Dve rozprávky

 

Kominári

Niektoré domy sú ako ementál. Samé dvere a okná. Ľudia sa cez ne pozerajú na ulicu a na iných ľudí. Keď padá sneh, hovoria, aha, padá sneh, alebo keď prší, hovoria si, prší, a tešia sa, že nejdú po ulici. Večer, keď zažnú svetlo, iní ľudia, náhliaci sa domov, pozerajú do okien a hovoria, ako im je tam dobre! Ako tam majú pekne! Aj my si raz postavíme dom, ktorý bude mať veľa okien a dverí, aj u nás bude pekne. A postavia si a je.

Celý život ľudia z dverí len vychádzajú a potom sa náhlia, aby ich mohli znovu otvoriť a vojsť dnu. Dverami. Jedny dvere, druhé dvere, tretie a štvrté, von a dnu. Medzitým po vonku. Uhnúť muške a neuhnúť muške. Doma nechce byť nikto sám.

Náš dom nemá dvere ani okná, lebo nás je veľa a tatko ich všetky zamuroval. Všade sú postele. Vyzerá to u nás ako v prístave. Každá posteľ je ako loď, všetci v nich máme, čo potrebujeme. V posteliach jeme aj sa učíme, aj sa zhovárame. Keď ideme von, vyliezame cez komín a potom sme všetci špinaví. Preto nás volajú Kominári. Inokedy, keď ideme trebárs na návštevu, ale väčšinou nemáme kam, lebo sme takí špinaví, že nás nik nevolá, alebo do kostola, tam nás volá Boh, tatko nás po jednom vykopne cez malé vikierové okienko. Mešuge štunde tomu hovoríme, smejeme sa a tatko s mamou si nás aspoň spočítajú. Postavíme sa do radu, otrčíme zadky a tatko kope jedenástku. Je nás jedenásť. Vonku sa počkáme, smejeme sa jeden druhému, akí sme čistí, keď ideme do kostola, alebo na návštevu, na ktorú nás nik nepozýva.

Tatko zostane doma, ľahne si k peci a zhovára sa so svrčkom. Najskôr poje všetky zákusky a potom aj šupky z hrušiek.

– Ty si pojedol všetky zákusky, čo som mala schované pre deti? – zalamuje mama rukami? – Čo im teraz dám? Veď je nedeľa.

– Je nedeľa, preto sa s nikým nedelím. Zjedol som aj všetky šupky z hrušiek, taký som bol hladný. – A svrček mu to dosvedčí.

Tatko nemá inú robotu. Celý deň sa zhovára so svrčkom, alebo kúri, to keď sme doma, každý na svojej lodi. Von chodíme, až keď v peci vychladne.

Mama chodí po vonku stále a vždy niečo prinesie. Šupky z hrušiek aj zákusky. Ani mama nemá robotu, ale ľuďom je nás ľúto, a tak nám stále niečo nosia a dávajú. Všade okolo domu máme vrecia so šatami, televízory, vázy na kvety, mixéry a tenisky… Mama vylezie vikierovým oknom a triedi odpad. Potom naloží veci na káru a ide do zberne. Kým je tam, prídu ľudia a hovoria, nemajú vôbec nič, a zložia ďalšie veci. Mlynčeky na mäso, obrusy, záclony, kvetináče, skúšačky na elektrinu, vetrovky, spoločenské šaty, motýliky, kravaty, tenisky, potápačské plutvy. Mama sa vracia, nesie zákusky a hrušky, zavše aj mandarínkové lízatká a okolo nášho domu sa hromadia znovu veci.

– Ja si tuším nikdy neoddýchnem! – vzdychne si a aj keď zaspáva a zatvorí oči, v duchu triedi veci.

Pomáhajú jej túlaví psi. A mačky. A potkany. A kuny. A ježkovia. Aj vtáčky. Tatko jej nepomáha. My len niekedy. Zavše povie, počkajte, počkajte, raz vylezie tatko, a ten tu spraví poriadok!

Okolo ostatných domov je čisto. Aj v škole vraveli, že človek má mať okolo seba tak, ako má v hlave. Preto ľudia robia dobré skutky a veci, ktoré nepotrebujú, nosia k nám. Aby si mohli kúpiť nové, modernejšie a krajšie. Niekedy zabudnú a kúpia si presne také isté. Zložia veci pred naším domom a idú domov šťastní, že urobili dobrý skutok. My sedíme vo svojich posteliach, jeme šupky z hrušiek a smejeme sa.

