Dieťa Lebensborn Ingrid van Oelhafen

 

Predtým, ako v roku 1941 Hitler ovládol západný Balkán, na jeho území sa rozkladalo Juhoslovanské kráľovstvo. Sprvu sa zdalo, že kráľovská rodina prijme svoj osud a bude s Nemcami spolupracovať. Potom sa však srbskej armáde podaril vojenský prevrat, čo rozzúrilo Hitlera do tej miery, že vydal rozkaz „zničiť Juhosláviu vojensky i ako štát“.

 

 

Ako to zvykli robiť na všetkých dobytých územiach, nacisti pochytali intelektuálnu špičku krajiny, mnohých jej predstaviteľov odlifrovali do pracovných táborov, v horšom prípade zavraždili. Odhaduje sa, že takto zomrelo asi 65.000 ľudí. Juhoslovania sa však nedali, na mnohých miestach operovali partizánske jednotky, ktorým velil komunista Josip Broz Tito. Zvádzali boje s Nemcami, vyhadzovali do luftu cesty a mosty, ale platili za to krvavú daň: nacisti prepadávali dediny a zatýkali nielen partizánov, ale aj (často nevinných) rodinných príslušníkov, vlastne kohokoľvek, kto sa podľa ich názoru spolčil s „banditmi“. Mužom vymerali krátku cestu k najbližšiemu múru a tam ich zastrelili, ženy putovali do koncentrákov. A deti?

 

Prológ   

Tretí august 1942, mesto Cilli v dnešnom Slovinsku. V letnom sparne sa na dvore miestnej školy zhrčili stovky rodín so svojimi deťmi, dokopy sa ich dalo narátať vyše tisíc. Rozkaz od nemeckých okupantov znel: priviesť deti na „lekárske testy“. Rodina sklára Johanna Matka prišla z neďalekej dedinky Sauerbrunn. Johann mal brata, partizána Ignáca Matka, ktorého Nemci zastrelili niekoľko týždňov predtým. On sám bol sedem mesiacov v koncentračnom tábore Mauthausen, ale podarilo sa mu vrátiť domov k žene a trom deťom: Tanji, Ľudovítovi a Erike. Erika bola najmladšia, mala len deväť mesiacov. Lekárske testy, ako ich Nemci označovali, nerobili žiadni lekári, ale vojaci. Žiadne počúvanie pulzu, tyčinka do hrdla či meranie teploty, namiesto toho nemeckí oficieri deti všelijako premeriavali a čosi usilovne čarbali do vopred nalinajkovaných tabuliek. Keď sa prehliadka konečne skončila, 430 upotených, hladných a vystrašených detí vo veku od bábätiek po dvanásť rokov natlačili do vagónov a odviezli bohvie kam. Ich rodičom zostali len oči pre plač…

 

Hodina nula

Ingrid von Oelhafen mala tri a pol roka, keď sa vojna skončila. Veľký nemecký sen o Tretej ríši, ktorá ovládne svet, skrachoval a v jeho troskách našlo smrť 60 miliónov ľudí. Hitler spáchal samovraždu a svoju krajinu nechal napospas tomu najčernejšiemu osudu: Nemecko malo zmiznúť z mapy sveta. „Pre našu situáciu v roku 1945,“ píše Ingrid, „sa vžil nový výraz: Die Stunde Null“. V Európe vtedy nejestvovala väčšia hanba ako byť Nemcom… Malá Ingrid však nič z toho nechápala, nevidela krajinu zničenú vojnou, ktorá po bombardovaní vyzerala ako mesačná pustatina. Impozantné ríšske budovy, kostoly, v ktorých sa hrali Bachove fúgy, divadlá, kam sa chodilo na Schillerove hry, knižnice, ktoré opatrovali Goetheho diela, to všetko ľahlo popolom. V mestách sa do výšky budov hromadili sutiny, v ktorých sa prehrabávali ľudia bez strechy nad hlavou, ženy žobrali po uliciach, deti plakali od zimy a hladu. Z Nemecka sa stala krajina „ruín, hanby a hladu“. Deväť týždňov po kapitulácii sa v Postupime konala konferencia víťazných mocností, a tie si nemeckú ríšu rozdelili na štyri zóny: britskú, americkú, francúzsku a sovietsku.

