Človeče, dnes trochu zomrieme

 

 

„Človeče, dnes trochu zomrieme…“ Toto sú slová, ktoré Emil Zátopek vyriekol na štarte svojho víťazného maratónu na olympiáde v Helsinkách. Nestalo sa. Emil Zátopek sa síce v cieli tváril, akoby udrela jeho posledná hodinka, ale preteky s prehľadom vyhral. Faktom však zostáva, že maratón je pre laika predstava „na umretie“. Zabehnúť 42 kilometrov?! A vlastne, prečo nie? Povedali si nasledujúci páni, odložili gitary, scenáre či varechy… a hajde na maratónsku trať!

 

 

Gordon Ramsay (53)

Keď nebehá: Tak varí. Asi celkom dobre, keďže jeho reštaurácie vlastnia dokopy šestnásť michelinských hviezd. Preslávil sa výbornou kuchyňou a príšerným slovníkom: výraz „fuck“ je prakticky jeho obchodná značka. Keďže sa ale jeho televízny program o varení volá Hell’s Kitchen (Pekelná kuchyňa), je vcelku pochopiteľné, že Gordon v ňom nebude vzletne spievať zamilované pesničky. Tento vysoký chlapík s rozčuchranou blond šticou  (výsledok nákladnej transplantácie vlasov) je však v bežnom živote veľmi príjemný spoločník, pútavý rozprávač a milujúci otec štyroch detí. A vášnivý bežec.

 

Prečo beháva

Pre všeobecné blaho, žiadalo by sa povedať. Celebrity totiž svojimi športovými výkonmi obvykle zvyknú podporovať nejakú konkrétnu charitu. Gordon tiež, iste, ale primárne behá pre blaho samého seba. V podstate len oprášil návyky z detstva. Vyrastal totiž s otcom alkoholikom a násilníkom a utiekal sa k futbalu. „Otec bol veľký fanúšik Rangers a ja som dúfal, že ak sa raz stanem futbalistom, zapôsobím naňho.“ Gordon si je istý, že vďaka futbalu sa z neho nestala otcova kópia. „Sústreďoval som sa iba na to. Flákanie či alkohol, to som úplne vytesnil. Šport bol môj spôsob, ako vydržať detstvo.“ Počas budovania kuchárskej kariéry šli tenisky bokom, až nastal jeden deň v roku 2001. „Svokor sa po dobrom obede na mňa zadíval a hovorí: Chlapče, pribral si… Nič viac – ale stačilo to.“ Nakoniec nalepené kilogramy na sebe videl aj sám, ale ospravedlňoval si to kuchárskym povolaním, kde priberať je normálne. Chlapská ješitnosť ho však popchla k ráznemu kroku: treba sa začať hýbať. Nič príliš kolektívne a organizované – teda ani futbal – neprichádzalo vzhľadom na jeho časovú vyťaženosť do úvahy. Čo tak beh? Behať sa predsa dá kedykoľvek a bez kohokoľvek… Gordon Ramsay si po devätnástich rokoch zašnuroval bežecké tenisky a už o pár mesiacov absolvoval svoj prvý maratón v živote.

 

Ťažko na cvičisku, ťažko na bojisku

Nie je práve typ etiópskeho maratónca, ktorý váži dvadsať kíl aj s teniskami. Je to vysoký chlap, pred rokmi ešte aj pribratý a obdarenými obrovskými chodidlami. „Nebehám ako gazela. Moje veľké nohy vyzerajú pri behu monštruózne,“ realisticky zhodnotil svoje fyzické danosti. Do bežeckého tréningu sa však pred devätnástimi rokmi pustil s odhodlanosťou sebe vlastnou. Spočiatku bol presvedčený, že to bude chcieť veľa, preveľa odhodlania, pretože rovnako ako množstvo nezainteresovaných považoval beh za hroznú nudu. „A to bol ten najväčší omyl,“ hovorí dnes Gordon, ktorý sa do behu zamiloval práve pre jeho zdanlivú jednotvárnosť. „Beh ma udržiava v stave príčetnosti. Dlhé kilometre som sám so sebou, so svojimi myšlienkami. Totálny ventil v mojom bláznivom živote.“

