Čítanie je túlenie

 

Prečo je dobré čítať deťom? Štyri odborníčky na čítanie s deťmi (a deťom) vám to osvetlia na príkladoch z vlastných životov. Všetky majú doma malých čitateľov, s ktorými sa túlili pri knihe už od útleho veku…

 

Viktória Marcinová

Večerné čítania s deťmi, dnes už 8-ročným Benom a 6-ročnou Zojkou, ju viedli k založeniu blogu Čítajme si spolu.sk, s množstvom knižných odporúčaní pre rodičov najmenších detí. Rodičovské témy prerástli do založenia občianskeho združenia, ktoré má za sebou dva ročníky celoslovenskej Konferencie (ne)obyčajných rodičov, podujatie o detskej knihe Košice BookPark a tri ročníky Prečítaného leta, veľkého letného knižkohrania.

 

Prečo čítať deťom: Pretože čítanie dieťaťu od malinka pomáha sústrediť sa, rozvíja jeho zvedavosť, nesmierne rozpína jeho slovnú zásobu, a toto všetko sa bude odrážať neskôr na jeho štúdiu. Je tu aj druhá odpoveď, a tou je spoznávanie. Pre mňa sa čítanie začalo jedným veľmi ťažkým dňom počas tuhej zimy, keď dcéra mala necelý rok a syn necelé tri. V ten deň som sa uložila s deťmi poobede do postele, pretože som bola úplne vyčerpaná a čítanie sa mi v tej chvíli zdalo ako to najmenej náročné. Po chvíli som si uvedomila, že sme všetci stíchli. Ležali sme vedľa seba a nič sme nepotrebovali. Ako sme si čítali, všimla som si, že Zoja už nedrží knihu dole hlavou (teraz viem, aký dôležitý míľnik to bol) a Ben mi začal rozprávať o sopkách. Obe novinky ma zarazili, ani jednu z nich som popri bežnej rodičovskej rutine nezaregistrovala. Bola to prelomová chvíľka: všetci traja sme sa po dlhom čase akoby stretli na jednom mieste a ja som konečne mala priestor zaostriť na ne a vnímať ich. Čítanie dieťaťu je láska. Je to úplná pozornosť rodiča: dieťa, ktoré rodičovi krúti vlasy či opiera sa o neho, dýcha jeho vôňu, počúva. Nemusí rozumieť slovám, ale to, čo prežíva, je bezpečie. Najviac, čo môžeme dať dieťaťu, je pozornosť.

Kedy, ako a čím začať: Netreba vôbec čakať na to, kým dieťa začne hovoriť, a už vôbec nie na nástup do školy či škôlky. Jazyk sa dieťa učí už aj v čase, keď ešte nerozpráva, takže najlepšie je začať od prvých dní: pospevovať mu, hovoriť mu o tom, ako sme sa na neho tešili. Špeciálne večerné čítanie pred spaním je pre mňa osobne akoby prosba o odpustenie všetkých rodičovských kiksov. U nás doma sa snažíme všetky hádky a kriky urovnať ešte pred spaním, aby sme sa ráno zobudili do čistého dňa… Z kníh sa deti musia predovšetkým dozvedieť, že knihy sú úžasné. Musia to zistiť ešte omnoho skôr, než sa začnú učiť čítať. Na to potrebujú skvelé príbehy a dospelých, ktorí im pripomínajú, že keď raz čítanie zvládnu samé, čaká ich Stredozem, Rokfort, Narnia, deti z Bullerbynu… Pri tom všetkom som osobne presvedčená bojovníčka proti knihám s poučením. To sú tie, v ktorých deti recyklujú, pratajú si izbičky, starajú sa o zvieratko. Myslím totiž, že všetky tieto veci sú úlohou dospelého, inak sú knihy nanič. Ak ja u nás doma nebudem triediť jogurtové tégliky, nepomôže nám žiadna kniha. Problém ale tkvie v tom, že tieto knižky zážitok z čítania obmedzujú na poučenie. A poučenie nikdy nie je príbeh, je to vždy iba výchovná lekcia. Kto by toto chcel čítať? Pritom, ak je príbeh napísaný dobre, bude tam aj naučenie, múdrosť, výchova. Z Hobita aj z Pipi je úplne zjavné, že vernosť a priateľstvo sú kľúčové pre prežitie. Tieto hodnoty v sebe nesie príbeh samotný, pretože ho napísali dobrí spisovatelia.

