Dalibor Jenis

 

Rockerský imidž mám ako symbol slobody

 

Mali sme sa stretnúť príznačne – pred historickou budovou Slovenského národného divadla. Keď Dalibor Jenis začínal svoju bohatú kariéru operného speváka, práve tu absolvoval svoj veľký debut. Azda aj preto sa sem rád vracia. Našli sme si teda osamelý stôl v divadelnom bufete, objednali si horúcu kávu a pri nej prebrali všetko, čo sa od onoho debutu v živote úspešného barytonistu stihlo odohrať.

 

Rád sa sem vraciate?  

Vždy ma omámi stará známa vôňa tejto historickej budovy, má to tu stále svoju atmosféru. Všetky dvere i chodby majú tú istú podobu ako kedysi, zakaždým sa teda vrátim tak trochu späť v čase. Je to pre mňa ako veľmi príjemné stretnutie so starým dobrým známym. Vždy, keď mám čas a možnosť, zastavím sa, sadnem si do bufetu a dám si gaštanové pyré. Viem, že je to tak trochu retro a melanchólia, ale s týmto divadlom ma spája veľmi veľa príjemných spomienok…

 

Mali ste strach, keď ste tu absolvovali svoj debut?

Keď spevák prvýkrát spieva svoju rolu, vždy ide o psychické napätie a stres, veľa však závisí aj od času, ktorý máte na prípravu. Prvýkrát som spieval v bábkohernej inscenácii Figarova svadba. Bolo to koncertné vystúpenie, mal som pritom v rukách noty, teda to nepovažujem za svoj skutočný debut. Ten v tomto divadle prišiel v Donizettiho Lucii z Lammermooru, veľmi starej inscenácii, do ktorej som takpovediac „doskočil“ ako nový člen. Nemal som na prípravu veľa zvyšného času, menej som spal a pred predstavením som dokonca dostal horúčku. Nechcel som však uhýbať, a tak som debutoval v štyridsiatkach teplotách. No tešil som sa a asi aj vďaka adrenalínu napokon všetko veľmi dobre dopadlo.

 

Museli ste vôbec niekedy zrušiť predstavenie pre chorobu?

Za svoju viac ako dvadsaťpäťročnú kariéru som to kvôli zdraviu spravil hádam dvakrát. No nebál som sa včas odstúpiť z predstavenia v prípade, keď som cítil, že je zle koncepčne postavené, alebo som sa vôbec nestotožnil s réžiou. Samozrejme, to už v štádiu, kedy som si mohol dovoliť povedať: So mnou nerátajte, s týmto nesúhlasím. No a v Londýne, v Kráľovskej opere, kde som už mal uzavretú zmluvu na jednu inscenáciu, odstúpil som z hlasových dôvodov, pretože rola nebola napísaná pre moju hlasovú polohu a cítil som, že mi nebude sedieť. Našťastie, v opere moje rozhodnutie akceptovali a ponúkli mi o pár mesiacov neskôr inú spoluprácu.

 

Vráťme sa ešte celkom na začiatok, do čias, keď ste sa začali zaujímať o hudbu. Čo ste počúvali ako pätnásťročný?

Vtedy som už hudbu nejaký ten rok hral. Štylizoval som sa ako basový gitarista, mali sme s bratom takú kvázi kapelu a hrávali sme v pivnici medzi kompótmi (smiech). Pätnásťročný som dostal od otca nástroj a učil sa hrať serióznejšie, mal som však aj staršieho brata, ktorý sa venoval hudbe a bol študentom konzervatória. Hral v skupine Tamis, z ktorej som bol celkom hotový, bolo to také prvé funkové zoskupenie u nás a ich repertoár som si nacvičil od A po Z. A napokon som sa vďaka jazzovému bubeníkovi Paľovi Kozmovi dostal do mladej kapely, kde som hral na base, ba  aj spieval, dokonca som v šestnástich nastúpil do skupiny Fermata a s ňou som nahrával album Ad Libitum.

 

Cítili ste sa istejšie ako spevák, alebo basgitarista?

