David Hockney – Trochu slušný, trochu drzý

 

Podľa čoho sa určuje veľkosť výtvarného umelca? David Hockney má veľmi silné argumenty. Ak podľa výšky vydraženého diela, potom drží rekord za najvyššie vydražený obraz žijúceho umelca: 90,3 miliónov dolárov. Ak podľa počtu výstav v najprestížnejších galériách a múzeách, potom niet na svete takých, čo by nehostili jeho diela. Ak podľa počtu divákov na výstavách, tak na jeho obrazy sa chodí ako na koncerty rockových hviezd. Áno, David Hockney je popri Pablovi Picassovi, Salvadorovi Dalím či Andym Warholovi najznámejším výtvarným umelcom 20. storočia. A jeho hviezdny status potvrdili aj umelcovi bezprostrední konkurenti.

 

V novembri roku 2011 tisícka žijúcich britských sochárov a maliarov zvolila Hockneyho za najvplyvnejšieho britského umelca všetkých čias. Až za ním nasledovali J. M. W. Turner, Grayson Perry, Lucian Freud či Francis Bacon. Jeho sláva nebola marketingovým produktom, bol slávny, už keď študoval na londýnskej Royal College of Art. Priťahoval ľudí svojím vzhľadom – nosil okuliare, v ktorých vyzeral ako sova a na blond odfarbené vlasy. Priam magnetizoval ľudí svojím predčasne rozvinutým talentom. Zdalo sa, že je zosobnením nového, odvážneho, na nič nehľadiaceho Londýna rušných šesťdesiatych rokov. Okrem Spojených štátov bola Veľká Británia jedinou krajinou, ktorá si vytvorila vlastnú autentickú pop-artovú scénu a len málo ľudí spochybňovalo názor, že David Hockney sa stal najosobitejším z pop-artových umelcov a tiež ústrednou postavou tohto hnutia v Británii. A ešte čosi, začiatkom 70. rokov ho na svoje legendárne polaroidy fotil Andy Warhol. A Andy fotil len ľudí, z ktorých sa stali, či mali stať hviezdy. A tak vznikla značka David Hockney. Značka, ktorá, podobne ako jeho obrazy, postupne získavala a stále získava na cene. A inak to nebude.

 

Hudba, alebo maľba?

David Hockney sa narodil 9. júla 1937 v Bradforde v grófstve West Yorkshire ako štvrté z piatich detí Laury a Kennetha Hockneyovcov. Podľa Davidových slov boli rodičia prívrženci radikálnejších prúdov robotníckej triedy, čo neváhali aj patrične prejaviť. Kenneth bol dôsledným odporcom vojenskej služby a romanticky si idealizoval stranu boľševikov v Rusku. „Chcel rovnú spravodlivosť pre všetkých,“ spomína David. „Aj keď bol zanietený radikál, nikdy nevstúpil do žiadnej strany. Mal láskavé srdce a chcel dať svojim deťom to najlepšie vzdelanie,“ pokračuje David a spod okuliarov s hrubým rámom mu preblesne v očiach žoviálna iskra. „Môj otec bol celkom šťastný človek. Posledných desať rokov takmer vôbec nepočul, a tak si mama mohla hovoriť, čo chcela – on si myslel a hovoril svoje.“ Svoju matku Lauru opísal ako ženu, ktorá ešte žila v duchu morálky viktoriánskych časov 19. storočia. „Čo si ju pamätám, nikdy vo svojom presvedčení neuhla. Bola striktná metodistka, ktorá sa toto cirkevné učenie snažila presadzovať aj vo výchove detí. Aj preto sa u nás doma nepil alkohol a nefajčilo, presadzovala sa vegetariánska strava. Uf, bola to výchova ako remeň, ale s odstupom času to hodnotím pozitívne. Veď sme mohli študovať to, čo sme chceli, a to nebola v tých časoch maličkosť a s prihliadnutím na náš sociálny status. Takže som mal šťastie hneď na začiatku.“

David od otca prebral antivojenské postoje a odmietanie autorít, od matky zasa trpezlivosť a dôslednosť. Výsledkom bola excentrická povaha, ktorá mala na háku, čo si o ňom ľudia myslia, vždy si robil to, čo ho bavilo. Na výberovej základnej škole napríklad kreslil Ježiša, z jeho obrázkov však zavládlo v učiteľskom zbore zdesenie. Kresby sa ani trochu nepodobali na všeobecne platné zobrazovacie dogmy Syna božieho. „No, bol som možno trochu drzý, ale inak som bol vcelku slušný chlapec,“ hovorí s typickým úškrnom. Nebavilo ho však len kreslenie, rovnako ho nadchýnala opera a keď prvýkrát videl predstavenie Pucciniho Bohémy, v jeho duši zavládla dilema: hudba, alebo maľba? Vyhrala maľba.

