Colette – Žiť pre túto chvíľu

 

Na začiatku 20. storočia rozbúrila svojimi eroticky ladenými knihami parížsku literárnu scénu. V Moulin Rouge vyvolala škandál, keď sa na scéne bozkávala so ženou. Nehanbila sa vyzliecť na javisku a rovnako slobodne sa obnažovala zo svojich pocitov aj vo svojich knihách. Žila pre lásku a nezáležalo jej na tom, či ide o muža, alebo ženu. Colette bola slobodná, vášnivá a divoká.

 

Obec Saint-Sauveur sa nachádza v departmente Yonne v Burgundsku, vzdialená od Paríža 190 km. Obyvateľstvo dnes nepočíta ani tisíc duší. Jedinou pozoruhodnosť predstavuje zámok a potom už len fakt, že sa tu 28. januára 1873 narodila Colette, krstným menom Sidonie-Gabrielle. Colette mala k svojmu rodisku srdcový, romantický vzťah a často ho spomínala v románoch ako miesto „tak trochu smutné, dedinku tichú a chudobnú, s dolinou so stále vlhkými lúkami obklopenými lesmi a skalnatými kopcami, takými holými, že sa na nich ani kozy nepásli…“

Cit pre všetko, čo sa týkalo nežných a sentimentálnych vecí v živote, dostala do vienka od svojej matky Sido. Tá sa po nešťastnom prvom manželstve a úmrtí svojho agresívneho muža alkoholika opäť vydala a našla lásku vo vzťahu k invalidnému kapitánovi Colettovi, ktorý v časoch napoleonských vojen prišiel o nohu. Sido mala z prvého manželstva dve deti – dcéru Juliette a syna Achilla a vo zväzku s Colettom sa neskôr narodil Léopold a štvorlístok uzavrela Sidonie Gabrielle. Colette vyrastala v kultivovanom prostredí, obklopená hudbou a knihami. Rodičia nemali prostriedky, aby všetky deti dali študovať, no dbali, aby sa im dostalo náležitého vzdelania. Najmladšia zo súrodencov začala čítať vo dvoch rokoch a najradšej knihy pre dospelých, detské knižky ju nezaujímali. Sido jej v tom nebránila, lebo vypozorovala, že je iná ako ostatné deti. A tak už v ranom detstve objavila Balzaca a jeho romány čítala stále dokola. Vo svojich novelách a románoch sa často a rada vracala do krajiny svojho detstva. A priznala, že možno táto etapa jej života ani nebola taká idylická, ale čas ju poznačil rúškom milosrdného romantizmu, ktorý si privolávala vždy, keď jej bolo clivo na duši.

 

Pygmalión Willy

Colette sa s Henrym Gauthierom-Villarsom, zvaným Willy, stretla ako malé dievčatko. Jeho otec vlastnil vydavateľstvo a kníhkupectvo v Paríži a Colettin otec si k nemu chodil kupovať knihy. Zoznámili sa a Willy sa vždy rád porozprával s okatou, bystrou Gabrielle. Na začiatku to bola určite láska a vášeň, ktorá ich spájala. Willy už mal za sebou búrlivý mládenecký život, poznal, ako to na svete chodí a nevinnosť mladého vidieckeho dievčaťa ho opantala. Bol slepý, hluchý a vôbec mu nezáležalo na tom, či Colette pri sobáši, ako sa vtedy patrilo, dostane nejaké veno, alebo nie. A pre ňu bol Willy stredom vesmíru. Vďaka nemu spoznávala prvé tajomstvá lásky a lietala nad zemou. Správy, že Willy je v parížskych kruhoch známy ako sukničkár, púšťala jedným uchom dnu, druhým von. Ani skutočnosť, že mal syna zo vzťahu s vydatou ženou, ňou nepohla. Colette si chlapčeka obľúbila, starala sa oň a dobrý vzťah si udržali po celý život.

