Diana Fabiánová – Láskopriadka

 

Preslávila sa svojím prvým celovečerným filmom Moon Inside You (Mesiac v tebe), v ktorom odtabuizovala ženskú menštruáciu. Film nakrúcala ešte v Španielsku, kde na barcelonskej Escola Superior de Cinema i Audiovisuals de Catalunya študovala dokumentárnu réžiu. S filmom precestovala kus sveta, uviedli ho a ocenili viaceré zahraničné filmové festivaly. V súčasnosti sa však o nej hovorí skôr v súvislosti s projektom LáskaTu (s podtitulom My vás zaľúbime), ktorý vymyslela ako jednorazovú žúrku pre svojich nezadaných kamarátov a dnes je z neho profi zoznamka fungujúca na báze živých stretnutí, lebo ako hovorí jej zakladateľka: „priamy kontakt z očí do oči a vôňa človečiny z nosa do nosa sa nedá nahradiť žiadnou virtuálnou realitou.“ Popritom šťastne vydatá mama dvoch malých chlapcov nakrúca autorský dokument o nevere, tomto hrobárovi lásky (ale aj hrobárovi sa dá utiecť z lopaty, nie?) a pripravuje tiež časozberný dokument o projekte školského vzdelávania v Španielsku, ktorý má ambíciu z detí vychovať dobré a šťastné bytosti.   

 

 

  1. Dohadzovačka, kupliarka, kšeftárka so vzťahmi… Všetky tieto pomenovania znejú tak trochu pejoratívne. Berú Slováci zoznamku ešte stále ako čosi pikantné, až neslušné?

Stále bojujeme so stereotypmi. Hanbíme sa priznať, že sme sa s niekým spoznali cez zoznamku. Už fakt, že na takúto akciu ideme, sa mnohým zdá problematický. Zoznamka je pritom oveľa efektívnejší spôsob, než brázdiť ulice v nádeji, že sa to stane „samo“. Keď nás aj niekto očarí, zväčša nemáme odvahu pohotovo spraviť prvý krok. Čarovný objekt zmizne z obzoru a my ostávame  frustrovaní. U nás na akcii je aspoň jasné, že ak vás tam niekto zaujme, máte zelenú prihovoriť sa mu/jej, porozprávať sa, zoznámiť. Nik vás škaredo neodmietne. A s tými názvami – áno, chýba pekné slovenské pomenovanie… My sme ulietali a hľadali. Dokonca sme vypísali súťaž. Boli návrhy ako párovačka, láskopriadka, vzťahová spojovateľka, spojka, vzťahoviazačka, no každé znie trošku pritiahnuté za vlasy. Hľadáme ďalej.

 

  1. Čo býva dôležitejšie pri „spriadaní rôznych párovačiek“? Byť vrcholová manažérka, alebo skôr bútľavá vŕba?

Vždy som mala bližšie k bútľavej vŕbe. Aj preto sa venujem dokumentaristike. Zaujímajú ma ľudia, ich príbehy, osudy. Často je to i o psychológii. Jednu  vyštudovanú máme aj v tíme, volá sa Erika Cisariková. Erika sa venuje tým, ktorí si najprv musia vyriešiť sebe škodiace vzorce správania, aby si následne dokázali nájsť uvedomelého partnera. No aj pre manažovanie je dôležitá empatia a schopnosť rozumieť ľudským povahám. Mojím manažérskym mínusom je, že neviem hospodáriť s peniazmi. Neviem si ich vypýtať ani udržať. Keď ich mám, tak ich veľmi nemanažérsky miniem. Žiaľ, môj muž je podobného razenia. Sme dvaja cvrčkovia, ktorí nemyslia na ťažké zajtrajšky, tešia sa zo slnečného dneška. Ani plánovať neviem, z administratívnej časti práce mám vyrážky a navyše som ťažký prokrastinátor. Výkonná manažérka zo mňa nebude.

 

  1. Veria ľudia v lásku na celý život?

Momentálne čelíme trendu tzv. tekutej lásky, prechádzaniu zo vzťahu do vzťahu podľa toho, ako nám to vyhovuje, aby sme mohli nepretržite zažívať motýle v bruchu. To si však vyberá svoju daň – bez skutočného otvorenia sa nedosiahneme hlbšiu intimitu. Skôr či neskôr dochádza k rozčarovaniu, prázdnote. Túžba po nájdení spriaznenej duše, po naplnení a súznení s ďalšou ľudskou bytosťou je stará ako ľudstvo samo. Aj keď na to na chvíľu zabudneme alebo sa snažíme presvedčiť samých seba, že také niečo nepotrebujeme, v istom momente nás to dobehne. Aj my chceme, aby nás partner akceptoval takých, akí sme, s chybami. No bez toho, aby sme spravili to isté a tolerovali iných rovnakým metrom, sa to nedá. To však znamená nezľaknúť sa prekážok a ťažkostí, dokázať robiť kompromisy na oboch stranách.

 

  1. Ľudia, čo žijú sami, to väčšinou ospravedlňujú zaneprázdnenosťou, budovaním kariéry, workoholizmom. Platí to rovnako pre mužov i ženy?