Mágia kontra realita: Na témach v podstate nezáleží. Čokoľvek si vyberú deti samé alebo s našou pomocou, je dobré. Najdôležitejší je spoločný čas strávený nad knihou, spoločné spomienky. Čítanie je lepidlo. Lepí nás s deťmi k sebe. Ak sa dostatočne pozliepame, otvára medzi mnou a mojimi deťmi dvere a umožňuje im cez ne vysvetľovať svet: toto je náš havo, toto je náš byt, toto sú naše baby, toto je uprataná izba. Neskôr takto sa zlostíme, takto si odpúšťame. Ak sa deti od malinka učia, že rodič je ten, ktorý vysvetľuje svet a že sa to deje v bezpečí, je šanca, že keď budú väčšie, prídu za ním aj po väčšie slová, napríklad vernosť, pravda, láska… Knihy samozrejme rozvíjajú empatiu, pomáhajú deťom rozumieť, ako sa cítia iní, rozvíjajú fantáziu. Avšak žiaden príbeh sveta neochráni môjho syna pred šikanou, zlými smskami, pred inými deťmi, ktoré vyrastajú bez empatie. Tak to, žiaľ, nefunguje. Môžem ale pracovať „na dverách“, aby prišiel za mnou a dovolil mi pomáhať mu.

Vianočné čítanie: Mám slabosť na Vianoce, každý rok sa mi zdajú kratšie a kratšie. Preto si prípravy naťahujem do celého decembra: sušenie pomarančov, pohľadnice z washi pások, vianočné pečivo… V decembri sa snažíme s manželom o čo najpokojnejšie popoludnia s deťmi, aby sme vedeli dorovnať ten zmätok, ktorý sa stupňuje vonku. Posledných pár rokov deťom do vrecúškového adventného kalendára naskladáme okrem žuvačiek a orechov aj knižky. Teda, nie na každý deň, to by sme nezvládli. No každý tretí, štvrtý deň od 1. do 24. decembra majú vo vrecúškach okrem drobností aj minimapy, ktoré ich vedú k nejakej skrýši v byte, kde nájdu schované knižky. Nie sú to vždy nové knižky. V jednom roku som im pripravila knižky, ktoré sa týkali iba zimy. Do vrecúšok sa dajú uložiť aj papieriky s odkazmi na konkrétne kapitoly z obľúbených kníh, to je to, čo plánujem v tomto roku. Bude tam vianočná kapitola z Pipi, vianočný Harry Potter, tiež kúsok z Leva, šatníka a čarodejnice a podobne. V posledných dvoch rokoch s deťmi čítame každý deň kúsok z Vianočného mystéria, a to je veľmi príjemná cesta decembrom.

 

 

Zuzana Štelbaská

Bloguje o detských knihách a sama je autorkou niekoľkých kníh pre deti a tínedžerov. Tiež pracuje v televízii Markíza ako šéfredaktorka magazínu Reflex. Doma má dvoch malých čitateľov, 9-ročného Filipa a 6-ročnú Zorku.

