Charli XCX – Dušou pankáčka

 

 

Istotne si spomínate na pieseň Señorita, ktorou nás z rádií obšťastňovali Camila Cabello a jej priateľ Shawn Mendes celé minulé leto. Tú pesničku dostali od Charlotte Aitchison alebo Charli XCX, autorky, speváčky a dušou pankáčky, pre ktorú je hudba všetkým.

 

Charlotte Emma Aitchison sa narodila pred dvadsiatimi siedmimi rokmi škótskemu otcovi Jonovi a v Ugande narodenej matke Shameere, ktorá mala indických rodičov a sama neskôr žila i pracovala v Indii. Spoznali sa v klube, ktorý práve v tom čase vlastnil Jon, na Silvestra niekedy v sedemdesiatych rokoch, keď odbila polnoc a odvážny majiteľ klubu požiadal krásnu, vtedy osemnásťročnú Shameeru o bozk. Jon bol excentrický podnikateľ, ktorý sprvoti obchodoval so všeličím možným i nemožným, až napokon zakotvil v spoločnosti zaoberajúcej sa sieťotlačou. Vždy ho to však ťahalo k divadlu a v tejto oblasti bol neskôr aj veľmi aktívny. „A bol veľmi divoký, na rozdiel od mamy, ktorá mala oveľa prísnejšiu výchovu.“ Shameera pracovala ako zdravotná sestra a hosteska v leteckej spoločnosti a spoločne s Jonom vychovávala iba jediné dieťa: Charlotte. Natíska sa otázka, či Charlotte hudbou nainfikovali rodičia, avšak pravda je taká, že ani matka, ani otec neboli muzikálne duše a u nich doma v Stevenage (Hertfordshire v Anglicku) sa žiadne hudobné parties nekonali. „Rodičia nikdy nehrali na žiadny hudobný nástroj a jediná ozajstná hudba, ktorú som od nich počula, bola kapela zo sedemdesiatych rokov, ktorá mame vyhrávala v aute, keď ma viezla ráno do školy,“ hovorí Charli.

Sama začala skladať vlastné piesne pomerne skoro, mohla mať nejakých osem rokov a jej kamoši by dokázali rozprávať celé hodiny o tom, ako ich nútila vonku na ihrisku tancovať a spievať ako Spice Girls. Nemalo to žiadnu cenu, s ich výkonom bola stále nespokojná, a tak sa jej všetci otočili chrbtom. Zistila, že jej „kariéra“ sa vlastne uberá do horúcich pekiel, a to ju doviedlo k myšlienke vziať do rúk zlaté stránky a zavolať do prvého pochybného hudobného štúdia, ktoré v nich nalistovala. Chcela spievať, chcela nahrávať, no zatiaľ netušila, ako. A po jej boku v tomto neľahkom období ostali len dvaja priatelia. Spravili by pre ňu čokoľvek, vždy ju podporovali, nikdy ju neopúšťali a sedávali s ňou pri jednom stole a jedli zo spoločného taniera. Alebo Charlotte nasypala cereálie do troch rovnakých misiek, len aby sa necítila osamotená. Nik iný ich však na vlastné oči nevidel, boli totiž imaginárni. No a? Jeden z nich bol chlapec so žltými vlasmi, ktorý nosil výlučne zelenú mikinu a červené nohavice, druhá – dievčinka s dlhou ofinkou, cez ktorú bolo sotva vidieť jej oči. „Potom sa zo mňa jedného dňa stal nudný dospelák a tých dvoch som viac nevidela.“

 