Cítil som sa dobre v oboch polohách. Nemá to znieť namyslene, aj keď ma mnohí za namysleného považujú, ja som sa však hudbe skutočne venoval, poctivo som cvičil a vedel som, čo chcem. Bolo to cítiť aj na pódiu zo všetkého, čo som robil. Jednoducho, netrpel som, môj výkon bol poctivo odmakaný a musím sa trochu pochváliť, že mám asi hudbu namiešanú v krvi aj od kohosi tam hore…

 

Zdedili ste hudobné gény po predkoch?

Otec bol veľmi dobrý huslista, v maminej rodine sa od detstva spievalo a mamin otec, môj dedo, bol harmonikár a komediant. Kedysi robil dedinské zábavy a diskotéky, bol akýmsi prvým nosičom hudby v našej rodine. Keď sa mama zoznámila s otcom, láska hory preniesla a začala sa vďaka nemu učiť aj na husle. Hudba v našej rodine bola dosť intenzívne prítomná. No a jeden brat je klavirista, druhý huslista, nikdy sme sa teda ani nezaoberali možnosťou, že by sme naše životy spojili s niečím iným. Bolo to automatické, prirodzené.

 

Z funkovej kapely ste prešli k vážnej hudbe. Nepritiahne rocker s gitarou viac obdivovateliek?  

Nikdy som nepremýšľal nad komerčnou stránkou hudby. Mám rád náročnú a kvalitnú hudbu, nie lacné, komerčné skladby, ktoré sa páčia veľkému množstvu ľudí. Týmto smerom sa mi nežiadalo ísť. Tak či onak – ak by som ostal pri pop jazze alebo jazze, aj tak by som sa venoval forme, ktorá by pravdepodobne nebola veľmi príťažlivá pre baby. Poznal som sa však s chalanmi z konzervatória, a tí ma jedného dňa pozvali na koncert operných spevákov, kde účinkovala aj (dnes už) moja manželka. No a tam som pochopil, že takto hlasno spievať bez mikrofónu, to je krásna vec! Začal som sa o operu zaujímať čoraz viac, manželka ma priviedla do opery a tam niekde sa to celé zlomilo…

 

Nebolo to kamošom z kapely divné?

Chalani od jazzu si možno mysleli, že som sa zbláznil, ale s odstupom času hádam pochopili, že to nebolo až také márne. Keď mi manželka pootvorila dvere do sveta opery, spočiatku som si vravel, že je to jednoduché a že spievať ako Pavarotti môže každý. Ona mi však vysvetlila, že Pavarotti je tenor a spieva céčko, čo spieva málokto na svete. Skúsil som to teda najskôr doma pod paplónom, aby som nenaplašil susedov (smiech).

 

Závidia si tenoristi a barytonisti navzájom?

Závisť ako taká existuje všade a vôbec nie je dôležité, či ide o kolegov rôznych hlasových oborov alebo tanečníkov a spevákov… Basisti a barytonisti môžu závidieť tenorom, že dostávajú všetky tie krásne role romantických milovníkov. Keď som bol ešte mladý barytonista, moji rovesníci tenori už spievali „prvú ligu“. U tenorov však problém nastane, keď zostarnú a ostanú obéznejší, vtedy už nemôžu hrať mladých zaľúbencov. No ja práve „dorastám“ do rolí zrelých päťdesiatnikov, ako archívne víno získavam na kvalite, nemusím sa na otca Germonta v La Traviate veľa šminkovať… práve teraz sú pre mňa určité partie ako stvorené.

 

Vládne medzi opernými spevákmi veľká konkurencia?

Je to jedna obrovská reťaz, ktorá nemá konca, školy stále chrlia skvelé talenty a veľkých spevákov. Samozrejme, konkurencia stále narastá. Tenoristi to majú špeciálne veľmi zložité: Byť tenorom je zaujímavé do tridsaťpäťky, potom to už začína byť drina, sebazapieranie a disciplína. Tí, čo robia kariéru aj v zrelom veku, musia na sebe doslova fyzicky drieť. Makajú, aby dobre vyzerali, pracujú na technike, aby dobre spievali a veľmi premýšľajú, čo budú spievať, aby neodbočili zo svojho oboru.

