Dotkli sa srdca

 

Ľudské srdce je usilovný robotník, ktorý udrie v priemere 37 milión ráz za rok. Lenže, čo ak sa unaví, zastaví alebo ochorie? A rozhodne sa „vzdať to“ skôr, ako je nám milé? Pred polstoročím by mu nebolo pomoci, medzitým sa však našli „pionieri srdca“, ktorí vymysleli či spravili pre ľudské srdce niečo unikátne.

 

 

Christiaan Barnard (1922 – 2001)

 

Čo urobil ako prvý: Transplantoval ľudské srdce.

Čo povedal o srdci: „Je nepochybne lepšie srdce transplantovať, ako ho pochovať, nech ho pohltia červy.“

 Mladé srdce

Christiaan, alebo Chris, ako mu odmalička vravievali, prišiel na svet 8. novembra 1922 v juhoafrickej polopúšti Karoo, v mestečku Beaufort West. Jeho skromní rodičia, ktorých finančná situácia bola viac ako napätá (otec Adam bol misionár a matka pomáhala v kostole hrou na organe), sa však každému ďalšiemu dieťaťu v rodine potešili. Len jediný raz ich radosť skalil hlboký žiaľ, keď Chrisov starší brat nečakane zomrel ako päťročný na vrodenú chybu srdca. Bratova smrť sa pre Chrisa stala neskôr celoživotnou výzvou: stane sa lekárom, ktorý bude zachraňovať ľudské životy! Známy výnimočnými študijnými výsledkami i fotografickou pamäťou už ako mladý študent medicíny pracoval v nemocnici Groote Schuur na oddelení chirurgie. Keď sa ho jeho profesor jedného dňa opýtal, či by neskúsil praktickú chirurgiu na univerzite v Minnesote u profesora Wangensteena, Chris a nadšene súhlasil. Po ôsmich mesiacoch na univerzite raz prechádzal okolo laboratória, kde jeho americkí kolegovia z kardiochirurgie práve experimentovali s novoobjaveným prístrojom na mimotelový krvný obeh. Tento vynález spôsobil v kardiochirurgii doslova revolúciu, pretože vďaka nemu sa mohli realizovať operácie na otvorenom srdci. Predstavte si to: ľudské srdce, keďže nikdy nie je v pokoji, treba nejako „zastaviť“, aby sa chirurgovi mohlo ľahšie pracovať, rezať, pripájať, odpájať, zošívať. Lekári prišli na to, že keď sa srdce podchladí, prestane biť a iba sa jemne chveje. Za ten čas, kým je vyradené z normálnej činnosti, krvný obeh riadi tzv. umelé srdce, akási krvná pumpa, ktorá privádza okysličenú krv ku tkanivám a orgánom a odvádza krv odkysličenú. Doktor Gott z amerického tímu Chrisa poprosil, či by pri tomto experimente nezaskočil za jeho chorého asistenta a toto neplánované stretnutie s mimotelovým obehom napokon spôsobilo, že doktor Barnard presedlal z praktickej chirurgie na kardiochirurgiu.

 

Skalpel, prosím!

Chris získal v Minnesotre grant, a ten mu umožnil pracovať pod vedením svetoznámeho chirurga C. Waltona Lilleheiho, jedného zo svetových odborníkov, ktorí skúmali, ako vykonať transplantáciu ľudského srdca. Medzitým, spoločne s Chrisom vykonali niekoľko „open heart“ zákrokov (na otvorenom srdci) na zvieratách, v ktorých Barnard pokračoval aj po návrate do Južnej Afriky a bol prvý, kto vo svojej krajine pri operácii otvoreného srdca použil prístroj na mimotelový obeh (nazýva sa aj prístroj srdce-pľúca). Mimochodom, v Južnej Afrike mu patrí aj prvenstvo pri transplantácii obličiek.

Transplantáciu srdca predtým realizoval na takmer päťdesiatich psoch. Takisto pozorne študoval a trénoval chirurgické postupy, ktoré mali čo najlepšie a najúčinnejšie vyživovať srdce – pomocou prístroja na krvný obeh, ktorý pracoval dovtedy, kým nové srdce nebolo schopné prevziať všetky svoje funkcie. Chris a jeho tím sa rozhodli neoperovať nikoho s čiernou pleťou, aby nik nemohol namietať, že robili pokusy na černochoch. Jeho pacientom sa stal Louis Washkansky, 55-ročný „chlap ako hora“, ktorý prekonal tri infarkty, trpel skôrnatením tepien a srdcovou vydutinou, ktorá jeho choré srdce zväčšila na dvojnásobok. A na obzore sa čoskoro objavil aj prvý vhodný darca, srdce však bolo od čierneho pacienta, a tak museli čakať na ďalšie. 3. decembra 1967 sa v operačnej sále dalo napätie krájať skalpelom. Na operačnom stole ležal ťažko chorý Louis Washkansky, 31 krokov od neho na inom lôžku 25-ročná banková úradníčka Denise Darwallová, ktorú zrazil opitý vodič. Mladá žena utrpela fraktúru lebky, zlomeniny kostí, no bola stále nažive. V nemocnici však jej mozog prehlásili za mŕtvy a jej odvážne srdce malo poputovať do hrude neznámeho človeka.

