Daniel Balabán – Verím v prepojenie života a tvorby

 

Mladí umelci to dnes vraj vôbec nemajú ľahké. Český maliar Daniel Balabán nás však nabáda obzrieť sa do minulosti, lebo tá je dôkazom, že umelci vždy kráčali po tŕňovej ceste. Ako sa to dá vydržať? „Chce to výdrž, odvahu veriť si a chuť pracovať. Nechcieť sa ponúkať ľúbivými estetickými obrazmi, ktoré sa dnes celkom dobre predávajú. To je cesta do pekiel, pretože autor nenápadne, bez toho, aby si to uvedomil, zľavuje zo svojich vnútorných motivácií a kvalít.“

 

Pochádzate z rodiny, ktorú spájala viera a vzdelanie a v ktorej si svoje miesto našlo i umenie. Ako si spomínate na detstvo?

Na rodičov, pochádzajúcich pôvodne z celkom iného prostredia, pôsobilo mesto Ostrava, kde som vyrastal, sprvoti nepriateľsky. Primitívne prostredie i jazyk, alkoholizmus susedov v paneláku, robotníkov VŽKG, milicionárov, tvrdosť ich strhaných žien… Otec vnímal svoju nedobrovoľnú lekársku prax v Ostrave ako misiu, pomáhal ľuďom v nemocnici aj susedom. Akousi kotvou sa jemu i rodine stal evanjelický zbor vo Vítkoviciach. Ale ani tam to nebolo jednoduché. Pre nás s bratom bola Ostrava vzrušujúce miesto, ktoré sme si veľmi skoro osvojili. Boli sme nadšení prostredím rumovísk. Haldy, trosky, zberači železa, vegetácia plná burín, výkopy novo budovaných sídlisk, schátrané mosty cez rieku Ostravicu – to všetko sa do nás nejako otlačilo. Horšie to už bolo v škole – šikana zo strany učiteliek, výchova kolektívom, neakceptovalo sa, keď bol niekto iný. Ostrava bola v tom čase taký „melting pot“, v ktorom sa stretávali rodiny privandrovalcov. Gréci, Bulhari, Slováci, Poliaci, neskôr Vietnamci a, samozrejme, ľudia z rôznych končín našej republiky. Píše o tom môj brat v novele Kudy šel anděl.

 

Po okupácii v roku 1968 ste čoraz častejšie držali v rukách fotoaparát a zachytávali na čiernobielych fotkách realitu. Bola fotografia schodíkom k temperám a pastelom?

Otec ma veľmi skoro učil fotiť starou zrkadlovkou a hlavne spracovávať filmy a fotky. Cítil som sa v škole i medzi kamarátmi ako outsider, a ten foťák mi vlastne robil spoločnosť. Fotil som prírodu, ale i život v bývalých robotníckych kolóniách. Domy bývali osídlené prevažne Rómami a ja som vo svojej nedospelosti mal výhodu oproti dospelým fotografom. Tamojší obyvatelia sa ma nebáli, a tak som mohol slobodne fotiť. Pretože som však túžil zaznamenávať veci aj farebne, nosil som okrem foťáku so sebou aj pastely a všetko dôležité som kreslil. Postupne som začal maľovať a učiť sa kresliť figúru.

 

Na Akadémiu výtvarných umení v Prahe ste sa dostali na štvrtýkrát. Frustroval vás ten neúspech?

To viete, že frustroval. Keď dostanete formulár s verdiktom o neprijatí niekoľkokrát za sebou, vezme vám to kus sebavedomia. Po gymnáziu som študoval rok jazyky na jazykovej škole. Bola to dobrá škola, ktorú sme si museli do istej miery platiť a učitelia sa k nám chovali slušne. Zišli sa tam mnohí, ktorí boli z politických dôvodov odmietnutí študovať na vysokých školách. Dnes sú niektorí moji spolužiaci významné osobnosti vo svojich oboroch. Pracoval som vtedy v obecných knižniciach, najskôr ako pomocník, pretože mi ako politicky neangažovanému neverili, neskôr som už mohol aj požičiavať knihy. Veľa som toho sám prečítal. Nejaký čas som pracoval v Pamiatkovom ústave, ale žiadne z týchto zamestnaní mi neprinieslo dobré hodnotenie potrebné k prijatiu na AVU, kam som sa pravidelne hlásil. Až nakoniec, keď som pracoval ako kurič – navážač v kotolni VŽKG, som si vylepšil kádrový profil…

 

Predpokladám, že štúdium na vysokej škole v rokoch 1979 – 84 nebolo príliš slobodné, hoci šlo o umenie….