 

Keď tenoristi hrajú mladých milencov, koho potom hrajú barytonisti?

(smiech) Čím je barytón starší, tým je to lepšie. A dostáva roly otcov dcér, ktoré chce niekto znásilniť, úlohy neprajníkov, „jedovníkov“ a agresorov. Barytonisti stelesňujú charizmatické postavy ako Rodrigo v Don Carlosovi, ktorý zosobňuje veľký symbol priateľstva a sebaobetovania, zvodca ako Don Giovanni, ktorému ležia ženy pri nohách, ale aj milovníci ako Onegin, pomýlený „narciso“, ktorý si myslí, že ho Tatiana nie je dosť hodna. A keď „ochutnal“ všetky, bohatú aj chudobnú, a nič mu to neprinieslo, vracia sa na miesto, kde kedysi odmietol Tatianu, no ona už má svojho muža. Je neskoro a napriek láske, ktorú cíti k Oneginovi, rozhodne sa byť vernou ženou. Onegin ostane potupený, jeho láska je udupaná a tak mu treba. A to je barytón.

 

Hovoríte, že tenor musí na sebe po tridsaťpäťke veľa makať. Barytonista nemusí?

Keď je barytón povedzme obéznejší alebo nie príliš príťažlivý, nevadí to. Nejako sa to zvezie. Mnohí režiséri si však už vopred prehliadnu fotografie spevákov s konkrétnou predstavou, ako by mal vyzerať umelec, ktorý bude postavu stvárňovať. Idú za určitým typom. A až potom, sekundárne, sa informujú ako spieva a kde všade už účinkoval. Dá sa povedať, že v opernom speve je výzor dôležitý, veď si len vezmite, že by rolu nejakej postavy, ktorá má byť milovaná a obdivovaná, spieval nepríťažlivý človek. Bolo by to mínus pre celé predstavenie, aj napriek fantastickému spevu operného speváka.

 

Diktoval vám niekto, ako máte vyzerať?

Motorkársko-rockerský black imidž mám už dlhé roky, dlhé vlasy nosím od dvadsiatich rokov, nik mi ho nevytvoril, jeho tvorcom som ja sám. Dlhé kvalitné vlasy som zdedil po mame, má ich aj naša dcéra, mne symbolizujú voľnosť a bohémskosť…

 

Ste bohém?

Veľa operných spevákov si nič nedovolí, pretože ich niekto naučil, že nemôžu to alebo ono, že studená voda škodí, že stratia hlas, keď sa pred predstavením osprchujú… Je to úplná blbosť. Každý organizmus, pokiaľ je zdravý, dokáže sa s danou situáciou vyrovnať. Ak niekto nepije studené len preto, že mu to povedal dajaký pedagóg, nie je to dobré. Podaktorí sa s takýmito obmedzeniami dokonca cítia istejšie. Môj život taký nie je. Je totálne bez zákazov a bez príkazov. Pokojne si umyjem hlavu aj dve hodiny predtým, ako vstúpim na scénu. Nikdy som sa takýmito vecami ani nezaoberal. Manželka pije studenú minerálku a ide na scénu. Pavarotti mal dve asistentky, ktoré sa starali o termosky s ľadom a studenou vodou a keď zišiel počas predstavenia z javiska, doprial si z nej…

 

Ako sa žije v manželstve dvom ľuďom z tej istej branže?

Všetci nás strašili, že to bude katastrofa. Vraj nebudeme vedieť fungovať, starať sa o deti, ale to opäť niekto vychádzal z nejakých prazvláštnych skúseností, lebo u nás to neplatí. Myslím, že ak sa dvaja majú radi, môžu prejsť aj ohňom, ako Pamina a Tamino v Čarovnej flaute. U nás to nehrá rolu, manželka by pokojne mohla byť aj rušňovodička a dokázali by sme naše životy a kariéry zladiť. Bolo pre nás prirodzené, že sme veci brali tak, ako prišli, prispôsobili sme sa a myslím, že sme všetko zvládli celkom v pohode.

