Dušičky, novembrové vzlyky

 

Najšťastnejšia som bývala vždy v novembri. S mamou sme túrovali po kvetinárstvach a trhoch, ovoniavali chryzantémy a hovorili si, ktoré sú najkrajšie. Mama mala rada tie špicaté zelenkavé, ale aj malé zelené, ja mám rada veľké žlté bambule, ale aj tie bordové so zlatým odtieňom. Dnes som vystúpila na námestí v Modre a novembrová ostrá vôňa chryzantém mi takmer podrazila nohy, zastala som pred kvetinárstvom, aj by som bola niečo povedala, trebárs, „Pamatáš“? Vyhŕkli mi slzy a bežala som domov. Na každom centimetri ťa stretávam, všade sa mi prihováraš, pri časopisoch, v potravinách, pri varení… Bordové, fialové a slabučko ružové, ale aj ryškavé. Odnesieme z nich Jankovi a Andynovi, Marekovej mame a tatuškovi urobíme venček z ruží. Moja milá, tebe by som venček nerobila, viem, ako si si na všetkom, čo si robila, dávala záležať.
Nestretávam sa s nikým, nemám s kým zájsť na trh a povedať pani Horváthovej, že nie si, nemám kam ísť, maminečka, ale hlavne – nemám s kým… Stojím pred výkladmi a nik ma nezotrie, že choď s tým do prdele, nik ma nechváli, nik mi nezavolá a nik sa mi nepoteší ako ty, keď som volala. Všetci majú program a odvahu žiť svoj život ďalej, a tak to má byť, a ja sedávam zvinutá v tvojom kresle a rozmýšľam, ako prekonám túto hrôzu. Idú Vianoce, Molina je pochovaná vzadu pod orechom, nepríde Janko, nebudem s Tebou, budeme sami štyria. Ja viem, že mám Vianoce urobiť kvôli deckám, zabudnúť na seba, ako si to vedela Ty, napiecť a navariť niečo dobré, len si to neviem predstaviť. Teraz som bezdomovec ja, mohol by ma niekto pozvať k stolu, lebo mi tu u nás puká srdce už len pri predstave stromčeka, ozdôb, ktoré sme spolu kupovali… Milá moja, krásna, ani na chvíľu som nepochybovala, že sa k nám vrátiš a budeme spolu. Strážim oheň, len nie som taká poriadna.

Tej starej veľkej švihnutej je smutno za mamou a tatom.

Som chorá, zaliezam do pelechu a vyleziem v pondelok. Našla som v tráve za humnami vysypané jablká a hrušky, jedno som si vzala a zjedla.

Spím v starých čiernych šatách, ktoré mi je ľúto vyhodiť, vyzerám ako stará Adamsová, vláčim sa so psom ku zverolekárovi a neviem, či nie sú toto naše spoločné psie dni…

Ochorela som, zaľahla, zaspala, zmätená som sa zobudila a keď som zistila, že svet tračuje veselo ulicami, zazávidela som a spolovice vyzdravela. Svet ma serie, viem, ale občas má človek chuť chytiť veci za gule či pačesy a tak po svojom ich oné… dokatovať?

Dušičkový čas… Nitra a starý cintorín a Bernolákovo. Keby mi niekto uvaril polievku alebo aspoň bergamotový čaj.

Som chorá, v noci horúčka a dva sny – zomiera muž, je vážne chorý, cestuje, nechce sa nechať odhovoriť, čaká ho ťažká operácia, druhý – vyhodili ma z roboty.

Lístie treba hrabať, kvety zostrihať.

Duduškajú dušičky husi, mačka šmajchlovačka ide po múre, mravce hľadajú dom, v brečtane sa besní vrabec a Dunčo ho chce chytiť.

Co bylo, je pryč a stesky jsou k ničemu. Nádherná práca s Pavlovniou už od skorého rána, vysoký vysúvací rebrík, píly, lano, varíme fazuľu, čaj. Hej, Jano a Jožko Číž, mudrujem, behám, naradovaná ako Dunčo. Náš dzedko bol drevorubač. V kmeni sršnie hniezdo, vtáčie hniezdo, v pilinách obrovské húsenice, nosorožík alebo smrtihlav.

Prečo kuká kukučka?

Dušičky, najmilšie moje milované, tisíc svetielok zažnem, za našich, za vašich, za mojich, za mamu v nebi, za tata v nebi, za Iljušku v nebi, aby ich tam, chudátenká dobré, nebili… Dobrú hrušku najviac trasú. Dobrú hrušku málo trasú…

Sedemdesiat smutien mala.

Odkedy mama zomrela, neboli sme na trhu v Pezinku. Soboty bývali naše. Trh, za babičkou na cintorín do Modry, za tatuškom na Dubovú, previezť sa cez okružnú, niečo dobré si uvariť…
Namiesto toho trh s manželom spachtošom, malá reve, že jej je zima a kašle, muž sa hnevá. Povedala som mojim babkám, že mama zomrela a naplakala do chryzantém. Upratali sme dvor a vyhrabali okolo terasy. Ešte toho napadá… Je tu poriadok, zajtra príde teta Katka a ideme na cintoríny. Holarijahola…
Dnes som ochotná prepnúť už len telku, inak kašlem na to…

Jedného rána sa zobudila a zistila, že už nič nechce.

Kurník, neviem sa zbaviť choroby… Nezdochnem?

Raňajky v dome Pánovom, dva cintoríny, Bernolákovo, nová čiapka od tety Dany, návšteva u svokrovcov, makové a orechové koláče s citrónovým čajom.

Toto je môj čas! Keď sa stmieva a chladne zem, keď je pod mrakom, ráno hmla, toto sú dni!

Dušičky, dušičky, prečo ste také studené? Kúrte dobre na tých cintorínoch sviečkami!

Vaša Veve.

 

 

Veronika Šikulová