Akadémia bola v tej neskoro normalizačnej dobe veľmi rigidná. Bezduchá kresba, realistická maľba, bez nadsázky, dokonca sme maľovali telocvičné náradie. Nik nám k tvorbe nič rozumné nepovedal, nebol záujem. A nik z profesorov ničomu neveril. Všetci boli strážení udavačmi z vlastných radov. A tak sme so spolužiakmi brázdili po holešovických hospodách, diskutovali o Bohu, o undergrounde, písali a navzájom si čítali poéziu. Svieži vietor do akadémie začali vnášať až kunsthistorici, manželia Ševčíkovci, lenže to už som končil štúdium a keďže som mal v Ostrave syna a manželku, vrátil som sa tam. Keď o štúdiu teraz premýšľam, vlastne bolo dobre, že nás tam nechali bez vedenia. Aspoň sme sa po škole nemuseli zbavovať žiadnych nánosov a mohli slobodne hľadať vlastnú výtvarnú cestu.

 

Otvorila revolúcia v roku 1989 cestu ku slobodnej tvorbe, alebo sa ňou postavenie umelcov aj skomplikovalo?

Zmena to bola vytúžená a veľmi pozitívna. V tej dobe som už nachádzal spôsob svojho vyjadrenia a ono otvorenie hraníc i vnútorných možností vyústilo do početných výstav v Ostrave, Prahe i zahraničí. Záujem o Československo a tvorbu mladých umelcov zo strany Západu trval asi tak štyri roky, a potom utíchol. Začali vznikať uzavreté „stajne“ umelcov okolo prestížnych galérií, predovšetkým v Prahe. A umenie sa začalo viditeľne spájať s kapitálom. To bol fenomén, na ktorý sme ešte po revolúcii neboli zvyknutí. Až do Ostravy ten záujem art dealerov nedosiahol, a tak som v roku 1993 musel ísť učiť, aby som uživil rodinu a ateliér.

 

Ako dlho vznikajú vaše diela od nápadu, myšlienky, vnuknutia – až po finálny ťah štetcom a spokojnosť s výsledkom?

Tvorím dosť ťažko. Nemám žiaden daný štýl, ktorý by som zakaždým opakoval, ku každému obrazu hľadám adekvátnu formu, a tak je to zdĺhavý proces, avšak dobrodružný. Dá sa povedať, že ako mladý som tvoril rýchlejšie. Čím viac človek o veciach vie, tým náročnejšie býva rozhodovanie a tvorba. Vždy však musí byť na začiatku nejaký nápad, zážitok, sen alebo myšlienka, ktorá sa stane impulzom. Množstvo obrazov ani nedokončím, čakám, či sa mi časom neukáže nejaká cesta…

 

Prelína sa Ostrava, atmosféra mesta, ľudia, nálada a vzťahy aj do vašich diel?

Verím v prepojenie života a tvorby. Ostrava v mojich obrazoch určite je, ale skôr nepriamo. Možno istou surovosťou, možno minimálnou dávkou estetiky. Často spolupracujem aj so svojimi študentmi a študentkami, mojimi modelmi, alebo som zaujatý ich prežívaním, ich zážitkami. Medzi nami je veľmi intenzívny kontakt, aj keď teraz už viac než cezgeneračný.

 

Nemali ste v živote chuť odísť do sveta, žiť a tvoriť v inej krajine?

