ciest, keď boli maličkí. Dokážeme sa plaviť loďou a spať na karimatkách na palube s domácimi aj niekoľko dní. Naša plavba popri indonézskom Národnom parku Komodo sa stala našou TOP cestou. Okrem varanov sme prechádzali stepou, skákali do vodopádov, videli sme desiatky dymiacich sopiek, dokonca jednu nočnú erupciu a na lodi sa chlapci s domácimi naučili rôzne kartové a paličkové hry. Na Madagaskare sme zažili Štedrý deň a videli lemurov a chameleónov. Vieme, ako rastie vanilka, muškátový orech alebo škorica. Našou srdcovkou je Srí Lanka, Kambodža a indonézske ostrovy Gili. No zamilovali sme si aj Mexiko a Laponsko, kde sme sa stretli so Santom.

Prípravy na cestu: Prípravy na cesty sa časovo rôznia. Madagaskar sme plánovali 3 mesiace, Zanzibar 2 týždne. Pre nás sú najdôležitejšie letenky. Od nich sa odvíja celková cena našej cesty. Okrem Madagaskaru (finančne náročnému práve kvôli letenkám) naše cesty väčšinou nepresiahli rozpočet 3.000 eur komplet pre celú rodinu (letenky, ubytovanie, strava, výlety a 3 týždne v exotike). Máme vytipovaných 5 – 10 krajín, ktoré nás lákajú a ak vyskočia letenky v akciovej cene na jednu z nich, bez váhania kupujeme. Dôležitú úlohu hrá taktiež termín. Kvôli škole je najideálnejšie, ak (najčastejšie trojtýždňovú) cestu spojíme napríklad s jarnými, jesennými, alebo zimnými prázdninami. Keď je destinácia aj termín istý, do príprav a plánovania sa zapájajú aj chlapci. Spoločne pozeráme dokumenty a vyberáme konkrétne miesta, ktoré by sme chceli vidieť. Čo sa bezpečnosti týka, nikdy sme nepremýšľali a nešli na cestu s obavami, čo ak sa niečo stane. Samozrejme, máme so sebou kilovú lekárničku, v ktorej nič nechýba. Po rokoch cestovania je vyšperkovaná do posledného detailu. Choroby nás obchádzajú, ale nepríjemnosti sa nám, samozrejme, už prihodili. Matejovi v Albánsku zašívali bradu na 5 štichov, pretože spadol do prázdneho bazéna. Na Filipínach nás prevrátil tricykel do priekopy iba dva-tri metre od útesu… Na Zanzibare Mateja pri šantení vo vlnách popŕhlila polmetrová medúza od krku až po stehná a vlny ju na neho vyniesli opakovane. V každej situácii nám pomohli domáci. Vo svete sme sa nestretli so situáciou, kedy by sme boli v nepríjemnostiach a ľudia by sa iba prizerali. Samozrejmosťou je povinné očkovanie a vždy cestovné poistenie.

 

 

Barbora Daxner

Barbora (32) je bývalou redaktorkou ženského magazínu, napísala dva  romány a z angličtiny preložila desiatky ďalších. A keď už toho sedenia za počítačom má vyše hlavy, obúva si túlavé topánky a vyráža do sveta, lebo miluje „spontánne cestovanie bez mapy a plánu“. Keď sa jej a manželovi Stanislavovi (32) narodila malá nomádka Paula, nehodlala na svojich zvykoch nič meniť a aby dokázala, že to myslí vážne, založila cestovateľský blog littlenomadlife.com. „Aby sa rodičia nebáli so svojimi deťmi vyraziť do sveta a ukázať im krásy našej planéty aj inak než z obrazovky tabletu.“

 