Divoká jazda Londýnom

Prvé skladby, ktoré stáli za to, dala dokopy asi v štrnástich a približne v tom čase získala od rodičov finančnú pôžičku, len aby si mohla splniť svoj veľký sen: ešte stále ako Charlotte Emma Aitchison, vybavila si nahrávacie štúdio – úplne sa videla ako jej idol Uffie, speváčka, skladateľka a raperka – z čoho vznikli jej prvé oficiálne nahrávky. Povzbudená predčasnou „hudobnou dospelosťou“ uverejnila zopár svojich výtvorov na MySpace, kde si ju všimol chlapík, ktorý v londýnskej štvrti Hackney Wick vlastnil niekoľko ilegálnych podnikov. Chaz jej nasľuboval hory aj doly, zavetril v mladej speváčke veľký talent (a rýchly zárobok) a ona mu všetko uverila. Zbalila seba i rodičov a odišla s nimi do Londýna. Začala (tak trochu protizákonne) hrávať po rôznych kluboch s pochybnou povesťou, prvý koncert odohrala v starej továrni na arašidy, kde sa drevené podlahy len-len že neprepadli, pričom „… každý, kto stál pod pódiom, bol na ketamíne a keďže som mala stále iba štrnásť, mala som pocit, že tým ľuďom neustále musím niečo dokazovať.“ Myslela si, že sa stáva súčasťou veľkej hudobnej scény, veľmi dúfala, že je úspešná, že jej talent každému bije do očí, bez prestávky si vravela: Toto je môj život! Toto je to, čo chcem robiť! „Chcem hrávať v kluboch, mať veľa drog, chcem žiť ako zmyslov zbavená a nemať žiadne peniaze. Toto bude moja cesta.“ Plánovala, že bude bývať so squattermi v starých opustených budovách, ba nezabudla o svojom rozhodnutí informovať rodičov… našťastie, v šestnástich ju konečne „osvietilo“ a začala svet vnímať celkom inak. Napochytre si vymyslela umelecké meno Charli XCX (jej prezývka v chatovacej aplikácii), presvedčená o tom, že na ňu kdesi v lukratívnejších častiach veľkomesta, v luxusnejších podnikoch, v spoločnosti kultivovaných poslucháčov, keď bude na to pripravená, čaká veľká hviezdna kariéra. Vlastne, bolo jej jedno, kde sa ukáže, len nech to nie sú Chazove pajzle plné opitých ľudí. „Potrebovala som spraviť krok späť, táto scéna už nebola pre mňa.“ A zmenila aj prístup k hudbe: odpútala sa od ľahkých tanečných „dupákov“ a spoznávala nové, nepreskúmané hudobné štýly.

 

Britney a Eminem

Na skladanie piesní nemá jasný postup. Sadne si za klavír, začne blúdiť prstami po klaviatúre a v hlave sa jej pomaličky rodí hudba. Obdivuje Britney Spears (dnes, keď je už slávna, spomína ju takmer v každom rozhovore a nikdy nezabúda dodať, že práve Britney ju s jej hitom Baby One More Time vzala do „celkom iného sveta hudby“), máva však aj divokejšie dni – keby mohla, prevtelila by sa do Eminema a skladala by hity ako gangsta rapperka. Obdivuje francúzske elektro popové duo Justice, predstaviteľa alternatívnej hudby z Paríža Sebastiana Akchoté, ladí jej aj hip-hop a ASAP Rocky, spieva si pesničky Spice Girls a miluje Björk. Že je to všetko riadny mišung? „Najradšej by som spojila všetky tie štýly dokopy, aby sa ťahali mojimi skladbami ako základný pocit, veď som predsa vyrastala v klubovej scéne a hoci skladám popovú hudbu, chcela by som v nej mať aj hip-hopové rytmy a nad tým všetkým kus magickej, éterickej ´björkovčiny´.“

V osemnástich si napokon naplno uvedomila, že sa chce hudbou živiť. Začala spolupracovať s ďalšími hudobníkmi, až napokon podpísala zmluvu s americkou nahrávacou spoločnosťou Asylum Records. Šťastie a spokojnosť jej to však neprinieslo. Mala veľa peňazí, ale bola na dne, netušila, aká hudba sa jej vlastne páči a ktorým smerom sa má uberať. „Netušila som ani, kto som. Čo mám robiť. Podpísala som zmluvu, ale nevedela som, ako začať.“ Frustrovaná zo svojej hudobnej kariéry, zapísala sa na štúdium umenia, vlastne, chcela si tak trochu oddýchnuť od rodičov a ich neustálej spoločnosti a stráviť viac času s priateľmi. Čas s priateľmi si užívala, školu však neznášala, a tak z nej po poldruha roku odišla. Zachránila ju cesta do Los Angeles, mala v pláne stretnúť sa s toľkými producentmi, koľko jej čas dovolí, a aj to urobila. Osudové stretnutie ju čakalo až s Arielom Rechtshaidom. Ariel je bývalý člen kapiel LA Hippos a Foreign Born, v súčasnosti hviezdny producent a hudobník, úspešne sa pohybujúci rovnako v popovej, ako i v alternatívnej hudbe. Spolupracoval napríklad s Usherom alebo Adele, získal Grammy, v Los Angeles si otvoril nahrávacie a hudobné štúdio. Stretnutie s Charli muselo inšpirovať nielen mladú speváčku, ale i samotného producenta, pretože počas dvoch hodín, ktoré na seba mali, zložili skladbu Stay Away. A to bola, podľa Charli, presne tá štartovacia čiara, od ktorej jej kariéra nabrala raketovú rýchlosť.