Keď sa v roku 2001 postavil na štart svojho prvého maratónu v Londýne, netušil, či dobehne. Bola to vraj katastrofa. „Je dosť zlé, keď sa otočíte a za sebou vidíte už len zberné auto,“ žartoval v show Jamesa Cordena. Cez cieľ prebiehal po 4 hodinách a 57 minútach. Čakal ho tam svokor. „Potľapkal ma po pleci a povedal: Dobre si to zvládol. Nebol to zlý čas a nebol to ani dobrý čas.“ Chris Hutcheson evidentne vedel, ako na svojho zaťa. Ten sa totiž zaťal a o tri roky svoj maratónsky výkon vylepšil o takmer jeden a pol hodiny! Za vysnenou métou 3:30 zaostal o 37 sekúnd. „Viem, že raz to zabehnem pod tri a pol hodiny. Neprestanem, kým to neurobím,“ oduševnene sľuboval v roku 2004 po londýnskom maratóne, ktorý doteraz ostáva jeho najrýchlejším.

 

Životný výkon

Od roku 2013 si Gordon Ramsay môže oprávnene povedať, že je pravý „železný muž“, a to už je niečo. Ironman, najšialenejší triatlon na svete, je očistec. Najskôr takmer 4 km plávate, potom sa 180 km trmácate na bicykli, aby ste sa nakoniec dorazili regulárnym maratónom. 42.195 m. Ani o jeden menej. Účastníci to všetko napodiv podstupujú dobrovoľne. Dokonca, keď sa otvorí registrácia, sú schopní za jedenásť minút vykúpiť všetkých 2.500 štartovacích čísel. Blázni, čo iné? A zaradil sa k nim aj škótsky šéfkuchár. Všetko to spískalo jeho zoznámenie s triatlonistom Willom Usherom. „V jednu januárovú nedeľu ma zobral na bicykel. Mal som úplne zmrznuté nohy, ale šliapal som. Jediná vec, ktorú nechcem robiť, je vzdať to.“ Po niekoľkých nedeľných cyklotúrach si potom do diára zaradil Ironmana. Rovno ten najväčší zabijak: na Havaji. Mesiac predtým sa otestoval v Las Vegas („Šialenstvo a fantázia zároveň, netušil som nič o behu v kopcoch!“), potom sa postavil na havajskú pláž. Pri svojom životnom 14-hodinovom výkone plával proti prúdu cez húfy korytnačiek, bicykloval proti vetru a bežal maratón v 35-stupňovej horúčave. „Cez cieľ som doslova dokríval. Schudol som deväť kíl. Celý čas som si hovoril – ak chceš vládať viesť všetky svoje reštaurácie, musíš byť fit. Preto som to urobil.“

 

Behávam, teda som

Pre Gordona to platí už devätnásť rokov. So železnou pravidelnosťou beháva ráno pri Temži a touto vášňou nakazil aj manželku, ktorá sa s ním zúčastňuje na polovičných Ironmanoch, aj svojich fanúšikov. Tým dal možnosť prihlásiť sa do tímu „GR100“, v ktorom dostávajú bežeckú výbavu a tréningový plán. Peniaze z členského idú napríklad do výskumného centra rakoviny. Keďže má za sebou 15 maratónov a niekoľko ultramaratónov a triatlonov, je prakticky stále v intenzívnom tréningovom procese a aj na cesty si so sebou nosí cyklistický trenažér. Hovorí, že bez behu by bol v troskách: „Videl som už toľko vyhoretých šéfkuchárov… Pre mňa je tréning dôvod opustiť kuchyňu a vyhádzať z hlavy negatíva. Vždy, keď dobehnem, som šťastnejší človek.“ Otcova záľuba priniesla nový vietor aj do rodiny. Dnes už dospelé deti so záujmom sledujú tréningové súperenie svojich rodičov pred pretekmi a svojmu slávnemu otcovi neváhajú dodávať toľko potrebné povzbudenie: „Oco, už iba dvadsať dní, čo ti mama pekne nakope zadok!“

 

 

Flea (57)

Keď nebehá: Tak hrá na gitare. Asi celkom dobre, pretože je gitaristom v legendárnej kapele Red Hot Chili Peppers, ktorá predala viac ako 80 miliónov albumov. Michael Balzary je síce rodený Austrálčan, ale od piatich rokov žil v New Yorku a potom v Los Angeles, kde to s ním spočiatku nevyzeralo príliš ružovo: bol typické pouličné dieťa, večne jednou nohou v bitkách a drobných krádežiach. „Jediný dôvod, prečo som chodil do školy, bola hudba. Dala mi dôvod veriť, že je niečo, kvôli čomu sa oplatí vždy vybŕdnuť z patálií. Dala mi niečo zmysluplné, na čo som mohol byť hrdý a čo som dokonca ako radosť mohol rozdávať svetu,“ rozcítene sa po rokoch vyjadril v jednom rozhovore. Flea je nielen jeden z najlepších basgitaristov sveta, je aj príležitostný trubkár – v roku 1993 to bol on, kto na koncerte Nirvany uchvátil divákov trubkovým úvodom skladby Smells Like Teen Spirit. A svojich fanúšikov baví aj výzorom. Okrem povestnej medzierky medzi hornými zubami je tu celá škála farebných vlasových prelivov: ružový, oranžový, tyrkysový, tigrovaný. Žiadny problém doladiť k tomu akékoľvek bežecké oblečenie.

 

Prečo beháva

Pretože chce, aby sa čo najviac detí mohlo radovať z hudby. Myšlienka vytvoriť hudobnú školu pre deti, ktoré nemajú na drahé lekcie, mu v hlave skrsla vďaka celkom konkrétnej skúsenosti. Počas sledovania basketbalového zápasu sa dal do reči so ženou, z ktorej sa vykľula učiteľka hudby na Fairfax High School – zhodou okolností jeho alma mater, rovnako ako všetkých zakladajúcich členov Red Hot. Pozvala ho do školy, aby deťom prišiel porozprávať o živote hudobníka. „Vošiel som do hudobnej miestnosti – a nebol tam jediný hudobný nástroj. Iba študenti sediaci okolo reproduktora, ktorí sa rozprávali o hudbe.“ Bol to šok. „Je to ako učiť sa geografiu bez mapy. Alebo trénovať tenis bez rakety. Hovoril som si – tak takto funguje štátne školstvo.“ O pár mesiacov po tejto skúsenosti sa mu dostala do rúk kniha Songs of the Unsung amerického jazzmana Horacea Tapscotta, ktorý v 60. rokoch založil v Los Angeles komunitnú hudobnú školu pre deti nemajetných rodičov. „Keď som knihu dočítal, vedel som, že toto chcem robiť.“ Flea dal dokopy peniaze. Kúpil budovu. Zohnal učiteľov hudby. A otvoril Silverlake Conservatory of Music, hudobnú školu pre mladých, ktorí by si súkromné hudobné vzdelanie nemohli dovoliť. Škola funguje už 19 rokov, väčšina detí ju navštevuje zadarmo a hoci hudobník Fleovho formátu sa na finančné suchoty nemôže sťažovať, čoskoro pochopil, že financovať všetko z vlastného vrecka je nad jeho možnosti. „Pomáha nám kopec kamarátov – Metallica, Patti Smith, Tracy Chapman, ale aj tak stále kdesi zháňam peniaze, aby sa našich 700 detí mohlo venovať tomu, čo ich baví.“ A keď sa mu v roku 2010 do ruky dostala kniha Born to Run, bolo to ako osvietenie: „Píše sa v nej o kmeni, ktorý dokáže behať neskutočné vzdialenosti a o ľudskej schopnosti zvládať to. Vtedy som si povedal, fuck, nie som padavka, pôjdem, zabehnem maratón a zarobím peniaze pre moju školu.“ Vytvoril stránku, na ktorej ktokoľvek mohol sledovať jeho maratónsku prípravu a dobrovoľne prispieť na jeho školu.

 

Ťažko na cvičisku, ťažko na bojisku

Blížil sa k päťdesiatke, keď svoje telo začal zoceľovať behaním, čo vzhľadom na jeho dovtedajšie bežecké skúsenosti vyzeralo ako sci-fi. „Nikdy v živote som nebehal. Nanajvýš tak na pódiu s gitarou,“ opísal svoje bežecké začiatky. A hoci miluje snowboard, horolezectvo a na pódiu vždy zo seba vyžmýka, čo to dá, behanie je predsa len iná káva. Spočiatku behával sám, ale čoskoro zistil, že vo dvojici kilometre ubiehajú ľahšie, najmä v kopcoch. S trénerkou Ninou Greenberg bol schopný za pol roka natrénovať na marcový losangeleský maratón (2011). Dva týždne pred štartom bol plný pochybností: „Netuším, ako to celé dopadne. Chcem to zvládnuť pod štyri hodiny. Super by bolo za tri a pol, lebo to je kvalifikačný čas na maratón v Bostone. Ale na to asi nemám kapacitu. Nie som skúsený bežec, ešte som tak dlho nebežal,“ vylieval si srdce pre magazín Runner’s World. Deň D nastal 20. marca. Bol vystrašený na smrť: „Spal som iba hodinu, bolo mi zle od žalúdka a neustále odo mňa niekto chcel fotku…“ Keď k tomu pridáme lejak ako z krhly a studený vietor, je až na počudovanie, že po 3 hodinách a 53 minútach svojej historicky prvej maratónskej tortúry vbehol do cieľa s radostným úsmevom na tvári. Keďže trať viedla aj okolo jeho hudobnej školy, užil si mohutné povzbudzovanie mladých hudobníkov, ktorí maratóncom hrali do kroku, aj spoločnosť svojho kamoša, herca Edwarda Nortona, s ktorým bok po boku bežali asi 15 kilometrov. Objatie s päťročnou dcérkou, ktorá mu podávala pohár vody, po ďalších piatich kilometroch objatie so sestrou, po 30. kilometri zopár slov prehodených s bežiacim hasičom, s ktorým si navzájom dodali guráž… Úchvatný zážitok, hoci vykúpený bolesťou. „Prvých 27 kilometrov bolo fajn. Ale potom prišli bolesti v lýtkach. Musel som kráčať, a to sa stalo trikrát. To boli veci, s ktorými som nerátal a ktoré ma spomalili.“ Odhliadnuc od fyzickej námahy však celá táto udalosť bola pre gitaristu magická. „Intenzívne som cítil spolupatričnosť, akú som nikdy predtým nezažil. Boli momenty, keď som sa cítil taký šťastný, že som od radosti kričal.“

 

Životný výkon

Paradoxne, nešlo o losangeleský maratón, ale polmaratón na kalifornskom ostrove Catalina. Bežal ho pred maratónom a dodnes preň predstavuje najväčšie prežité utrpenie. Dve tretiny trate totiž viedli cez kopce. „V polovici som si hovoril – som nažive, som nažive! Bolo to šialené. Samé kopce navôkol. Vedel som, že musím zmobilizovať úplne všetko, aby som sa cez tie hory dostal.“ Na tomto behu si tak odpálil lýtkové svaly, že odvtedy sa behu do kopcov vyhýba ako čert krížu. Ten beh bol mimoriadny pre Fleu ešte z jedného dôvodu: dostal na ňom svoju prvú bežeckú medailu. „Bolo to cool! Ale viete, dostali ju všetci…“

 

Behávam, teda som

Keď ho počujete o behu hovoriť, máte pocit, že objavil elixír života. „Bežím hodinu, dve  a cítim, ako sa vo mne niečo otvára. Cítim prúdenie energie, možno božej, neviem… Počúvam svoje telo, dych, kroky, prírodu okolo, som v tom úplne ponorený. A keď sa dostanem do momentu, že už nevnímam nič, iba pohyb, je to meditatívna extáza.“ Flea pri každej príležitosti vyjadruje vďačnosť za to, že beh „objavil“ – pre hudobnú školu, ktorej svojím behom neustále pomáha, ale predovšetkým pre seba.

