Denisa Buranová – Musí ma zaujať príbeh

 

Opustená záhrada vo vinohradoch nad mestom. Chatka, v ktorej sa začína hra na ideálnu rodinu. Dve malé bábätká a dve školopovinné deti, ktoré sa o tie bábätká starajú. Dávajú im teplo, lásku a objatie, dávajú im všetko, po čom v skutočných životoch volajú ich zranené detské dušičky. Dokedy táto hra na rodinu vydrží? Dokedy sa loď udrží na hladine, kým ju vlny strhnú nabok a ona sa potopí? O filme Piata loď (a nielen o ňom) sme sa porozprávali s talentovanou kameramankou Denisou Buranovou.

 

 

V dievčenskom veku ste sa rozhodovali, či sa budete venovať fotografii, alebo radšej kamere. Vizuálne videnie sveta vám bolo podľa všetkého veľmi blízke…

Na škole fotografie to bola spočiatku skôr náhoda, alebo väčšmi hra. Ako študenti sme postupne hľadali cestu k tomu, ako tvoriť a navyše tak, aby nás to bavilo. Ako dievča som netušila, čo by som vlastne chcela, no keďže môj brat veľmi inklinoval k fotografii a kamere, ba aj môj dedko sa voľakedy napriek celkom obyčajným povolaniam roľníka a elektrikára venoval foteniu, začala som to skúšať rovnako ako oni a našla som vo fotografovaní vášeň. Do čoho sa pustím, to nakoniec potrebujem prebádať poriadne, študovala som teda fotku celé štyri roky a potom prišiel čas vyskúšať zasa niečo iné.

 

 

A tak prišlo na rad štúdium na filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Splnila škola vaše očakávania?

Najskôr som netušila, čo presne ma čaká, do akej vody vlastne vstupujem, ale mám skvelých rodičov, a tí mňa i súrodencov podporujú vo všetkom, do čoho sa pustíme. Dnes fotografiu študuje aj mladšia sestra, dokonca by bola rada režisérkou, ale, priznávam, trošku ju pri tom varujem. Nie preto, že by to nebolo krásne povolanie, ale preto, že ak chce byť človek v tejto oblasti úspešný, čakajú ho náročné podmienky na tvorbu. Za všetkým sa snažím hľadať nejaký zmysel a rovnaké to bolo aj na vysokej škole. Že musím chytiť foťák alebo kameru a nepustiť ju z rúk. A venovať sa samoštúdiu, čo, samozrejme, platí aj po škole a aj po nástupe do praxe. Technika je totiž neustále v pohybe a treba byť v obraze, vedieť, čo je nové, aké má človek prostriedky na svoju prácu a čo inovatívne môže použiť.

 

Dosť často sa hovorí, že svet za kamerou stále patrí viac mužom, ako ženám…

Je to reálny fakt. Žien kameramaniek je menej, snažím sa však nerozlišovať ľudí podľa toho, či ide o mužov, alebo o ženy. Zaujíma ma dobre odvedená práca a nadšenie pre projekt. Nesnažím sa vnímať ani odsudzovať ľudí na základe pohlavia, aj keď mi je jasné, že to tu v istých nuansách určite existuje a bude existovať. Mám však asi šťastie na ľudí, spolupracovať s príjemnými kolegami je pre mňa to najdôležitejšie a jediná poznámka na túto tému bola o tom, ako je možné, že baba ako ja môže udržať takú ťažkú kameru. Povedal mi to ktosi ešte na začiatku štúdia a vtedy ma to nakoplo, aby som dokázala, že to ide…

 

Hoci modernizácia kamerovej techniky má za následok zmenšovanie jej rozmerov, asi nenosíte na pleciach malú váhu…

Voľakedy sa kameramani ťahali s dvadsaťkilovými kamerami, dnes je už možné nakrúcať technikou, ktorá je ľahšia a oveľa skladnejšia. Aj filmové superkamery sa dajú upraviť tak, že sú menšie a majú nižšiu váhu, reálne však vždy nosíme okolo osem – desať kíl techniky. Nie je však podstatné, či kameru ovláda žena, alebo muž, poznám aj zahraničných kameramanov útlejších odo mňa a sú veľmi úspešní. Samozrejme, práve preto je dôležité udržiavať sa v zdravej fyzickej aj psychickej kondícii. Aby som vydržala a vládala pracovať počas celého kolotoča nakrúcania, musím popri práci cvičiť a aktívne sa starať aj o psychohygienu.