Ingrid aj s matkou, babičkou a mladším bratom Dietmarom žila v malej dedinke Bandekow na severe Nemecka. Ich veľký, drevom obložený dom stál na okraji lesa, priľahlý statok pomohol ženám prežiť vojnu v relatívnom dostatku. Mama Gisela pochádzala z bohatej privilegovanej rodiny lodiarskeho magnáta z Hamburgu, bola mladá a krásna, ale nie šťastne vydatá za muža o tridsať rokov staršieho. Na sklonku vojny už s manželom nežila a Ingrid otca vídavala len zriedka, usadil sa totiž v Bavorsku, ktorý pripadol Američanom, pričom Bandekow patril do sovietskej okupačnej zóny.

Takzvanú očistu nemeckého národa Sovieti zahájili hromadným zatýkaním, vraždami bez súdu, stačilo na človeka ukázať prstom, že bol alebo pomáhal nacistom a skončil s guľkou v hlave, prípadne ho odvliekli do lágra. Povojnová odplata Sovietov bola rovnako brutálna ako zaobchádzanie Nemcov s porobenými národmi počas vojny. Na krutú pomstu ruských vojakov doplácali najmä nemecké ženy. Ingrid píše, že „znásilnenie bolo v sovietskom sektore také časté… že pre ženy a dievčatá v ktoromkoľvek veku… nebolo otázkou, či sa stali jeho obeťou, ale koľkokrát…“. Hoci najskôr sa dalo pomerne ľahko prechádzať z jedného sektora do druhého, postupne sa sovietska zóna stávala čoraz nepreniknuteľnejšou. No ešte chvíľu potrvá, kým ostnaté drôty vymedzia tú časť bývalého Nemecka, ktoré celkom ovládne komunistický režim, Berlín rozdelí na dva svety múr dlhý 165 km, hranice sa nepriedušne uzavrú a tých, ktorí sa pokúsia utiecť „na západ“, budú hliadkujúci vojaci strieľať… Gisela sa rozhodla na poslednú chvíľu. Bola to nebezpečná cesta, s dvomi malými deťmi cestovala najprv na povoze ťahanom koňom, potom v aute, nakoniec vlakom nabitým na prasknutie, až sa dostala na hranice s britskou zónou, ktoré tvorila plytká rieka. Ingrid si neskôr predstavovala matku, ako sa s deťmi zakvačenými do jej sukne brodí vo vode, Gisela musela zomierať od strachu, aby sa deti nerozplakali a aby ich nezačuli ruskí pohraničníci. Matka nikdy o úteku pred železnou oponou nerozprávala a aj keď si písala denník, túto udalosť opísala stroho a nadmieru úsečne: „Ingrid je veľmi statočná a namáhavý pochod zvládla bez rečí.“ Gisela mala namierené do rodičovského domu v Hamburgu. Podarilo sa jej tam pricestovať, živá a zdravá, ale bez detí. Situáciu opäť vysvetľuje jediná stručná veta v jej zápisníku zo 4. júla 1947: „Do detského domova Locumi.“

 

Drahá mamička, zober ma domov!