 

 

Ryan Reynolds (43)

Keď nebehá: Tak hrá. Asi celkom dobre, pretože v máji minulého roka sa stal najlepšie jednorazovo zarábajúcim hollywoodskym hercom – za snímku 6 Underground si polepšil o 27 miliónov dolárov. Pred kamerou sa objavuje od štrnástich, ale jeho výrazný komerčný úspech sa dostavil až pred štyrmi rokmi s filmom Deadpool o superhrdinovi, ktorý má síce úžasné schopnosti, ale vyzerá odstrašujúco. To sa o jeho predstaviteľovi povedať nedá. Ryan Reynolds je sexi. Neodolala mu Alanis Morissette. Neodolala mu Scarlett Johansson. Neodolala mu Blake Lively. Tá mu dopriala hrdý status trojnásobného otecka, čo on často a bez okolkov komentuje na sociálnych sieťach. Napríklad: „Byť otcom je ten najkrajší pocit na Zemi. Samozrejme, ak do toho nerátam všetky tie prekrásne roky, ktoré som strávil bez detí.“

 

Prečo beháva

Ujasnime si to hneď na začiatku: Ryan „nebeháva“. Ryan „bežal“. To nie je triviálne bazírovanie na slovíčkach, to je zásadný postoj tohto rodeného Kanaďana k fyzickej aktivite zvanej beh. Kým iní celebritní maratónci spievajú ódy na kilometre ubiehajúce pod teniskami, on sa s tým nepára. „Áno, pred rokom to bol môj prvý, ale, podotýkam, zároveň aj posledný maratón,“ vyklopil z mosta doprosta svoje bežecké nadšenie v show Ellen deGeneres. Kúzelný chlapík, tento Ryan. Žiadne zbytočné cukrovanie. Bez behu dokáže úplne bezstarostne existovať. Tak prečo sa ním, preboha, päť mesiacov dobrovoľne týral?! Odpoveď je veľmi prostá: pre svojho otca. Plus pre ďalšie státisíce Američanov, ktorí o slobodnom pohybe môžu iba snívať: nivočí ich totiž Parkinsonova choroba. Ryanov otec, bývalý policajt, sa s týmto ochorením boril dvadsať rokov, až kým v roku 2015 nezomrel. Ryan sa prostredníctvom otca zoznámil s hercom Michaelom J. Foxom, ktorý na túto chorobu trpí už tridsať rokov a z toho dvadsať vedie svoju nadáciu na boj proti nej. „Je stelesnená inšpirácia a navyše, hral v kultovom filme Návrat do budúcnosti, ktorý milujem…“ Ryan cítil, že by rád urobil niečo veľké. Priam obrovské. „V momente akéhosi pomätenia zmyslov som vyblafol: Pobežím pre vašu nadáciu newyorský maratón! Bláznovstvo. Ale už som to nemohol vziať späť.“

 

