Clive Staples Lewis – Objaviteľ krajiny Narnia

 

 

Poznáte rozprávku o Narnii, blaženej krajine, ktorá vznikla z piesne leva Aslana? Ako ju zlá čarodejnica zakliala, aby v nej bola večná zima, ale nikdy neprišli Vianoce?

 

muz

Rozprávača narnijských dobrodružstiev si najskôr predstavujeme ako láskavého bielovlasého deduška, ktorý svojím tichým hlasom šepoce vnúčatám príbehy na dobrú noc. V skutočnosti ten rozprávač bol oxfordský vedec s pozoruhodnou akademickou kariérou, ktorý z duše nenávidel cestovanie, zato svojich detských hrdinov nechal pendlovať z jedného sveta do druhého, na lietajúcich koňoch, cez tajomnú povalu či starú kúzelnú skriňu…

 

 

Keď nazrela dnu

Pamätáte si, ako sa Lucy, najmladšia zo štyroch súrodencov Pevensieových, dostala po prvý raz do Narnie? Áno, cez skriňu. Takú, „čo má vnútri na dverách zrkadlo“. Lucy sa rozhodla, že by možno stálo za to preskúmať, čo je vo vnútri tej obrovitánskej skrine, ktorá osamotená stála v dome starého profesora Digoryho. Keď nazrela dnu, zistila, že tam visia kožuchy a že skriňa je asi fakt gigantická, lebo za prvým radom kabátov bol ďalší a keď pred seba natiahla ruky, aby hlavou nenarazila do zadnej steny, chňapla do prázdna. Tak urobila ďalší opatrný krok dopredu a vtom zacítila, ako sa lícom dotkla niečoho pichľavého, akoby to bol konár stromu. Čudné, pomyslela si. Kým sa však stihla spamätať, zistila, že stojí uprostred lesa a že všade okolo nej krásne sneží – celkom ako na Vianoce! Pobrala sa teda hlbšie do lesa, za svetlom, ktoré vydávala osamotená pouličná lampa. A tam ho stretla. Bytosť od pása hore ako muž, takmer ešte chlapec, namiesto nôh však capie kopýtka. („Mal krátku koziu briadku a kučeravé vlasy, spod ktorých vykúkali dva rožky, jeden na každej strane čela.“) Áno, bol to faun. Pán Tumnus. V jednej ruke mal dáždnik a v druhej držal balíčky, možno to boli vianočné darčeky. Keď zazrel Lucy („Prepáčte, ale nie ste to, čomu sa hovorí dievča?“), všetky mu od prekvapenia popadali na zem…

 

 

muz7O starene, čo v nebi šklbe husi

Aj oni mali doma takú skriňu: veľkú a pevnú, z dubového dreva, vyrezal ju ich dedko. Chlapci tam zväčša zaliezli aj so sesternicou Claire, keď k nim prišla na návštevu a počúvali, ako Jack rozpráva príbehy. Keď mal štyri roky, jeho psa Jacksieho prešlo auto. Chlapček nástojil na tom, aby mu odteraz všetci hovorili Jackie. Odmietal reagovať na iné meno, neskôr súhlasil so skráteným variantom Jack. A tak to ostalo navždy.

Jeho rodné meno však znelo Clive Staples a narodil sa v prosperujúcej štvrti Belfastu 29. novembra 1898. Brat Warnie bol od neho o dva a pol roka starší. Otec mal rozbehnutú úspešnú advokátsku prax, Lewisovci teda patrili k privilegovanej vrstve. Mama bola na tú dobu nezvyčajne vzdelaná, dokonca patrila k prvým absolventkám Royal University of Ireland. Mama bola prístav, mala veselú, vyrovnanú povahu, na rozdiel od otca, prchkého, vznetlivého, emocionálne nevyrovnaného. Aj napriek rozdielnosti pováh sa Jackovi rodičia vrúcne milovali, malý chlapec vyrastal v podnetnom a tvorivom prostredí. Vplývala na neho hlavne matka, vášnivá čitateľka s literárnymi ambíciami a tiež pestúnka, ktorá bratov častovala historkami o vílach, zakopaných pokladoch a zime so snehovými závejmi, ktoré vznikajú tak, že „starena v nebi šklbe husi“.

V rozľahlom dome zvanom Little Lea si Jack a Warnie vyárendovali pre seba časť podkrovia a vyhlásili ho za svoje výsostné územie. Tam sa uchyľovali ako do čarovného narnijského medzisveta, odtiaľ chrlili svoje fantastické príbehy a tie dokladali kreslenými obrázkami. Jack miloval králika Benjamína spisovateľky Beatrix Potter. Páčilo sa mu, že Benjamín rozpráva a hneď sa aj pokúsil po vzore Beatrix napísať vlastnú verziu rozprávok o hrdinských myšiach a králikoch, ktorí bojujú proti úlisným mačkám…

Mama zomrela na rakovinu, keď mal iba desať rokov. Nikdy nenaplnená túžba zachrániť ju v ňom horela po celý život. Zhasínala dlho a pomaly a celý ten čas úprimne veril, že ju pánboh vylieči. Ako môže byť ten mocný a dobrotivý boh taký krutý, že nevyslyšal jeho prosby?! Keď po rokoch začal už ako známy profesor písať Čarodejníkovho synovca (šiesty diel Kroník Narnie), je to Digory, chlapec, áno ten, ktorý na vlastné oči uvidí, ako žiarivý lev Aslan svojím spevom oživuje Narniu, ten Digory, ktorý z Narnie prinesie svojej chorej mame jablko života, a to jej vráti zdravie…

Z chlapca, ktorý detsky naivne veril vo všemocnú silu pánbožka, vyrástol tínedžer bez viery. V knihe Zaskočený radosťou napísal, že bol „veľmi nahnevaný na Boha za to, že neexistuje“. V pätnástich sa prehlásil za ateistu, citujúc Lucretiusa a jeho De rerum natura: „Keby bol Boh stvoril svet, nebol by taký krehký a plný chýb, ako sa nám javí.“

 

 

 THE CHRONICLES OF NARNIA: THE LION, THE WITCH AND THE WARDROBEO útrapách mladého Lewisa

Po matkinej smrti ho otec poslal za bratom do Wynyard School v grófstve Lancashire. Škola bola ako koncentračný tábor, vyučovanie nedbanlivé a neefektívne, bitka trstenicou na dennom poriadku a k tomu sadistický riaditeľ (na každú ranu sa rozbehol z druhého konca triedy), ktorý neskôr skončil v ústave pre duševne chorých. Chlapci spali na úzkych kovových ležadlách, latríny boli v plechovej kôlni, kúpať sa smeli iba raz do týždňa, jedlo pripomínalo pomyje. Spomienky na Wynyard School Jacka strašili po nociach celé roky, hoci tam pobudol len rok. Potom sa vrátil do college  neďaleko domova, ale ani tam sa dlho neohrial a prestúpil do školy v kúpeľnom meste Malvern, aby si tam popri domácich úlohách liečil aj prudké záchvaty kašľa – v dvanástich (!) bol totiž už silný fajčiar, podobne ako jeho brat, ktorého dokonca kvôli fajčeniu vylúčili zo školy. V Malvern však zostal iba rok, ani tam sa nevyhol krutému zaobchádzaniu učiteľov, otvorenej homosexualite chlapcov a šikane. Otec napokon rozhodol, že chlapec sa bude vzdelávať doma. Najal mu domáceho učiteľa, pána Kirkpatricka, toho času už na dôchodku, čo sa ukázalo ako dobrá voľba. Starý kantor v študentovi zasial lásku ku gréckej literatúre a severskej mytológii, cvičil ho v sokratovskom umení rozhovoru, schopnosti kriticky myslieť a logicky uvažovať. Profesorovi nestačilo, keď Jack niečo tvrdil, zakaždým mu oponoval otázkou: Čím to dokážeš?