Aká bola Gisela matka? Rezervovaná, chladná a odťažitá. Nikdy neprejavila city – maznanie v posteli, pusinkovanie na dobrú noc, voňavú maminu náruč, nič z toho Ingrid nepoznala. Ale aj tak jej bolo za mamou veľmi smutno! Mala päť a pol roka, keď sa aj s mladším bratom ocitla v domove pre nechcené deti. Pamätá si na permanentnú zimu, útulok, ktorý spravovali mníšky, sa nachádzal na ostrove v Severnom mori, kde ustavične dul silný vietor… Gisela si medzitým v Hamburgu zariadila nový život. Občas prišla deti navštíviť, občas sa zjavil otec. Matka vyštudovala fyzioterapiu, zriadila si súkromnú prax, zamilovala sa a porodila chlapca. Malá Ingrid za hrubými múrmi domova o tom nič nevedela. Štyri roky čakala, že si ju mama zoberie domov. „Drahá mamička,“ písala, „je mi za tebou smutnou, aj za babičkou a tetou Ekou. Vždy sa rozplačem, keď o tebe niekto hovorí, alebo keď si na teba pomyslím… Prosím, napíš čo najskôr úradom a povedz im, že môžem odísť z ostrova… Drahá mamička, prosím, zariaď, aby som mohla odísť…“ Matka na dcérine prosby nereagovala, zato keď mala Ingrid ako desaťročná nastúpiť na Mittelschule, prišiel si po ňu a brata otec a odviezol ich k sebe domov. Mal už takmer sedemdesiat, trápilo ho zdravie, bol nevrlý, večne namosúrený a posledné, na čo mal trpezlivosť, boli dve malé deti. Divoký Dietmar ho vytáčal do nepríčetnosti a prišlo aj na bitku. Ingrid mame písala, že sa otca bojí čo len osloviť. A keď si úrady jedného dňa prišli po Dietmara, jej zúfalstvo sa ešte prehĺbilo. V liste z leta 1952, to mala už skoro jedenásť rokov, píše: „Drahá mamička, prosím, vyzdvihni ma a zober ma tento týždeň do Hamburgu, už to s otcom ďalej nevydržím. Musím ti povedať, že sa ho bojím viac, než kedykoľvek predtým. Tentoraz mi vynadal, pretože som na teba čakala. Teraz už plačem každý deň… Mami, mohli by sme to urobiť takto. Prídeš, aby si ma už odviezla navždy, vysvetlíš otcovi, že si písala do Mníchova na úrad pre starostlivosť o deti a požiadala ich, aby mi dovolili zostať u teba. Vysvetlíš mu, že ten list nemáš u seba, ale sľúbiš mu, že mu ho pošleš, až budeš späť v Hamburgu. A v Hamburgu potom napíšeme list na stroji, a ten pošleme otcovi. Budeme predstierať, že prišiel z Mníchova… Prosím, príď pre mňa 25. júna. Zdraví a bozkáva Ingrid. Prosím, vyzdvihni ma 25. Prosím, prosím, drahá mamička.“ Gisela síce prišla, ale ako zvyčajne iba na krátku návštevu a zasa zmizla. Potom sa však stalo niečo zvláštne. Ingrid musela ísť k doktorovi, lebo ju rozbolelo oko. Sedeli s otcom v čakárni, z dverí vyšiel doktor, pozrel na jej poisťovaciu kartičku a zavolal: „Erika Matková!“ Otec sa zdvihol a šli dnu…

 

Ingrid je Erika

V otcovom dome upratovala Frau Harterová a Ingrid jej zvykla v piatok pomáhať. Keďže nemohla zabudnúť na kartičku s neznámym menom, začala vyzvedať. Slúžka jej bez okolkov vyjavila, že Herr und Frau von Oelhafen nie sú jej ozajstní rodičia. Krátko na to sa zjavila matka a keďže už vedela o incidente s kartičkou, nešikovne začala dcére vysvetľovať, ako si ju raz, keď bola ešte veľmi maličká, priviedla domov z detského domova. Ingrid ju nenechala dohovoriť a iba odsekla: „Viem.“ Bála sa, že odkliatím tohto tajomstva stratí aj posledné zvyšky matkinej pozornosti? „Už sme o tom nikdy nehovorili,“ spomína Ingrid. Čo si myslela, kde sú jej rodičia – zomreli vo vojne? Áno, túžila poznať pravdu, ale zároveň, hoci Oelhafenovci neboli jej pokrvní príbuzní, „upäla som sa k viere, že k nim nejakým spôsobom patrím“. Zmätok v duši zatlačila kamsi do kúta a život plynul ďalej… Otec zomrel, keď mala trinásť. Šesť mesiacov ju matka nechala ešte v prázdnom dome s Frau Harterovou, až potom nasťahovala Ingrid k sebe do Hamburgu. V šestnástich ju zobrala zo školy a na rok poslala ku známym pri Bodamskom jazere, aby sa dievča „naučilo viesť domácnosť“. Keď začala študovať fyzioterapiu, univerzita od nej požadovala rodný list. Gisele chvíľu trvalo, kým ho vybavila a keď doklad odovzdala Ingrid, bol vystavený na meno Erika Matková… Po škole začala Ingrid pracovať v jednom inštitúte mimo Hamburgu, ba chystala sa aj na študijnú cestu do Ameriky, ale matka sa vážne zranila pri dopravnej nehode a zostala čiastočne ochrnutá. Ingrid musela, aj keď nerada, prebrať jej fyzioterapeutickú prax. Klientelu tvorili väčšinou starí ľudia, ona však chcela pracovať s deťmi. Tak si našla kurz v Innsbrucku a po jeho skončení zostala pracovať v Rakúsku. Odstrihla sa od matky a začala žiť vlastný život…