Áno, bol to Willy, kto pomenoval svoju mladú ženu Colette. Mal tridsaťštyri rokov, ona o štrnásť menej. „Darovala som mu svojich dvadsať rokov, nevinnosť a moje 158 cm dlhé vlasy, ktoré zbožňoval,“ napísala v liste kamarátke. Colette bola síce chudobná, ale vďaka kultivovaným rodičom sa jej dostalo vzdelania, ktoré na tie časy ďaleko prekračovalo priemer. Willy sa cítil ako doma v prostredí literátov, divadelníkov a hudobníkov a stal sa neoddeliteľnou súčasťou parížskych salónov. Pravidelne prispieval hudobnými recenziami do novín a časopisov, mladomanželia žili čulým spoločenským životom. Domov chodievali len spávať a neušla im žiadna významná kultúrna udalosť v meste. Colette bola zbláznená do svojho obdivovaného manžela. Nielenže ju učil objavovať tajomstvá telesných rozkoší, ale hrdo ju uvádzal aj do spoločnosti. Čoskoro však zistila, že za  milým Willym sa skrýva narcis, ktorý vidí len sám seba a často jej pripomína, za čo všetko mu môže byť vďačná. Zo začiatku sa rád pýšil svojou pôvabnou ženuškou, ktorej stačilo, že sa usmievala, ale časom musel priznať, že Colette sa v parížskych kuloároch veľmi rýchlo adaptuje, rozumie hudbe, má vlastný názor a dokonca jej to celkom dobre aj píše. Na druhej strane sa Willy nehodlal zriecť svojich ľúbostných avantúr a jeho milostné romániky Colette zraňovali. Najskôr sa správala ako žiarlivá manželka a vyrábala scény, no časom zvolila inú taktiku: začala mu milenky preberať. Taká forma pomsty Willymu vyrážala dych.

Keď raz našiel krátke poviedky svojej manželky, nadhodil, či by svoje spomienky zo školy neskúsila spísať, možno by jej ich mohol vydať. Colette ho poslúchla. Jej nesmelé literárne výtvory ho však nudili. Nech vraj do svojich príbehov vnesie trochu intímnosti, šťavy a erotiky. Napríklad nejaké nežné chvíľky prežité s kamarátkou vo dvojici… Colette rozprestrela krídla fantázie a pán vydavateľ bol spokojný. To tu ešte nebolo!

 

Claudine šokuje Paríž

Colettina prvotina Claudine v škole vyšla v marci 1900 pod menom Willy a bol to úspech, ktorý nik nečakal. Za dva týždne sa predalo 40.000 výtlačkov a jej sláva sa niesla ďalej: na trhu sa objavili šatky Claudine, cigarety Claudine, voňavky Claudine, zákusky Claudine… Colette o knihe neskôr napísala: „Viete, kto je Claudine? Som to predsa ja! Ja pred mojím manželstvom. Dievčatko z vidieka, ktorého domovom boli polia a stromy… Nezbedná šibalka s vrkočmi… Bola som ako had skrútený do klbka, ktorý čaká, kedy ho prebudia…“

Claudine v škole bola prijatá kontroverzne. Na jednej strane kritici uznali, že na literárnej scéne sa začína rodiť nový jazyk, ktorý vnáša čerstvý, i keď trochu dekadentný vietor do literatúry nového storočia, ozvali sa však aj hlasy, ktoré hovorili o amorálnosti diela. V každom prípade obchodný plán Willymu vyšiel. Netrvalo dlho a nasledovali pokračovania príbehov: Claudine v Paríži, Claudine v manželstve a Claudine odchádza. Kritici za najvydarenejšiu považujú knihu Claudine v manželstve. Určite aj preto, lebo je okorenená opisom ľúbostnej skúsenosti Colette s Georgiou Raoul-Duvalovou, kultivovanou zvodnou spisovateľkou a poetkou. Pritom Georgia bola zároveň Willyho aj Colettinou milenkou. Willy mal k manželkiným lesbickým sklonom benevolentný postoj, dokonca ho táto drobná úchylka od noriem u Colette dráždila. Manželský trojuholník fungoval bez problémov a každá strana si ho slobodne užívala. Willy to nebral ako neveru, skôr ako okorenenie manželského stereotypu. Ako skúsený obchodník videl v Claudine marketingový potenciál, a tak sa jeho pričinením hlavná hrdinka románu ocitla na javisku divadla. V čiernej blúzke s bielym golierikom bola Claudine stelesnením nevinnosti a zvodkyne zároveň. Na javisku ju stvárnila v tom čase vychytená herečka Polaire. Willy potom prišiel so šikovným reklamným ťahom: premeniť svoju manželku na obraz hrdinky. Prvým krokom bolo, že Colette prikázal ostrihať si jej krásne dlhé vlasy. Polaire a Claudine, dve krásne mladé ženy, takmer ešte dievčatá, obe oblečené v rovnakých šatách, sa ukazovali v spoločnosti a vzbudzovali dojem, že sú si veľmi blízke… Colette sa táto hra zapáčila. Zapáčilo sa jej aj divadlo a uvažovala, či by neskúsila účinkovať na javisku. Dala sa na pantomímu, brala hodiny tanca a dokonca boxovala.