 

True Romance ako z Tarantinovho filmu

Môj imidž aj moje nastavenie odrážali to, čo som cítila, všetko to do seba zapadlo, hovorí Charli XCX. Hneď po stretnutí s Arielom musela odletieť do New Yorku, a tak čerstvú skladbu Stay Away si vypočula až na palube lietadla v slúchadlách. A bola nadšená! „Pamätáš, čo som povedala / keď sme sa stretli po prvý raz? / Drž sa odo mňa ďalej, prečo by si nemohol stáť ďalej? / Nikdy som nikoho nepotrebovala. / Ale teraz, keď si preč / Nemôžeš sa držať ďalej / Vzal si mi svetlo a moju schopnosť vidieť / malé zlé dievčatko si zavrel vo väzení / na kolenách a na rukách, zviazané v reťaziach / lížuc si krv, och, áno, bolo to moje rozhodnutie…“

S Arielom spískala aj debutový album, Charli ho nazvala True Romance a svetu ho s miernym meškaním (tri roky od prvého stretnutia s producentom) predstavila v apríli 2013. A prečo True Romance? Charli vysvetľuje názov albumu po svojom: „Je v ňom celá moja romantická minulosť, preskúmaná z každého uhla. Album je úprimný, surový a pravdivý.“ Názov True Romance však nesie aj film Quentina Tarantina a Charli si ho bez rozpakov požičala. Na albume sa ocitlo po užšom výbere dovedna 13 piesní, autorstvo každej je pripísané Charli, na niektorých spolupracovala s Arielom či s inými umelcami. A teraz to najdôležitejšie: hudobní kritici sa na účet True Romance vyjadrovali väčšinou pozitívne, niektorí vyzdvihli silu piesní, iní obdiv Charli ku silným ženským idolom, celkovo však vraj stojí za vypočutie, hoci niektorí na prikývnutie ´áno, je to dobré!´ budú potrebovať viac času.

 

Silný ženský gang

Titulky vraveli jasne, je to úspech a hotovo, avšak Charli sa znovu ocitla v skrumáži zvláštnych pocitov a atakov paniky (objavujú sa vlastne zakaždým, keď je v strese). V tom čase žila v dlhodobom vzťahu s režisérom Ryanom Andrewsom, ktorý nakrútil niekoľko videoklipov k jej piesňam, avšak vzťah neuniesol speváčkinu náhlu slávu a rozpadol sa. Ubolená Charli zmizla kdesi v Brazílii, kde sa snažila na všetko zabudnúť, nakoniec sa vrátila do Európy a popritom zaskočila do Švédska za svojím kamošom a producentom Patrikom Bergerom. Spolu s ním nahrala množstvo punkových piesní. „Aby som zo seba dostala hnev,“ prízvukuje. Procedúra zbavovania sa minulosti, hnevu a frustrácie, bola, zdá sa, úspešná. A Charli sa rozhodla, že už nebude robiť žiadne kompromisy. Ak bude chcieť, bude speváčkou. Ak to bude potrebovať, bude hudobníčkou. Nebude tvoriť žiadne lepkavé hity, chce robiť hudbu, ktorá sa páči predovšetkým jej. A albumy na požiadanie? Pche! To nech si všetci niekam strčia… Náhla revolta sa začala prejavovať aj v oblečení, do ktorého sa Charli navliekala. Považuje jej hudobná  spoločnosť čiernu farbu za nepriateľskú? Just sa v nej dostavila na každé interview či stretnutie. Chcú videoklip, kde bude v „očarujúcej“ minisukni tancovať v klube a kvapkať pri tom na seba slzy šampanského? Kdeže! Ona príde od hlavy po päty zabalená do čiernej a kvapkať sa nebude nič, aby bolo jasné… Z duše nenávidí, keď ju ľudia od fachu nazývajú „srdiečko“, „honey“ alebo inými hlúpymi pomenovaniami. Každý deň totiž zažíva, ako ju podceňujú iba preto, že je mladá a je žena. „Problém nastáva, keď sa takíto ľudia stretnú so silnou ženou, s takou, ktorá presne vie, ako a čo chce robiť… Odrazu je to pre nich obyčajná suka.“ Aj tieto skúsenosti z nej spravili feministku, ktorá rada podporí iné silné a talentované ženy (nielen) hudobného biznisu. Cíti, že musia držať spolu, veď „je predsa oveľa lepšie, keď sú ľudia na seba milí…“

 

 

Gabina Weissová

foto Warner Music

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2020)