Erika Cintulová – Z modelky starostka

 

Z úspešných modeliek sa zvyčajne stávajú manželky futbalistov, herečky, moderátorky, niekedy stoja za novou značkou kozmetiky či nejakého zaručene zdravého a omladzujúceho produktu, prípadne začnú fotiť alebo filmovať. Erika Cintulová, finalistka celosvetovej súťaže Supermodel of the World, bývalá modelka na trase New York – Paríž – Miláno, je z celkom iného cesta. Najskôr bola modelka, potom študentka práva, manželka, mama dvoch detí, ktorá sa aj s rodinou presťahovala za lepším vzduchom do Kláštora pod Znievom a keď po rokoch strávených v rôznych kútoch sveta prišla späť do rodnej obce, bez akýchkoľvek skúseností v politike či štátnej správe dala dokopy svoj volebný program, vytiahla s ním do boja a zvíťazila. Stala sa starostkou (s prívlastkami „najmladšia“ a „najkrajšia“) a minulý rok na jeseň kandidovala za poslankyňu Žilinského samosprávneho kraja. Opäť úspešne. 

 

 

1.Mávate niekedy pocit, že na svojich pleciach nesiete ťažobu celého sveta?

To asi nie, viem, že svetový mier z Kláštora asi nezariadim (smiech). Ale ťažobu celej obce na svojich pleciach cítim často. Sú rána, kedy sa mi vôbec nechce z postele a pýtam sa sama seba, či mi to za to stojí. Zatiaľ ale bola odpoveď vždy áno, takže ťažoba-neťažoba makám ďalej. Hnevá ma však pasivita, keď sa dobré veci nedarí presadiť kvôli ťažkopádnosti alebo nechuti prijať nové, inovatívne myšlienky, keď to „staré“ síce nikomu nevadí, ale zároveň ani neposúva dopredu. Ľudia sa boja zmien, zavádzania nových vecí. A strašne ťažko sa mení myslenie niektorých „starých štruktúr“, občas mám pocit, že sa niektorí ľudia zabudli v inej dobe.

 

 

2. V jednom blogu ste napísali: Obec je ako podnik a občan ako zákazník…

Hovorím to preto, lebo obec spravuje nemalé financie, a tie treba použiť efektívne. Obecný rozpočet nie je trhací kalendár. Niekedy, keď potrebujem cenovú ponuku pre obec, nepredstavím sa hneď ako starostka, ale súkromná osoba a cenu dostanem často nižšiu. Mojím cieľom je, aby sa občanom v Kláštore dobre žilo. Aby vedeli, že ich život v obci sa nekončí plotom ich dvora. Aby si našli v obci spoločenské vyžitie, aby nechodili po zlých cestách, deti sa tešili do peknej, kvalitnej škôlky a keď niekto príde na obecný úrad, aby ho čakali milé pracovníčky, vybavili ho rýchlo, poradili mu a pomohli.

 

3. Dnes už ľudia hovoria, že ste priniesli čerstvý vietor do obce. Aké však boli vaše začiatky?

Keď som nastúpila, neprajníci uzatvárali stávky, ako dlho vydržím. Či to vzdám po mesiaci, po dvoch. Asi po polroku začali chápať, že to dievčatko s jemným hláskom, vie aj búchať po stole, hádať sa a bojovať za svoju pravdu aj proti presile a zažitým stereotypom. Hneď prvá hasičská schôdza bola veľmi nepríjemná, lebo som na nej chlapom riadne naložila… Keby boli voľby vtedy, neviem, či by som ich opäť vyhrala. Ale inak mi nikto nezazlieval, že som v práci namiesto materskej, ľudia boli odvážni už vo voľbách, tým, že ma zvolili. Aj s hasičmi je teraz spolupráca super (smiech).

 

4. Na čo všetko môžu byť obyvatelia Kláštora pod Znievom hrdí?

Nedávno som niekde čítala, že v Kláštore máme akurát to prvé gymnázium, a to je všetko. Keby som mala rozpovedať celú históriu našej obce, bolo by to na knihu! Tak napríklad, vďaka mníchom z kláštora sa u nás na Turci rozvinulo olejkárstvo a šafraníctvo. Kláštorčania chodili s liečivými olejmi a šafranom, ktorý sa tu hojne pestoval, obchodovať po svete, dostali sa až na Kaukaz či do Perzie. Z tohto obchodu bohatli celé rodiny, rodina Országhovcov dokonca založila prvý obchodný dom vo Varšave, ktorý tam stojí dodnes. Pred dvesto rokmi bo Kláštor pod Znievom väčší ako Martin a dokonca sa rozhodovalo medzi nami a Banskou Bystricou, kde bude sídliť diecéza. Naši mnísi založili a financovali Trnavskú univerzitu. Keď mnísi odišli, prišli sestričky, ktoré cez vojnu v sirotinci ukrývali napríklad aj speváka Petra Lipu so sestrou, keď ich otca nacisti odvliekli do Osvienčimu. A oplatí sa k nám prísť aj kvôli hradu Zniev, kde sa skrýval pred Tatármi uhorský kráľ Belo IV. Verím, že Kláštorčania sú hrdí aj na svoj Kláštorský jarmok. Nemá síce dlhú tradíciu, ale vždy sa stretnú u nás ľudia zo širokého okolia a zabavia sa pri dobrom programe.

 

5. O čom najradšej hovoríte, keď hovoríte o svojej práci?

Asi záleží od prostredia a nálady. Tešia ma výsledky, fakt, že sa nám Kláštor mení pred očami. Baví ma usporadúvanie rôznych podujatí, aj keď je toho niekedy toľko, až si nadávam, čo som to zasa vymyslela. Ale keď potom vidím, ako sa ľudia bavia, poviem si, že to stálo za námahu. Takže s nadšením rozprávam vždy o projekte, ktorým práve žijem.

 

6. Na čo si spomínate najradšej z modelkovských čias?

Najmilšie spomienky mám asi na Taiwan. Prežila som tam moje prvé Vianoce mimo domu, často som chodila na nočné trhy s jedlom a oblečením a lepšie mušle ako tam, som nejedla. V tom čase som veľmi túžila po piercingu do pupku, ale mama o tom nechcela ani počuť. Keďže som však bola dosť ďaleko na to, aby ma skontrolovala, tak som poprosila skautku, a tá ma zobrala na trh. V bočnej uličke mi prepichli pupok, skoro som odpadla od bolesti. Dúfam, že budem mať poslušnejšiu dcéru (smiech). Ale inak som bola aj napriek mladému veku zodpovedná a až na tento výstrelok sa mohli naši na mňa spoľahnúť. Úplne sa mi vyhli všetky tie „strašiaky“, ktoré sa s modelingom spájajú.

 

 

7. Keď raz niekto zriadi u vás v obci Pamätnú izbu Eriky Cintulovej, čo by ste chceli, aby v nej bolo?

Pracovný stôl radšej nie, to by bol chaos, moju kanceláriu volajú ženy na úrade „čierna diera“, veci tam nájdem asi len ja (smiech). Na pamätnú izbu sa teda rozhodne necítim. Nemám rada taký ten zbytočný pátos, ktorý sa zvykne pripisovať politickým funkciám. Ja to vnímam tak, že si robím len svoju prácu, nič viac, nič menej. Som za ňu platená a robím ju rada. To, či ju robím dobre a či sú ľudia s mojou prácou spokojní, zistím vo voľbách na budúci rok.

 

8. Do úradu ste nastúpili prakticky ešte na materskej. Museli sa spojiť celé nebesá, aby ste to zvládli?

Dorotka bola úžasné bábätko, príkladne spinkala, papala, len sa usmievala. Do práce som nastúpila, keď mala pol roka, ešte som ju kojila, ale našťastie máme úrad len o dva domy od nášho, takže som ju vždy odbehla domov nakojiť a keď som potrebovala ísť napríklad do Bratislavy, brala som ju so sebou. Teraz má tri roky a u nás doma je starostkou ona, nestratí sa. Syn má deväť a tiež mi robí radosť a keď treba, doma aj pomôže. On moju funkciu vníma svojím pohľadom: mami, vieš, kamarát má doma zaracha a nemôže ísť von, vieš to vybaviť, veď si starostka!? (smiech)

 

9. O modelkách sa často hovorí, že nemali detstvo. Platilo to aj vo vašom prípade?

Ja som mala nádherné detstvo. Práve to bol dôvod, prečo sme sa s manželom presťahovali z Bratislavy do Kláštora, chcela som dať deťom rovnaké detstvo, ako som mala ja. Celý deň vonku, v prírode, vybíjaná na ulici, skrývačky, hrádze v potoku… S modelingom som začala v pätnástich, to som sa už ako tínedžerka najviac tešila, že môžem cestovať.

 

10. Vedeli by ste si predstaviť nežiť na Slovensku?

Keď som mala dvadsať, chcela som zostať v New Yorku. Ale po čase mi domov začal chýbať, moja rodina, aj naša mentalita. Som hrdá, že žijem na Slovensku. Žiť v zahraničí je dobrá skúsenosť, aby sa mladí ľudia naučili samostatnosti a videli, ako to chodí inde na svete. Cestovanie ma stále baví, s rodinou vždy, keď môžeme, balíme kufre a spoznávame svet.

 

 

Simonetta Zalová

foto Braňo Konečný

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2018)