 

 

Vo víre Paris-Lesbos

Colette pristupovala s neskrývaným obdivom ako k mužskému, tak aj ženskému telu. Začínala vnímať seba a svoj život čoby otvorený slobodný priestor. Ako sa vyslovila, nebolo horšieho pocitu neslobody ako zvuk kľúča vo dverách, ktorý ich zamkol. Skutočne sa to stávalo. Keď Willy chcel, aby písala, lebo termín tlačil a Colette práve nebola v tej správnej nálade, jednoducho ju doma zamkol. Ako manželka, ani po desiatich rokoch, nebola šťastná. Potešenie nachádzala v spoločnosti parížskych lesbičiek, ktoré si hovorili Paris-Lesbos. Ušľachtilé dámy s rodokmeňom, veľmi bohaté, ktoré uzavreli manželstvá len pre formu, užívali si svoje dni, ako sa im zachcelo a podporovali talentovaných umelcov. Neboli to feministky v pravom zmysle slova, skôr pôžitkárky, ktoré hľadali slobodu v každej oblasti života. Colette sa medzi nimi našla a rada sa zúčastňovala intelektuálnych večierkov výhradne pre dámy, kde bola láska medzi ženami podporovaná a vyhľadávaná. Povzbudená umeleckým prostredím rozhodla sa vyskúšať si rolu herečky a rada vzbudzovala údiv publika, keď sa objavovala takmer v Evinom rúchu. Samozrejme, na veľké potešenie jej cynického manžela, ktorý v každom Colettinom škandále videl rast vlastnej popularity.

 

Willyho podraz

Sophie-Mathilde Adele Denise de Morny bola dcérou kniežaťa de Morny a jej rodokmeň siahal až k Napoleonovi III. Rodina ju v osemnástich vydala za markíza de Belbeuf, ale manželia sa po šiestich rokoch rozhodli žiť každý svojím životom. Markíza sa usadila v Paríži a zmenila imidž. Obliekala sa do mužských šiat a nechýbali ani doplnky – ružové kravaty, jelenicové rukavice, monokel, slamený klobúk. Nechávala sa oslovovať pán markíz a intímne kamarátky ju smeli nazývať strýko Max. Málokto ju volal Missy. Do spoločnosti chodievala v sprievode tanečníc a vychýrených kurtizán tej doby ako Cléo de Mérode, La Bella Otero či Liane de Pougy. Missy bola veľmi sčítaná a všestranná, celý život ju však sužovali depresie. Keby neprišla Missy, Colette by tíško znášala manželove nevery a pokúšala sa ich kompenzovať nežnosťami s priateľkami. Ale v prípade Missy šlo o niečo viac. Keď na to prišla, rozhodla sa skončiť s pretvárkou. Jej život nabral nový smer. Začala sa seriózne venovať herectvu – profesii, ktorá ju síce deklasovala v kruhu meštiackej society, ale prispela ku zmene, ktorú potrebovala. Chcela svoj život žiť podľa vlastných predstáv. A keď sa tlač začala zaujímať o trojuholník Willy, Colette a Missy, nemala problém obhájiť sa: „Sme len pár, ktorý sa snaží žiť svoj život najlepšie, ako vie…“ Willy sa podieľal na varietných predstaveniach v kabaretoch divadiel Marigny, Moulin Rouge či Bataclan, kde hrali Missy a Colette spoločne a parížske publikum bolo nadšené, že vidí dve dámy z vyššej spoločnosti v úlohách herečiek. Veľký úspech malo hlavne predstavenie Egyptský sen, kde Colette zvádza tancom archeológa v podaní Missy. Nechýbali ani nežnosti a bozky medzi protagonistkami a publikum tlieskalo, ale aj protestovalo hlasným piskotom. Často musela zasahovať polícia a na istý čas riaditeľ Moulin-Rouge musel predstavenie stiahnuť z programu. Ale Paríž jasal. Konečne niečo nové, konečne nejaký slušný škandál, o ktorom sa môže klebetiť! Willy však nebol až taký frajer, aby bez spoločenskej ujmy čelil výstrelkom svojej ženy, a tak sa manželia dohodli, že bude lepšie, keď sa oficiálne rozídu. Willy mal však aj iné ako manželské problémy – dochádzali mu peniaze. A tak bez súhlasu Colette predal práva na vydávanie Claudine. Mal na to v podstate právo, veď romány vyšli pod jeho menom. Ale čo Colette, ktorá ich napísala? Keď sa to dozvedela, cítila sa zradená, sklamaná a pokryteckému záškodníkovi vyhlásila vojnu. Napokon dosiahla aspoň to, že vydavateľstvo Ollendoff, ktoré kúpilo práva, vydávalo knihy pod menom Colette Willy až do roku 1948 a potom už len pod menom Colette. Ten podraz Willymu nikdy neodpustila. Vyčítala mu, že jej ublížil: „Bola som tvojou najlepšou investíciou… Našiel si si neskúsené dievča a pomaly si ho formoval k svojmu obrazu. Dúfal si, že sa neoslobodí. Ale mýlil si sa… Lebo, aby si vedel, ja som bola Claudine. Bolo to naše dieťa a ty si ho zabil…“ Manželia sa rozviedli v roku 1906 po troch rokoch odlúčenia. Willy sa cítil zradený a vyrábal nepríjemné scény. Nikdy sa nezmieril s faktom, že Colette navždy stratil. Bola jeho majetkom, on z nej urobil to, čo bola!