Mladý Lewis šprtal nemčinu, francúzštinu, taliančinu, latinčinu a klasickú gréčtinu. Jeho učiteľ trval na dôkladnom štúdiu Homéra v origináli, po večeroch pani Kirkpatricková hrávala na klavíri, aby sa ich žiak u nich nenudil. Vo chvíľach voľna sa túlal po okolitej krajine – keď v Surrey napadol sneh, bol to rozprávkový pohľad! Sneh, ktorý na slnku iskril, voňavý borovicový les – obrázok ako vystrihnutý zo zimnej Narnie. V knihe Zaskočený radosťou píše: „Celý Lev, čarodejnica a skriňa začal obrázkom fauna nesúceho zasneženým lesom dáždnik a balíčky. Tento obrázok som nosil v hlave od šestnástich rokov. Potom som si jedného dňa, keď som mal okolo štyridsiatky, povedal: Skúsme o tom vymyslieť príbeh.“ Inšpirácia prišla z knižky, ktorú ako osemnásťročný objavil krámiku na železničnej stanici. Volala sa Rojkovia (Phantastes) a jej autorom bol Škót George MacDonald, jeden z prvých spisovateľov žánru fantasy. Ten mu otvoril nový svet. Z Rojkov prebral motív čarovnej komory s policami, otvorenej vzadu do prázdneho priestoru s blyštiacimi sa hviezdami. Podobným spôsobom vstúpi do zázračnej krajiny Lucy a jej traja súrodenci, aby sa po mnohých nebezpečných dobrodružstvách stali kráľmi a kráľovnami Narnie. Lebo ako povedal profesor Digory: „Nezabúdajte – raz kráľom Narnie, navždy kráľom Narnie.“

 

 

THE CHRONICLES OF NARNIA: THE LION, THE WITCH AND THE WARDROBE

O záhadnej pani Mooreovej

Jack mal osemnásť, keď úspešne zvládol skúšky na University College v Oxforde, a to rozhodlo o jeho neskoršej akademickej kariére profesora stredovekej literatúry. Predtým však musel narukovať na vojnu, písal sa rok 1916. Nádej na návrat bola mizivá, mladí vojaci zomierali v zákopoch ako muchy. V Oxforde absolvoval základný vojenský výcvik, po večeroch piloval algebru a vo svojom prápore čakal, kedy ho vyšlú na front. Bol ubytovaný s mladým Írom Edwardom Paddym Mooreom. Paddyho mama a  mladšia sestra sa presťahovali blízko Oxfordu, aby mu boli nablízku. A tak sa Jack zoznámil s Paddyho matkou…

C. S. Lewis a Janie Mooreová – jedna z najväčších záhad literárneho sveta. Vedci si dodnes lámu hlavu, čo medzi nimi vlastne bolo, ako ďaleko to zašlo, a či vôbec, či boli milenci vo fyzickom slova zmysle alebo šlo len o platonickú lásku mladého muža k príťažlivej staršej žene, ktorá mu mohla byť matkou. Alebo milenkou. Alebo oboje?

Janie Mooreová ktorej priatelia familiárne hovorili Minto, mladému mužovi pobláznila hlavu natoľko, že sa uchýlil ku klamstvu, keď otcovi zaprel trojtýždňovú dovolenku a strávil ju s Mooreovcami. Potom sa cesty mladých mužov rozdelili, každého pridelili k inej jednotke, ale pred odchodom na front Paddy vraj zaviazal priateľa sľubom: ak by sa nevrátil, postará sa Jack o jeho matku a sestru?

