Evina Steinová – Medievalistka

 

Z pôvodného rozhodnutia stať sa astrofyzičkou v poslednom ročníku gymnázia presedlala na humanitné vedy. Vybrala si latinčinu, ktorú odišla študovať na Masarykovu univerzitu do Brna, neskôr pokračovala v štúdiu medievalistiky na Utrecht University v Holandsku, kde napokon  našla aj svoj druhý domov a prácu. Už desiaty rok pôsobí na Holandskej kráľovskej akadémii umení a vied v Amsterdame.

 

  1. Ako odborníčka na stredovek ste fanúšičkou seriálu Hry o tróny?

Som relatívne veľký fanúšik fantasy a sci-fi, ale práve Hry o tróny som nesledovala. Musím sa priznať, že sa celkovo vyhýbam seriálom a televízii úplne. Som skôr čitateľský typ a dobrú knihu s historickou alebo historicko-fantastickou tematikou si vždy rada prečítam. Pokiaľ ide o stredovek, tak u mňa prvé priečky zaberá Umberto Eco, ale tiež anglická autorka Ellis Peters a jej séria o mníchovi – detektívovi Cadfaelovi a Mika Waltari s jeho historickými románmi o staroveku. Moje obľúbené historické literárne obdobie je však neskorá antika, asi preto, že sa mu venuje veľmi málo autorov, hoci ide o nesmierne bohaté a plodné obdobie európskych dejín. Preto ma veľmi zaujali romány holandskej spisovateľky Helly Haase a aj našej Jarmily Bednaříkovej z tohto obdobia – obe podľa mňa bravúrne zvládli spracovať zložité témy na pozadí tejto doby.

 

  1. Až do konca strednej školy ste počítali s tým, že sa z vás stane astrofyzička. Potom vás začala „baviť“ latinčina. Odkiaľ prišiel ten mocný impulz, že ste takto otočili?

Ten „mocný impulz“ bol v skutočnosti môj nedostatok sebavedomia. Ako tínedžerka som si, podobne ako veľa žien, neverila, a to ma veľmi brzdilo. Keďže ma na konci strednej školy bavila nielen fyzika (v rámci maturity z nej som si dokonca urobila nepovinný modul z astrofyziky), ale aj dejepis a jazyky, nakoniec som sa rozhodla pre latinčinu. V tej dobe som veľmi túžila, aby som si mohla  prečítať staroveké diela priamo v origináli, hlavne De civitate Dei (O Božej obci) od Sv. Augustína. Tak u mňa nakoniec zvíťazila táto voľba. Ale aby som bola úprimná, toho Augustína som zatiaľ celého stále neprečítala (smiech). Nevadí, celé jeho dielo zvládol prelúskať málokto, vrátane stredovekých učencov.

 

  1. Paleografia, textová genetika, kodikológia, medievistika – ktoré z týchto označení najlepšie vystihuje vašu prácu?

Rukopisník. Tak sa aspoň označujem ja sama. Moju prácu si môžete predstaviť nasledovne: Indiana Jones alebo Lara Croft v rámci svojich dobrodružstiev nájdu v nejakom starom monumente záhadný rukopis. Sú v zložitej situácii a potrebujú, aby im ho do 30 minút niekto dešifroval, inak sa pod nimi prepadne podlaha a oni skončia v nádrži plnej hladných krokodílov. Komu volajú a posielajú snímky na dešifrovanie? No, samozrejme, mne! (smiech). Alebo aspoň niekomu s mojou špecializáciou. Avšak tie najvzácnejšie nálezy, akými sú zvitky od Mŕtveho mora, rukopisy z Nag Hammádi alebo papyrusy z Herculanea, sa nezverujú do rúk malým žabkám, ako som ja ale veľkým žabám v našom odbornom rybníku. No i ja štandardne pracujem s unikátmi. Priemerný rukopis, ktorý sa mi dostáva do rúk, máva okolo 1.200 rokov. V praxi to znamená, že cestujem po rôznych európskych archívoch a knižniciach, kde sú takéto kódexy uložené a dostávam ich do rúk na niekoľko hodín. Nasleduje čo najcelistvejšia analýza: od textu a dekorácie daného rukopisu a jeho písma až po materiál, väzbu a rôzne dodatky, ktoré sa v ňom nahromadili počas storočí.

 

  1. Ak by ste sa zahrali na lovkyňu hoaxov a ak opomenieme ten najvšeobecnejšie rozšírený, že stredovek bol obdobím temna, ktoré iné by ste menovali?

Že ľudia žili v špine a nedbali o hygienu. To nebola pravda. Ľudia v tej dobe, podobne ako vo všetkých historických obdobiach až do 19. storočia, nemali prístup k výdobytkom civilizácie, akými sú moderné kúpeľne, záchody, prípravky proti parazitom alebo znalosti o pôvode ochorení. Vzhľadom na technológie a znalosti, ktoré mali k dispozícii, však robili, čo mohli, aby zostali čistí a chránili sa pred parazitmi a chorobami.