Ťažko na cvičisku, ťažko na bojisku

„Aby bolo jasné: nie som bežec. Som bežiaci žart. Zobúdzať sa o pol piatej ráno a behať niečo medzi dvadsiatimi a tridsiatimi kilometrami je hrôzostrašné. Neviem si predstaviť otrasnejší spôsob, ako začať deň.“ Toľko stručne k Ryanovej vášni pre beh. Aby sme si urobili ešte plastickejší obraz o tom, ako sa svojím rozhodnutím zabehnúť maratón musel prekonať, treba sa vrátiť do roku 2006. Vtedy si doprial príjemnú novembrovú prechádzku v Central Parku. „Slnko svietilo, svieži vzduch a do toho stovky, stovky bežcov. Maratónci dobiehali do cieľa… Videl som ľudí na pokraji kolapsu. Krívali, vliekli sa, kričali, tvár sa im krivila bolesťou, niektorým krvácali bradavky. Pritom ale zjavne prežívali také nádherné vytrženie, aké si nik z nás okolostojacich nedokázal predstaviť. Myslím, že sa dotkli niečoho magického…“ Myslíte si ale, že po takomto výleve musí, jednoducho musí nasledovať čosi ako bežecké osvietenie? Nie. „Energia, vášeň, inšpirácia, všetko to cirkulovalo v tom iskrivom novembrovom vzduchu a ja som si hovoril – tak takúto kravinu by som nikdy neurobil. Na čo je to dobré?!“ No a vidíte: kde sa vzal, tu sa vzal, presne o dva roky aj Ryan na štarte stál. Isteže, nešiel bežať bez prípravy. Ale žiaden tréner, žiaden sofistikovaný bežecký plán. Jednoducho „ako bastard som behal každé jedno ráno“. V hlave neustále nosil obraz svojho otca. „Silná a hrdá osobnosť, ktorá vychovala štyri deti. A vy sa musíte prizerať, ako ju pomaly, ale isto požiera choroba. Môj otec bol olúpený o najlepšie roky života – bez vysvetlenia.“ Svoj bežecký tréning komentoval Ryan na stránke nadácie Michaela J. Foxa, kde zároveň pripomínal, prečo beží: „Maratón je výzva pre môjho najväčšieho nepriateľa – pre mňa. Som zdravý, môžem behať koľko chcem – ale mne sa nechce! A pritom sú tu ľudia, ktorí by dali čokoľvek za to, aby bežať mohli. Preto vás prosím o podporu. Viem, že je milión iných dôvodov, prečo pustiť z ruky vaše ťažko zarobené peniaze, ale dúfam, že vás osloví náš príbeh – môjho otca a mňa, ktorý možno preplačem 42 kilometrov, ale idem to skúsiť.“ Ryan za svoj bežecký príbeh vyzbieral 80.000 dolárov, takže mu bolo jasné, že už nemôže hodiť flintu do žita.

 

Životný výkon

Nastal 2. novembra 2008, deň D. Počas behu veľa premýšľal o otcovi, o Michaelovi… Práve jeho zbadal pri trati desať kilometrov pred cieľom, a to ho nakoplo, aby vydržal až do konca. Cez cieľovú rovinku prebehol za 3 hodiny 50 minút. V taký dobrý čas vraj ani nedúfal. V cieli ho čakali mama s bratom, žiaľ, jeho zákonitá nie. Vraj ho povzbudzovala zamaskovaná kdesi na trati a v cieli sa neukázala kvôli fotografom. Tým to bolo určite ľúto, keďže jeho vtedajšou manželkou bola Scarlett Johansson. Keď bolo po všetkom, priznal, že sa to „dalo prežiť“ – ale opätovne zdôraznil, ako veľmi ho vpred ťahala idea celého jeho maratónskeho počinu:  „Vedel som, že moje utrpenie sa po pár hodinách skončí. Utrpenie ľudí s Parkinsonom nie. Je to nekonečný tichý osobný zápas deň po dni…“

 

Behávam, teda som

Nie, toto naozaj nie je životné krédo 43-ročného Kanaďana s americkým občianstvom. Napriek pozoruhodnému výkonu, napriek dennodenným tréningom sa do behu nezamiloval. To ale neznamená, že je leňoch, v posilňovni sa vie pekne „odrovnať“. Beh ho, skrátka, neoslovil. „Som rád, že som si vyskúšal bežať tvárou v tvár bolesti a fyzickému pokoreniu, ale raz úplne stačilo.“

 

 

Haruki Murakami (71)