Paddy vo vojne zahynul, Jack prežil. Aj on však mal na mále. Devätnáste narodeniny „oslavoval“ na fronte v zákopoch. Domov posielal optimistické listy, ale v knihe Zaskočený radosťou opisuje, ako napríklad od vyčerpania zaspal za pochodu a keď sa zobudil, zistil, že ešte stále kráča. V rozbahnených zákopoch prestál hodiny v ľadovej vode, až mu raz pri hlave vybuchol granát a zranil ho na troch miestach, vrátane hrudníka. Z mobilnej nemocnice písal otcovi a prosil, aby ho prišiel navštíviť. No Lewis senior až patologicky nenávidel akúkoľvek zmenu, zabehané poriadky ctil po celý život, a tak ostali jeho prosby nevyslyšané… Syna to citovo ranilo a ešte viac sa primkol k pani Mooreovej. A tá? Keď sa Jack (živý a relatívne zdravý) vrátil z frontu do Oxfordu, zbalila dcéru a presťahovala sa bližšie k univerzite. Tak sa Jack stal „oficiálnym synom“ Minto a tretím členom jej domácnosti. U Mooreovcov  trávil všetok voľný čas a na chod domácnosti prispieval zo štipendia a vreckového od otca.

 

 

muz6a

O sexe, čo mohol aj nebyť

Po roku v Oxforde si študenti z internátu mohli nájsť ubytovanie v meste. Hádajte, kam sa presťahoval Jack? Do bytu v malebnej časti Old Headington na predmestí Oxfordu, ktorý obývala pani Mooreová s dcérou. To už aj Warnie musel uznať, že z tajomnej pletky svojho brata je „jeleň“… Aj keď si súrodenci boli nezvyčajne blízki, téma „pani Mooreová“ bola zjavne v ich konverzácii tabu a jemný, citlivý Warnie ho nikdy neporušil. Myslieť si však mohol, čo chcel, do hlavy mu Jack nevidel. Takže: mal jeho brat sex s Minto, alebo nie? Jack mal dvadsať, Janie raz toľko (o 26 rokov staršia). Zamilovaný do staršej ženy… nebol by prvý ani posledný. Oslovoval by však svoju milenku pred ostatnými „matka“?

Janie po Paddyho smrti stratila záujem o vonkajší svet, ten však dokonale kompenzovala posadnutou starostlivosťou o domácnosť a záhradu. Komandovala všetkých naokolo, nútila ich, aby sa prispôsobili jej poriadku, musela byť riadne protivná, veď i sám Jack občas vo svojich denníkoch popisuje jej tyranské výstupy, ktoré zvyčajne končili prudkou migrénou. Na druhej strane, robila všetko pre Jackovo pohodlie, chod celej domácnosti prispôsobovala jeho diáru, prednáškam a pracovným povinnostiam.

Otec bol z tejto aféry ustarostený. Staršiemu synovi napísal: „Musím sa priznať, že neviem, čo povedať o tej Jacksovej záležitosti. Veľmi ma to trápi a skľučuje. Viem o tej dáme iba to, že je dosť stará, aby bola jeho matkou, že žije v odlúčení od manžela a v biednych podmienkach.“ Keď raz starý pán zistil, že Jack prečerpal svoj účet (nemal problém synovi snoriť v pošte), vzbĺkla hádka, v ktorej sa popri Minto preprali aj všelijaké nechutné kúsky špinavej bielizne z detstva. Skončilo to tým, že Jack otcovi vmietol do tváre, že k nemu už nechová žiadnu úctu a dôveru. A  Lewis senior? Čo by povedal (keby to vedel), že Jack mu celý čas klame, keď sa pred otcom tvári, že býva na internáte a pritom na nasťahoval k pani Mooreovej?

