Dominik Orfánus – Sprievodca mestom duchov

 

Vyrastal ako typické sídliskové dieťa v panelákovej Bratislave, no ako dospel, objavil v sebe vášeň pre cestovanie. „V našej dvojici s manželkou som ja ten neposedný, čo stále vymýšľa, kam by šiel a čo by spravil,“ vraví Dominik Orfánus, majiteľ cestovky CHERNOBYLwel.com a zakladateľ startupu Benjamin Button. Pýtate sa, čo za gombík je ten Benjamin Button a prečo práve Černobyľ?

 

Rád cestujete a hľadáte netradičné destinácie? 

K Černobyľu som sa paradoxne nedostal cez cestovanie, ale cez vášeň pre východ a východnú kultúru. Na výške som sa ako tretí jazyk začal učiť ruštinu, ktorá mi spočiatku pripadala nesmierne vtipná a vždy, keď som počul niekoho hovoriť po rusky, hrozne som sa na tom smial. Keď sme potom cez Erasmus mohli trošku pocestovať, všetci spolužiaci chceli ísť na západ, no ja som si vybral Lotyšsko. Býval som v mestečku pri ruských hraniciach, kde nik nevedel po anglicky či nemecky ani len ceknúť, a tak som všade chodil so zápisníčkom, značil si nové slovíčka a „fičal“ na ruštine. Pol roka som nemal so slovenčinou žiaden kontakt a keď som sa napokon vrátil domov, nielenže som po rusky odpovedal na otázky, ale už som v ruštine aj premýšľal.

 

Ako ste to využili na Slovensku?

Doma som zorganizoval študentskú žúrku vo východnom štýle a pozval som nejaké hudobné skupiny z Lotyšska a Moldavska. Svoj projekt som nazval Ma3oshka. Po troch ročníkoch som zistil, že som na tom takmer skrachoval, a to sme už pritom s manželkou čakali prvé dieťa. Ale každý neúspech ma krok po kroku vlastne posúval až k tomu, čím sa dnes živím: počas prvého ročníka Ma3oshky som sa spoznal chlapíka z Ruska, ktorý u nás pracoval v kultúrnom centre, a ten mi položil otázku, či by som sa nechcel ísť pozrieť do Černobyľu. Pre mňa i ďalších deviatich kamarátov to bola veľmi lákavá predstava, no ako sa blížil termín nášho odchodu, ostali sme len traja. Ostatných odhovorili rodičia, babky a frajerky, že je to vraj príliš nebezpečné…

 

Vás nikto neodhováral?

Riadne som sa na tento výlet vybavil. Kúpil som si respirátor a pribalil som si aj hokejový suspenzor, do ktorého som si od známeho z nemocnice požičal olovenú platňu, aká sa používa pri röntgene. A či ma niekto odhováral? Trochu mama a manželka, vtedy ešte priateľka, ale ony vedia, že ma nič nezastaví, keď si niečo zaumienim. Dodnes si pamätám moment, keď som vystúpil z autobusu v centre „mesta duchov“ Pripjať, ktoré na prvý pohľad vyzerá asi ako Petržalka, avšak s tým rozdielom, že v ňom už tridsať rokov nežijú ľudia. Nadýchol som sa a ostal stáť ako prikovaný – bola to láska na prvý pohľad. Vedel som, že na tom mieste nie som posledný raz.

 

Ľudí zvyčajne „osudovo“ očaria celkom iné destinácie…

To je pravda. Zvyknem však vravievať, že človek je homo comparativus – neustále čosi porovnáva a ak je niečo dlhý čas rovnaké, začne ho to nudiť a veľmi rýchlo sa mu to zunuje – ako napríklad plážové dovolenky. Pripjať oproti vyčačkaným plážam s hebkým pieskom a blankytne modrým morom ponúka taký kontrast, že to ľudským zmyslom väčšinou spôsobí obrovský šok. A to miesto sa nakoniec stane neodolateľne príťažlivé. To však zďaleka nie je všetko, pretože za „mestom duchov“ nájdete aj nesmierne silný, poučný príbeh.

 

Ako ste ten príbeh spoznávali, keď v meste už sotvakto žije? 

Chcel som sa tam vracať, a tak som založil webku, zavolal najskôr svojich kamošov, potom ich kamošov a začal som tam vodiť ľudí. Sám som im robil sprievodcu, pretože som mal načítaných množstvo informácií a okrem toho som sa veľa vypytoval miestnych sprievodcov a ľudí, čo tam žili a bývali. Najprv to bol popri škole a novinárskej práci taký môj „hobby“ projekt, o ktorom som bol presvedčený, že jedného dňa skončí, ale postupne naberal na objeme, až som zistil, že to sám neutiahnem, že nestíham chodiť každý mesiac do Černobyľu a sprevádzať, že nezvládam sám vybavovať všetky papierovačky… Do projektu som teda prizval zopár ľudí a rozhodol sa, že to budeme robiť inak, ako miestni. S veľkým rešpektom a pietou, ale zážitkovo, dobrodružne a cool.