 

Dieťa Lebensbornu

Roky bežali, Ingrid žila pre svoju prácu, a tá ju napĺňala spokojnosťou. Cestovala po svete, zdokonaľovala svoje liečebné postupy a otvorila si vlastnú fyzioterapeutickú prax. Keď v roku 1989 padol Berlínsky múr, mala 48 rokov. Gisela v sprievode svojej ošetrovateľky odišla žiť na Kanárske ostrovy, jej dom v Hamburgu bolo treba vypratať. Pri sťahovaní Ingrid našla matkin diár, z ktorého sa dozvedela pár strohých údajov o svojom detstve. Bola tam aj krabica s rôznymi dokumentmi, ale ani ju neotvorila, iba založila späť. Uplynulo desať ďalších rokov, keď jedného dňa Ingrid dostala zvláštny telefonát. Volal jej ktosi z Červeného kríža a ohromil ju otázkou, či by nechcela vedieť, odkiaľ pochádza a kto sú jej biologickí rodičia. Po krátkom zaváhaní povedala áno. „Keď zazvonil ten telefón, mala som päťdesiatosem rokov a keď sa dívam späť, zisťujem, že čím som bola staršia, tým viac som premýšľala o svojej minulosti…“ Červený kríž Ingrid odporučil, aby sa obrátila na historika, doktora Georgea Lilienthala, ktorý sa zaoberal nemeckou nacistickou minulosťou. Kým čakala na jeho odpoveď, vrátila sa k dokumentom z krabice, ktorú pred rokmi odložila bokom. Čo v nej našla? Predovšetkým malý ružový lístok so záznamom o jej prvom očkovaní. Okrem mena (Erika Matková), dátumu (11.11.1941) a miesta narodenia (St. Sauerbrunn) aj kolok, na ktorom stálo: Lebensborn Heim Sonnenwiese Kohren-Sahlis. Ingrid vedela, že Kohren-Sahlis je malé mesto neďaleko Lipska. Heim Sonneweise bol pravdepodobne názov detského domova, odkiaľ si ju zobrala Gisela. Ale čo to neznáme slovo Lebensborn a ako súvisí s jej minulosťou? Záblesk poznania prišiel v podobe listu od Georgea Lilienthala. Dozvedela sa z neho, že doktor na jej meno narazil v starých nacistických dokumentoch týkajúcich sa programu Lebensborn…

 

Daruj dieťa Vodcovi!

Keď si dnes zadáte do Googlu slovo Lebensborn, vyjde vám v nemčine 761.000 odkazov, pred dvadsiatimi rokmi však Ingrid našla len niekoľko strohých a v podstate identických informácií. Že projekt Lebensborn (Prameň života) vznikol v roku 1935 z potreby zvýšiť pôrodnosť v Nemecku a založili ho nacisti na čele s prvým mužom SS Heinrichom Himmlerom ako verejnoprospešnú organizáciu, pod krídlami ktorej mali nájsť ochranu slobodné nemecké matky. Vo vysvetľovaní toho, kam až siahali korene Lebensbornu, by sa dalo zájsť poriadne ďaleko, prinajmenšom však k takzvanej vedeckej disciplíne s názvom eugenika. Tá bola založená na myšlienke jestvovania rôznych ľudských rás a téze, že jedna rasa môže byť kvalitnejšia a tiež, že výberom tých najschopnejších jedincov sa dá „vylepšovať“ ľudský druh. Táto teória perfektne zapadla do nacistickej predstavy o nemeckom národe ako o najčistejšej a najhodnotnejšej árijskej rase povolanej ovládnuť svet.