Deti nie sú prekážka: Pre mňa je cestovanie droga, všeliek na každú boliestku, nedozierna studnica inšpirácie, detox tela i ducha. Ak dlhšie nikam necestujem, vyslovene sa u mňa prejavujú abstinenčné príznaky, môj muž by vedel rozprávať (smiech). A nezáleží na tom, či idem iba tuto o tri dediny ďalej, alebo na opačný koniec sveta. Pointa je ísť do neznámeho prostredia, neznámych situácií, zbierať zážitky, všetkými zmyslami nasávať novú realitu okolo seba. Nakazila som tým aj môjho muža, ktorý si pred naším zoznámením vďaka vrcholovému športu tiež precestoval svoje. Povedali sme si, že ak sa naša Paulínka narodí zdravá a ak nám to „umožní“ (bude zvládať spanie v inej než svojej posteli, nebude potrebovať špeciálnu starostlivosť, režim, atď.), budeme pokračovať v našom životnom štýle aj s ňou. Našťastie sa ukázalo, že k nám do rodiny pribudla malá nomádka. Najprv sme ju s rešpektom a zodpovedne brávali na krátke vzdialenosti, sledovali jej reakcie. Naštudovala som si vývinové štádiá dieťaťa, čo v ktorom období potrebuje, senzitívne periódy a usilovali sme sa cesty a výlety tomu prispôsobiť. Neverím, že malé dieťa z cestovania nič nemá, niekde do podvedomia sa mu to určite ukladá – kontakt s inou kultúrou, rozličnou hudbou, prostredím, stravou, zvukmi, zvykmi. Naša malá sotva vedela rozprávať, ale po návšteve vodopádu Cascata Garone pri Lago di Garda v aute vykrikovala: Mama, doda, doda padá! (akože padá voda). Pre mňa je toto nádherná súčasť rodičovstva, môcť našej dcére ako malému návštevníkovi z inej planéty ukazovať náš svet a čo a ako v ňom funguje.

Prvá cesta s dieťaťom: Keď mala tri mesiace, šli sme s ňou do Budapešti ako diváci na preteky Ironman. Keď mala pol roka, nasledovalo Taliansko, trojtýždňový road trip k pobrežiu Ligúrie a do Toskánska, počas ktorého sme najazdili cca 4.000 km a každú druhú noc sme prespávali niekde inde. Keď mala 10 mesiacov, prvýkrát letela na Bali a ďalšie indonézske ostrovy. Tam sme strávili nezabudnuteľný takmer mesiac. Na jar sme ju zobrali do Prahy, v lete k Balatonu  a ako milovníci prírody sme všetci spolu turistikovali v úžasnej prírode Dolného Rakúska. Na jeseň, keď mala rok a pol, sme si nedokázali znovu odpustiť naše milované Taliansko, takže nasledoval ďalší road trip, tentokrát k Lago di Garda a do Dolomitov. Kým dovŕšila tri roky, navštívila Portugalsko, Španielsko či Poľsko. Pomedzi to sme robili výlety kade tade po Slovensku. Zažila som s ňou už aj dve mamičkovské jazdy, (dve matky, dve deti a poriadna divočina), stihla som ťuknúť auto pri parkovaní, volať mužovi ako úplná blondínka, že aké palivo ide do nášho auta (fakt!) a stiahnuť s kamarátkou, keď sme uspali deti, požehnane vína (smiech). Naša malá nomádka sa lietadlom a loďou viezla skôr než autobusom. Naposledy sme s ňou cestovali mesiac po Vietname.

Top destinácie a kde určite nie: Teba rešpektovať vývinové štádiá dieťaťa a aj podľa toho vyberať destináciu, nielen podľa sezónnosti či lacných leteniek. S dieťaťom, ktoré ešte nechodí, ale prakticky ho stále nosíte alebo kočíkujete, sú podľa mňa o.k. metropoly ako Paríž, Barcelona, Rím, aj keď sú to rušné mestá. No vybrať sa tam s dieťaťom, ktoré práve začalo chodiť, je čistý masochizmus. My sme túto chybu urobili a väčšinu času v preplnenej Barcelone sme radšej trávili na miestnej pláži Barcelonetta. Najviac sme si ako rodina užili Vietnam, hoci to bolo zároveň najnáročnejšie, lebo malá nomádka si neraz postavila hlavu a to v tej najnevhodnejšej chvíli. Napríklad sme sa náhlili na letisko a ona odmietala nastúpiť do taxíka, lebo dvere jej mal podržať v tej chvíli tato a nie ja. Keďže nebol čas na diplomaciu, naložili sme ju ručiacu dnu a ospravedlňujúco sme hovorili taxikárovi: Sorry, sorry. On nevedel po anglicky ani mäkké „f“, no mal pochopenie: ukázal nám na mobile fotku svojich troch detí.

