Dlapky

 

Toť prednedávnom som si u nás v knižnici pozerala časopisy o varení a našla tam stránky s obrím titulkom Oslavte měsíc knihy… Hneď ma to samozrejme zaujalo. Určite ponúknu nejaké zaujímavé knižky o varení, možno aj staré, hľadám jeden starodávny recepis na zákusok s názvom „Španielsky vietor“, ale hej, rada jem aj čítam, mám rada kuchárske knižky, domáce „zošitové“ recepty a ich názvy – kremnický chodníček, babičkine zákusky, dámske chúťky, lenivá žena, mám rada kuchárske knihy, staré aj nové, domáce aj exotické, dokonca vždy, keď niekde cestujem, si nejakú kuchársku knihu prinesiem. Po prečítaní dobrej kuchárskej knihy mám pocit, že som všetky jedlá z nej už aj uvarila a zjedla, a obyčajne ju založím do police, aby som ju, keď ju budem hľadať ako obyčajne väčšinu vecí, nenašla. Teda, niekedy.

Časopis ma však neprekvapil. Ponúkal recepty na Omeletu podľa Arnolda Bennetta, Voltairov „drůbéží“ vývar, Biftek Chateaubriand s klasickou omáčkou, polievku á la Mór Jókai a ku káve Runebergovy bábovičky! „Vychutnejte si den s evropskými spisovateli a básníky! Také oni se rádi dobře najedli – někteří z nich se stravovali ve vybraných podnicích, nebo měli dokonce vlastní kuchaře!“ Mór Jókai si vraj rád na spomínanej fazuľovici pochutnal, Voltairovi by vraj rovnomenný vývar určite chutil, Chateaubriand zlikvidoval dva steaky, aby medzi nimi urobil ten akurátny, teda vraj jeho služobníctvo, a Runebergovy bábovičky pripravovala jeho manželka, on ich vraj iba polieval veľkým množstvom alkoholu. A vraj Bennett… Ále škoda rečí…

Predstavila som si však slovenskú spisovateľskú kuchársku knihu alebo aspoň zopár jej receptov. Básnik Ľubo Feldek predsa takú pre deti napísal: Niektoré texty z nej už takmer zľudoveli, napríklad recept na to, ako sa pečú buchty: „Keď sa nikto nedíva, / vezmeme dve kladivá. / BUCH ja, BUCH ty, / máme buchty…“ Podľa Margity Figuli by sa mohla volať dáka gaštanová pochúťka, Lízanky Danky a Janky by sa museli „pripravovať“ iba v zime, pretože viseli zo striech, môj tatko spisovateľ mal rád fazuľovú polievku, u spisovateľa Ruda Slobodu som prvýkrát ochutnala jedlo šmór a podľa Johanidesa by sa mohli pomenovať nejaké oravské špeciality.

Autori článku však na knihy nezabudli! Všetky recepty boli doplnené fotografiami, na ktorých vidíme, ako treba oné spisovateľské maškrty servírovať, a ako inak (keď už je ten nešťastný marec – mesiac knihy), no na knihách! Starých, ošúchaných, takých, čo majú patinu, na popísaných hárkoch papiera, akože spisovateľské menu, prípadne je tanier položený na starom popukanom stole a neďaleko neho leží ľahko pohodená otvorená kniha, v knihe starodávne (že by Bennettove?) okuliare!

Ja by som však hodila do pľacu kuchársku knihu našej babičky Jolanky, ktorá bola výnimočná tým, že si do nej vpisovala recepty aj s komentármi. A tak sa v knižke ocitlo niekoľko susedkami pečených a babičkou vyskúšaných receptov trebárs na vianočné „dlapky“ s poznámkami. „Velice dobré“…, tie od Márgit mali poznámku: „Nepécit! Nejdú z formiček!” a Bežkine: „Nikomu nechutili.“ Medzi jednotlivými receptami boli úryvky pesničiek, ktoré si do zošita zapisovala mamina sestra Katka ako dievča, keď ich začula v rádiu a, samozrejme, namiesto fotografií, vyblednuté prskance a cákance, bolo vidno, že podľa kuchárskej knihy niekto pracoval. V zošite boli povystrihované staré recepty z časopisov, chutné, lacné a výživné, na to sa kládol dôraz.

A napokon, keď babi varila, robila všetko od oka.

Ja podobný zošit nemám, odtafárila som mamin aj babičkin, moje spisovateľské meno by mohlo pozostávať z receptov, o ktorých som kedysi čítala. Trebárs Proustova špargľa, Františka v Hľadaní strateného času má na ňu akúsi alergiu, vždy jej slzia oči. A pri niektorých jedlách z ruskej literatúry mi tečú sliny a vôbec sa nečudujem, že „když byly podány bliny, stařík vdovec hořce zaplakal a řekl: „Jsou právě tak ruměné jako byla nebožka.“ (Čechov). Mimochodom, Čechovova poviedka Siréna je sprievodcom gastronomických pokušení. Najväčším ruským kuchárom – spisovateľom bol však Gogoľ. Stoly sa prehýbajú, lustre svietia, porcelán sa leskne, poháre cinkajú, tváre sa potia, saká praskajú vo švíkoch… Láska starosvetských majiteľov pozemkov z Mŕtvych duší Afanasy Ivanovičovej a Pulcherie Ivanovnej, oslavovaná geniálnym spisovateľom zamiešaná s láskou k hojnému jedlu, je vznešenou ódou na ruskú kuchyňu… Oblomov okrem jedenia a spania nerobí nič a nezabudnuteľná je aj povestná hladovka z knihy Zlaté teľa…

A mimochodom, za najoriginálnejšiu aj najvtipnejšiu gastronomicko-literárnu oslavu marca by som považovala recept na narodeninovú a meninovú tortu psíčka a mačičky! Ingrediencie: múka, mlieko, vajíčko, cukor, soľ, maslo, niekoľko kvarglí, zopár kožiek zo slaniny, vrecúško orieškov, uhorka, hromada kostí, štyri myši, niekoľko párkov, plný hrniec smotany, cibuľa, čokoláda, omáčka, cesnak, korenie, masť, cukríky, oškvarky, škorica, krupička, tvaroh, marcipán, ocot, kakao, kapusta, jedna husacia hlava, hrozienka, všetko možné, len nie chlieb, lebo psíčkovia a mačičky chlieb tak akurát veľmi nemajú radi!

Autor receptu Josef Čapek. Servírujeme deťom pred spaním, alebo v kresle sami sebe, s okuliarmi na nose. Je marec, mesiac knihy, podobné literárne maškrty môžeme servírovať každý večer…

P.S. Niekde v Čechách vraj Čapkovu tortu naozaj upiekli a ponúkli psovi. Ten ju zhltol ako malinu. Len si už nepamätám, či ho náhodou nebolelo brucho ako toho z rozprávky O Psíčkovi a mačičke…  V tomto prípade recept naozaj odporúčam len čítať! Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová