Eva Borušovičová – Poľujem na nečakané pointy

 

Keby bolo keby, Evu by sme brali na písanie fejtónov do Miau všetkými desiatimi. Asi by nám však dala košom, lebo ako režisérka, scenáristka, pedagogička i ako matka troch detí je značne vyťažená, navyše už takéto autorské strany píše inde. Ale aj tak by to stálo za pokus. Lebo Eva prerozpráva do pútavého príbehu aj strohý policajný záznam. Predpoveď počasia. Návod na prípravu instantnej polievky. Upomienku s výzvou na zaplatenie ročnej dane za psa… Ale teraz vážne, naposledy špeciálne pre Divadlo Andreja Bagara napísala a zrežírovala hru Štefánik – Slnko v zatmení. Má na oboje, veď na VŠMU absolvovala scenáristiku i réžiu a dnes na tej istej škole učí mladých režisérov. V Štúdiu L + S sa už piatu sezónu hrá jej divadelná hra 69 vecí lepších než sex a ako nedávno sama prezradila, v počítači má hotový ďalší scenár k filmu.

 

 

1. Keď sme s vami robili rozhovor v jednom z prvých čísiel Miau pred 18 rokmi, okrem iného ste povedali, že „v týchto končinách sa ešte stále považuje za raritu spojenie: žena a režisérka“. Platí to ešte?

Osemnásť rokov? Zdá sa, že čas okolo mňa sa nejako komprimuje. Jedna z výhod tohto javu je to, že to ani tak dlho netrvalo a už sa niektoré veci dostávajú do rovnováhy. Niežeby svet nemal väčšie problémy než to, prečo v niektorých profesiách neboli ženy vítané, ale je dobré, že už sa nad ženami režisérkami nikto nepozastavuje. Dnes sa považuje dokonca za vyslovene prínosné (aspoň u nás na Filmovej fakulte VŠMU), ak v ročníku režisérov je aspoň jedna žena. Vtedy totiž spolužiaci lepšie komunikujú medzi sebou a atmosféra je harmonickejšia. Ani nie tak preto, že sú tam ženy, ale preto, že to zastúpenie oboch pohlaví príroda vymyslela rozumne. Obrusujú sa extrémy.

 

2. V tom našom rozhovore ste tiež spomínali, ako vás kde-kto na škole častoval ironickými poznámkami typu: vy to asi nepochopíte, ste žena…

Chvalabohu, tento postoj sa časom akosi vstrebal. Na druhej strane, musím povedať že, okrem obmedzencov som mala šťastie aj na veľkorysých a rozhľadených učiteľov a spolupracovníkov. Aj vďaka nim sú veci dnes iné, než boli kedysi.

 

3. Na rozdiel od vašej generácie – čo vedia a čo zasa nie dnešní adepti na filmárske povolania?

Technicky sú často dobre zorientovaní, niektorí vedia celkom presne, ako by chceli robiť filmy, no už nie to, o čom by mali byť, čo vlastne chcú svetu povedať. Naša generácia viac čítala, filozofovala po krčmách a počúvala Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Vyrastali sme v rozdelenom svete oficiálnych a neoficiálnych informácií, povinnej propagandy v škole a potajomky prepisovaných Kunderových kníh a Havlových hier. Dnešní mladí ľudia čerpajú viac z internetu, majú prístupné cudzojazyčné zdroje a vlastne veľmi podobne ako my – musia rozlišovať, ktorým „pravdám“ môžu veriť a ktorým nie. Nepoznajú Shakespearovho Macbetha, ale poznajú seriál House of Cards, ktorý je Macbethom inšpirovaný. Nemyslím si, že dnešní uchádzači sú hlúpejší, než sme boli my, len čerpajú inde a keďže im často chýbajú vedomosti z kultúrnych základov, nedávajú veci vždy do súvislostí.

 

4. Muž menom Ove z knihy švédskeho spisovateľa Fredrika Backmana škatuľkuje ľudí podľa toho, na akej značke auta jazdia. Presnejšie, on jazdí na Saabe a všetci, čo majú iné autá, sú idioti. O tých, čo jazdia na Audi, napríklad hovorí: „Štyri nuly na kapote a piata za volantom…“

Ak si dobre pamätám, aj Ove ku koncu knihy zistí, že bude žiť plnší a šťastnejší život, ak hodí predsudky za hlavu. Hoci keby sa dala zmeniť osobnosť len tým, že presadneme do iného auta, malo by to svoje výhody. Už vidím všetkých tých psychoterapeutov, ako predávajú džípy v záruke.

 

5. Keď je reč o Ovem… Z podarenej knihy sa stal aj podarený film. To sa nestáva často…

Bojím sa pozerať adaptácie kníh, ktoré sa mi veľmi páčili. Milujem napríklad Stopárovho sprievodcu galaxiou a odkedy som videla film, neviem sa tej desivej spomienky zbaviť. Na druhej strane, chápem filmárov, ktorí siahnu po dobrej knižnej predlohe. Pretože rozmýšľajú logicky: keď nejaký príbeh funguje v literatúre, mohol by aj na plátne. Veľakrát to aj vyšlo. Lenže vtedy stál za tým úspechom talentovaný scenárista, ktorý príbeh z knihy prerozprával pre film. Film potrebuje iný kľúč, než román a nájsť ten kľúč, to je občas veľké umenie.