 

Prečo čítať deťom knižky: Hoci osobne poznám množstvo rodičov, ktorí deťom čítajú, medzi tými, ktorí túto radosť ešte nevyskúšali, prevláda občas skepsa, že ide o ďalšiu aktivitu, ktorú „musia“ z nejakého vyššieho princípu robiť, pričom to vidia len ako úlohu či povinnosť. Skrátka „na čo sa mám zasa ja strhať, veď ma aj tak nepočúvajú, jašia sa na posteli, strácam nervy, zaspávam pri tom a ani ma to nebaví“. Čítanie sa ale dá, tak ako hocijaká iná aktivita s deťmi, vrátane umývania zubov, nastaviť ako zvyk a presne ako všetky iné pravidelné úkony prinesie svoje ovocie. Všeobecné bonusy sú známe, preto radšej uvediem niečo z emočného súdka: čo rodičov ohuruje, dojíma a inšpiruje, sú rozhovory, ktoré knihy vyvolajú. Menšie deti sa zvyknú vypytovať, prerušovať dej, rodič odpovedá a ratolesť kontruje vlastnými zážitkami a myšlienkami, o ktorých dospelý ani netušil a zrejme by sa to pri inej príležitosti ani nikdy nedozvedel. Staršie deti to už považujú za samozrejmé a knižná chvíľa je pre ne akousi bránou k rôznym priznaniam a úvahám, za ktoré nebudú súdené. Kniha – rozhovor – porozumenie. Niet lepšieho ukončenia dňa.

Kedy, ako a čím začať: Začať sa dá hneď, ako príde dieťatko na svet. Zaradiť knihy ako bežnú súčasť dňa je veľmi praktické, pomôže to ukotviť večerné rituály: umyť sa – prezliecť – čítať – spať. Čítanie nie je len držanie knihy a rapotanie textu. Je v tom aj túlenie, prežívanie osudov knižných hrdinov, rozhovor, upokojenie po celom dni, kvalitný čas, po ktorom sa výdatne spí. Tak ako všetkému, aj tomuto sa budú deti chvíľu učiť. Kým dvoj-, trojroční budú ešte striedať počúvanie s váľaním sa po posteli, pričom sa treba pripraviť na opakované čítanie jednej obľúbenej rozprávky aj tridsaťkrát, štvor- až päťroční už pri dobrom knižnom výbere vyčkajú aj desať minút. U starších sa ľahšie dohodnete, čo sa bude čítať, mení sa kvalita rozhovorov a netreba sa ostýchať čítať ďalej aj so školákmi, pokojne aj s desať- a viacročnými. Nechajte ich, nech si sami čítajú, čo ich baví a s vami si zasa sadnú ku kvalitnejšej a zložitejšej knihe, o ktorej viete, že sa im nebude chcieť cez ňu prehrýzť. U nás je viacero knižných blogeriek (Čítajme si spolu, Malý pampúch, Mimi malá knihomoľka, Úlet s knihou, prípadne aj môj blog), ktoré vás upozornia na to najlepšie, čo sa momentálne na trhu nachádza. Výber je vynikajúci, vydavateľstvá sa prekonávajú.

Zábava a/alebo poučenie: Deti to nemajú nastavené inak ako dospelí, záleží vždy od ich aktuálneho vnútorného naladenia. Čítať treba všetko a našťastie je z čoho vyberať, treba rešpektovať aj vkus detí, aby sa nestalo, že na knihy zanevrú, pretože ich v záplave ťažkých titulov zrazu uvidia len ako nebotyčnú nudu a des. Mnohé knihy lákajú najmä rodičov, lebo sa v nich nachádza „poučenie“, lenže majstrovská je tá kniha, ktorá nepoučuje, ale kladie otázky. Vychovávať majú predsa rodičia, to my sme príkladom a oporou. Aj keď si „poučnú knihu“ deti prečítajú, stále je to len teória. Pri príbehu, ktorý pošteklí ich myslenie, sa otvárajú nové uhly pohľadov, deti sú často bystrejšie, než očakávame. Nehovoriac o tom, že nie je absolútne nič zlé na tom, ak čítajú veľa a ešte viac čírych príbehov bez otázok, druhých plánov a poučení, takých, pri ktorých fantázia rastie a prináša obrovské vnútorné potešenie – presne ako u dospelého, keď sa zahryzne napríklad do obľúbeného fantasy.