 

Žiť pre túto chvíľu

Missy sa v živote Colette stala dominantným človekom. Bola jej náhradnou matkou, milujúcou priateľkou i ochrankyňou. O svojom vzťahu k ženám sa spisovateľka vyjadrila v knihe Tuláčka: „Dve ženy nachádzajú vo vzájomnom objatí útechu. Môžu sa spolu vyplakať, vyliať si srdce jedna pred druhou, a tak na chvíľu uniknúť pred nešťastím, ktoré im spôsobili muži. A majú pôžitok z toho, že to dokážu precítiť spolu.“ Colette a Missy tvorili pár a na spoločných fotografiách by sa mohlo zdať, že vidno muža a ženu. Missy v pánskom obleku s nakrátko zastrihnutým účesom a Colette v šatách, ktoré zdôrazňovali jej ženské krivky. Cítila sa pri svojej milenke ako dievčatko, hoci už mala tridsať preč. Začala sa naplno venovať herectvu, pravidelne cvičila a brala hodiny tanca. Netrvalo dlho a stala sa žiadanou umelkyňou, ktorá nikdy nezabudla svoje publikum šokovať. Čo si tým chcela dokázať? Nezávislosť? Na scéne sa cítila bezpečne. A hlavne, potrebovala byť obdivovaná, vynikať v tom, čo robí len ona sama. Chcela, aby ju ľudia brali ako Colette, nie ako manželku novinára a spisovateľa. A táto forma exhibície jej pomáhala. Jej doménou na javisku boli pantomimické hry, a najmä varieté, ktoré na začiatku 20. storočia zažívali veľký boom. V tomto prostredí spoznala iný svet – bohémsky, možno trochu skazený, ale kamarátsky. Keď nestála na scéne, tak si sadla za stôl a písala. Písala medzi scénkami, pri zrkadle v maskérni, na barovom pulte. Tuláčka vyšla v novembri 1910 a jej autorka práve v tom čase stála na prahu novej etapy života. Samozrejme, nie sama…

 

Auguste, hriešne bohatý

Tak sa na to pozrime – olala! Colette to mala vo vzťahoch riadne zamiešané. Kam sa pohla, tam ju sprevádzal iný monsieur alebo iná mademoiselle. No, nelámme si tým hlavu, veď ani ona sa vo svojich citoch príliš nevyznala a prijímala život tak, ako šiel. Ako tvrdila, žila len pre danú chvíľu, ktorá jej prinášala radosť, nič iné neriešila. Jej okolie však na to nemalo rovnaký názor. Tie divoké roky sa niesli v znamení šampanského a ópia. Áno, aj drogy vrátane absintu patrili v tom čase k životu parížskej bohémy. Víno sa pilo namiesto vody – tá slúžila len na očistu tela…