 

Čo vás pri prvej návšteve najviac šokovalo?

Hranice a situácia, keď nám colník tvrdil, že potrebujeme nálepku SK na aute. Nik pred nami ani za nami nálepku nemal, nechápali sme, prečo sa pustil práve do nás. Nakoniec z toho človeka vyšlo, že ak mu zaplatíme „drobné na čaj a na kávu“, môžeme ísť ďalej. To isté sa stalo so sprievodcom vo vlaku, ten nám zasa za peniaze ponúkal možnosť samostatného kupé len pre nás. Viem, že aj u nás funguje korupcia, ale šokovalo ma, že tam je taká očividná a úplne všade. Samotný Černobyľ ma takisto prekvapil, najskôr tým, že sme na raňajky dostali 12-chodové menu vrátane polievky a kuraťa s ryžou, ale neskôr som pochopil, že do večera už nedostaneme nič (smiech). Príjemne ma potom prekvapili konkrétne miesta, napríklad romantické pokojné zákutia pri vode alebo lese, ale najmä neskutočné výhľady zo strechy najvyššej budovy mesta Pripjať, kde sme mali všetko ako na dlani. Až v hrdle som cítil, ako mi z toho pohľadu búši srdce…

 

Koľkokrát ste sa na tieto miesta vrátili?

Po desiatom raze som prestal rátať. Dnes sa to číslo blíži k stovke. Stále však nie som odborník na Černobyľ, možno však mám ako bývalý novinár výhodu, že okrem faktov vyhľadávam príbehy, a tie potom posúvam ďalej. Mnohé z tých historiek som spoznal len sprostredkovane od najstarších miestnych sprievodcov, niektoré z nich priam mrazia.  Napríklad udalosti spojené s Mostom smrti a s ľuďmi, ktorí z neho pozerali na horiacu elektráreň, alebo príbehy ľudí, ktorí to všetko videli naživo a ktorým výbuch opálil tvár, príbehy rabovania, keď domáci tieto miesta opustili…

 

O meste však vraj kolujú aj príbehy, ktoré sa nikdy nestali…

Isteže, a ja sa zakaždým pýtam, čo sa muselo stať s našou históriou od čias Svätopluka, keď tu prešlo od tragédie len tridsať rokov a mnohé z toho, čo sa hovorí, vôbec nie je pravda. Napríklad o Moste smrti som si vypočul tri „overené“ verzie. Posledná – od šéfa miestnej polície – vraví, že most nedostal svoje meno v súvislosti s haváriou, ale až niekedy v roku 1994, kedy Černobyľ navštívili bieloruskí zlodeji na motorkách so sajdkárami. Keď idúc po moste zbadali, že im oproti ide vojenská mašina, strhli riadenie doľava a zabili sa. To isté sa stáva s dátumami či s počtami, takisto sa rôznia. Hovorí sa, že kolóna štyroch tisícok autobusov s domácimi, evakuovanými na druhý deň po výbuchu, merala sto kilometrov. Keď sme to len tak pre seba prepočítali, zistili sme, že ak v tom čase žilo v tejto oblasti 50.000 ľudí, zmestili by sa aj s tou jednou taškou, ktorú mali povolenú si so sebou vziať, do 1.200 autobusov. Nikto už dnes nevie, aká je ozajstná pravda.

 

Ako je to teda s Mostom smrti a prečo sa o ňom toľko hovorí?

Most smrti tvorí akúsi vstupnú bránu do mesta Pripjať, ležiaceho v blízkosti atómovej elektrárne. V porovnaní s dobovou fotografiou sa toto miesto v mnohom zmenilo, voľakedy sa z mosta ponúkal pekný výhľad na Pripjať, no dnes je tam všetko obrastené stromami a mesto cez ne takmer nevidno. Most vedie ponad železnicu, je široký hádam pätnásť metrov a dlhý asi šesťsto metrov. Tesne po výbuchu v černobyľskej elektrárni sa na ňom zbehli domáci, aby lepšie videli, čo sa vlastne deje, a to je overený fakt. Povráva sa ešte, že na jednom i druhom konci mosta stál policajt, ten, čo bol bližšie k výbuchu, vraj onedlho zomrel a ten, čo stál ďalej, ešte dlhší čas žil. Ťažko sa to overuje, ale faktom je, že radiácia má na rôznych ľudí nerovnaký vplyv a závisí od mnohých detailov, či pre niekoho bude dávka radiácie smrteľná a pre iného nie.

 

Viete dnes priblížiť, čo sa 26. apríla 1986 v elektrárni V. I. Lenina presne stalo?

Je to trošku chôdza po tenkom ľade, lebo okolnosti tragédie sa neustále, aj s odstupom času vyšetrujú a najnovšia štúdia bola zverejnená len pred dvomi rokmi. Oficiálna verzia znie, že došlo ku zlyhaniu ľudí v nočnej smene, ale aj konštrukčnej chyby reaktora typu RBMK, o ktorej v tej chvíli nemali všetci dostatočné informácie. Nočná nepreškolená smena sa rozhodla dokončiť test turbíny, malo ísť o jeden z testov, ktoré sa zvyčajne robia pri spustení elektrárne, ale s Černobyľom sa Sovieti tak ponáhľali, že test realizovali až tri roky po spustení štvrtého reaktora. Dobeh turbíny mal zabezpečiť dostatok elektriny pre čerpadlá chladiaceho systému, kým sa nespustia núdzové generátory. Núdzové chladenie bolo počas testu vypnuté. Keďže pri zníženom výkone reaktora je reaktor nestabilný, nastala tzv. Xenónova otrava reaktora, čo vyzeralo na riadiacom pulte ako zhasnutie reaktoru. Dnes by k podobnej havárii pravdepodobne vôbec nedošlo, pretože dnes bezpečnostný systém nedovolí vytiahnuť všetky riadiace tyče z aktívnej zóny reaktora, lenže vtedy, žiaľ, vytiahli všetky tyče a reaktor sa nekontrolovateľne rozpálil a nastal prvý výbuch, ktorý vyhodil do vzduchu veko reaktora č. 4 a po ňom nasledoval ďalší, ktorý mal mať charakter jadrového výbuchu. Ľudí zodpovedných za toto nešťastie oficiálne odsúdili, dokonca priamo v černobyľskom kultúrnom dome, iba pár kilometrov od miesta nešťastia.

 

Ako vyzerá výbuch v jadrovej elektrárni?

Výbuch jadrovej elektrárne nie je to isté, ako výbuch jadrovej bomby. Nesprevádza ho tlaková vlna, neležia po ňom v okolí mŕtvi a spálení ľudia. Dokonca treba povedať, že výbuch v Černobyle nebol najväčšou jadrovou katastrofou v dejinách ľudstva, ale celkom určite je najväčšou katastrofou jadrovej energetiky. Ak máte radi príbehy, možno vás zaujme, že dva roky pred haváriou sa vraj v blízkosti černobyľského kostola zjavila dvom dievčatkám panna Mária, ktorá trúsila černobyľ, čo je vlastne po slovensky palina, a tá padala smerom k elektrárni. Ikona s týmto výjavom je vystavená v spomínanom kostole a po nešťastí k nej pribudla nová ikona, so svätcami, padajúcou hviezdou a zoschnutým stromom v tvare kríža, s duchmi, ktorí predstavujú obete havárie i s likvidátormi, čo pomáhali pri záchranných prácach. A v pozadí je černobyľská elektráreň. Babičky, ktoré v týchto oblastiach dodnes žijú, veria, že prvá ikona mala byť varovaním…

 

Mesto Pripjať, ktoré na druhý deň po havárii kompletne evakuovali, leží len pár kilometrov od Černobyľu a dnes je známe ako „mesto duchov“. Vrátil sa doň nejaký život?

Bujná zeleň a pohyb zvierat – to bola ďalšia z vecí, ktorá ma na tomto mieste šokovala počas mojej prvej návštevy. Príroda si berie späť to, čo tam človek postavil, z balkónov vyrastajú stromy, strechy domov sa rozpadajú a obrastajú rastlinstvom, prírodu nezaujíma radiácia, tá si robí, čo chce, je to jej teritórium. Zvieratá sa na mnohých miestach premnožili, napríklad také vlky na periférii, ktoré vlastne nikto a nič neruší. Priamo v meste, v šedých ruinách ulíc, občas vídať srnky a okrem túlavých psov, ak máte šťastie, môžete zbadať lišiaka, ktorému domáci dali meno Semijon. V prvých rokoch po havárii sa na niektorých malých zvieratách prejavovali rôzne mutácie, no dnes pôsobia úplne normálne, len sú možno trošku väčšie. Za to však nemôže radiácia, ale fakt, že ich nikto neloví…

 

 

Gabina Weissová

foto Jozef Barinka, archív CHERNOBYLwel.com

 

Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2018)