Vianočné čítanie: Kým boli deti menšie, dostávali na Vianoce množstvo kníh a vždy to bola veľká radosť. Teraz už vnímajú, že sa knihami zaoberám a keďže najmä detských titulov je u nás obrovské množstvo po celý rok, nemá význam im venovať ešte nejaké pod stromček. Maximálne ak nájdem nejakú vyslovenú chuťovku, o ktorej viem, že ich prekvapí. Minulý rok sme prvýkrát čítali Gaarderove Vianočné mystérium a bavilo ich to, hoci ide o náročnejší titul s dlhočiznými kapitolami a nesadne každému. Sama som bola prekvapená, ako ľahko nám čítanie išlo. Tento rok nás čaká Biblia pre neveriace deti, výnimočná publikácia s odporúčaným vekom od 12 rokov, určená všetkým, veriacim aj neveriacim. Je dôležité poznať príbehy, ktoré formovali našu civilizáciu a zároveň sa vedieť na ne pozrieť s patričným nadhľadom, kritickou úvahou a odstupom vyše dvoch tisícov rokov.

 

 

Lucia Borovská

Má webovú platformu uletsknihou.sk na podporu záujmu o čítanie u detí. Intenzívne pracuje v neziskovej organizácii Indícia, kde vedie projekt zmeny vyučovania prírodných vied na 2. stupni ZŠ ExpEdícia skús, skúmaj, spoznaj. Fascinuje ju detský svet, preto rada diskutuje aj so svojimi deťmi, 11-ročnou Matildou a 13-ročným Šimonom.

 

Prečo čítať deťom knižky. Prostredníctvom kníh a čítania deti spoznávajú lepšie svet, ktorý vidia, no postupne sa im začne odkrývať aj vnútorný svet ľudí, ktorý zatiaľ nevidia, no začnú ho lepšie rozoznávať a rozumieť mu. Čítanie príbehov podporuje kontextuálne učenie, dáva často našim izolovaným skúsenostiam a poznatkom spoločný príbeh a súvislosti. Ak sa z dieťaťa stáva aktívny čitateľ, otvára mu to ďalšie a ďalšie dvere k poznávaniu a predstavivosti. Veľa sa vo svete diskutuje o tom, či a od akého veku deťom dovoliť kontakt so smart technológiami a obrazovkovými zariadeniami. S výnimkou detí do troch rokov by som technológie nestavala do opozície voči tlačeným knižkám, naopak, pri deťoch sa dajú krásne prepájať, a to prináša veľa možností pre ich rozvoj a vzdelávanie. Kľúčovou otázkou je vhodný vek, zdravá miera času stráveného s technológiami a charakter obsahu, ktorý deti cez ne prijímajú. V tomto majú veľký priestor samotní rodičia, kvalitným zdrojom informácií je v tejto oblasti napríklad americký vzdelávací portál www.commonsensemedia.org. Rada by som špeciálne podporila rodičov a učiteľov školákov, ktorí zatiaľ neobjavili radosť z čítania. Na uletsknihou.sk ponúkame inšpirácie, ako na to. Pred rokom sme urobili anketu medzi školopovinnými deťmi o tom, či a prečo chcú, aby im rodičia aj naďalej čítali, hoci si už vedia čítať aj samé. Citujem pre mňa najsilnejší dôvod: „Lebo vtedy ležíme pri sebe, je nám fajn, cítime sa dobre.“