Prípravy na cestu: Základ je – komplikovať si život čo najmenej. Napríklad vlani sme pred vytúženou Kubou uprednostnili (tiež vytúžený) Vietnam, lebo určité veci ako plienky sú vo Vietname dostupnejšie a nemusíme ich ťahať so sebou. Sú to maličkosti, ale keďže cestujeme na vlastnú päsť, radi eliminujeme prekážky vopred, ak sa to dá. Ubytovanie si hľadáme a rezervujeme na poslednú chvíľu (deň pred príchodom), no nikdy zo Slovenska neodchádzame bez toho, aby sme nevedeli, kde budeme spať prvú noc po príchode do danej destinácie. Pokiaľ ide o program, zhruba vieme, čo chceme vidieť a zažiť, ale často sa itinerár rodí až v lietadle. Na druhej strane si myslím, že sme obozretní, vo Vietname som napríklad kontaktovala slovenského konzula a s ním telefonicky menila itinerár a trasu práve kvôli bezpečnosti a kvôli malej nomádke, pretože po našom príchode krajinu zasiahla silná tropická búrka a záplavy boli akurát v oblasti, kde sme plánovali dovolenkovať. Kontakt na slovenského veľvyslanca alebo konzula danej krajiny si zisťujeme a zapisujeme vopred, rovnako tak kontakty na kvalitné miestne nemocnice, o ktorých si pozerám aj referencie.

 

 

Dorota Nvotová

Dorota (36) je celkom špeciálny prípad. V Nepále – krajine, v ktorej „som už raz bola“ – sa ako dobrovoľníčka starala o hŕstku detí v tamojšom detskom domove. Decká odtiaľ ju pomenovali Fulmaya, kvet lásky. Tak nazvala aj svoju cestovku, v rámci ktorej sprevádzala skupinky dobrodruhov na treky do Himalájí a nenechala to, ani keď sa jej narodil syn Filip, akurát z hôr zišla k moru a (nielen) pre rodiny s deťmi „vymakala“ Maldivy.  Ako sama hovorí, svoju alternatívnu cestovku sa snaží robiť tak, aby to malo „gule“. Aby to bolo iné…  

 

Deti nie sú prekážka: „Veď si nič z toho nebude pamätať!“ – vraveli mi známi, keď som trojmesačného Filipa brala do Indie. Lenže pamäť nie je zdrojom nášho šťastia a spokojnosti. Keď si svoje šťastie pamätať nebudeme, neznamená to, že sme šťastní neboli. A tak sa Filipko stal prirodzenou súčasťou mojich ciest, musela som sa, samozrejme, trochu prispôsobiť, ale aj mne sa tým otvorili nové obzory.

Prvá cesta s dieťaťom: Boli sme na Kaukaze, keď mal šesť týždňov. Išli sme tam z Moskvy dva dni autom po deravých ruských cestách a Filipko zabalený v perinke, v mojom náručí, pokojne spal celú cestu. Keď sme vystúpili v zasneženej krajine pod majestátnymi kopcami, zaplavila ma po polročnom vyhnanstve v Moskve vlna endorfínov, a tým pádom aj jeho. Napriek tomu, že bolo mínus pätnásť, jeho hrialo mäkké materské teplo, korčuľovala som sa na ľade, opierajúc sa o kočiarik. Prvý výlet dopadol výborne.