 

Na ceste k maľbe

Na Regional College of Art v Bradforde (stredná škola umenia) mohol rozvíjať svoj nesporný výtvarný talent. Úprimne povedané, na všeobecné predmety zvysoka kašľal, ale v kreslení napredoval míľovými krokmi. Vyhral niekoľko školských cien, kreslil úspešné komiksy do školských novín a jeho meno začalo pomaly presahovať Bradford. „Bol som v učebni od deviatej ráno do deviatej večer, ako za pásom vo fabrike,“ komentoval svoje stredoškolské „drily“. A v triede sa zoznámil s Normanom Stevensom, Davidom Oxtobym či Johnom Lokerom – čo meno, to pojem v britskej maľbe. V roku 1955 ako osemnásťročný zaznamenal svoj prvý komerčný úspech. Za obrázok Portrét môjho otca zinkasoval na regionálnom veľtrhu umenia v Leedsi 10 libier. Ako slušný syn sa šiel najprv opýtať otca, či si tento obnos môže nechať. Ten blahosklonne privolil a len lakonicky dodal: „Urob ďalší.“ V dvadsiatich ukončil školu v Bradforde a o dva roky neskôr (po náhradnej vojenskej službe) začal študovať maľbu na renomovanej Royal College of Art v Londýne.

 

Sme dvaja chlapci priľnutí na sebe

Áno, po ukončení strednej školy ho povolali do vojenskej národnej služby, ale ako pokračovateľ vyhranených postojov svojho otca neslúžil v armáde. Povinné dva roky strávil v zdravotníctve, konkrétne v nemocnici v Bradforde. A približne v tomto období si naplno uvedomil aj svoju odlišnú sexuálnu orientáciu. Vtedy sa totiž stretol s dielom Sergeja Ďagileva, ktorý vo svojom slávnom baletnom súbore pestoval kult mužského tela a neskrýval svoju homosexualitu. To pomohlo aj Davidovi odkryť svoje pravé vnútro. Treba si však uvedomiť, že na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia bola homosexualita v Spojenom kráľovstve nezákonná. David ako správny rebel na to šiel po svojom – cez umenie. Už na konci druhého ročníka na Royal College of Art namaľoval známy obraz We Two Boys Together Clinging (olej na kartóne, 1961, Sme dvaja chlapci priľnutí k sebe), ktorého názov vychádza z rovnomennej básne amerického spisovateľa Walta Whitmana. A čo je na obraze? Dve mužské figúry, ktoré si vymieňajú vášnivé objatie, bozkávajúc sa pred záchodovou stenou pokrytou graffiti. Hockney využil neškolený, ba až „detský“ rukopis, ktorým tak rád maľoval Francúz Jean Dubuffet. Podobne ako graffiti dodáva maľbe drsnosť a razanciu, ale zároveň zosmiešňuje identitu umelca falošnou anonymitou.

 