Novou láskou v živote Colette bol mladík Auguste Hériot. O trinásť rokov mladší, zvodný, elegantný, kultivovaný, hriešne bohatý. Jeho rodina vlastnila Grands Magasins du Louvre, najveľkolepejší obchodný dom v Paríži. Auguste mal za sebou vojenskú kariéru a po prvej svetovej vojne, keď bol niekoľko krát zranený a za chrabrosť vyznamenaný, sa tešil zo života v Paríži na vysokej nohe. Býval v luxusnom hoteli a v jeho spálni sa striedali tie najväčšie krásavice. A obdivoval Colette, miloval ju a bol schopný vyhovieť jej túžbe byť dominantnou vo vzťahu. A čo Missy? Colettina dcéra tvrdila, že jej matka predsa len inklinovala viac k mužom ako k ženám. Áno, mala obdobie, keď po krachu manželstva s Willym sa cítila sklamaná a hľadala iný druh lásky v náručí Missy, ktorá jej dokázala prejaviť nehu tak, ako to práve potrebovala, ale predsa len, mužská esencia, tá jej chýbala. Ale kde sa dvaja bijú, často víťazí tretí. Ani Missy, ani Auguste neboli tí praví… Zapáčil sa jej Henry de Jouvenel, novinár a spolumajiteľ novín Matin, kam Colette pravidelne prispievala. Bol o tri roky mladší a veľký fešák. Nonšalantný, šarmantný, vzdelaný, muž myšlienky. No situácia to bola neľahká. Colette a Missy, Colette a Auguste, Colette a Henry. Nik z nich nechcel Colette stratiť a ona nedokázala žiť ani bez jedného z nich. A popritom stíhala niekoľko „satelitov“, ktoré okolo nej obiehali. Mužského i ženského rodu… Umelecký Paríž žil láskou a Colette bola len jedným z koliesok na ozubenom kolese. Dokonale doň zapadala.

 

Osudový Henry

Boj o srdce dámy nakoniec vyhral Henry a začali spolu nový život. Presťahovali sa do parížskeho XVI. obvodu, kde Colette žila v romantickom dome obrastenom divým hroznom, obklopenom veľkou záhradou a vinohradom. V krbe horel oheň, na dvore behali mačky… jednoducho idyla, po ktorej túžila odvtedy, ako odišla z rodného domu. S Jouvenelom našla svoju žensko-mužskú rovnováhu. Pokračovala v práci novinárky a herečky, otehotnela a vydala sa. Mala štyridsať. Bola zaľúbená a žila len pre svoju lásku. Jouvenelovi priatelia sa stali jej priateľmi, jeho svet sa stal jej svetom. A Henry, známy znalec a zvodca žien, vynikal v talente zahmlievať skutočnosti vo svoj prospech. Colette prichádzala na to, že žiť po boku takéhoto silného jedinca znamená vzdať sa očakávaní a odolávať žiarlivosti. Navyše, nebola typ pre materstvo. Do vysokého času tehotenstva sa snažila hrať, písať, žiť, akoby sa nič nedialo. Priznala si, že neverí, že by z nej mohla byť dobrá matka. Nenašla v sebe schopnosť oddať sa naplno dieťaťu a ani po narodení dievčatka sa to nezmenilo.

Malá Colette, ktorú prezývali Bel-Gazou, prišla na svet 3. júla 1913. Starala sa o ňu anglická pestúnka a počas prvých ôsmich rokov videla matku iba cez prázdniny. Na ospravedlnenie Colette možno pripísať fakt, že začala prvá svetová vojna, Henryho povolali na front a ona chcela dieťa chrániť pred dôsledkami vojny. Malá Colette zostala celé štyri roky v Rozvene, v rodinnom sídle Castel-Novel a Colette medzitým chodila za svojím milovaným mužom na juh Francúzska, ako všetky manželky, ktoré si takýto luxus mohli dovoliť. Prenajala si pod falošným menom izbu v hoteli neďaleko Verdunu a keď mal Henry priepustku, mohli byť aspoň chvíľu spolu.