Hoci poblúznenie Janie Mooreovou trvalo, Jack dvoril aj iným múzam. Filozofia, história, dejiny literatúry, do toho štúdium stredovekej latinčiny a gréčtiny. Mal vynikajúcu, priam fotografickú pamäť, vedel si zapamätať i umiestnenie jednotlivých viet na stránke knihy! Literárny kritik William Empson o ňom napísal, že bol „najsčítanejším človekom svojej generácie, tým, kto čítal všetko a pamätal si všetko, čo čítal“. Nepredstavujte si ho však ako osamelého knihomoľa, uzavretého pred svetom. Bol mimoriadne spoločenský a aktívny v rôznych debatných krúžkoch, kde sa preberalo, kto na čom pracuje, priatelia a kolegovia si vzájomne pripomienkovali rukopisy pripravovaných diel, o ktorých sa potom živo diskutovalo. Sám Lewis sa o takýchto konverzáciách vyjadril s neskrývaným pôžitkom: „To sú tie zlaté stretnutia… Keď máme na nohách papuče, naše nohy ležia natiahnuté oproti žiaru v krbe a pohár jemne zvierame v dlani… Život nedokáže ponúknuť lepší dar.”Horlivé diskusie pokračovali i na spoločných prechádzkach v prírode. Jeden z Jackových priateľov opisuje družnú atmosféru týchto stretnutí slovami: „Schádzali sme sa v našich izbách alebo sme vyrážali na vychádzky krajinou v nekonečnom, ale nadšenom rozhovore o tom, čo sme čítali minulý týždeň a čo si o tom myslíme.“ Ba stávalo sa, že niektorý z mladých mužov zrazu prudko zastal a tvárou voči nekonečnej oblohe zaburácal verš z Danteho Pekla či Miltonovho Strateného raja a ostatní sa k nemu viachlasne pridali…

 

 

THE CHRONICLES OF NARNIA: THE LION, THE WITCH AND THE WARDROBEO priateľoch, čo hryzú uhlie

Priatelia v Lewisovom živote hrali dôležitú úlohu. Myslíme tým priateľov na intelektuálnej báze, takých, ktorí cibria náš charakter, občas nám požičajú svoje oči, aby sme dokázali vystúpiť zo seba a pozreli sa na svet inak alebo uvideli v ňom to, čo sme vlastnými očami dosiaľ prehliadali. „Prvý priateľ je alter ego,“ píše Lewis, „človek, ktorý vám po prvý raz odhalí, že nie ste na svete sami, ukáže (nad všetky očakávania), že zdieľa všetky vaše najtajnejšie potešenia… On a vy sa spojíte ako dažďové kvapky na okne… Ale Druhý priateľ je človek, ktorý s vami v ničom nesúhlasí. Nie je tak alter ego, ako skôr anti-self. Samozrejme, zdieľa vaše záujmy, inak by sa vôbec nestal vaším priateľom. Ale pristupuje k nim z iného konca… Z toho neustáleho boja vzniká spoločenstvo myslí a hlboká náklonnosť.“

V máji 1926 sa na jednej pracovnej schôdzke stretol s profesorom anglosaštiny Johnom Ronaldom Reuelom Tolkienom. To už zastával prestížny post tútora anglického jazyka a literatúry na starobylej Magdalene College.O Tolkienovi si poznamenal do denníka: „Jemný, bledý, plynule hovoriaci chlapík.“ Tolkien bol od Jacka iba o sedem rokov starší, hovoril veľmi rýchlo a mal (ako sám priznával) „tajnú neresť“: vytváral vymyslené jazyky, napríklad elfštinu, ktorou hovorili vznešení elfovia, obyvatelia ním vybájenej Stredozeme. Tolkien pozval Lewisa do čitateľského klubu Coalbiters (Tí, čo hryzú uhlie), ktorý práve založil. Jeho členovia mali skúmať pôvodnú islandskú literatúru, Tolkienom toľko milovanú a obdivovanú, ságy a povesti plné bohov, bôžikov, hrdinov a drakov. V priateľovej vášni sa zrkadlila aj dávna Jackova náklonnosť pre severskú mytológiu, a tak sa obaja „islandológovia“ začali stretávať aj vo dvojici. Presedeli spolu celé hodiny, preberajúc bohov a obrov rajskej krajiny Ásgard, ktorej vládol Ódin, stvoriteľ ľudí. Tolkien priateľovi čítal aj Pána prsteňov, ba neskôr tvrdil, že bez Jackovej podpory, by sa kniha sotva dočkala vydania. Na tieto stretnutia sa srdečne tešili a ako napísal Tolkien: „Priateľstvo s Lewisom nahradzuje mnohé.“

 

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita, archív

 

Celý článok je súčasťou zimného dvojčísla MIAU (2016)