Falco – Najprv musíš zomrieť, aby si mohol žiť

 

Počas života legenda, po smrti mýtus. Priemernosť nepoznal, pohyboval sa len od extrému k extrému. Buď to bol vzlet až k najvyšším métam, alebo pád celkom nadol. Eufória, alebo hlboká depresia. Úspech, alebo totálny krach.

 

 

Falco, elegantný, mladý muž vo fraku s nagélovanými vlasmi, sčesanými dozadu. Ale aj excentrický Amadeus s punkovou parochňou na hlave… Avšak len tí najbližší, pre ktorých bol Falco zároveň (alebo predovšetkým) Hans Hölzel, vedeli, že za celým týmto našminkovaným imidžom sa ukrývala zraniteľná, krehká osobnosť. Falco by sa v tomto roku dožil 60 rokov.

 

 

Jeden z troch

Maria Hölzel, vedúca čistiarne v 14. viedenskom okrese, bola práve v treťom mesiaci tehotenstva, keď dostala silné krvácanie. Potratila dvojičky. Keď ráno nastúpil do služby nový lekár, potvrdil tehotenstvo. Mladá žena neverila vlastným ušiam. Ďalšie zákroky už odmietla, a tak, po komplikovanom tehotenstve i pôrode, prišiel 19. februára 1957 na svet takmer päťkilový chlapec. Keď začal plakať, pôrodná asistentka ho dala matke so slovami: „Tu je ten váš Sängerknaben!“ (člen svetoznámeho viedenského chlapčenského speváckeho zboru). A naozaj, ako neskôr povedala hrdá Maria Hölzel, rev svojho syna dokázala hneď rozoznať spomedzi ostatných malých krikľúňov. Keby to bolo dievča, volalo by sa Brigitte, ale narodil sa chlapec, Johann – Hans. Mladá rodina obývala malý byt na Ziegelofengasse v 5. obvode Viedne, pričom o Hansa sa starali ďalšie dve ženy – suseda Šlinci a Oma, stará mama, ktorá sa nasťahovala do domu oproti, aby bola svojmu milovanému vnukovi čo najbližšie. Matka v tej istej ulici prebrala menší obchod s potravinami, čím sa trochu zlepšila finančná situácia rodiny. Prvý veľký úder prišiel v roku 1968, keď od nich odišiel otec a s kolegyňou z práce si založil novú rodinu. O tri roky neskôr zomrela Oma a Hans sa dlho nevedel vyrovnať s týmito stratami. Hoci otec nemal pochopenie pre jeho hudobné ambície a hoci si to Hans nechcel pripustiť, mužský element v rodine mu veľmi chýbal. Ich vzťah ostal komplikovaný, dlho si k sebe museli hľadať cestu. Neskôr, možno aby odľahčil svojmu zlému svedomiu, mu otec povedal: „Keby som vtedy neodišiel a ostal s vami, nikdy by sa z teba nestal Falco.“

 

 

Absolútny sluch

Už v ranom detstve bolo jasné, že Hans má hudobný talent. Hoci ešte nevedel chodiť, postavil sa v detskej postieľke, jednou rukou sa pridŕžal ohrádky a druhou do taktu dirigoval hudbu z rádia. Bola to jeho najobľúbenejšia zábava. Keď bol o niečo väčší, pridal k tomu aj pískanie a lalákanie. K svojim štvrtým narodeninám si prial ťahaciu harmoniku, ale učiteľka z hudobnej prehovorila rodičov, aby mu radšej zaobstarali klavír. Hoci ešte nepoznal noty, v piatich rokoch už vedel dvojručne zahrať 30 šlágrov odpočúvaných z rádia. Len čo sa mu nejaká skladba zapáčila, sadol ku klavíru a zahral ju podľa sluchu. Dvakrát do týždňa absolvoval hodiny klavíra a jeho učiteľka bola nadšená. Rodičia ho chceli prihlásiť do TV-súťaže Musik kennt keine Grenzen (Hudba nepozná žiadne hranice), v ktorej účinkovali deti z rôznych krajín. Najprv ho však zaviedli do hudobnej akadémie, kde mal ako najmladší účastník prehrať zopár skladieb pred profesorom. Ten ho potom zobral na ruky a vyhlásil, že je to malý Mozart! Za celú svoju kariéru sa vraj nestretol s takým absolútnym sluchom. Matke odporučil, aby chlapca nechali ďalej hudobne vzdelávať.