Keby sme si mysleli, že manželstvo zmenilo jej citovú závislosť na ženách, boli by sme na omyle. Paralelne sa u nej vyskytovali romantické etudy so ženami, ktoré buď zviedli ju, alebo sa nimi dala očariť ona. Tanečnice, herečky aj dámy z vyššej spoločnosti, ktoré neodolali jej šarmu. Keď vojna skončila a Jouvenel sa vrátil k novinárskej práci v redakcii Matin, Colette sa ujala rubriky Rozprávky tisíc a jedného rána, kde prispievali začínajúci autori. Posudzovala ich rukopisy a vypracovala sa na uznávanú poradkyňu pre mladých spisovateľov. Patril k nim aj Georges Simenon, známy autor detektívnych príbehov o komisárovi Maigretovi. „Ľudia, ktorí sú rozumní a spokojní, nedokážu robiť dobrú literatúru,“ prízvukovala adeptom literatúry.

 

Prvá dáma umeleckej kritiky

Neskôr sa stala riaditeľkou kultúrnej rubriky a autoritou v tejto oblasti. Z vidieckeho dievčaťa s literárnym talentom, ktoré začínalo nemravnými románikmi a vyvolávalo škandály svojím obnaženým telom v kabaretoch a lesbickými vzťahmi, sa stala prvá dáma umeleckej kritiky a svoje recenzie uverejňovala v najvýznamnejších periodikách. Na jej pracovnom stole sa hromadili rukopisy, knihy a scenáre v tej najlepšej spoločnosti – vína a syrov. V takejto harmonickej symbióze, ako hovorila, vnímala ľahšie a s nadhľadom prácu i život. V tom čase sa veľa z Colettiných kníh adaptovalo na divadelné scény. Claudine, Tuláčka, Miláčik. A práve Miláčik, román o láske zrelej ženy k mladšiemu mužovi, sa veľmi podobal jej vzťahom, najmä k synovi Henriho de Jouvenela, 16-ročnému Bertrandovi. Keď tento ľúbostný románik, zo začiatku veľmi utajovaný, prepukol naplno, napokon viedol k rozpadu manželstva. Keď však Miláčik uzrel svetlo sveta, Colette sa dala počuť, že sa cíti byť istá, že napísala knihu, pri ktorej sa nečervená a o ktorej nepochybuje. Jej manžel sa však až tak netešil, ich vzťah sa ochladzoval. On sa našiel v politike, ona vo svojich knihách a ich svety sa od seba stále viac vzďaľovali. Po návrate z vojny začal realizovať svoje sny o zmenách v systéme a v spoločnosti. No Colette sa v úlohe manželky politika necítila dobre. Cítila sa doma medzi umelcami a spisovateľmi. Keď mali Jouvenela menovať veľvyslancom v Nemecku, v istom nemeckom magazíne vyšla karikatúra nahej Colette, tančiacej na stole s titulkom: Budúca veľvyslankyňa Francúzska. A Jouvenel sa s funkciou ambasádora mohol rozlúčiť…

Bertrand, Jouvenelov syn z prvého manželstva, vstúpil do Colettinho života, ako 16-ročný, ona mala štyridsaťsedem a usúdila, že jej nevlastný syn sa potrebuje stať mužom a zapracovala na tom. Venovala sa najskôr jeho citovej výchove a ostatné prišlo prirodzene. Bola to Colettina pomsta Henrimu, nevernému manželovi? Možno. Zatiaľ, čo žiarlila na metresy svojho manžela, užívala si náklonnosť jeho syna. A keď Bertrand, zaľúbený a zaslepený, zrušil zasnúbenie, ktoré mu zinscenovali rodičia, jeho otec si povedal, stačí a poslal ho do Prahy za svojím priateľom Eduardom Benešom, aby mu robil poradcu. Colette síce protestovala, chcela si svojho miláčika nechať doma, len pre seba, no tentokrát mal posledné slovo jeho otec – buchol dverami a definitívne odišiel zo spoločného bytu. Láska Bertranda a Colette trvala päť rokov.

 

 

Andrea Miková

foto SITA a Wikipédia

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2020)