Keď nebehá, tak: Píše. Asi celkom dobre, keďže sa tým slušne živí už štyridsať rokov. Jeho knihy si prečítate v 45 jazykoch a vďaka nim zistíte, že naša bežná realita ani zďaleka nemusí byť jediná… Tajomno, mystika, realita, vzájomne prepletené zvláštne postavy… A k tomu aureola „nedostupného“ autora, ktorý mimoriadne nerád verejne vystupuje. Keď sa koncom minulého roka objavil v Tokiu na verejnom čítaní svojho nového románu, muselo to pôsobiť ako halucinácia! Na druhej strane, možno je lepšie Harukiho iba čítať, než s ním trkotať pri kávičke, pri ktorej by ste sa od neho mohli dozvedieť napríklad to, že „číra prítomnosť je nezachytiteľným postupom minulosti, pohlcujúcej budúcnosť. Akékoľvek vnímanie je popravde už pamäťou samotnou.“ Hm… nejdeme si radšej zabehať, pán Murakami?

 

Prečo beháva

Aby dokázal písať. Jednoduché ako facka. Písanie a behanie uňho idú ruka v ruke: „Pri písaní sa musím poriadne zahĺbiť do seba, nájsť veľmi hlboké miesta v duši, kde je príbeh ukrytý. Na to potrebujete fyzickú výdrž. Vďaka behu sa viem dlhšie koncentrovať, hľadať obrazy, metafory. A potom sa z týchto končín opäť vynoriť do reality. Potrebujete silu, schopnosť odraziť sa. Beh to všetko v sebe má.“ Behaním si takpovediac „šteluje“ životnú rovnováhu: pri písaní je vo svojich „temnotách“, pri behu, naopak, na veľmi pokojnom mieste. Dôvod, prečo sa vo svojich 33 rokoch rozhodol práve pre tento druh telesnej aktivity, je tiež veľmi prostý: rád si robí veci podľa seba. Čo pri tenise, futbale alebo pri hocijakom tímovom športe nejde. „Na beh nepotrebujete partnera, nepotrebujete konkrétne miesto, iba pár tenisiek. Pri dlhých behoch nepotrebujete nad nikým víťaziť, váš jediný protivník je vo vás. Riešite iba vlastný vnútorný konflikt – som lepší ako naposledy? Ak posúvate svoje limity, je beh bolestivý, ale s tým sa dá vysporiadať. A to súhlasí s mojou mentalitou.“

 

Ťažko na cvičisku, ťažko na bojisku

Murakami sa 33 rokov o šport nezaujímal. Bavila ho hudba, viedol niekoľko rokov jazzový bar v centre Tokia. V praxi to znamenalo ponocovanie do svitania, dýchanie cigaretového dymu… a nezáväzné rozhovory so štamgastami. Zo dňa na deň s tým sekol. „Sedel som na bejzbalovom zápase a prišlo to ako blesk z jasného neba: budem písať… Hovoril som si, možno nebudem mať z čoho žiť, ale budem žiť zdravšie.“ Od slov k činom to pár rokov trvalo. „Prvé roky môjho písania som vyfajčil 60 cigariet denne. Mal som žlté zuby, žlté nechty.“ Ustavičné sedenie sa prejavilo aj na sedacích partiách. „Zrazu som mal všade tuk. Tak som začal behať. Bolo to najpraktickejšie riešenie.“ Bodaj by všetko šlo takto šup-šup. Jeho rozhodnutie so sebou prinášalo každodenné bolestné poznanie, že ľudské telo nie vždy poslušne nasleduje myseľ: „Vedel som, že chcem a budem behať. Ale spočiatku to bolo utrpenie. Po dvadsiatich  minútach som nevládal dýchať, srdce mi šlo vyskočiť z hrude, nohy sa mi triasli.“ Hanbil sa behať pred ľuďmi, ale nepopustil. Ako sa raz vyjadril, včlenil beh do svojho rána rovnako ako čistenie zubov. A výsledky čoskoro prišli. „Bol to rapídny progres. Po menej ako roku som bežal svoj prvý, hoci neoficiálny maratón.“ A to rovno na historickej trati z Atén do Maratónu. Svoju maratónsku kariéru nemohol začať drastickejšie. „Bolo to v júli a bolo horúco. Aj skoro ráno. Po polhodine som odhodil tričko. Začal som snívať o vychladenom pive. Rátal som mŕtve mačky a psov pri ceste. Zúril som na slnko – pražilo tak intenzívne, že sa mi na ramenách robili pľuzgiere.“ Svoj prvý boj dobojoval viac ako so cťou, do cieľa vbehol po 3 hodinách 51 minútach. Behanie v Grécku, kde istý čas žil, patrí vôbec k jeho najzaujímavejším bežeckým skúsenostiam. „Býval som na malom ostrove a bol som tam jediný bežec. Nevyhnutne som sa deň čo deň stretával s otázkami Prečo bežíte? Nie je to zlé pre zdravie? Bolo to celkom veselé.“