Toto je veľmi rozmanité a nanajvýš individuálne. Môže to byť skutočná potreba vybudovať si najprv kariéru, zázemie, bez rozptyľovania sa citovými záležitosťami. Môže to byť zlomené srdce, ktoré sa bojí opäť zaľúbiť a riskovať tak ďalšiu bolesť. Môže to byť aj skrytá obava, že ak sa „dám všanc“ a ukážem, že som pripravený/á na vzťah, nikto zaujímavý nedá najavo svoje sympatie. Veľa ľudí by aj vzťah prijalo, len akosi nie je s kým. Ani nevedno, kde ho/ju hľadať. A tak sa radšej sústredia na prácu, koníčky, cestovanie…

 

  1. Muž by mal vo vzťahu zarábať viac a uživiť rodinu. A žena by mala muža obdivovať a vzhliadať k nemu. Platí toto ešte?

Možno to u niekoho ešte platí, u nás doma rozhodne nie (smiech). S mužom sa zdravo obdivujeme navzájom. Aj zarábame na striedačku. Na to, aby som k mužovi cítila obdiv, nepotrebujem od neho dostať tučný šek. Obdivujem ho kvôli iným veciam. Pre to, aký je partner, otec, milenec, človek. Peniaze tu nehrajú rolu. Jedine ak takú, že som rada, že nemá komplex z toho, ak ja zarobím viac, než on. Je jedno, kto peniaze do domácnosti donesie, ak máme pekný vzťah a dokážeme si ich užiť spolu.

 

  1. Kampaň MeToo – určite k nej máte čo povedať. Ste na strane amerických, alebo francúzskych hovorkýň obetí mužských násilností?

Sexuálne násilie sa deje. Je príliš časté. Ničí životy dievčatám a ženám. Nevhodné sexistické poznámky či nevydarené komplimenty sú celkom iná záležitosť. Tie som nikdy špeciálne neriešila, hoci som ich zažila neúrekom. No zamieňať tieto dve veci a zľahčovať tak skutočné násilie aj s traumami, ktoré v sebe nesie, považujem za kruté voči obetiam a škodlivé pre celú spoločnosť. Sklamalo ma, že u nás sa neozval prakticky nikto. Socializmus, komunizmus, totalitné režimy, kde má istá skupina ľudí neobmedzenú moc, nahrávajú zneužívaniu. Hoci sa režim zmenil, zmena myslenia si vyžaduje dlhší čas. Ututlávanie to celé len predlžuje.

 

  1. Ako musí vyzerať muž, aby ste sa za ním otočili na ulici?

Musí sa usmievať. Ak má muž na tvári milý či veselý úsmev, taký príjemne sebavedomý, to upúta moju pozornosť. Možno i preto, že usmievavých mužov stretávam na ulici žalostne málo. Aj na mojom mužovi ma zaujalo, že sa veľa usmieval a smial. Doteraz si pamätám jeho veselosť a to, ako na mňa zapôsobila. A pôsobí stále.

 

  1. Psychológovia hovoria, že internet učí ľudí zbabelosti. A týka sa to aj našich vzťahov…

Ľudia si radi zľahčujú všetko, čo sa zľahčiť dá. Citové veci sú obzvlášť náročné, a preto mnohí volia vyznanie lásky no i ukončenie vzťahu cez telefón, sms či mail. Je to jednoduchšie, no zradnejšie. Reč tela je najdôležitejším faktorom, z ktorého odčítavame skutočný význam slov. Ak sa celý dôležitý oznam zredukuje len na písané slovo, často dochádza k mylnej interpretácii a zbytočným nedorozumeniam. Okrem toho každý človek si zaslúži, aby mu boli zásadné veci komunikované do očí. Priamym rozhovorom si aj trénujeme svoju komunikačnú zručnosť, cítime silnejšiu empatiu, ak máme daného človeka pred nami. Vážime viac slová, vnímame, aký dopad majú na danú osobu… To sa nedá nahradiť displejom telefónu.

 

  1. Ako by ste charakterizovali Slovákov, najmä čo sa citov týka?

Sme dosť introvertný národ. Skrývame svoje city aj náklonnosť k ľuďom, ktorí nás očaria. Bojíme sa spraviť prvý krok. Strach z odmietnutia je veľmi výrazný. Z mojej „kupliarskej“ skúsenosti sú momentálne ženy akčnejšie, než muži. Dávajú sa viac všanc. Možno i vďaka emancipácii sú muži trochu zmätení, nevedia, čo sa od nich očakáva. Či je vhodné, aby sa prihovorili, či to nebude brané ako obťažovanie. Na druhej strane, ženy stále túžia, aby to bol muž, kto dá prvý jasne najavo, že má záujem. Berieme sa príliš vážne. Analyzujeme, ako naše správanie vyhodnotí druhá strana. Pre istotu potom radšej nespravíme nič. Humor, nadhľad, spontánnosť a väčšia odviazanosť by prvý kontakt výrazne uľahčili a našu psychiku príjemne odľahčili.
 

  1. Kultúrny poklad národa – máme také osobnosti, čo ho tvoria?

Je dôležité mať morálne autority, ktoré môžu byť vzormi hlavne pre mladých ľudí. Nemali by to byť len športovci, ale aj umelci, ľudia, ktorí vytvárajú hodnoty, diela, humanisti, filozofi, ktorí prostredníctvom svojej tvorby vzdelávajú, ľudia, ktorí svojím životom dávajú ostatným pozitívny príklad. Sú to aj študenti, ktorí sa zmobilizovali a pomáhajú svojej krajine v kríze. Sú to biele vrany, ktoré sa vzopreli korupcii. Každý človek, ktorý koná dobro a je morálne silný, je svojím spôsobom poklad národa. Je dôležité o takýchto ľuďoch vedieť, vyzdvihnúť ich, ukázať, že tadeto vedie cesta hodná nasledovania. Cez čestnosť, slušnosť, odvahu vzdorovať neprávu či amorálnosti.

 

 

 

Simonetta Zalová

foto Waldemar Švábenský

 

 Druhú desiatku odpovedí si prečítate v májovom čísle MIAU (2018)