Dobre lebo nebárs

 

Leto je konečne v ťahu, lastovičky a iní operenci tiež, decká utierajú rukávmi školské lavice. Zásadná zmena v našej domácnosti, odišiel mi z domu syn. Síce len toť na skok do Brna, odišiel tam študovať, ale ja presne viem, že odišiel.

Len nedávno to maturovalo, čo maturovalo!, len nedávno sa to narodilo! Priniesli sme to domov a báli sa mu vyzliecť čiapočku, lebo sa nám zdal malinký a krehký, a čakali sme na mamu, kým príde a povyzlieka uvrešťanca. Spával so mnou v posteli a zohrieval si u mňa pod perinou nožičky. Bál sa tmy. Nemal rád zeleninu. Pozerával do omrzenia Mrázika a rozprávky o krtkovi. Odvtedy mám na ne alergiu. Aj on chcel „kalhotky s kapsami“, aj on chcel tortu ako Čudo Judo. Vozil sa na vysávači. Potápal sa vo vani. Spal s novým bicyklom. Spal s novou aktovkou. V škole vyrušoval. Hrával futbal s jabĺčkami. Neskôr so všetkým. Nerád sa učil. Škaredo písal. Krásne čítal. Rád sa smial. Stále sa jašil. Hral na trúbku a necvičil. Skrýval sa mi v obchodoch. Skrýval sa mi v parku. Skrýval sa mi všade. Sánkoval sa dolu strechou. Žiarlil na mladšiu sestru. Zlomil si na klzisku kľúčnu kosť. Zlomil si v tábore nohu v členku a operovali ho. Na lyžiarskom striekal z hasiaceho prístroja. Na stužkovej sa opil. Vodil si domov dievčatá. Veľa čítal. Začal študovať históriu. Počúvať vážnu hudbu. Šoférovať. Pozerať správy. Pracovať v záhrade. Mať rád prírodu. Začal sedávať s nami v kuchyni a dlho sa zhovárať. Pomáhať mi. Nakupovať. Chodiť pre sestru do školy a učiť sa s ňou. Chodiť za mňa na rodičovské združenia. Chodiť pre otca a voziť ho z práce.

Narástol mi syn a skamarátil sa so mnou. Odrazu sedáva so mnou v kuchyni a hovorí mi o knižkách, ktoré som kedysi dávno sama prečítala, číta mi z nich úryvky a núti ma v nich nanovo listovať. Púšťa mi Bertóka alebo Mahlera a hovorí o nich tak, že rozmýšľam, či nie je náhodou počúvanie hudby nejaké nadanie, schopnosť vnímať ju a pomenovávať to, čo počujem tak presne, že napríklad mám pocit, akoby mi syn niektoré skladby, o ktorých hovorí, preložil. Nie, žiadne potôčiky, riečky či vtáčky sa nekonajú, ide o presný opis zaznamenanej skladby, opis vnemu rytmu, držania.

Ráno sa budím a z izby počujem trebárs Stravinskeho alebo Dvořákovo kvarteto, Janáčka, kričím, že stíšiť by nezaškodilo a synak, šťastný, že má poslucháča, zbehne dolu a púšťa mi jednotlivé skladby s komentárom, vraví, čo večer prečítal, čo sa mu snívalo, všetko v jeho živote je preňho udalosť a ja som šťastná, že to hovorí ešte mame, že to vie povedať, chystám raňajky, seba do práce, behá za mnou pes, behá za mnou syn, keď sa zobudí dcéra, pridá sa a hovorí aj ona, o svojom svetíčku, o Natálke, o pani učiteľke, o tom, ako jazdila na koníkovi… A ja behám, hľadám oblečenie jednému, druhému aj tretiemu, mám manžela, sebe, kľúče, ponožky, mobily, za mnou sprievod, z ktorého mi teraz jeden veľký chlapec chýba.

Odišiel do Brna. Pre mňa na druhý koniec sveta, lebo som veľká a čítala som aj rozprávky, aj smelého zajka, viem, že aj keby sa vrátil, už bude patriť tomu svetu. Za dedinou zajko našiel lietadlo a vysypali sa mu mamine koláče, v inej rozprávke Jankovi spadol mamin chlieb a gúľal sa, gúľal, až bežiaceho Janka najskôr k starostiam, neskôr k šťastiu priviedol, no a v ďalšej si z maminho chleba vypýtal žobráčik sediaci kdesi na krížnych cestách.

Dnes v tých rozprávkach vidím akési podobenstvá, symboly, chlieb je požehnanie, ktoré mama vkladá do kvásku, dnes viem, že všetky tie mamky od starej zajačice až po smutné kráľovné v krásnych komnatách sprevádzali mysľou svojich synov, synkov zajkov, v šťastí aj nešťastí, že žobrák je v skutočnosti svet a skúška, aj že na svete je to vždy dobre lebo nebárs!

Stretnutia so svetom môžu byť rôzne, meandre a tône, obri a ježibaby, dvanásťhlaví draci, potvory, hladní vlci, černokňažníci bažiaci po učňoch, tí všetci sa vyvlečú zo svojich domovov ako z repných jám, len čo starostlivé mamy poskladajú uplakané vreckovky a odložia ich do vačkov zástery. A mamy to vedia, preto plačú, preto do kvásku pridávajú svoje mamovské zariekania, so všetkými tými drakmi, obrami, babizňami, Laktibradami bojujú aj mamy. To ony sa v skutočnosti balia na cestu, pečú chlieb, o ktorý sa ich dobre vychovaný synak delí trebárs s mravcami, aby mu tie prišli v čase skúšky na pomoc. Ony vešajú dcéram na krk škapuliare, čarovné nápoje a z vlastnej skúsenosti a z rozprávok predsa vieme, že pre mamu nie je ďaleko prísť na pomoc hoci aj z neba, či vyhrabať sa zo zeme, nie je zaťažko zostúpiť hoci aj do pekiel pekelných, len aby bola nápomocná. Keď v rozprávke syn zabije matku a vyreže jej srdce, ozve sa srdce a opýta sa:

– Neublížil si si synček?

Možno preto sa mi vždy najstrašidelnejšie zdali rozprávky, v ktorých mama nebola dobrá, napríklad v Dobšinského rozprávke o Vintalkovi sa spriahla s drakom a vzala si ho za muža!

Aj zlé macochy akoby – a kiežby boli len v rozprávkach! – boli iba preto, aby si deti, ktorým sa rozprávky rozprávali, vedeli vážiť maminu dobrotu. Tá výchova totiž nespočíva len v dobre mienenej rade či maminom pohlavku, ale rodí sa a rastie kdesi v teple kuchyne, pod perinou, kde majú odjakživa hniezdo zo slov mamine rozprávky, tam rastie a miesi sa z objatí to cesto na mamin peceň chleba, ktorý syn dostane na cestu.

Iba som chcela, že už mi odišiel do sveta syn. Náš veselý Vinco. Namiesto pecňa chleba napiekla som mu na cestu koláče. Objala som ho napochytre vo dverách a radšej zmizla, aby nevidel, ako veľmi mi bude chýbať. Usmiala som sa večer, keď som si spomenula, ako mal odjakživa rád lopty. Ten aj keď zbadal loptu za plotom, vedel sa potešiť. Okamžite ho svrbeli päty a bol pripravený kopnúť si. Len tak, hoci aj pre radosť a do vzduchu. Možno aj preto som mu zaželala čo najviac dôvodov na radosť. Predsa keď sa človek vie tešiť, a nebodaj aj má na čo, nemôže to s ním byť zlé.

Okolo mňa sú mamy, ktoré majú deti omnoho ďalej ako ja. Niektoré sa priženili či vydali do cudziny, iné odsťahovali za prácou. U nás je to zatiaľ takto, no bolesť kdesi pod solarom je zrejme rovnaká.

Keď bol Vinco malý a uspávala som ho, naschvál som sa obracala k nemu chrbtom, aby sa mi nesmial do očí, aby som ho rýchlejšie uspala.

– Otoč sa ku mne mama, budeme sa rozprávať!

– Neotočím, Vincko, ticho, spi.

– Keď sa neotočíš, je to ako keby si tu nebola. Bojím sa tu sám.

Aj keď tu nebudem, aj keď budem inde, v inom skupenstve, aj keď budem otočená chrbtom, budem tu s nimi. S Vincom a Barborkou. Prídem z neba, nohy si dolámem, srdce si zraním na kameňoch, čo im svet nahádže do cesty, vždy budem chytať a prihrávať lopty, ktoré od radosti vyhodia do vzduchu, piecť koláče aj chlieb, natŕčať uši, či nezačujem známe kroky alebo kdesi hoci aj v diaľke Vincovho Mahlera…

Mama je mama, je mama, je mama, bez detí akoby nebola!

Pozdravujte vaše decká všade vo svete, vystískajte tie vaše doma pod perinou.

Pekný október, vaša Veve

 

Veronika Šikulová