Dušan Plichta – Emotívny biohacker

 

Najprv som ho vnímala ako človeka, čo si do kávy mieša maslo. Potom ako toho, čo na sebe testuje „funkčné“ potraviny. Kto o tom veľa píše a veľmi rád hovorí, používa slová ako mitochondrie, MCT olej a HIIT tréning. Keď sa mi meno i tvár Dušana Plichtu nakoniec spojili so značkou Powerlogy, ktorá, ako názov napovedá, má dodať telu i mozgu silu a energiu, vravela som si, že tento človek je azda taký dokonalý ako roboti. A potom sme spolu sedeli za jedným stolom a ja som prišla na to, že Dušan nie je robot. Je biohacker.

 

Dušan, čo vy vlastne robíte?

Úplne realisticky povedané – som podnikateľ. Sám som si vymyslel a rozbehol firmu, ktorá mala na začiatku len troch ľudí, dnes nás je desať a ja som v nej oficiálne „Founder and CEO“. Čiže zakladateľ a generálny riaditeľ. Ten zakladateľ sedí, no generálneho riaditeľa až tak nemusím, pretože som postupne prišiel na to, že ma to veľmi nevystihuje. Som vizionár a podnikateľ, ale nie som prirodzený manažér. Naučil som sa to, robím to, ale výkon a manažovanie by som v budúcnosti veľmi rád prenechal niekomu inému.

 

Cvičíte, zdravo sa stravujete, svoje telo máte priam vedeckým spôsobom pod kontrolou. Bolo to tak odjakživa?

Na vysokej škole som študoval biznis a manažment, škola a systém ma vlastne pripravovali na kariéru manažment konzultanta, ktorý má skvelý džob, super zarába a keď má zarobené dosť, rozbehne vlastný biznis. Taká bola vtedy moja filozofia, po škole som aj začal pracovať ako manažment konzultant, lenže vôbec mi to nesedelo. Táto rola, obnos práce, nič z toho som nebol ja a cítil som, že prežívam obrovskú krízu. Vzal som teda svoju priateľku, dnes už manželku so sebou a na jeden rok sme spolu odišli do Austrálie.

 

Robiť manažment konzultanta?

(Smiech) Pretĺkať sa. Len tak tam žiť, ale aj študovať a pracovať. Zistil som, že mi to vyhovuje oveľa viac, že rád začínam odznova a objavujem nový svet. Navyše, veľmi rýchlo som zistil, že v Austrálii sú, čo sa týka gastronomických trendov, ďaleko pred nami. Dostal som sa k výberovej káve, ku zloženiu stravy, k organickým potravinám a k najnovšej zahraničnej literatúre, ktorá informovala o športovej výžive a nových trendoch. Za ten rok som sa „prečítal“ k tomu, ako veci fungujú a, samozrejme, všetko som hneď sám na sebe skúšal. Zistil som, že viem svoje telo oveľa lepšie ovládať a že viem posúvať jeho limity. Dialo sa to však postupne, napríklad som raz čítal článok, ktorý popisoval, ako funguje metabolizmus a čo treba jesť. Tak som jedol, čo odporúčal a pozoroval, čo sa deje s mojím telom, energiou, sústredením. A vyhodnocoval som to.

 

Aké najzásadnejšie zmeny ste urobil v Austrálii?

Vždy som mal rád na raňajky kávu s mliekom, k nej niečo sladšie, pečivo a džem, ráno som jedával ako Talian, lenže o dve hodiny som býval hladný. Bol som závislý na jedle, ledva som sa najedol, už som rozmýšľal, čo zas budem jesť. A popri tom som nestíhal myslieť na prácu. Nikdy som nebýval tučný, ale túžil som po svaloch, a tie som nemal. Chcel som mať viac energie. Chcel som sa lepšie sústrediť. V Austrálii som začal jesť inak a okamžite som to na sebe pocítil. Aj tie tehličky na bruchu sa za nejaký čas vyrysovali (smiech). Uvedomoval som si, že nie som hladný a že rozumné stravovanie má niečo do seba.

 

Kde ste sa v Austrálii zamestnali?  

V kaviarňach a reštauráciách, pretože ma to k jedlu vždy ťahalo a tam som o ňom mohol zistiť najviac. Fascinovala ma káva, ktorú som v Austrálii doslova „študoval“ v najlepších kaviarňach, počas debát a testovaní kávy. Vtedy tam prišla vlna výberových káv, o ktorej u nás nik ani nechyroval. Keď som sa vrátil na Slovensko, myslel som, že sa vrátim do starých koľají, ale už to nešlo. Nevidel som v tom zmysel, zamestnal som sa teda len na niekoľko hodín v korporáte a popritom som už rozbiehal vlastné projekty ako škola varenia, písanie receptov na blog, delil som sa o svoje poznatky a názory s čitateľmi, robil som výživového poradcu vo fitku a spoznával ľudí, ktorí sa jedlu a životnému štýlu venovali podobne ako ja.

 

V tom čase u nás nebolo veľa mužov, ktorí by tak zanietene písali na tému jedla…

Z môjho pohľadu som bol asi druhý, možno tretí. Jednotkou bol pre mňa vždy Vlado Zlatoš, ktorý písal o jedle v spojitosti s pohybom, v tomto smere mi bol akoby starším bratom. Spoznal som chlapcov zo Slovenského silového inštitútu a nakoniec dostal odporúčanie, aby som šiel na školenie ku špičkovému trénerovi Charlesovi Poliquinovi do Kanady. Bez váhania som za ním vyrazil. Bolo to zlomové rozhodnutie, zažil som tam neskutočnú energiu, videl iný svet a prístup, ktorý mi dával zmysel. To všetko mi otvorilo oči. V zásade ide o to, že cieľom nie je jesť málo, prijímať menej kalórií a veľa cvičiť. Je to oveľa zložitejšie. V prvom rade si treba zmanažovať stres, hladinu hormónov, treba si vybrať kvalitnú stravu a spolu s cvičením všetko postupne optimalizovať. V Kanade som spolu s účastníkmi pokročilého kurzu veľa hovoril aj o káve, každému som o nej rozprával, až mi ktosi vnukol myšlienku pitia kávy s maslom, vraj je to v rámci výživy úplná bomba.

 

Začali ste ju teda na sebe ako správny biohacker testovať…

Celý nadšený som cez internet objednal mimoriadne drahú, kvalitnú kávu a po návrate domov som si ju okamžite pripravil. Dal som do nej maslo, kokosový olej, vymixoval a vypil ju namiesto raňajok, ako mi na školení v Kanade radili. Bál som sa, že to bude iba mastná káva, ale voňala dobre, chutila dobre a keď som sa napil, zmenil sa mi život! Rád to vravievam, lebo to skutočne tak bolo, schuti som ju celú vypil a môj mozog zažil svoj prvý wow efekt. Zapol sa a fungoval ako bláznivý. Začal som pitie kávy s maslom aplikovať a ešte viac som sa chytil toho, čo sa dnes volá biohacking. Progresívnej výživy, funkčného tréningu a ďalších vecí.

 

Ako teda znie poučka pre biohacking?

Keď ľudí školím a rozprávam im o biohackingu, vravím im, aby moje informácie prijímali s otvorenou mysľou. Nemám absolútnu pravdu, ale pozerám na každú výzvu cez „scientific mind“, mysľou vedca. A spochybňujem. Biohacking je systém, ktorý sa venuje spôsobu, ako dokážeme ovplyvniť svoje vnútorné a vonkajšie prostredie, aby sme realizovali svoj ľudský potenciál. Na to potrebujeme energiu, mať zdravé bunky, fungujúce mitochondrie, a z tejto energie môže telo správne čerpať. Medzi telom a mysľou je však veľmi úzka spojitosť, venujeme sa teda i mozgu a jeho „výžive“ a tréningu.

 

Biohackeri majú mnohé veci spoločné: zlepšili stravu, dbajú na dostatočne dlhý a hlboký spánok, pijú kávu s tukom, cvičia, meditujú a sledujú svoje telo vedeckými meraniami. Ak chcem byť od zajtra biohackerom, s čím mám začať?

Všetko závisí od osobnosti človeka, nikdy nie je dobré meniť vo svojom živote všetko naraz. Biohacker by podľa správnosti nemal dať na nič zaručenú odpoveď, mal by sa opierať o dáta, teda o niečo, čo vieme merať, aby nepodľahol vlastným ilúziám. Odpoveďou teda je, že ak chcete od zajtra žiť ako biohacker, mali by ste najskôr absolvovať meranie variability srdcovej frekvencie, kde sa dozviete, ako vaše telo zvláda fyziologický, ale aj psychologický stres. Je to podobné ako s tréningom na maratón. Ak si niekto povie, že taký náročný beh je len o nastavení mysle a chce ho zvládnuť bez tréningu, hrozí mu dlhá regenerácia, telesný stres alebo odtrhnutá šľacha. Oveľa lepšie je na maratón sa pripraviť postupne a naložiť si vždy adekvátnu dávku…

 

Zmeny v životospráve teda začíname robiť tiež postupne…

Presne tak. Na začiatku je dôležité „vyčistiť“ svoj jedálniček a vyslovene sa obzerať iba po kvalitných potravinách. Vyhodiť postupne cukry, ktoré nepotrebujete. Sledovať svoje intoletrancie – čo vám robí zle a čo vám nevyhovuje. Zakaždým treba daný prístup sledovať a vyhodnotiť, ako nám sedí. Po strave možno prejsť na cvičenie, opäť postupne. Potom sa zamerať na meditáciu a sústredenie. Tieto tri kľúčové oblasti treba „ovládnuť“ krok po kroku a posúvať sa v nich ďalej a ďalej. Dnes ľudia môžu na základe dostupných vedomostí radikálne zmeniť svoj život. Nemôžu sa na nič vyhovárať, ani na to, že svoje telo „podedili“, alebo že s takýmto mozgom jednoducho prišli na svet a nič s tým už nenarobia.

 

Na to však treba ovládať kvantum vedomostí a informácií. Čo však má robiť obyčajný človek, ktorý ani len netuší, ako funguje jeho telo, ako má správne nakladať so svojou energiou?

V škole sme sa učili všeličo, získali sme rôzne schopnosti a vedomosti, ale tie najzákladnejšie, napríklad ako funguje energia v našom tele, nás nik nenaučil. Vrcholoví športovci okrem tvrdého tréningu potrebujú aj regeneráciu a kvalitnú stravu, s tým každý rád súhlasí. Ja však tvrdím, že tieto základné otázky potrebuje riešiť každý človek, nielen športovec. Ak by som mohol deťom v školách pridať dva predmety, ktoré im chýbajú, boli by to základy životosprávy spolu so spánkom a k tomu technológie a dáta, ktoré pomáhajú merať a kvantifikovať zdravie a ľudskú energiu. Druhý predmet by sa venoval mozgu a jeho učeniu, práci s kritickým myslením a vedeckými prístupmi. Aby sa každý človek stal sám sebe vedcom.

 

Biohacker sa vlastne sám sebe stáva lekárom, vedcom i experimentátorom…   

Ak niekto vraví, že nemá čas riešiť stravu, potom nemá čas ani riešiť život. Každý by mal byť vlastným lekárom a vedcom, vnímať svoje telo a myseľ komplexne, každý by mal vedieť pracovať s informáciami a rozumne ich triediť, nie iba nekriticky prijímať, čo iní napíšu alebo povedia. Podstatou biohackingu je to, že prevezmem zodpovednosť za svoje zdravie, energiu i za svoj život. Za všetko si môžem sám.

 

Spravili ste na svojej ceste aj nejakú závažnejšiu chybu?

Na základe sociálnych médií a Instagramu ľudia občas nadobúdajú dojem, že som superman. Trúfam si povedať, že oproti mnohým toho stíham a robím oveľa viac, ale rovnako ako druhí sa viem „odpáliť“. Ešte stále robím chyby, ktoré ma stoja problémy, ale keď niečo dobabrem, vďaka silnej imunite sa dokážem veľmi rýchlo zregenerovať. Chorý prakticky nebývam, len vtedy, keď to preženiem s povinnosťami a kašlem na oddych, za čo si opäť môžem sám. Niektoré chyby robím stále dokola, napríklad si v Taliansku neodopriem dobré jedlo a víno, doprajem si ich však s vedomím, že na druhý deň za to zaplatím energetickú daň.

 

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2018)