 

  1. Hojne zneužívaným slovenským hoaxom je predstava o Alžbete Báthoriovej, ktorá sa vraj kúpala v krvi mladých panien… Máte aj vy nejaký podobný v talóne?

Moje obľúbené mýty o stredoveku sa týkajú stredovekej úrovne znalostí a vedy. Napríklad sa niekedy nesprávne traduje, že si vzdelanci v stredoveku mysleli, že Zem je plochá. My však máme obrovské množstvo písomných dokladov, z ktorých jasne vyplýva, že vedecký konsenzus v tomto období bol, že Zem je guľatá (hoci aj vtedy existovali rôzni „alternatívci“, ktorí hlásali niečo iné). Na Slovensku je, žiaľ, tiež rozšírená predstava, že v stredoveku neboli žiadne ženy intelektuálky alebo profesionálky. Boli, len o nich máme slabé povedomie. Pre mňa je napríklad zaujímavé, že pomerne veľa žien sa dokázalo presadiť v prostredí stredovekej medicíny. Jedna z nich, Trota, ktorá v prvej polovici 12. storočí pôsobila v talianskom Salerne, významnom stredisku medicíny, bola taká preslávená lekárka a odborníčka na gynekológiu, že sa jej meno stalo synonymom pre gynekologické traktáty po nasledujúce storočia (hovorilo sa im Trotula čiže Trotička). Inými významnými lekárkami vyučenými v Salerne boli Rebeka Guarna, ktorá tam pôsobila v 13. storočí, alebo Konstanca Calenda z 15. storočia, ktorá možno dokonca vyučovala medicínu na univerzite v Neapole.

 

  1. Venujete sa ranému stredoveku v časovom rozpätí rokov 600 až 1000. To ešte ľudia nechyrovali o kníhtlači. Znamená to, že knihy sa len od slova do slova prepisovali?

Nešlo len o doslovné prepisovanie kníh. Stredovekých pisárov si predstavte skôr ako dnešných moderných programátorov, teda určitú kastu špecialistov, ktorí zvládali pracovať aj s hardwarom (materiálna výroba knihy), aj so softwarom (texty v nich). Tak ako programátori dnes, stredovekí pisári niekedy vytvárali nový „kód“, inokedy využívali, čo vytvorili ich predchodcovia a vždy si text prispôsobovali podľa toho, čo bolo cieľom ich práce. Predovšetkým vo včasnom stredoveku platilo, že každý rukopis bol jedinečným produktom šitým na mieru konkrétnemu objednávateľovi (či už ním bol jednotlivec, komunita, alebo nejaká inštitúcia). A keď už bola kniha hotová, platilo, že špecialisti dokázali rukopis „rozobrať“ a pozmeniť, podobne ako je to dnes možné s nejakou aplikáciou, respektíve s počítačom alebo smartfónom. V každom konkrétnom smartfóne alebo laptope sa súbor rôznych hardwarových komponentov a softwarových programov líši – používateľ od používateľa. Podobne je to so stredovekými rukopismi. Práve preto sú také zaujímavé – každý z nich je unikátnym oknom do sveta nejakého konkrétneho človeka, komunity alebo inštitúcie. A či sa stredovekí pisári pri práci nudili? Opýtajte sa súčasných programátorov, ako veľmi sa nudia. Ja si myslím, že pisári v kláštoroch vnímali svoju prácu ako formu meditácie. Neviem, či sa možno pri meditácii nudiť…

 

  1. V našich laických predstavách sa starobylé písomnosti ukrývajú v rôznych tajných archívoch… Ako je to s ich tajomstvom naozaj?

Archívy a knižnice majúce v držbe rukopisy nie sú tajné. Nepustia vás tam však bez potrebných odporúčaní a previerok. Práve preto sú v mojom odbore potrebné rôzne formy zaškolenia a „certifikácie“. Mne sa stalo iba raz, že mi odmietli vydať rukopisy: v Kráľovskej historickej akadémii v Madride. Samozrejme, reč je o štátnych či regionálnych inštitúciách. Iné je to so súkromnými a cirkevnými archívmi a knižnicami, kam sa dá omnoho ťažšie preniknúť, pretože tam nezaváži vaša odbornosť, ale prístup ich majiteľov. Preniknúť do súkromných zbierok vyžaduje obzvlášť veľký kumšt a hlavne konexie. Jeden môj kolega so šľachtickým pôvodom má k rôznym historickým dokladom prístup len preto, že sa pozná s inými aristokratmi, majiteľmi archívov. No niekto ako ja má, jednoducho, smolu. Už niekoľko rokov sa snažím vybaviť si návštevu v rodinnej knižnici markíza z Bathu, no myslím, že ma skôr povýšia do šľachtického stavu, než že by mi tam otvorili dvere (smiech).