Top destinácie a kde určite nie: Výber destinácie záleží na povahe a veku dieťaťa a na tom, čo všetko už má zažité. Aj s Filipkom to tak bolo, preto v útlejšom veku boli zaujímavejšie maldivské pláže, dnes už by najradšej raftoval a vozil sa na paskudných dopravných prostriedkoch. V každom prípade by som veľmi chcela odporučiť rodinám s deťmi, a to aj predškolského veku, treking v Nepále – do bezpečných výšok cca 3.500 m. Kým u nás v lese sa deti skôr nudia jednotvárnosťou zelených odtieňov, v Nepále každú chvíľu prechádzame cez dedinku, kde stretneme malé kozliatka, deti v školských uniformách cupitajúce v šľapkách po kameňoch do školy, babičky na priedomiach v kamenných domčekoch, pozývajúce nás na čaj s jačím maslom a zástupy konských a jačích karaván. Pre zvedavé deti je takáto forma turistiky úplne ideálna. Keď mal Filipko tri roky, zasekli sme sa v jednej dedinke na pol dňa, pretože chcel s miestnymi orať…

Prípravy na cestu: V prvom rade sa sama seba spýtam: „Žijú tam deti?“ Ak odpoveď znie áno, nie je to nič špeciálne. Základné bežné lieky ako paralen, oblečenie do daného počasia, nejaké hračky, knihy… Nemusím toho, našťastie, vláčiť až tak veľa, lebo vo všetkých „mojich krajinách“ mám už svoj „base camp“, nejaký sud, alebo truhlicu, alebo veľký kufor s mojimi vecami, čo ma tam čakajú. Takto mám base camp na Maldivách, v Indii aj Nepále. A zriedka cestujem inam. Necestujem do žiadnych vojnových zón ani do žiadnych extrémov, baví ma Ázia a je nám tam dobre. A cítim sa tam bezpečnejšie ako u nás. O dosť.

 

 

Daniela Micová

Keď sa závislákom na cestovaní Daniele Micovej (37) a Petrovi Strniskovi (37) narodil Samuel a mladá mamička si odkrútila tradičnú materskú, zbalili syna, dva batohy a vybrali sa na polročné putovanie po Ázii. Ako si to mohli dovoliť? Tak, že využili možnosť, ktorú ponúka naša legislatíva: po Danielinej materskej na ňu nastúpil Peter, pričom Daniela mohla ostať na rodičovskej dovolenke. „Veľa rodičov o tejto možnosti ani nevie,“ hovorí Daniela. „Je to jedinečná príležitosť, keď sa rodičia môžu starať o dieťa doma obaja a bola by škoda práve toto obdobie nevyužiť na cestovanie.“ Dnes o svojich cestovateľských zážitkoch blogujú na uzsmetam.sk

 

Deti nie sú prekážka: Travel addicted sme boli už ako bezdetní. Táto príjemná závislosť nám dávala iný pohľad na svet a na to, čo sa deje okolo nás. Vždy to pre nás znamenalo odpútanie sa od každodenného stereotypu, ktorý sa deje doma. Popravde, v prvom momente, ako sme sa stali rodičmi, nám prišlo nereálne v takýchto cestách pokračovať. No keď mal Samuel sedem mesiacov, absolvovali sme s ním prvý krátky oťukávací let do cudziny a zistili sme, že cestovať s dieťaťom možno nebude také náročné, ako sme sa na začiatku obávali. Deti sú totiž prirodzene veľkí objavitelia a cestovanie vnímajú ako veľké dobrodružstvo. Musím sa priznať, že keď mal Samuel rok, vyrazili sme na dovolenku do Vietnamu bez neho. Vôbec sme si vtedy nedokázali predstaviť, že by takú náročnú cestu mohol zvládnuť. Celú dobu vo Vietname sme však mysleli na to, že to všetko, čo zažívame pri spoznávaní tejto úžasnej krajiny, by sa určite páčilo aj jemu. A že vlastne aj takáto dovolenka v exotike sa dá prispôsobiť dieťaťu, aby si ju užili všetci spoločne. Preto sme si povedali, že toto bola naša posledná cesta vo dvojici a odteraz už cestujeme iba spolu, všetci traja.