Keď som študoval, učil som sa nemecky a anglicky s predstavou, že ak chcem tvoriť, budem musieť odísť niekam za hranice. Nakoniec som ostal. Dnes sú už všetky informácie dostupnejšie a pred sebou samým človek aj tak nikam neutečie. S manželkou jazdíme po starej kultúrnej Európe a veľmi sa nám páči, že diela, ktoré sme v minulosti poznali iba z reprodukcií, niekde naozaj existujú. Napokon, v tvorbe aj tak ide skôr o intenzitu, ako o extenzívnosť a kozmopolitizmus.

 

Ktorí maliari, umelci, sa stali vašou celoživotnou inšpiráciou?

Takých umelcov je naozaj veľa. Od Majstra Theodorika až k Julianovi Schnabelovi. Objavné pre mňa bolo stretnutie s nemeckým Novým expresionizmom 80. rokov 20. storočia, ako aj s talianskou Transavantgardou alebo Young British Authors z 90. rokov.

 

Vnímate ako autor, umelec a pedagóg, že sa spolu s modernou, rýchlou dobou mení aj vzťah verejnosti k umeniu? Nestráca sa niekam do nenávratna človečina, kontakt a živá debata o umení?

Mám pocit, že ten, kto sa o umenie skutočne zaujíma, informácie a cesty si nájde. Kto sa však o súčasné umenie zaujíma? Veľmi malá časť obyvateľstva. Teoretici, art dealeri, biznismeni, a, prirodzene, umelci. Väčšina ľudí len skonštatuje, že umenie k životu nepotrebuje. Je to podľa nich iba exkluzívna zábava pre zasvätených alebo estetická komodita. A je to tak, súčasné umenie má konceptuálny charakter, je prostému človeku vzdialené, asi tak ako matematika alebo filozofia. Samozrejme, že to nie je správne. Umenie by malo hľadať spojnice so životom a neuzatvárať sa do exkluzivity, výchovou k umeniu by sa malo začať už s deťmi na školách.

 

V istom rozhovore z roku 2013 spomínate, že vás inšpirujú ženy ako silné hrdinky, mnohokrát suplujúce rolu muža, ale tiež príroda, motív času, zmaru a márnosti v kontraste ku kráse a vitalite. Pribudla v poslednom čase k týmto inšpiráciám aj nejaká novšia?  

Švajčiarsky psychológ Max Lüscher rozlišoval ľudí veľmi zjednodušene na autonómnych a heteronómnych. Tí prví si vystačia sami, svietia si na svet ako slnko, tí druhí sú pozorovateľmi a vnímateľmi sveta. Ja som skôr ten pozorovateľ. Pozorované vnemy však reflektujem, premýšľam o nich a je v tom množstvo koncepčnej práce. Nepracujem automaticky, hoci sa snažím ťažiť z vnemov života, ale i z intuície. V poslednej dobe, po smrti mojej matky, sa dosť zaoberám témou miznutia, smrti, plynutia. Zároveň sa venujem figurálnej maľbe dvojíc, muža a ženy ako akejsi jednotky, ktorá čelí už zmienenej entropii.

 

Akú rolu vo vašom živote, teda i v dielach a tvorbe, zohráva humor? Má irónia a humor v maľbe vôbec miesto?

Humor, alebo skôr zobrazenie absurdity, som použil v mnohých svojich obrazoch. Zdá sa mi, že niektoré vážne veci sa dnes dajú sprostredkovať práve prostredníctvom humornej nadsázky a treba povedať, že príklon k humoru, sarkazmu a irónii bol vlajkovou loďou mojej generácie…

 

Ako hodnotíte diela mladých slovenských umelcov, ktoré ste posudzovali ako člen poroty v súťaži Maľba – Cena Nadácie VÚB?

Páči sa mi, že v podloží obrazov mladých umelcov možno čítať ich osobný príbeh. I keď ho nie je na obrazoch explicitne vidno, človek ho tam akosi vycíti. Diela, ktoré sme mali možnosť vidieť a hodnotiť, neboli iba o forme. Sú garantované čímsi vnútorným.

 

 

Gabina Weissová

foto Martin Straka

 

Rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2019)