 

Filmári teda nežijú bohémskym životom?

To je veľmi častá, ale mylná predstava (smiech). Nežijeme bohémsky, po skončení nakrúcania máme o čosi viac šedivých vlasov a naša práca je niekedy veľmi stresujúca. Ako všade, kde treba odviesť dobrú robotu. Len si predstavte, že máme dvanásťhodinový deň plný nakrúcania, že občas prídu nadčasy, že sa nik nepýta, či vládzeme… Vtedy nás pri živote drží práve to nadšenie z projektu. Za vznikom každého filmu je mnoho krásnych, ale i ťažkých momentov, je tam množstvo ľudí a každý by mal presne vedieť, aká je jeho úloha na pľaci. Nesmie zlyhávať komunikácia a ja musím byť navyše stále poruke režisérovi aj produkčnej stránke filmu, lebo kedykoľvek môže nastať situácia, ktoré treba zo sekundy na sekundu promptne riešiť.

 

Viete si na pľaci dupnúť alebo zvýšiť hlas, aby všetko klapalo?

Nepôsobím tak, lebo v súkromí som veľmi mierna a nenápadná. Ale v práci dokážem byť rázna a keď sa hnevám, rýchlo hľadám správne slová a viem aj zakričať. Deje sa to však len vtedy, keď si ľudia neplnia svoje povinnosti a našu prácu niečo zbytočne zdržuje alebo komplikuje.

 

Čo je pre vás najdôležitejšie, kým kývnete na ponúknutý filmový projekt a stanete sa jeho súčasťou? 

Zatiaľ som spolupracovala len na dvoch celovečerných hraných filmoch, avšak v prvom rade musím vidieť scenár, vždy ma totiž zaujíma príbeh. Dôležitá je aj kreatívna chémia s režisérmi. Musím vedieť, či k sebe budeme vedieť nájsť cestu aj v horších chvíľach, či sa budeme vedieť porozprávať a podržať, keď sa prestane dariť. Je takmer isté, že sa to počas vzniku filmu stane, vždy prídu okamihy, kedy sa prejaví stres, napätie, rozdielnosti pováh a únava – vtedy pre nás začína akási psychologická hra, ktorej cieľom je udržať sa. Keď potom nakrúcanie skončí, neraz hlavné zložky štábu doslova padnú do postele a týždeň z nej nevylezú, nedvíhajú telefóny a neozývajú sa – po všetkej tej námahe potrebujú poriadne zregenerovať.

 

Venujete sa aj dokumentárnym filmom a komerčným projektom. Je to pre kameramanku rovnaká výzva ako celovečerný film?

Som šťastná, keď ma zavolajú nakrúcať nejakú reklamu, pretože viem, že to bude opäť veľmi kreatívne a zasa niečo nové. Všetko, čo robím, ma stále posúva dopredu, myslím, že sa budem v oblasti filmu vzdelávať do konca života, a tak sa snažím nedeliť žiadne projekty na menej alebo viac hodnotné. Presedlanie z rázneho štýlu hraného filmu (kde musí byť všetko tip top pripravené) na dokument (kde má kameraman voľnejšie ruky a kde je aj priestor na improvizáciu či neopakovateľné momenty, ktoré sa nedajú nakrútiť ešte raz) býva veľmi inšpiratívne.