Hneď, ako sa chopil moci, Hitler vyhlásil kult materstva. Nemecké rodiny so štyrmi a viac deťmi požívali rôzne výhody od štátu, potrat sa považoval za „sabotáž proti rasovej budúcnosti Nemecka“. Čo sa týkalo plodenia malých nadľudí, bolo dovolené všetko, aj manželská nevera. Čo tam po morálke, veď čím viac detí čistej nemeckej krvi sa narodí, tým skôr Tretia ríša ovládne svet! Voči nesmelým námietkam, že sa takto podporuje promiskuita a voľný sex, Himmler argumentoval tzv. zvláštnymi okolnosťami. „V dobe vojny,“ napísal, „ktorá bude mať za následok smrť mnohých našich najlepších mužov, je každý nový život pre národ obzvlášť dôležitý. Preto ak rasovo nezávadní muži, odchádzajúci do aktívnej služby, za sebou prostredníctvom dievčat správneho veku a rovnako zdravého pôvodu zanechajú deti, ktoré predajú ich krv ďalším generáciám… budú prijaté také kroky, ktoré toto cenné národné bohatstvo zachovajú.“ Tak vznikli domovy Lebensborn, kde mali ženy „zdravého pôvodu“, ktoré otehotneli „s rasovo nezávadnými mužmi“ bezpečne a často aj v tajnosti porodiť svoje deti. Takýchto domov bolo celkom dvadsaťpäť, deväť v Nemecku, dva v Rakúsku, po jednom v Belgicku, Luxemburgu a Francúzsku a jedenásť v okupovanom Nórsku (nacistickí odborníci na rasovú teóriu predpokladali, že plavovlasí modrookí Nóri sú potomkovia árijskej rasy). Žena, ktorá požiadala o prijatie do jedného z týchto domov, musela najprv prejsť rasovou prehliadkou a kontrolou dedičných chorôb. Následne ju ako účastníčku programu Lebensborn čakali rôzne školenia z nemeckej nacistickej ideológie. Dieťa, ktoré porodila, ak si nechcela nechať, putovalo na adopciu do nejakej rasovo čistej bezdetnej nemeckej rodiny. Najhodnotnejšie árijské deti mali vzísť z otcov, ktorí slúžili v nacistickej organizácii SS. Tam sa totiž prijímali iba muži s bezchybným dokladom o árijskom pôvode (Der Ariennachweis). Na jeho vydanie bolo potrebné doložiť rodné listy predkov až do roku 1800 – ako dôkaz, že nik z rodiny nemal „židovskú alebo farebnú krv“. To bola jedna tvár Himmlerovej chovnej stanice čistokrvných nadľudí. Lebensborn mal však aj druhú, omnoho temnejšiu a tragickejšiu stranu. Narábalo sa v nej s pojmami germanizácia a Ost-Kinder (deti z Východu). Neznie vám meno Erika Matková slovansky?

 

Ani Ingrid, ani Erika

Z listu doktora Lilienthala sa Ingrid dozvedela, že v domove Sonnenweise, odkiaľ si ju zobrali von Oelhafenovci, žili aj deti, „ktoré sem boli prepravené z Nemeckom okupovaných území a ktoré boli určené na germanizáciu“. To bol šok, Ingrid totiž po prvý raz zauvažovala, že ani ona nemusí mať nemeckých rodičov. Doktor Lilienthal jej naznačil, že podľa dokumentov, s ktorými pracoval, by mohla pochádzať z bývalej Juhoslávie. Napísala teda slovinskej vláde, ale tá nereagovala, preto sa obrátila na cirkevný archív v Maribore, v ktorom sa sústreďovali dokumenty zo všetkých farností v krajine. Z archívu jej odpísali, že našli záznam o jej rodine. Stálo tam: „Otcom Eriky Matkovej je Johann Matko zo Zagoria od Savi. Jej matka pochádzala z Chorvátska. Pán Johann Matko žil v Sauerbrunne a bol sklárom.“ Zasa ten Sauerbrunn! Ingrid po meste s týmto menom už pátrala v rôznych mapách, ale našla len Bad Sauerbrunn v Rakúsku a z tamojšej radnice dostala informáciu, že rodinu s menom Matko vo svojich záznamoch nevedú. Zložitou cestou sa napokon dopracovala k poznaniu, že St. Sauerbrunn je starý názov mestečka Rogaška Slatina v dnešnom Slovinsku. Našla svoje rodisko! Udalosti, ktoré nasledovali, pripomínali skôr záhadný thriller než rodinnú drámu s happy endom. Po dlhých týždňoch čakania dostala od slovinských úradov ďalší list. A ten zmaril všetky jej nádeje. Čítala ho znova a znova: „Radi by sme vás informovali, že miestna správa mesta Rogaška Slatina… objavila záznamy o Erike Matkovej, narodenej 11. novembra 1941. Táto žena však stále žije v Slovinsku: domnienka, že Ingrid von Oelhafen sa narodila ako Erika Matková je teda mylná.“ Ako je to možné?! Žeby celé to pátranie bolo zbytočné a ona roky sledovala falošnú stopu?

 

Potomkovia panskej rasy

Cítila sa emocionálne vyšťavená, frustrovaná, beznádejne sklamaná. Aby znovu nadobudla duševnú rovnováhu, pátranie po svojom pôvode ukončila. Vrátila sa k predošlému životu, rok a pol s kauzou Erika Matková nepohla. Keď dostala pozvánku na prvé stretnutie detí Lebensbornu, váhala, či tam vôbec ísť. Ale išla a príbehy, ktoré si vypočula, jej driapali srdce. Z rozprávania účastníkov stretnutia tiež pochopila, prečo bolo a stále je okolo Lebensbornu toľko tajností. Himmler totiž nariadil, že ak treba, je „možné zachovať v utajení pôvod nemanželských detí narodených v domovoch Lebensbornu“. Často záležalo len na matke, či svojmu potomkovi odhalila, kto bol jeho otec a mnohé ženy si toto tajomstvo zobrali so sebou do hrobu. Veď ktorá z nich by chcela po vojne prezrádzať, že dieťa porodila v nacistickej liahni panskej rasy a nadľudí? Čo by také dieťa čakalo? Pohŕdanie, šikana, nenávisť, možno aj pomsta. O nič lepšie na tom neboli ani deti, ktoré sa o svojich otcoch dozvedeli pravdu… Guntramovi Weberovi, s ktorým sa Ingrid zoznámila na stretnutí detí Lebensbornu, matka nahovorila, že jeho otec zomrel vo vojne, keď ako šofér narazil s autom na mínu. Po matkinej smrti sa však dozvedel, že jeho otec bol Brigadeführer SS, usvedčený z vojnových zločinov a v Poľsku odsúdený na trest smrti. Podarilo sa mu však utiecť do Argentíny a tam v roku 1970 zomrel. Ako sa dá vyrovnať s takou bolestnou pravdou o svojom pôvode? Ako sa dá čeliť pocitom viny, hanby a menejcennosti, ktoré po celý život prenasledujú deti nacistických rodičov?

Helgu Kahrauovú dala biologická matka na adopciu, len čo porodila v jednom z domovov Lebensborn. Bola to presvedčená nacistka, sekretárka na Goebbelsovom Ministerstve propagandy. Otec bol dôstojník Wehrmachtu, s ktorým sa raz jej matka náhodne vyspala. Helga po celý život žila v strachu, že každý, kto spozná jej minulosť, ju bude považovať za nacistku. „Vyrástla som na strane vrahov. Byť dieťaťom Lebensbornu je stále zdrojom hanby.“

 

 

Simonetta Zalová

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2020)