 

Životný výkon

Pre ultramaratón sa rozhodol v roku 1995. Ak je 42 km pre mnohých na hranici ľudských síl, čo už je potom 100 km? „Transcendentálny zážitok.“ Fajn. Ale bez debaty – aj fyzický a mimoriadne nástojčivý. „Po 55 kilometroch som bol rozbitý. Nohy odmietali poslúchať a mal som pocit, akoby moje telo roztrhli dva kone na polovicu. Po ďalších 20 kilometroch sa bolesť zrazu vyparila. Dostal som sa na druhý breh – k záchvatu šťastia.“ Cez cieľovú rovinku prebehol „preplnený eufóriou“, avšak takmer 12-hodinový beh bol predsa len príliš. Ani nie tak fyzicky ako psychicky. Dostal sa do stavu, ktorý nazval „runner’s blue“. „Bol to stav úplnej malátnosti. Bežať 100 kilometrov je hrozne fádne. Ste sám so sebou, len bežíte, a to ubíja. Vycicalo to zo mňa všetku bežeckú motiváciu. Dlhé týždne som behanie doslova nenávidel.“ Haruki pochopil, že to bola extrémna skúsenosť, ktorá neprospeje každému. Po čase sa skúsil k behu vrátiť. Nič. Radosť bola fuč. Čo v takom momente? Zavesiť tenisky na klinec? „Skončiť? Nie… Rozhodol som sa skúsiť triatlon. A to zabralo. Postupne sa moja túžba behať vrátila, ale viem, že ultrabeh už nikdy neskúsim.“

 

Behávam, teda som

„Vstávam každé ráno o piatej. Štyri hodiny píšem. Potom si idem zabehať. Je to veľmi osviežujúce.“ Murakami celé roky so železnou pravidelnosťou behával okolo 60 km týždenne a jeden maratón ročne. „Je to tvrdé. Ale sú to „muky“, ktoré podstupujem zámerne.“ Dnes, keď má po sedemdesiatke, už dávno nelipne na tom, aby sa zrýchľoval. Jeho najlepší maratónsky čas je z roku 1991: newyorskú trať zvládol za 3 hodiny 27 minút. „Je jasné, že to už nevylepším. Starnem, spomaľujem. Ale stále dokážem dobehnúť do konca. A to mi celé tie roky dáva sebadôveru aj ako spisovateľovi. Vďaka behu viem, kedy aj pri písaní na seba môžem zatlačiť a kedy, naopak, dobre padne pauza…“ Bez behania by nedokázal písať tak, ako píše. Bez behu by si nedokázal uvedomovať „obyčajné“ krásy života: „Je jedno, aký vyčerpávajúci maratón je. Ale prejsť cieľ, ísť potom na obed, dať si studené pivo, to sú jedny z najšťastnejších momentov môjho života.“ A ešte jednu praktickú skúsenosť získal slávny japonský autor vďaka behu. Hudobnú: „Keď som bežal ultramaratón, chcel som od začiatku do konca počúvať Mozarta. V polovici by som jeho Čarovnú flautu najradšej roztrieskal na kusy. Odvtedy viem, že opera je skvelá v divadle, ale totálne nevhodná na behanie!“

 

 

Ivana Ilgová

foto Sita

 

Článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2020)