 

Ako zvládala dcéra to, že ocko nebol doma, pretože cestoval po svete?

Rebeku sme všade brávali so sebou. Keď mala štyri mesiace, bola s nami v Paríži, kde manželka pôsobila v Janáčkovej Liške Bystrouške. Odsala si mlieko, utekala na predstavenie, ja som medzitým „dojčil“ a život išiel ďalej. Videla s nami celý svet, bola na Novom Zélande, na Miami a keď skutočne bolo potrebné niekoho k dcérke zavolať, prišla pomôcť manželkina mama alebo dcérina privátna učiteľka Katka, ktorá sa časom stala akoby jej druhou sestrou. Rebeka sa učila na cestách a keď sme prišli domov, vždy ju v škole preskúšali. Na všetko sme našli liek. Pretože sme chceli.

 

Majú operné scény svojho „genia loci“? Kde sa vám najlepšie spieva?

Najlepšie v tejto historickej budove SND! Ten pocit čohosi domáceho a návrat sem je zakaždým veľmi silný. Ako keď prídete na návštevu k babičke. Som rád, že ma tu poznajú, že mi tu tlieskajú, pretože hoci sme dobrí speváci, vo svete sme menej konkrétni, menej identifikovateľní, raz sme tu a potom zasa tam. Aj vo svete mám svoje publikum, mám tam zázemie, poznám svojich fanúšikov, ale tu spievam najradšej. Toto je moje divadlo.

 

Isteže, nemôžete mať predsa v každom meste babičku…

Je to tak. No aj keď sú „babičky“ v tomto meste dve, tá jedna mi vôbec nie je po chuti. Nová budova divadla nebola robená šťastnou a láskyplnou rukou, je studená a po akustickej stránke nedokonalá. Nič mi nehovorí a vôbec nič ma s ňou nespája. Mám v nej smutný pocit. Keď tu, v historickej budove chýbajú nejaké lampy, vnímam to ako retro, neboli tu ani pred dvadsiatimi rokmi. Ale keď chýbajú v šatni novej budovy, keď sú tam pre umelcov pripravené príšerné podmienky, je to zvláštny pocit.

 

A čo váš hlas? Kde vynikne jeho sila najlepšie?

Nevravím, že stará budova má ideálnu akustiku, ale v novej budove je vďaka plne čalúneným sedadlám a izolácii bočných stien spevákov hlas celkom ubitý. Mám pocit, že tam tón končí meter od mojich úst, preto tam speváci neraz „tlačia na pílu“, aby ich bolo počuť. Ako protipól spomeniem architektúru parížskej Opery Bastille. Toto obrovské, takmer trojtisícové divadlo má takú akustiku, že keď otvoríte ústa, tón v sále cirkuluje a cítiť, ako sa vráti späť k spevákovi. Neviem, ako to urobili, ale je to vskutku kvalitná akustika. Premyslel ju niekto, kto tomu rozumie – pre speváka je tá scéna napriek jej veľkosti ideálna.

 

Umelci často vravievajú, aké dôležité je nadviazať kontakt s divákom. Ako sa to robí?

Ach… Kontakt s divákom? Keď spievate v maličkých divadlách, nadviazať kontakt s divákmi je ľahšie, pretože cítite doslova ich dych a oni zasa vaše sliny, ak spievate príliš vehementne (smiech). Vo väčších divadlách vzniká kontakt tak, že prinášate nejaké posolstvo a ľudia sa prestanú baviť. Zistíte to tak, že keď príde pauza a musíte sa nadýchnuť – a ja milujem tieto pauzy predĺžiť – a vtedy nastane hrobové ticho, počas ktorého cítim spojenie. Ak hrobové ticho vytvorí vyše dvetisíc ľudí, je mi jasné, že kontakt s nimi nastal. Počas spevu však ľudí príliš nevnímam, sústredím sa na postavu, jej charakter a nemám čas vnímať, koľko ľudí sedí v hľadisku a čo sa tam deje.

 

Gabina Weissová

foto Zdenko Hanout a Vladimir Yurkovic

 

 

Celý  rozhovor  si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2017)