 

Keď vás oslovila režisérka Iveta Grófová so scenárom k filmu Piata loď na motívy rovnomennej knihy Moniky Kompaníkovej, ako dlho vám trvalo rozhodovanie, či do toho pôjdete?

Iveta ma oslovila už predtým na jeden zaujímavý celovečerný dokument, čo bol z jej strany test, či sa osvedčím (smiech). Dnes to priznáva, ale vtedy som to netušila. Vyhovovalo nám to však obojstranne, aj pre mňa bolo dobré zistiť, ako sa s Ivetou pracuje. Scenár ma zaujal, veľmi ma oslovila i Monikina kniha plná vizuálnych motívov. Bola som užasnutá, že mojím filmovým debutom môže byť taký krásny príbeh. Monika stála aj pri korekciách scenáru a keď raz prišla na pľac – do chatky, v ktorej mali žiť deti – povedala tie najkrajšie slová: To je neuveriteľné, vyzerá to tu celkom, akoby som bola vo svojej hlave!

 

Ako vyzerá vaša príprava na takýto celovečerný film?

Mohlo by sa zdať, že stačí zobrať do rúk kameru a zapnúť ju, je to však oveľa zložitejšie. Pri Piatej lodi sme napríklad všetky lokácie hľadali spoločne s Ivetou a keďže som sa práve v tom čase presťahovala k račianskym vinohradom, našla som množstvo krásnych miest počas ranného behu. Prípravy trvali tri roky, chystali sme si všetky vizuálne podklady, kreslili sme, hľadali na internete inšpiráciu, napríklad Pinterest je pre takéto účely veľmi dobrou pomôckou. Na konkrétnych miestach sme potom hľadali zaujímavé svetlo a predstavovali si scény z filmu, hľadali sme interiéry a cesty, ako film vlastne chceme robiť. Plus, samozrejme, treba následne všetky scény technicky pripraviť aj s podkladmi pre ostatných, aby boli všetci pripravení na výrobu filmu.

 

Má kameraman posledné slovo, ak ide o pekné miesto na filmovanie?

Sme v tom spoločne s režisérmi, ako kameramanka však musím svoje presvedčenie podložiť nejakými vizuálnymi referenciami, aby režiséri mali jasnú predstavu, ako vidím scény z vizuálneho hľadiska. Piata loď si však vyžadovala aj veľmi veľa scénografickej práce a spolupráce s architektom, napríklad pri výrobe a stavbe chatky. Vybrané lokácie a miesta ovplyvňujú aj stavby, ktoré v priestore majú byť. Aj preto je práca architektov v hraných filmoch veľmi dôležitá a tiež hrá významnú rolu ešte predtým, ako sa film vôbec začne nakrúcať.

 

Do filmu ste obsadili deti, navyše nehercov…

Iveta Grófová si svojich nehercov vybrala veľmi dobre, ja som bola pri kamerových skúškach, kde sme zisťovali, ako deti pôsobia na obraze. Iveta má inštinkt pre ľudí, ktorých si k sebe hľadá, navyše, je to jej parketa, aby detskú pozornosť a koncentráciu udržala bdelé. Presne vedela, čo má povedať a kedy. Pre postavu Kristiána sme mali už dva roky vopred vybratého chlapčeka Matúška, dokonca nám za ten čas, kým sa začalo s nakrúcaním, trochu podrástol, čo bola škoda, ale úlohu zvládol skvele. No a Vanessku, ktorá hrala dievčatko Jarku, sme našli na poslednú chvíľu. Bola to dobrá voľba, pretože na kameru hrala tak presvedčivo, akoby všetko naozaj zažila. Má obrovský talent. Pokiaľ šlo o bábätká – vo veku, keď ešte nerozprávajú, veľa záleží od rodičov. A tí naši mali super prístup. Problém nastal iba vtedy, keď nemali detičky náladu, potrebovali si pospať alebo boli hladné. Vtedy sme sa všetci prispôsobovali ich biorytmu.

 

 

Gabina Weissová

foto Jozef Barinka

 

Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2018)