Hoci dnes už veľa stredovekých rukopisov bolo zdigitalizovaných, nie je to tak, že by ich už výskumníci nepotrebovali skúmať osobne. Mnohé prvky rukopisov, napríklad ich väzba alebo materiál, sa nedajú zdigitalizovať. Pravdepodobne sa teda nikdy nestane, že by bolo možné nahradiť prácu s originálmi nejakými digitálnymi náhradníkmi.

 

  1. Budujete si aj vy nejaký vlastný súkromný archivum secretum?

Môj tajný sen je kúpiť si nejaký rukopisný zlomok. Alebo dva! Odoberám niekoľko newsletterov aukčných domov, ktoré sa venujú predaju rukopisov, a tak sa snažím udržiavať si prehľad o tom, čo trh ponúka. Občas sa tam nejaké zlomky vyskytujú, tak dúfam, že niekedy budem mať šťastie a prostriedky, aby som si niečo mohla zadovážiť i ja (ak by vás zaujímalo, aká býva vyvolávacia cena za taký stredoveký rukopis, môžete si pozrieť napríklad https://www.lesenluminures.com/artworks/categories/4-manuscripts/?skip=27).

 

  1. Lúštiť starý text znamená lámať šifry. Aký bol váš najväčší lúštiteľský oriešok?

Rukopis z 10. storočia z katedrálneho archívu v Cordóbe, ktorý obsahuje jedinú stredovekú kópiu listov istého Boda-Eleazára. Tento franský kňaz v 9. storočí utiekol do moslimského Španielska a konvertoval tam na židovskú vieru. V tých listoch práve vysvetľoval svojmu kresťanskému korešpondentovi, prečo je judaizmus lepší ako kresťanstvo. Nejakého neskoršieho kresťanského čitateľa museli tieto listy tak nahnevať, že ich sčasti vymazal. Neurobil to, našťastie, úplne dokonale, a preto existuje istá šanca, že by sa zmazaný text dal zrekonštruovať modernými digitálnymi metódami. Možno sa raz dozvieme, prečo mladý muž s dobrou kariérou vo Franskej ríši urobil takéto radikálne rozhodnutie. V inom prípade som ale mala úspech: za posledných zhruba osem rokov som si v niekoľkých rukopisoch vo švajčiarskych knižniciach všimla určitý vzácny typ kritických znamienok. Keď som ich začala porovnávať, uvedomila som si, že do seba zapadajú ako skladačka. Ukázalo sa, že sú pozostatkom aktivity ateliéru z kláštora Sv. Havla (dnes Sankt Gallen, Švajčiarsko), ktorý sa pokúsil v 9. storočí vytvoriť novú a lepšiu verziu najdôležitejšej stredovekej encyklopédie, akúsi Wikipédiu 2.0. Títo moji stredovekí „programátori“ pracovali veľmi sofistikovane a naschvál chceli byť neviditeľní (a anonymní), no mne sa ich podarilo napriek tomu nachytať! (smiech).

 

  1. Máte pred sebou nejaký vyše tisíc rokov starý pergamen… A je na ňom, povedzme, škvrnka, ako v našich dobách trebárs krúžok od šálky s kávou… Študujete aj takéto, zdanlivo nepodstatné, detaily?

Stopy, ktoré po sebe zanechali používatelia rôznych rukopisov, sú pre nás rovnakým zdrojom informácií ako samotný text. Kolegyňa z Anglicka skúma fľaky po ohmatávaní a bozkávaní, aby zistila, ktoré rukopisy a ktoré časti z nich boli najviac používané. Iný kolega z Dánska sa venuje analýze pergamenu a snaží sa zistiť, z akých zvierat bol vyrobený. Myslím, že už našiel aj pergamen z veveričiek. V jednej nedávnej štúdii analyzovali chrupy stredovekých mníšok a u jednej našli v zuboch zvyšky modrého pigmentu, z čoho zistili, že musela pracovať ako iluminátorka rukopisov a navyše si počas práce asi občas olizovala prsty (ako vo filme Meno ruže). Ja sa v svojom výskume pravidelne venujem margináliám, teda rôznym dodatkom na okrajoch stránok. Zaujímajú ma predovšetkým rôzne značky, ktoré nie sú pre bežného smrteľníka zrozumiteľné a treba ich dešifrovať tiež. Takéto značky bývajú niekedy veľmi roztomilé, ako napríklad keď rôzne heretické (kacírske) texty či zmienky o kacíroch bývajú označkované hadmi. To je celkom jasné varovanie pre čitateľov, že si majú dať na takéto „zakázané“ náuky pozor.

 

 

Simonetta Zalová

foto Gabina Weissová

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v marcovom čísle MIAU (2021)