Zlaté šesťdesiate

Svoju orientáciu už neskrýval. Jeho životom prešlo viacero partnerov, tým najznámejším bol o desať rokov mladší výtvarník Peter Schlesinger – mal osemnásť, keď sa na kalifornskej univerzite stretol s Davidom, ktorý tam počas letnej školy prednášal. Spočiatku bol iba jeho múzou, neskôr aj intímnym partnerom. Ich vzťah trval päť rokov, počas ktorých žili spolu prevažne v Londýne, kde Schlesinger študoval na Slade School of Art. Stal sa aj objektom Hockneyho slávnych obrazov – ale o tom neskôr. Vráťme sa do Londýna, na Royal College of Art. Tá bola v čase Davidových štúdií konzervatívnou inštitúciou s nemennými pravidlami. A k nim patrilo, že súčasť diplomovky musí tvoriť aj teoretická práca. Lenže David, tento blonďatý rebel, chcel byť posudzovaný výlučne na základe svojho umenia, a nie dákych „teoretických blábolov“. A zdanlivo nemožné sa stalo skutočným. Na obraze Živá maľba na diplomovku z roku 1962 je namaľovaná nahá mužská postava, ktorá má cez lono bielu rúšku a k nej vedie nápis Life painting for a diploma. Postava má až kulturistickú muskulatúru, na jej hlavou dominuje nápis Physique ako odkaz na známy časopis Physique Pictorial Magazine, ktorý uverejňoval výlučne obrázky mužov so svalnatými postavami. „Veľkí umelci vždy tvorili akty, ktoré mali radi,“ hovorí David. „Renoir maľoval roztomilé bacuľaté ženy, lebo bol presvedčený, že sú skutočne nádherné a priťahovali ho aj sexuálne. Michelangelo zasa maľoval svalnatých mladých chlapcov, pričom každým pórom svojho tela cítil, že sú nádherní. Jednoducho, umelci maľovali to, čo ich priťahovalo. A tak som postupoval aj ja.“ A ako táto rebélia skončila? Hockney získal za diplomovku zlatú medailu a pred sebou mal skvostnú kariéru.

K jeho spolužiakom patril aj Derek Boshier, Peter Phillips, Allen Jones, Patrick Caulfield, R. B. Kitaj či Peter Blake, s ktorými vytvorili silnú generáciu novej vlny. Tá do encyklopédií vošla pod názvom britský pop-art, či lepšie povedané, jeho druhá vlna, ktorá sa sformovala na výstave Young Contemporaries (Mladí súčasníci).

V roku 1961 sa David vydal na svoju prvú cestu do New Yorku, na ktorej mal osobných sprievodcov. Jeden z jeho amerických priateľov Mark Berger mu ukazoval mestské galérie a múzeá, zatiaľ čo s iným objavoval gay bary. Aby mal prostriedky na svoje výjazdy, predal zopár svojich plátien. Pobyt v New Yorku však nebol pre neho len „veľkým tripom“. Poberal štipendium na Pratt Institute, v rámci ktorého maľoval a kreslil. V New Yorku sa stretol aj s Warholom, s ktorým sa veľmi rýchlo naladili na spoločnú vlnovú dĺžku. Ani jeden neskrýval obdiv k tomu druhému.

 

David a Andy

„S Andym som sa prvýkrát stretol v roku 1963, keď vo svojej Factory tvoril precízne repliky Brillo Boxes, obalu na mydlá ako predmetu každodenného konzumu,“ spomína Hockney na Warhola vo video rozhovore pre kanál Xtra. „Andyho ste nemohli dobre spoznať – nikdy sa totiž pred vami úplne neodhalil. Bol to tichý človek, občas mi pripadal ako ľudský druh, ktorý je svojou plachosťou určený na vyhynutie. Zároveň však stál na čele obrovského umeleckého hnutia a bol to veľmi citlivý, premýšľajúci umelec, ktorý dokázal viesť ľudí. Vždy bol inšpirujúci. Robil mi portréty a ja som robil jeho. Mal som ho rád, bol to skutočne úžasný umelec… Myslím, že s Andym skončila jedna veľká epocha, odišiel ozajstný bohém.“

Warhol ho fotografoval viackrát – tie najznámejšie fotky pochádzajú z rokov 1972 – 1974, pričom ich ako prvý uverejnil magazín Interview. Boli to fotografie na Polaroide, obľúbenom Warholovom médiu zo záveru jeho tvorivej dráhy. Zobrazujú Hockneyho ako muža s blond vlasmi, ktoré Andyho silno priťahovali. Veď sám nosil parochňu so strieborným nádychom. David si nafarbil vlasy ešte v 60. rokoch, keď ho inšpirovala reklama na farbu na vlasy Clairol so sloganom „Všetci raz budú blond.“ Warhol zachytáva Davida v košeli zapnutej až po krk, s ležérne uviazanou pestrofarebnou kravatou. Na košeli má sveter a na očiach ikonické okrúhle okuliare s hrubým rámom. David sa koketne pozerá do objektívu, pričom malíček si na fotografii jemne drží na perách, na ďalších si zasa päsťou podopiera tvár alebo sa rukou zvodne pohládza na vlasoch. Na tej z roku 1972 je Davidov výraz menej hraný. Má oblečené modré sako, bielu košeľu s červenou kravatou, pozerá sa mimo objektív fotoaparátu a úprimne sa na čomsi smeje. Rovnako existujú Andyho kresby, na ktorých mu pózuje David a Davidove kresby s Andyho tvárou… Hockney a Warhol, to bola vzájomná spriaznenosť, veľmi blízky životný pocit géniov, ktorí ovplyvnili svet umenia ako máloktorí z ich súčasníkov.