 

6. Komu sa darí dobre, je zlodej a kto je chudobný, ten je mravný a bezúhonný… Je to taký náš typický slovenský postoj?

Ono to má asi pôvod ešte v našej klasickej slovenskej literatúre, kde boli dobré Čenkovej deti a zlý Artuš Vilányi. Víťazný Február ožobráčil všetkých, aj tých pracovitých, čo si horko-ťažko niečo nahonobili, no a nakoniec túto predstavu utvrdili 90. roky, ktoré vygenerovali kopu podivných zbohatlíkov. Našťastie, dnes je tu dosť ľudí, ktorí majú aj peniaze, aj charakter a keďže (dúfajme) divoké časy sú už za nami, bude stále viac tých, ktorí budú zabezpečení preto, že si slušne zarobili. Poznám veľa ľudí, ktorí svoj majetok používajú na to, že robia dobro, nie aby mali v garáži trikrát toľko áut, než potrebujú.

 

7. Čo robíte, keď vás prepadne túžba byť nejako zvlášť a nad rámec každodennosti užitočná?

V malej bezprostrednej mierke sa snažím byť užitočná každý deň. Vo väčšej mierke ma to prepadáva vtedy, keď zvažujem politickú angažovanosť, pretože hoci platí konfuciovské „Nehaň tmu, zapáľ sviečku!“, teda že každý z nás môže drobným skutkom posunúť veci k lepšiemu – predsa len niektoré problémy sa dajú riešiť len systémovými zmenami. Dvakrát som sa teda chystala reformovať systém a vždy som vzápätí otehotnela. Takže mi Prozreteľnosť jasne naznačila, kde majú byť moje priority.

 

8. Vaše tri deti prišli na svet v rozpätí jednej generácie. Starší syn má 21, mladší 9 a dcérka dva roky.

Áno, život to tak zariadil, že mám už vyše dvadsať rokov malé deti a môžem teda zodpovedne prehlásiť, že poznám odpoveď na dôležitú dilemu v živote každej ženy: Kedy je najlepšie mať deti? Moja skúsenosť hovorí, že je to jedno. Len ich ľúbte a majte na ne čas. Ono sa to vždy nejako utrasie.

 

9. Hreje vás pri srdci nejaká milá historka, ktorá sa traduje vo vašej rodine, je to čosi ako vaše „rodinné striebro“?

Moja babička bola veľká rozprávačka, takže toho rodinného striebra máme plné vagóny a ja jej za to budem do smrti vďačná. Pretože vďaka nej vieme toho nielen viac o sebe a o svojej rodine, ale aj trebárs dejepis sa nám učí ľahšie, keďže vieme, že na Piave bojoval za prvej svetovej náš pradedko Janko. Keď tento Janko šiel prvýkrát ako devätnásťročný chlapec do boja, bodák proti bodáku, vybehol na povel zo zákopu a proti nemu rovnako vystrašený mladý taliansky vojak. Prežehnal sa a bodol, starý otec uhol a podarilo sa mu Taliana zasiahnuť. Talian padol na zem a plakal, tak sa starý otec sklonil, ospravedlnil sa mu a ranu mu obviazal. Zachránil mu život. A jemu potom po zásahu črepinou z granátu zasa zachránili život v talianskom vojenskom lazarete. Ale ešte predtým nad jeho hlavou lietal v lietadle Štefánik a zhadzoval na pozície rakúsko-uhorských vojakov letáky v slovenčine a češtine, v ktorých vyzýval krajanov, aby sa vzopreli svojim utlačovateľom a mysleli na budúce Československo.

 

10. „Bol vedec, astronóm, fotograf, iluzionista, cestovateľ, vynálezca, meteorológ, diplomat, letec, vojak, stratég, vizionár.“ V nitrianskom divadle sa hrá divadelná hra Štefánik – Slnko v zatmení, ktorú ste napísali aj režírovali.

Vysnívala som si to. Aj toho Štefánika, ktorý ma fascinuje od detstva, aj tú veľkú sálu v nitrianskom divadle, kam som chodievala za zaujímavými predstaveniami od študentských čias. No a keďže ja som trpezlivá, sny sa mi plnia. Myslím, že je to pekné predstavenie, pretože nielen ja, ale aj všetci tvorcovia a herci sme dali do nej srdce. Lebo Štefánikovi to tak trochu dlhujeme. Tak veľa pre náš život znamená to, čo urobil a tak málo si to uvedomujeme. A tak veľmi by sme sa jeho idealizmom, humanizmom, húževnatosťou, odvahou a zmyslom pre pravdu mohli inšpirovať.

 

 

Simonetta Zalová

foto Lenka Jones

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí nájdete v októbrovom čísle MIAU (2017)