Prvá cesta s dieťaťom: V auguste 2018, keď mal Samuel dva a pol roka, sme sa vybrali na šesťmesačné cestovanie naprieč Áziou, od Kazachstanu cez Čínu, Filipíny, Malajziu až po Indonéziu. Od začiatku sme sa nastavili na fakt, že nejdeme na dovolenku, ale že to bude pre nás spôsob života. Dovolenkou sa to naozaj nedalo nazvať, pretože denne sme riešili, kde budeme najbližšie spať, ako sa tam dostaneme, čo budeme jesť a kde, aké sú služby a atrakcie naokolo, či máme v zásobe dosť pitnej vody, či neprevyšujeme náš rozpočet naplánovaný na pol roka a ako to všetko napasovať do synovho denného režimu. Aby nebol unavený, aby bol spokojný a užíval si cestovanie spoločne s nami. Asi nad nami celú dobu stál nejaký cestovateľský pánbožko, pretože všetko nám vychádzalo tip-top. Ani raz sa nám nestalo, že by nám zrušili rezerváciu, že by sme nestihli lietadlo či loď (hoci párkrát sme mali na mále), nepokúšali nás žiadne zdravotné problémy, nikde sme neostali visieť kvôli zlému počasiu. Skrátka, cestu sme si užívali, určite aj vďaka precíznemu plánovaniu vopred, ale… Zažili sme aj situácie, keď sme doslova utekali pred tajfúnom, hľadali, čo dať Samuelovi jesť, borili sme sa tricyclom v blate s batožinou na rukách, plavili sme sa loďkou po rieke v tropickej búrke… Tie situácie sme však zvládli a upevnili naše vzťahy. Naučili nás nepanikáriť, veriť si a riešiť situácie s rozumom a chladnou hlavou.

Top destinácie a kde určite nie: Vždy sa snažíme lokality vyberať tak, aby boli príťažlivé aj pre syna. To znamená, ak ide o destináciu v prírode mimo civilizáciu, hľadáme miesta vhodné na výlety s deťmi: vodopády, rozhľadne, teplé pramene, vulkanické či kaolínové jazerá, safari, ryžové, čajové polia, lanovky, prípadne sopečné púšte, „ľahký“ výstup na sopku či kopec, možnosť žiť zopár dní vo forest campe v džungli pri rieke s prírodnými bazénmi a šmykľavkami. Požičiame si loďku, bicykel či skúter a len tak sa vozíme po krajine a nasávame atmosféru. V civilizácii zasa vyberáme lokality, kde sa deti vedia do sýtosti vyblázniť – aquaparky, edukačné atrakcie, ZOO, akváriá, dinoparky, farmy, vtáčie parky, parky pre záchranu slonov, múzeá, lunaparky… Všetky tieto preferencie spĺňa pre nás jediná krajina v Ázii, a tou je Indonézia. Má krásnu divokú prírodu vo vnútrozemí, nádherné pláže a more, ponúka aj úžasné historické pamiatky a zábavné parky pre deti za doslova pár eur. Preto do Indonézie sa určite ešte vrátime. Väčšina ľudí si pod Indonéziou okamžite predstaví Bali alebo Lombok, ale to sú len dva malé ostrovčeky, nás zaujíma Sumatra, Jáva, Sulawesi, Komodo Raja Ampat či „strašidelná“ Papua. Miesta, ktoré sú rajom na zemi a kde človek nemusí blúdiť uličkami plnými opitých austrálskych turistov.

Prípravy na cestu: V Ázii sa dá žiť low-costovo, a pritom luxusne. Vedeli by ste sa v Európe ubytovať na exkluzívnom mieste v 4* hoteli pre troch s raňajkami za 38 eur na noc? Na cestu si vždy zabezpečíme cestovné poistenie. Prax nás naučila, že väčšina poisťovní u nás síce ponúka ročné cestovné poistenie, ale nepretržite môžete byť vycestovaní maximálne tri mesiace, takže na toto si už dávame pozor. Samozrejmosťou je aj lekárnička s liekmi a tiež sme sa naučili, že najlepšie je zohnať si miestny repelent, pretože ten zaberá najlepšie. Vždy máme so sebou dezinfekciu na ruky, pretože každé dieťa všetko naokolo chytá a rado si strká ruky do úst. A pre nášho Samuela je jednoznačne nevyhnutná jeho perinka, ktorú vláči všade so sebou. To bola vlastne jeho jediná osobná vec, ktorú sme mu aj s troma autíčkami dovolili vziať.

 

 

Simonetta Zalová

foto archívy rodín

 

Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2019)