 

 

Hudba áno, škola nie!

Po štvrtej triede prešiel na gymnázium. Futbal ho nebavil, radšej si púšťal platne Elvisa, Rolling Stones alebo Beatles. Hudba v jeho živote zaberala čoraz viac miesta, záujem o školu prudko klesal. Nemal ho ani kto veľmi kontrolovať, matka začala pracovať v reklamnom oddelení firmy Columbia a spravidla bola preč 4 – 5 dní v týždni. Pod dohľadom Šlinci sa síce vypravil so školskou taškou z domu, ale potom sa električkou odviezol do Prátru alebo do mesta, kde presnoril všetky obchody s hudobninami. Za 1.200 šilingov, ktoré mu daroval otec, si kúpil prvú gitaru. Klavíra sa už ani nedotkol. V piatom ročníku mu však hrozila nielen päťka z matematiky, no hlavným problémom bolo vyše 400 neospravedlnených hodín. Nahnevaná matka mu dala na výber: alebo opakovať triedu, alebo začať pracovať. Hans si vybral to druhé a vďaka matkiným kontaktom nastúpil do archívu Úradu pre dôchodkové poistenie. Mal len šestnásť, ale žil život dospeláka. Nasťahoval sa do bytu po starej mame (dnes je na dome umiestnená Falcova pamätná tabuľa), nechal si narásť dlhé vlasy, obliekal si džínsy a začal fajčiť. Nebol veľký „balič“ dievčat, čakal, kým sa príležitosť naskytne sama. Našiel však inú lásku – v 70. rokoch sa na scéne objavili Deep Purple, Led Zeppelin či Frank Zappa a v hudbe sa čoraz viac začali používať elektrické nástroje. Predal gitaru, niečo mu doložila mama, a tak si mohol kúpiť prvú basgitaru. Odvtedy vedel, že toto je „jeho“ nástroj. Fascinoval ho David Bowie. Nielen jeho hudba, imponovalo mu, ako v rozhovoroch lámal všetky tabu a dokázal sa baviť na tom, že svojimi výpoveďami ostatných pohoršoval. Možno práve to inšpirovalo Falca k jeho neskoršej umelo hranej arogancii.

 

 

Počiatky hudobnej kariéry

Práca v archíve ho prestala čoskoro baviť a s kamarátmi si založil skupinu Umspannwerk – cvičili v pivnici domu jedného z nich, 15 km od Viedne. Aby mohol dochádzať, prehovoril mamu, nech mu kúpi moped. Na oplátku sa prihlásil na viedenské jazzové konzervatórium. Veľmi sa mu tam nepáčilo, vydržal len tri semestre, dobrovoľne sa prihlásil na 8-mesačnú vojnu a radšej si zdokonaľoval hru na basgitaru. Aj krátke štúdium na konzervatóriu ho však presvedčilo, že chce byť profesionálny hudobník. No nie sólový spevák, skôr inštrumentalista v nejakej dobrej kapele. V jeho malom byte boli steny plné plagátov rockových hviezd. Naďalej si kupoval všetky platne od Davida Bowieho, ale aj Franka Sinatru. Potom sa rozhodol stráviť nejaký čas v Berlíne. V tom čase Bowie vydal svoju Berlínsku trilógiu a v meste sa začali objavovať prvé záchvevy nemeckej novej vlny, punku a rapu. Hans pôsobil ako jazz-rockový basgitarista v rôznych berlínskych skupinách, zarobil aj tisíc za jeden večer, čo bolo síce veľa, ale vždy málo na to, aby to pokrylo jeho výdavky. Asi po roku sa vrátil domov. Ani Viedeň v hudobnom vývoji nezaostávala – boli tu nové scény, nové nápady a veľa novej energie. Začalo mu byť jasné, že práve v rodnom meste by sa chcel presadiť.