 

Zrod najdrahšieho obrazu

David svoju maliarsku a životnú kariéru nerozbiehal len doma v Británii, ale aj v Kalifornii. Hneď po úspešnej prvej individuálnej výstave sa v januári 1964 presťahoval do Los Angeles. V meste anjelov viackrát menil adresy: Hollywood Hills, Malibu, West Hollywood… Spojené štáty, a najmä Los Angeles, ho fascinovali. Mesto si vybral pre niekoľko dôvodov. Prvým bola blízkosť továrne na sny, Hollywoodu. Ďalším prítomnosť skvelej modernistickej budovy Case Study House #21 od architekta Pierra Koeniga, kde mal svoju prvú rezidenciu. Táto budova z roku 1959 s oceľovým skeletom, jeden z historických a kultúrnych monumentov Los Angeles, sa stala objektom jeho obrazov z „prvého kalifornského obdobia“. Tretí magnet predstavoval magazín Physique Pictorial, ktorý vychádzal v L.A. David ako otvorený gay bol jeho veľkým fanúšikom. „Inštinktívne som vedel, že sa mi tu bude páčiť,“ vyznal sa zo svojich prvých pocitov z L.A.. „Keď sme leteli ponad predmestie San Bernardino a ja som uvidel všetky tie kúpaliská, bazény, palmy, domy a celé to slnkom zaliate prostredie, bol som nadšený ako pri žiadnom inom meste.“

Prvý zo svojich „bazénových“ obrazov namaľoval v roku 1964. Ikonický A Bigger Splash vznikol o tri roky neskôr a dnes ho možno vidieť v londýnskej Tate Gallery, avšak ten najslávnejší, Portraits of an Artist (Pool with Two Figures), Portrét umelca (Bazén s dvomi postavami) David dokončil v máji 1972. Obraz maľovaný akrylovými farbami na plátne s rozmermi 2,1 x 3 metre zobrazuje dve mužské postavy: prvá pláva pod vodou a o chvíľu sa dotkne okraja bazéna, druhá znázorňuje oblečeného muža (Davidovho milenca Petra Schlesingera), ktorý sa mierne nakláňa ponad okraj bazéna a pozorne sleduje plavca. Obraz však dostal tú správnu výtvarnú šťavu až na juhu Francúzska. Je namaľovaný v typickom Hockneyho štýle: zjednodušené a sploštené popredie, pozadie má perspektívny výhľad na kopce pokryté stromami.

A čo s tým má spoločné juh Francúzska? David začal na obraze pracovať už v roku 1971, ale stále nebol spokojný s jeho kompozíciou, a tak sa rozhodol, že ho nechá trochu uležať. Vrátil sa k nemu až začiatkom nasledujúceho roka, pracoval 14 až 15 hodín denne. Stále to však nebolo ono. V apríli 1972 sa preto vybral na Azúrové pobrežie, aby si lepšie vizualizoval obidve postavy. Na niekoľko dní sa usadil vo vile filmového režiséra Tonyho Richardsona neďaleko Saint-Tropez. Hockneyho asistent Mo McDermott pri rekonštrukcii kompozície pózoval ako oblečený muž, mladý fotograf John St. Clair zasa predstavoval plavca. Hockney urobil z týchto postáv stovky fotografií v rôznych prostrediach, z ktorých vyberal tie najideálnejšie. V londýnskom ateliéri ich potom dal dokopy s fotografiou Petra Schlesingera v ružovom saku, ktorú urobil v Kensingtonských záhradách. Nasledovali intenzívne dokončovacie práce, dokonca plátno vraj lakoval iba noc predtým, ako ho poslal na svoju výstavu malieb a kresieb v newyorskej André Emmerich Gallery.

 

 

Ľudovít Petránsky

foto SITA

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2019)