 

 

Robert Jarvik (71)

 

Čo urobil ako prvý: Zostrojil prvé umelé ľudské srdce.

Čo povedal o srdci: „Vedel som, že môj otec umiera, a tak som sa snažil vymyslieť preňho nové srdce.“

 

Mladé srdce

Robert, ktorý prišiel na svet 11. mája 1946 v Michigane, mal svoj osud vložený priamo do vienka. Bol totiž synom lekára a otcovi neúnavne „asistoval“ už ako mladík, keď sa spolu s ním čoraz častejšie objavoval v operačných sálach. Nelákalo ho však otvárať ľudské telá a opravovať, vymieňať či zašívať, lákala ho predstava, že skonštruuje čosi, čo bude lekárom uľahčovať ich prácu. Bol ešte len tínedžer, keď vynašiel chirurgickú zošívačku a iné nástroje, dodnes v medicíne úspešne používané.

Keď napokon prejavil záujem študovať medicínu, žiadnej univerzite nebol so svojimi diplomami dosť dobrý, a tak sa zapísal na lekársku fakultu v talianskej Bologni. Vydržal tam dva roky, aby sa vrátil domov a v New Yorku získal titul magistra z biomechaniky. Medzitým sa však stalo čosi, čo ho prinútilo premýšľať o ďalšom štúdiu a smerovaní svojho života: „Bol som ešte na škole, keď otca vzali pre problémy so srdcom do nemocnice. Okamžite ho operovali a zachránili, vo mne však jeho zdravotný stav prebudil obrovský záujem o srdce ako také.“ To už bol celkom dobrý základ, aby sa ešte raz pokúsil o štúdium medicíny a tentoraz to vyšlo: lekársky diplom získal v roku 1976 ako úspešný absolvent univerzity v Salt Lake City, známej výskumami v oblasti umelých ľudských orgánov. Jeho mentor Willem J. Kolff, riaditeľ oddelenia umelých orgánov na univerzite a priekopník hemodialýzy, ho nechal vo svojom laboratóriu študovať na zvieratách testované pneumatické umelé srdce, ktoré však vykazovalo množstvo zásadných problémov a fungovalo iba kratučkých 10 dní. Napokon sa úplne vzdal praxe lekára (vlastne nikdy ako lekár ani nepôsobil) a sťaby dizajnér umelých orgánov sa s nadšením pustil do práce. Umelé srdce Jarvik 7 malo dve čerpadlá, podobné srdcovým komorám. Každá polyuretánová komora obsahovala mechanizmus, poháňajúci ľudskú krv od vstupného ventilu k výstupnému, súčasťou srdca však bolo aj niekoľko drôtov, ktoré mali trčať z tela pacienta, aby mohlo byť zariadenie v ľudskej hrudi napájané z veľkej externej jednotky. Jarvik svoje umelé srdce testoval na kravách a iných zvieratách, aby si overil, či je schopné bez poruchy udrieť aspoň stotisíc ráz denne.

 

Skalpel, prosím!

V kalendári svieti dátum 2. december 1982 a zubár Barney Clark zo Seattlu v USA dostane o chvíľu nové srdce. Má 61 rokov a je ideálnym adeptom na unikátny zákrok, trpí totiž chronickým zlyhávaním srdca, čo ho vysiľuje do tej miery, že už neprejde ani pár metrov zo spálne do kúpeľne. Na to, aby dostal transplantát od iného človeka, je príliš chorý, jediným riešením je umelé srdce. Pred operáciou sa necháva počuť, že nedúfa, že s umelým srdcom prežije viac ako niekoľko dní, avšak verí, že tento krok, prirovnávaný k tomu prvému ľudskému na Mesiaci, zachráni v budúcnosti ďalšie životy.

Šéf operačného tímu, kardiochirurg William DeVries z nemocnice v Salt Lake City je pripravený odstrániť staré Barneyho srdce, spustošené dlhoročným užívaním steroidov (jeho steny boli také tenké, že sa dali pretrhnúť sťa hodvábny papier) a nahradiť ho novým srdcom Jarvik 7. Srdce z laminátu a polyuretánu vyrobil Robert Jarvik ešte v roku 1970, kým však skončilo v hrudníku Barneyho Clarka, ubehlo dlhých 12 rokov, počas ktorých toto zázračné zariadenie lekári Kolff a Olsen neustále čímsi vylepšovali. „Bol som absolútne presvedčený, že bude fungovať, inak by som do toho nešiel,“ prehlásil na margo zákroku DeVries. „A keby som bol v Barneyho koži, urobil by som to isté. Predtým som voperoval umelé srdce asi dvesto teľatám a vodilo sa im dobre, navyše som mal za sebou perfektný tím.“ Operácia trvala 12 hodín. Niektorí označili Clarka za „pokusné „morča“ a celý zákrok za neetický výmysel, iní zasa verili, že nastáva doba, kedy bude výmena chorého srdca za umelé celkom bežná. Lekári však boli nanajvýš opatrní…

 

 

 

Wilson Greatbatch (1919 – 2011)

 

Čo urobil ako prvý: Bol notorický vynálezca, ale jeho najúžasnejším objavom bol prvý implantovateľný kardiostimulátor.

Čo povedal o srdci: „Vážne pochybujem, že ešte pocítim väčšiu eufóriu, ako v deň, keď môj malý vynález prevzal kontrolu nad živým srdcom.“

Mladé srdce

Keď mal päť, vzal do rúk prvý raz harmoniku a vylúdil z nej prazvláštne škrípavé zvuky, na hony vzdialené od hudby. Avšak nevzdal sa a hoci ho to nik neučil, onedlho dokázal zahrať melódie, pripomínajúce spev vtáka. Hudba ho fascinovala. Vyrastal v dobe, kedy ľudí opantalo bezdrôtové rádio – neviditeľné vlny, ktoré odkiaľsi z neznáma prúdili do domácností a prinášali so sebou zvuky i hlasy. „Myslím, že ma priťahovala práve tá mystéria. Niečo, čo sa nedalo vidieť ani cítiť.“ Wilson veľmi skoro zostavil vlastný prijímač krátkych rádiových vĺn (hlasy s britským akcentom ho však presvedčili, že sa dostal poriadne ďaleko). V šestnástich prešiel náročným testom, získal licenciu rádioamatéra a chcel sa pridať k námorným skautom, ktorí vlastnili rádiostanicu. Plány mu však skrížila druhá svetová vojna. Pripojil sa k americkému námorníctvu a za to, že prežil (polovica jeho posádky počas bojov zahynula), podľa všetkého mohla biblia, ktorú nosil v zadnom vrecku nohavíc. Po vojne sa vrátil do Buffala, prihlásil sa na univerzitu a okrem toho, že študoval matematiku, fyziku a chémiu, spravoval miestnu rádiostanicu. Spolupodieľal sa aj na projekte monitorovania krvného tlaku a frekvencie srdca na dobytku – tam prišiel na pretras problém, ktorý dvaja lekári definovali ako „srdcový blok“: prirodzené elektrické impulzy srdca sa niekde na ceste z jeho hornej časti do dolnej prerušia alebo zoslabnú, a to vyvoláva dýchavičnosť, stratu vedomia alebo dokonca smrť. „V rozhlasovej terminológii by som to nazval chybou nedostatočného signálu. A ja som vedel, že ju dokážem opraviť.“

 

Skalpel, prosím!

V tom čase ešte netušil, že kdesi v Bostone žije Paul Zoll, ktorý zmajstroval prvý mimotelový kardiostimulátor, veľký ako skrinka. Tá sa zapájala do prúdu, a síce zachránila niekoľko životov, ale jej elektrošoky boli bolestivé a pálili kožu na tele. Netušil ani, že po Zollovi vymyslí istý Earl Bakken externý kardiostimulátor na baterky. Wilson pracoval na univerzite v Buffale a v inštitúte chronických ochorení prebdel hodiny nad konštrukciou stroja, zaznamenávajúceho srdcové ozvy. Pri testovaní osciloskopu však omylom zamenil hodnotu jedného rezistora a prístroj začal pulzovať v intervale, ktorý mu okamžite pripomenul známe dum – bum, dum – bum! Uvedomil si, že tento malý prístroj dokáže riadiť ľudské srdce, no nebol si istý, či nájde chirurga, ktorý by jeho šialenému nápadu dôveroval. Napokon ho mal priamo pod nosom – v nemocnici v Buffale spoznal doktora Williama Chardacka, ktorý myšlienke implantovateľného kardiostimulátora s radosťou uveril. V máji 1958 spravili prvé testy na laboratórnom psovi a keď sa zvieracie srdce synchrónne rozbúchalo v rytme Greatbatchovho prístroja, doktor Chardack zahlásil: „Nuž, tak budem prekliaty.“ Motýlí tím, ako tých dvoch volali (do práce nosili pod krkom motýlika, vraj preto, lebo deti mali vo zvyku ťahať lekárov za kravaty), prijal medzi seba ešte doktora Gagea a začal s dlhoročným experimentom, na konci ktorého držali v rukách implantovateľný kardiostimulátor pripravený na „ostrý štart“.

 

 

René Favaloro (1923 – 2000)

 

Čo urobil ako prvý: Vykonal prevratnú operáciu srdca – bajpas (by-pass) za použitia žilného štepu z nohy.

Čo povedal o srdci: „Po prvých 20 – 30 operáciách som už o tomto zákroku nemal žiadne pochybnosti.“

 

Mladé srdce

Rodiskom Reného Geronima Favalora, vnuka talianskych prisťahovalcov, bola Argentína. Narodil sa 14. júla 1923 a vyrastal v skromných podmienkach v meste La Plata. Otec bol stolár, matka krajčírka, jediným vysokoškolsky vzdelaným členom rodiny bol strýko Artur, ktorý pracoval ako lekár. A René, ktorý so strýkom absolvoval jeho každodenné pochôdzky po pacientoch, si už v chlapčenskom veku zaumienil, že raz pôjde v rovnakých šľapajach.

Medicínu vyštudoval v La Plata a s diplomom v ruke (bol jedným z najlepších študentov v ročníku) prijal ponuku zastúpiť kolegu na mieste provinčného lekára v Jacinto Aráuz, 500 km západne od Buenos Aires, kde napokon „skysol“ na celých 12 rokov. V malej poľnohospodárskej komunite vychovával pacientov k prevencii, založil prvú mobilnú krvnú banku a postavil operačnú sálu. Za lekcie z „vidieckej medicíny“ bol taký vďačný, že neskôr odporúčal každému lekárovi v Latinskej Amerike vyskúšať si prácu medzi chudobnými…

Hoci okrem španielčiny žiaden cudzí jazyk neovládal, vybral sa v roku 1960 do Spojených štátov, aby absolvoval postgraduálne štúdium v oblasti hrudnej chirurgie na klinike v Clevelande. Tu sa okamžite pripojil ku svojim slávnejším kolegom ako Mason Sones, Willem Kolff a Donald Effler, no až s Reného príchodom zavanul na klinike nový vietor, ktorý mal so sebou priniesť prevrat v spôsobe operácie ľudského srdca.

 

Skalpel, prosím!

V tej dobe bola posledným veľkým objavom v prípade chirurgickej liečby ischemickej choroby srdca (nedostatočné prekrvenie časti srdcového svalu) takzvaná Vinebergova operácia. Artur Vineberg, kanadský chirurg, už v roku 1951 implantoval do tunela v srdcovej svalovine ľavej komory prsnú tepnu pacienta, čo malo obnoviť krvný prietok a spriechodniť koronárne tepny pacienta. Táto operácia bola celosvetovo pomerne rozšírená, no prinášala so sebou aj pooperačné komplikácie v podobe trombózy. Reného však hrudná chirurgia a špeciálne táto operácia priam magicky priťahovala… Spočiatku sa prevažná časť jeho práce v Clevelande točila okolo chlopní a vrodených chorôb srdca, no postupne jeho záujem presiakol aj do iných oblastí. Každý deň sa z operačnej sály ponáhľal do labáku študovať svaly srdca, koronárne tepny a ich vzájomný vzťah. Začiatkom roku 1967 mu napadla spásonosná myšlienka: čo keby namiesto prsnej tepny implantovali do srdca žilný štep, odobratý z dolnej končatiny? Okamžite začal svoj nápad prenášať do praxe, princípom bolo obísť poškodenú časť koronárnej tepny akýmsi premostením – bajpasom – a zaistiť plynulý prietok krvi. O pol roka vykonal prvú zdokumentovanú operáciu bajpasu s využitím žily dolnej končatiny smrteľne chorého pacienta.

 

 

Gabina Weissová

foto Sita

 

Celý článok si prečítajte v októbrovom čísle MIAU (2017)