Chic à la France

 

V poslednom čase akoby sa roztrhlo vrece s literatúrou typu, ako sa stať Parížankou, ako variť à la France, žiť ako v Provensálsku, vyznať sa vo francúzskych vínach, parfumoch, handrách, byť vždy „chic“, sedieť v „chic“ kaviarni, nosiť sa „chic“, stravovať sa „chic“.

Všetky Slovenky chcú vyzerať ako Parížanky, aj Londýnčanky, a vidiac v Amerike kníhkupectvo Barnes a Noble, tuším i všetky Američanky chcú vyzerať ako Parížanky… Je tu vôbec niekto, kto nechce vyzerať, akoby ho práve vypustil niektorý z malých „chic“ príbytkov niekde pri Invalidovni, Champs Elysées či neďaleko Sacré-Coeur? Asi nie… Všetky ženy chcú byť Parížankami, alebo Provensálčankami, všetky sa vidia, ako skoro ráno otvárajú belasé drevené okenice, v nose ich šteklí vôňa levandule či tymianu, všetky popoludní v duchu sedia noha cez nohu v niektorej z parížskych kaviarní, večerajú v nóbl reštaurácii nóbl alebo „chic“ jedlo…

Poznám spisovateľku, ktorej sa podarilo stať sa Parížankou, slovenskou spisovateľkou žijúcou v Paríži a dokonca podáva o svojom francúzskom živobytí vo svojich knižkách správy – nech sa páči, zoznámte sa s Máriou Danthine Dopjerovou. Pochádza z Piešťan, za muža si vzala Belgičana, usadili sa v Paríži, pracuje v nadnárodnej poisťovacej spoločnosti, vychováva tri deti, jazdí parížskym metrom, odprevádza deti do školy a ide do práce, cez obed možno pije kávu neďaleko ajfelovky, v sobotu chodí behať do niektorého z parížskych parkov, na trhu si kúpi kvety, v boulangerii koláč k nedeľnému obedu, popoludní sa stretne s kamarátkou a sedia v kaviarni na ulici a zhovárajú sa po francúzsky… Mária píše o o tom, čo na tom Paríži všetci vidia, o šarmantných, večne sa náhliacich čašníkoch, o nonšalantnej elegancii tamojších žien. Jej dcéra Alica je mladá Parížanka, hrá na harfe, oblieka sa, ako keby ušla z francúzskeho filmu, ktorý sme všetci videli, len si teraz nevieme spomenúť na jeho názov. Je pekná a „chic“ ako jej mama.

Zásada je byť svoja, nedať najavo, ako som si na tom dala záležať, že tomu podriaďujem celý svoj život, neprejedám sa, neopíjam, starám sa o svoju pleť, nechty, odev, topánky, sledujem, čo sa nosí… Pričom to „svoja“ je najdôležitejšie.

Mária „svoja“ ostala. Francúzsky elegantná, slovensky milá a zvedavá, intelektuálka, mama, manželka, pozorná nevesta, objavovateľka veľkomesta, ktoré sa stalo jej druhým domovom. Jej knižky nie sú lacnými návodmi, ako sa Parížankou „stať“. Ona Parížanka je hádam práve preto, že nezabudla na mesto, v ktorom vyrástla, na Piešťany, ich parky a kolonádu, na liečebné domy a vilky, okolo ktorých sa prechádzala, na miesta, kde sa naučila chodiť, písať a čítať, kde si odierala kolená, namáčala prsty do kalamára či kropeničiek v kostole, kde ochutnala vodu z liečivých piešťanských prameňov… Možno o toto všetko je v Paríži zaujímavejšia, možno preto je na ňu Paríž zvedavý, lebo ona je zvedavá na Paríž. Nie povrchne, turisticky. Napísala knižku o francúzskych idiómoch, privlastnila si reč, je v nej doma, pozná slová a zvraty, ktoré by ste márne hľadali v slovníkoch, pozná tajnú mamovskú reč, ktorou sa dorozumieva na peľasti postelí a v detských izbách, pozná aj inú, ktorou sa vraví v spálňach, alebo tú, ktorou sa zhovárajú kamošky v práci pri kávovare, keď odíde šéf, pozná reč trhovníkov a trhovníčok, rozumie zvukom metra, kaviarní, parkov, vie nielen odpovedať, ale aj povedať!

Mne vždy na cestách po dlhšom čase býva smutno, lebo mi chýba slovenčina, môj pracovný nástroj, robota, to robota mi chýba!, celý ten slovenský arzenál slov, ktoré počujem na ulici, v autobusoch, v práci, v obchodoch a v kaviarňach. Naše časopisy a noviny, naše knižky v kníhkupectvách, kde vždy stretnem známeho, alebo sa len tak začítam a prečítam si prvú stranu či odstavec a hneď z kníhkupectva vyjdem inakšia, ako keď som doň vchádzala.

Po roku vo Francúzsku som sa tešila domov, predstavovala som si, ako predvediem svoj francúzsky šatník kamarátkam, kolegyniam a mame so sestrou. Bez toho môjho slovenského obecenstva by mi celé francúzske „chic“ bolo na nič, na figu borovú! Cirkus, divadelné vystúpenie bez obecenstva.

Uvedomila som si, že som Modranka, tá, čo nosí na topánkach modranskú „vázovú“ hlinu. Nemohla by som byť Parížanka, príliš mám rada domov, modranskú keramiku, radšej ako provensálsku, Modranov a Modranky, modranský kyselkavý rizling, modranské kysnuté koláče, modranské jedlá, modranské záhony kvetov v predzáhradkách, tvrdé modranské nárečie… Nechcem byť Parížanka, nesvedčalo by mi to, rovnako ako to Márii pristane.

Do Paríža a Francúzska som sa zamilovala vďaka spisovateľovi Marcelovi Proustovi a celej veľkej velikánskej francúzskej literatúre. To, čo Márii závidím, je znalosť jazyka a schopnosť a možnosť čítať týchto autorov v origináli. Jeden z najsilnejších zážitkov vo Francúzsku som mala počúvajúc vlastný text vo francúzskom preklade. Ach! To že som napísala ja? Neverím. C’est moi?

Listujúc v Máriiných knihách som si uvedomila, že tá „moja Parížanka“ je ona. Napriek Piešťanom a možno už nepočujúcemu slovenskému prízvuku. S inou som sa nezhovárala a tie z obrázkov ma nezaujímajú. Podobne ako ma zaujíma provensálsky nábytok iba v Provensálsku. Iba tam totiž vonia levanduľa po provensálsky, iba tam, keď otvoríte starodávne modré drevené okenice, sa vám oči rozbehnú po krajine, ktorá vonia tymianom. Presne tak, ako keď ste čítali Marcela Pagnola.

Pamätám si, ako som raz chcela kúpiť starú stoličku na blšom trhu v Aix-en-Provence, posadiť ju za svoj stôl do Modry, aby som nezabudla. Napokon som ju nekúpila. Nezmestila by sa do auta a možno by jej bolo u nás v Modre smutno. Nerozumela by si s mojimi starými vyrezávanými slovenskými stoličkami. A aj ja mám najradšej stoličky, ktorým rozumiem. Najviac také, ktorých históriu poznám.

Na čas strávený vo Francúzsku nezabudnem. Nepotrebujem k tomu stoličku. Rovnako ako nezabudnem na svoje čitateľské zážitky pri čítaní Prousta, Pagnola, Péreca. Dávno viem, že doma som iba pod strieškou z knižky, ktorú čítam. Ležím si, nepremokavá papierová strecha nado mnou a rajzujem si po svete.

Je máj, kúpte si niečo „chic“ a niečo pekné, hoci aj o Paríži, si prečítajte, vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová