Donna Karan – Kráľovná Siedmej Avenue

 

Hovorilo sa im „veľká trojka“. Calvin Klein, Ralph Lauren, Donna Karan. Na týchto troch módnych návrhároch stál v 80. rokoch 20. storočia celý americký módny trh. Podarilo sa im vymaniť americkú módu z područia Paríža a vydobyť jej svojbytné postavenie. Medzi mužmi, ktorí dovtedy ovládali módny priemysel, pôsobila Donna Karan ako čerstvý vietor – bola rovnako stará ako jej zákazníčky, rozumela ich túžbam a potrebám, bola jednou z nich. Pre moderné americké ženy vynašla kolekciu „seven easy pieces“, šatník v znamení siedmich jednoduchých kúskov.

 

„Móda ma obklopuje od narodenia, návrhárstvo mám v krvi,“ odpovedá Donna na otázku, ktorú jej položili už vari tisíckrát – ako sa dostala k móde. Jej krásna matka Helen, prezývaná Queenie, bola profesionálna modelka, fičúrsky otec Gabby Faske mal v New Yorku známy salón, v ktorom šil pánske obleky na mieru. Obliekal množstvo vplyvných mužov z mesta, biznismenov, mafiánov, politikov, vrátane vtedajšieho newyorského starostu. Otca si však Donna nepamätá, zo starých fotiek na ňu hľadí štíhly, dobre oblečený muž so starostlivo zastrihnutými fúzikmi a reprezentatívnou manželkou po boku. Rodičia chodili veľa do spoločnosti, žili na vysokej nohe, Gabby mal šoféra a zelený cadillac, ktorý sa mu napokon stal osudným. Zomrel na následky ťažkej autonehody, mladý chlap po päťdesiatke po sebe zanechal dve malé dcérky: jedenásťročnú Gail a tri a polročnú Donnu. Donna hovorí, že historky o jej matke by vydali na celú knihu. Queenie, krásna, ale neprístupná, ešte aj od svojich dcér si udržiavala odstup. Nikdy to nebola milujúca, vrelá matka, čo si s deťmi vlezie do postele a číta im rozprávky. Upracovaná Queenie sa večne sťažovala, aká je unavená, stíhali ju migrény a rôzne zdravotné neduhy, po dome sa všade povaľovali fľaštičky s liekmi, ničili ju depresie. Z dnešného pohľadu zrejme trpela bipolárnou poruchou, nazdáva sa Donna. Otec bol matkinou životnou láskou, zaisťoval jej spoločenský status, aký si vysnívala, takže keď sa po druhý raz vydala za oveľa staršieho obchodníka s dámskou konfekciou Harolda Flaxmana, bol to sobáš tak trochu pod jej úroveň. A manželovi to aj dávala patrične najavo, dcéry ho však milovali. Znamenal pre ne pocit bezpečia, Donnu podporoval vo všetkých jej streštených plánoch, na rozdiel od matky, ktorá dcéry vychovávala vo večnom strachu pred všetkým tam vonku. Doma to často vrelo, Queenie svojho Harolda otvorene ponižovala, vyhadzovala ho, robila mu hysterické výstupy či predstierala samovraždu. Prečo od nej neodišiel? Určite aj kvôli dvom vyženeným dcérkam, bol dobrák od kosti a nechať dievčatá napospas ich vyšinutej matke, na to mal príliš mäkké srdce.

V škole bola Donna najvyššia, nemala žiadne prsia, spolužiaci sa jej posmievali. Snívala, že sa raz stane tanečnicou alebo speváčkou. Alebo módnou návrhárkou? Otčim stál jednoznačne na jej strane. Bral vážne všetko, čo jej preletelo hlavou, počúval ju a radil. Na strednej sa síce výstredne obliekala, ale žiadne iné extrémy nepestovala. Nepila ani neskúšala drogy, chalani sa jej páčili, ale ako dobré židovské dievča si chránila svoje panenstvo. V štrnástich začala brigádovať v módnom butiku a šlo jej to ako po masle. Do výkladu kombinovala rôzne kúsky oblečenia, jej stylingy sa páčili a matka bola nadšená – že by z Donny Faske vyrástla módna krajčírka ako jej otec?

 

Škola života

S Markom Karanom sa zoznámila ako šestnásťročná. Mark bol o dva roky starší, vysoký, štíhly a krásne opálený. Býval s rodičmi v Queense, neďaleko Donny, a tak sa začali stretávať. Krásne im to spolu klapalo, perfektne si rozumeli, mladíkovi rodičia si veselú, synovu priateľku obľúbili, ba aj Queenie bola za. Marka považovala za dobrú partiu, jeho rodina, hoci nie ktovieako bohatá, bola vždy „pri peniazoch,“ pochvaľovala si. Mark bol pozorný, dobrosrdečný, pracovitý, nekonfliktný, všetci súhlasili, že až príde čas, bude z nich nádherný pár. V osemnástich sa Donna zapísala na Parsonovu školu dizajnu – chcela sa stať módnou ilustrátorkou. Toto povolanie už dnes neexistuje, ale v čase, keď módna fotografia ešte neprerazila, boli ženské časopisy, ako napríklad vplyvný Women’s Wear Daily, plné kreslených obrázkov ilustrujúcich módne trendy a tým, čo sa práve nosí. Na Parsonovu školu jej s malou protekciou pomohla matka, ale aj tak ledva preliezla do druhého ročníka. Škola bola nad jej sily – vyžadovala železnú disciplínu a príliš vysoké tempo, čo chaotickú Donnu neskutočne deptalo. Keď po dvoch rokoch školu opustila, matka jej zariadila stáž v módnom dome Anne Klein. Anne začínala so športovým oblečením, ale v čase, keď do svojho ateliéru prijala devätnásťročnú Donnu, jej meno už malo cveng. Donna sprvu robila všetko možné, zbierala špendlíky, chodila Anne po jedlo, ale tiež s nadšením nasávala tvorivú atmosféru návrhárskeho štúdia. Vedela, že sa tam naučí viac ako v škole. A učila sa veľmi rýchlo.

 

Ktorý je ten pravý

Stretnutie so Stephanom charakterizuje ako blesk z jasného neba. A skutočne, hoci meteorológovia v ten deň predpovedali výdatnú snehovú fujavicu, ktorá Donnu prinútila ostať spať u kamarátky. Tá však mala doma ešte jedného hosťa, rodinného priateľa, ktorý býval neďaleko, Stephana Weissa. Bola to láska na prvý pohľad, osudová príťažlivosť – tak to aspoň cítila Donna. „Neviem ten okamih popísať inak, než ako z iného sveta… Bola som ako zhypnotizovaná. Ani na sekundu som si nespomenula na Marka… Než skončila noc, ocitli sme sa v spálni Ileninej matky – ja, to dievča, ktoré si schovávalo to najcennejšie až po svadbe.“ Nemohla si pomôcť, bola presvedčená, že Stephan je jej osud. Šla by za ním aj na kraj sveta! Zamilovala som sa, povedala hneď zahorúca matke. Tá zúrila, najmä keď sa dozvedela nemilé podrobnosti o mužovi, do ktorého sa jej dcéra bláznivo zabuchla: že Stephan Weiss je o desať rokov starší, navyše umelec, bohém, a teda určite nie „pri peniazoch“, že fajčí marihuanu, ba čo najhoršie: je ženatý, hoci od manželky odlúčený, a má dve malé deti. A na dôvažok všetkého – známy sukničkár. Donne však nič z toho neprekážalo, chcela byť s ním a s nikým iným. Do trmy-vrmy okolo nečakaného milenca sa vložili i Markovi rodičia, konečný verdikt napokon znel: svadba sa odkladá, mladí si dajú pauzu, aby sa Donna spamätala z „chvíľkového“ poblúznenia. Ona však bola hluchá, slepá, od Stephana sa nemohla odrhnúť a naďalej sa s ním schádzala. Akoby nestačilo, čo prežívala v súkromí, pohroma sa na ňu valila aj v práci. U Anne Klein dostala padáka. „Nemohla so mnou vydržať v jednej miestnosti,“ úprimne priznáva Donna, ktorá jej vraj pripadala veľmi „neurotická“. Bola šikovná a talentovaná, pracovitá a tvorivá, ale „zároveň som sa príliš snažila a ešte viac hovorila… V istú chvíľu mi presťahovali stôl do vzorkovne, aby obmedzili moju prítomnosť. Môj permanentný nepokoj bol všetkým naokolo nepríjemný, a tak som musela odísť.“ Od tých čias začala navštevovať doktora Ratha, svojho milovaného psychiatra, a jeho klientkou sa stala na nasledujúcich dvadsať rokov, až do doktorovej smrti. Ako mladé dievča nutne potrebovala nájsť rovnováhu a stabilitu, bola neotesaná, neskúsená, nevzdelaná, nekultivovaná, ako povodeň, pred ktorou treba čo najskôr vziať nohy na plecia.

 

Stephanova zrada, Markova láska

Stephana milovala, ale on, čo ako ho mladá milenka priťahovala, nestál o bližší vzťah s perspektívou, a tak keď objavila iné dievča v jeho byte, zaradila spiatočku. Vydala sa za Marka a hoci trpela Stephanovou zradou, svoje dôležité rozhodnutie pociťovala ako veľkú úľavu. Potom po ročnom pôsobení u značky Bobbie Brooks presvedčila Anne, aby to s ňou skúsila ešte raz. Argumentovala, že už dospela, vydala sa, je sústredenejšia, usadenejšia, pokojnejšia. Pani Klein váhala, no napokon súhlasila. „Skvele sme sa dopĺňali,“ spomína Donna, „zatiaľ čo sa Anne zameriavala na siluetu a strih, ja som mala vášeň pre látky a Anne ma nechala nakupovať ich v Európe.“ Od svojej mentorky pochytila zvyk hodiny pracovať s látkou na krajčírskej figuríne: „Kvôli Anne som sa i ja stala puntičkárskou a potrpím si na to, aby šaty padli ako uliate. Tvarovanie modelu je pre mňa ako sochárstvo, trojrozmerné tvorenie na tele.“ Jej vyšinutý súkromný život sa však vydajom nedostal do normálnych koľají, to ani náhodou. Pár dní po svadbe jej zatelefonoval Stephan. Fakt, že sa z nej stala pani Karan, ho nijako nevyviedol z miery, musím ťa vidieť, nástojil. „Po svadbe sme pokračovali presne tam, kde sme skončili… Bol moja závislosť.“ A seba presviedčala, že to, čo cíti k Stephanovi, nemá nič spoločné s Markom. Zakrátko však zistila, že je tehotná. Keď Stephanovi oznámila, že s ním čaká dieťa, tváril sa nezúčastnene. Nezovrel ju pevne v náručí, nenavrhol, aby sa k nemu nasťahovala, neubezpečil, že sa o ňu a dieťa postará. Namiesto toho sa odmlčal. Zlomenej Donne neostávalo nič iné, len ísť na potrat, predtým však všetko povedala Markovi. Cítila by sa podlo, keby mu to zatajila, Mark ju miloval a podporoval, nemohla mu klamať! Zaprisahala ho, že so Stephanom je už definitívny koniec. Dobrák Mark jej veľkodušne odpustil. „Mark ma opäť zachránil. Znovu som sa zasľúbila nášmu manželstvu, srdcom, telom i dušou. Byť milovaná tak, ako ma miloval – bezpodmienečne a ozajstne – bol dar nadovšetko.“

 

Viac cool, viac sexi

Na jar roku 1972 Anne oznámila, že sa chystá dlhšiu dobu cestovať, a tak Donna musí zvládnuť medzisezónnu kolekciu sama. Bola tehotná, chcela sa stať matkou na plný úväzok, ale potom jej Tomio Taki, nový spoločník vo firme, vysvetlil, že nemôže odísť na materskú. Anne má rakovinu a spoločnosť Donnu potrebuje, aby šéfku počas liečby zastúpila. Keď porodila dcérku Gabby, o pár dní Anne zomrela. Všetci na ňu tlačili: móda sú peniaze, investori čakajú, obchodníci čakajú, zákazníci čakajú… Príšerný chaos a zmätok, tak si návrhárka spomína na dni po Anninej smrti. Týždeň po pôrode pred jej domom zastalo nákladné autá so stojanmi plnými nedošitých modelov – keď nemôže prísť Mohamed k hore, musí prísť hora k Mohamedovi. Na fotke z tých hektických dní sedí Donna pri pracovnom stole, na očiach má tmavé okuliare, na pleciach malú Gabby, telefón pri uchu, v ruke ceruzu a za sebou dlhočizný rad modelov. Napriek tomu predstavenstvo firmy váhalo, či ju oficiálne vymenovať za hlavnú návrhárku. Aj tlač o tom hojne špekulovala. Či to iba dvadsaťpäťročná neznáma návrhárka Donna Karan zvládne. Pochybnosti sa však rozplynuli hneď s prvou kolekciou. Časopis Women’s Wear Daily ju označil za „prvotriednu“. Napísal: „Ak bola Anne Klein skvelou návrhárkou vychádzkovej módy, tak bola aj skvelou učiteľkou. A Donna bola dobrou žiačkou.“ Donna si na pomoc do firmy privolala Louisa Dell‘ Olio, kamaráta a spolužiaka z Parsons School of Desing. Pokračovali v Anninom štýle, ale… „Chceli sme používať mäkšie, zmyselnejšie materiály. A chceli sme sexi proporcie. Bola som mladá, chcela som šaty strihané na telo a viac odhaľujúce nohy…“

 

Koža na koži

Za tie štyri roky, čo sa nevideli, sa Stephan vôbec nezmenil. „A ani medzi nami sa nič nezmenilo. Bolo to okamžité a vášnivé, akoby sme sa nikdy nerozišli.“ Chaos v práci striedal „zmätok, vášeň, smútok, láska, vina“ v Donninom srdci. Ukradnuté chvíľky, tajné stretnutia v požičanom byte od kamarátky, keď sa na hodinu – dve vytratila z ateliéru, aby mohla byť so Stephanom… A ten vášnivý vzťah ju inšpiroval! „Oblečenie prekypovalo zmyselnosťou. Kožuchy. Koža na koži. Veľké zvodné kašmírové rozpínacie svetre. Saténové zavinovacie košele. Semišové jazdecké nohavice, sukne s vysokými rozparkami.“ Hýrila nápadmi, jej tvorivosť vybuchovala ako sopka, zároveň ju však ničili výčitky svedomia: že je hrozná matka, že by mala byť viac doma a venovať sa rodine, že podvádzať Marka je hnusné a kruté. Ale nedokázala si pomôcť, ba aj Stephan konečne začal ich aféru brať vážne. Raz v posteli jej pošepkal: „Myslím, že ťa začínam milovať.“ Manželovi oznámila, že chce od neho odísť. Mark sa zrútil, nič netušil, nemal ani tieň podozrenia. Preplakal niekoľko dní a Donna s ním, veď Mark bol jej najlepším priateľom. A Stephan? „Bola som k nemu priťahovaná každou bunkou svojho tela.“ Zobrali sa v lete v roku 1983, po šestnástich rokoch od ich prvého stretnutia v snehovej kalamite, v čase, keď sa pred Donnou začali otvárali nové, grandiózne možnosti…

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2019)