– Ako je nám dobre, že nič nemáme a nikam nemusíme ísť. Odrazu vonku zašuchoce igelit, alebo niečo buchne, a tatko povie zvesela:

– Ale máme! – Zajtra pôjde mama znovu do zberne, možno prinesie zákusky. Len aby nesnežilo!

 

Takí istí 

Za čias, v ktorých boli pre všetkých všetkým, ale najmä robota, strádania a trápenia, prisťahovali sa na druhé poschodie noví susedia. Hneď od začiatku bolo na schodoch počuť ich veselú vravu a smiech. Štrngali kľúčmi na schodišti, žartovali, všetkých zdravili a prihovárali sa neznámym susedom zo šiesteho, piateho, štvrtého. Každé ráno sa tatko, hlava rodiny, vypravil na čele svojich dvoch detí do práce, veselý, voňal mydlom, hlasno došľapoval na päty, akoby ani nešiel do roboty, ale na výlet. Jeho žena šla o niečo neskôr. Potichu privrela dvere a štíhla ako lasica sa spustila po zábradlí.

Naši odchádzali aj sa vracali domov, akoby ich každý deň nečakane zozadu napadlo nejaké vojsko. Aj keď odchádzali, aj keď sa vracali, vyzerali, akoby hľadali spásu v úteku. Ledva odpovedali na pozdrav známym, s neznámymi sa nerozprávali vôbec. Tatko bral schody po štyroch a mama sa maľovala vo výťahu, alebo hľadala v kabelke kľúče, mobil, peňaženku. Ale vždy z neho vystúpila krajšia, ako doň nastupovala.

– Čo sa mám čo s každým vyzdravovať! – hovorieval tatko.

– S nikým nič nemám, – chválila sa mama.

Zo susedného bytu bolo počuť hudbu. Keď pršalo, stála rodina na balkóne. Vykladali všelijaké krhličky a hrnce, chytali dažďovú vodu. Vraj pre kvety, vraj na pitie, vraj aby ich deti rýchlejšie rástli. Na jar chodievali na brezovú. Vodu. Na vlasy a na pleť. V zime na sneh. Keď vypili čaj, rozsýpali ho po dlážke, aby sa rozvoňala, a aj drevo sa čajom adjustuje. Na radiátoroch sušili jablčné, hruškové a pomarančové šupky. V nedeľu kráčali všetci do kostola. Vždy boli veselí.

Čo sú stále takí veselí? Čomu sa smejú?

– Asi našli želiezko, – povedala mama.

Podvečer chodili na prechádzku.

Vyzerajú, akoby jedávali len laskonky!

– Kam idete? – spýtal som sa raz.

– Hľadať zlato!

– Už ste niekedy nejaké našli?

– Našli! Tatko klope palicou po kameňoch, tie pravé sa premenia na zlaté. Doma máme všetko zo zlata.

– Veď aj my, – zaklamal som.

Povedal som to mame.

– Všetko majú zo zlata.

– Tým sa smeje, tým je hej.

Niekedy bolo u nich ticho. Čo robia? Na uši sme si priložili poháre a počúvali susedov cez stenu.

Keď búchanie, robia rezne.

Keď hudba, drzosť.

Keď smiech, sú opití…

Zázračná moc našich rozžiarených susedov akoby sa preniesla aj na nás. Napokon nám dodala nielen zmysel života, ale aj odvahu.

Raz, keď sme si mysleli, že nik nie je doma, že naši susedia si za mestom púšťajú šarkana, tatko vzal vŕtačku a urobil obdĺžnikový otvor do kartónu bytového jadra, jadra nášho problému. Stáli sme pred tým otvorom a pozerali ako na televízor. Oproti nám sme stáli my! Iba trochu inakší. Naše ľavé ruky, boli ich pravé, naše pravé, ľavé, my sme boli tu a oni tam, pre nich však oni boli tu a my tam.

– Veď to sme my, iba máme všetko zo zlata!

 

 

Veronika Šikulová

 

(úryvky z pripravovanej prozaickej knižky Veroniky Šikulovej)