Kedy, ako a čím začať: Môj syn si vypočul prvé literárne kapitoly ešte z bruška. V istom momente, keď zasa raz vysielal rytmické signály, som mu začala nahlas čítať. Ponorili sme sa do mojej obľúbenej knižky z detstva od Astrid Lindgrenovej Zbojníkova dcéra Ronja. Uvelebil sa pri nás aj môj muž, započúval sa a na ďalší deň prečítal nahlas jednu kapitolu aj on. Týmto sme tak spontánne začali čitateľskú cestu s našimi potomkami, ktorá trvá dodnes. Zopár mesiacov po narodení sme prešli na látkovú a knižky s tvrdými stranami. Dnes je v kníhkupectvách a mnohých knižniciach pestrý výber aj vskutku kvalitných knižiek pre najmenších. Samotná kniha však zázrak neurobí. Sila spoločného čítania v bezpečnom, láskyplnom prostredí znamená pre deti viac, ako dokážeme vidieť očami. Najefektívnejšími spôsobmi výchovy k radosti až vášni pre čítanie sa ukazujú byť pravidelnosť a interakcia, teda rozhovory o prečítanom, kedy majú deti priestor vyjadriť svoje pocity, názory aj otázky. S mojimi deťmi sme vždy šli ďalej ako – Čo je toto? alebo Páčilo sa Ti to? Fascinuje ma, čo všetko dokážu malí predškôlkari a predškoláci porozprávať o obrázkoch v knihách, pokiaľ ich necháme a aktívne počúvame.

Mágia kontra realita: Rozprávkové príbehy a príbehy, ktoré ponúkajú zázračno, deti určite potrebujú a majú ich rady. V dnešnom svete sú denne vystavované toľkým podnetom, často skôr fragmentovaným, bez priestoru pre spracovanie emócií či nových poznatkov a niektoré situácie v nich zanechávajú protichodné pocity. Rozprávky túto rýchlo plynúcu každodennú realitu trochu spomalia, zjednodušia spletité vzťahy a ponúknu ucelenú kontinuitu. Niečo, čo má začiatok, postupne plynúci dej a koniec, kde býva jasnejšie, kto je dobrý a kto zlý. Pri naozaj ťažkých témach z reálneho života – napríklad smrť alebo vojna – pomáha práve formát rozprávky či fantazijného príbehu, v ktorom sa deti s nimi stretávajú prostredníctvom symbolov a priateľských postavičiek. S mojimi deťmi sme pred pár rokmi so zatajeným dychom čítali krásnu knižku Děvčátko s kosou od rakúsko-českého autora Michaela Stavariča. Raz som sa rozprávala s jednou maminou o jej neistotách pri čítaní s deväťročným synom. Keď čítali Lietajúcu Alžbetku od Daniela Pastirčáka, nevedela, ako má reagovať, keď jej syn povedal: „Mami, cítim, že je to smutné, ale nerozumiem tomu…“ V takýchto prípadoch sa mi osvedčilo úprimne deťom priznať svoju neistotu. Je úplne v poriadku porozmýšľať, prečítať si k tomu niečo, poradiť sa a vrátiť sa k diskusii s deťmi aj neskôr.

Vianočné čítanie: Moji rodičia si navzájom kupovali knižky na rôzne sviatky a ocino pravidelne zásobil knižkami aj nás s bratom, takže tento zvyk je u mňa hlboko vrytý a preniesla som si ho aj do svojej rodiny. Moje dve obľúbené vianočné knižky z raných spomienok boli Zimná knižka pre Lucinku a The Mr. Men Christmas od kultového britského autora Rogera Hargreavesa – darček za hlbokého socializmu od maminej najlepšej kamarátky z Edinburghu. Obe knižky sme čítali aj s mojimi deťmi a doposiaľ nestratili na atraktivite. Minulý rok sme sa prvého decembra pustili do čítania Vianočného mystéria od nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera. S touto knižkou sme prežili čarovné decembrové večery. Na vianočné sviatky mám tiež jeden nevianočný čitateľský tip: s deťmi si spoločne a nanovo prečítať knižku, ktorú ste s nimi čítali, keď boli maličkí. Je zaujímavé sledovať, ako sa deti rozpamätávajú na pocity a myšlienky či situácie, ktoré zažívali vtedy a zároveň im vyskakujú nové nápady a paralely.

 

 

Martina Jánošíková

Venuje sa detským knihám a dramatickej edukácii v rámci workshopov, vedie knižné programy pre deti s názvom Posvieťte si s nami na sny v bratislavskom kníhkupectve Artforum. Aktívne rozpráva príbehy a vedie kurzy storytellingu pre dospelých. Doma má dvoch čitateľov, 5-ročného Jožka a 12-ročného Matúša.

 

Prečo čítať deťom knižky: Keď mal môj syn tri roky, mali sme za sebou hŕbu prečítaných kníh. Išli sme jednu za druhou. A v tom to prišlo. Vybrala som z police ďalšiu knihu na čítanie. Záhradu od Jiřího Trnku. Bola to láska na prvý pohľad. Kapitolu, ako mucha cestovala autobusom do mesta, sme čítali stokrát. Jasné, že to bolo otravné. Lenže bolo mi jasné, že pre neho je to dôležité. Vďaka čítaniu detských kníh som sa o tejto malej osôbke veľa dozvedela. Aký je, čo sa mu páči, aký slovník ho oslovuje, slovom, aký má vkus. Takže aj toto je pridaná hodnota čítania.

Kedy, ako a čím začať: Našťastie nie sme v tom nekonečnom mori kníh sami. Kníhkupectvá a vydavateľstvá pochopili, že detské knihy sú špecifická kategória, ktorá potrebuje minimálne delenie podľa veku. Ľudia ako Tibor Hujdič, známy ako pán Mrkvička, sú zárukou kvalitného výberu. Treba si nájsť svojho človeka a nechať si poradiť. Spoločné večerné čítanie je vysoko návyková aktivita. Pre mňa je to reset za celým dňom. Pri ňom si spolu s deťmi všetko nevyslovené odpustíme, zmäkneme. A čítajme nielen malým deťom. Aj tým väčším. Hlavne, ak samy nemajú chuť. Čítajme deťom aj v škole. Počas mojich hodín v dramatickom krúžku ZUŠ som zvykla čítať aspoň päť minút na každej hodine. Išlo o decká od šesť do jedenásť rokov. A knihu som nedočítala. S tým, že koho zaujala, má to vo vlastných rukách.

Mágia kontra realita: Môj vzťah k tradičným príbehom a rozprávkam, ako ich poznáme z kníh Pavla Dobšinského – napríklad Sedem zhavranelých bratov či Soľ nad zlato – sa menil. Ako dieťa som ich nepotrebovala, lebo boli strašidelné, večné opakovačky. A tak som ich nechcela čítať ani deťom. Až teraz, keď som sa začala venovať storytellingu, chápem, že tradičné rozprávky potrebujú dospeláka ako sprievodcu po svete symbolov. Najlepšie starých rodičov, lebo majú viac času, opadol z nich strach a sú viac hraví. Veď napríklad taká Červená čiapočka je aj o odvahe ísť vlastnou cestou a o prekonávaní strachu. Na starých príbehoch či rozprávkach ma fascinuje ich vybrúsenosť, dlhovekosť, tradícia, ktorú máme v génoch. A potom je tu paralelný svet, aký vytvorila napríklad švédska autorka Astrid Lindgrenová. Ponúka deťom úplne obyčajné veci dokonalým detským videním a jazykom. Niektoré deti potrebujú tento rozmer detských kníh. Takže treba skúšať a hľadať, čo je pre ne to pravé orechové. Veľa autorov dokáže s citom vystavať most k detskému čitateľovi. A niekedy je to pekne bláznivé. Napríklad Gianni Rodari a jeho Rozprávky po telefóne. Počúvame ich dosť často v aute.

Vianočné čítanie: Minulé Vianoce som prepadla Vianočnému mystériu od Josteina Gaardera. Každý deň jeden príbeh. Každý má v sebe napätie, je nad čím celý deň premýšľať. Príbeh pomaly graduje. A od jedného dievčaťa som sa dozvedela, že u nich doma Vianočné mystérium čítajú každý rok. To sa mi páči. Rozprávky sa k Vianociam hodia. A patria aj k dospelým.

 

 

Simonetta Zalová­­­

foto archív

 

Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2018)