 

 

Zrod Falca

Nazdával sa, že so svojím menom Johann Hölzel dieru do sveta neurobí. Bolo príliš prozaické, príliš viedenské. Navyše, sloveso „hölzeln“ vo viedenskom dialekte znamená šušľanie… A keď na Nový rok 1977 sedel pred televízorom a sledoval skoky na lyžiach v Garmisch-Partenkirchen, zaujal ho nemecký pretekár Falko Weißpflog. To meno mu nedalo pokoja, „Falke“ (po nemecky sokol) je vták presne podľa jeho vkusu: ostrozraký a rafinovaný. A dalo by sa to aj medzinárodne použiť – sokol v angličtine je „falcon“, takže vlastne stačí vymeniť „k“ za „c“… Tak sa zrodil Falco. Najprv síce k tomu ešte pridával vymyslené priezviská – Stürmer alebo Gottehrer, ale napokon ostal len pri jednoslovnom pseudonyme. Matka dlhší čas nevedela, že jej syn vystupuje pod umeleckým menom. Raz, keď šla na koncert kapely, už po ceste jej bolo divné, že na plagátoch nebolo jeho meno, potom sa usporiadateľov pýtala na Johanna Hölzela a nik takého nepoznal. Až vtedy pochopila, že všade spomínaný Falco je jej Hansi. Falco v tom čase účinkoval vo dvoch kapelách – Hallucination Company a Drahdiwaberl. S menom si zmenil aj imidž. Zatiaľ čo ostatní spoluhráči mali na sebe ošúchané handry a dlhé vlasy, on vystupoval so slnečnými okuliarmi a v elegantnom obleku so striebornými, čiernymi a sivými prúžkami. Ich koncerty boli dosť excesívne, a tak si svoj drahý odev chránil pod plastikovým priesvitným plášťom. Kolega z kapely neskôr so smiechom poznamenal, že Falco prežil éru sexu, drog a rock‘n‘rollu vo Versaceho obleku.

 

 

Alles klar, Herr Kommissar!

V roku 1979 Falco Hallucination Company, naďalej pôsobí v druhej kapele a nastupuje do komerčnej skupiny Spinning Wheel, kde po prvýkrát začína aj spievať. Šlo o prevzaté skladby, no Falco im dával vlastný „touch“. Kapela hrala hlavne na diskotékach a v hotelových baroch a po čase sa zaradila k najvyhľadávanejším v celom Rakúsku. Falco zarábal až 30.000 šilingov mesačne, ale štvalo ho, že nemôže hrať to, čo by chcel. Raz prišiel na skúšku Drahdiwaberl so skladbou Ganz Wien (ist heut auf Heroin) o drogovej scéne v rakúskej metropole, ktorú sám skomponoval a napísal aj text. Pieseň sa veľmi nehodila do repertoáru skupiny, a preto ju spieval len v rámci vyplnenia pauzy. Ale v publiku to vrelo a z piesne sa stal kultový hit viedenského undergroundu. Po prvýkrát spoznal, čo je to byť zbožňovaný publikom a začal rozmýšľať, že sa musí vydať na cestu sólovej kariéry. Významným medzníkom v jeho živote bol koncert Drahdiwaberl, na ktorý prišiel Markus Spiegel, šéf hudobného vydavateľstva W-Kleinlabels GIG Records. Vystúpenie charizmatického speváka ho uchvátilo. Strčil mu na podpis zmluvu na tri LP-platne a zoznámil ho s hudobným producentom Robertom Pongerom. Ten práve zložil skladbu pre speváka z toho istého vydavateľstva, ale keďže sa mu nepáčila, ponúkol ju Falcovi. Falco bol nadšený – len čo melódiu počul, inštinktívne pocítil, že je to pravé orechové. O pár dní mal hotový text. Takto v roku 1981 prišiel na svet jeho prvý skutočný hit Der Kommissar, ktorý zaujal 1. miesto v hitparádach v Rakúsku i Nemecku. Hral sa po celom svete a z Falca sa stala pop star.

 

 

Nová adresa

Veľký podiel na úspechu má genialita Falcových textov – zmes spisovnej nemčiny, viedenského dialektu a hovorovej americkej angličtiny, čo niekto trefne pomenoval ako Manhattan-Schönbrunn-nemčinu. Okrem toho veľmi starostlivo vyberal do textov slová. Ako sám povedal, nemecký jazyk má mnoho nevýhod pri textovaní piesní, ale oproti angličtine má veľké množstvo rovnakých slov s rozličným významom. Keď k tomu ešte pridal špeciálnu rytmiku a vlastný spôsob spevu, pre mnohých sa stal krstným otcom bieleho rapu. Falcov hit sa hral v preplnených diskotékach a kluboch na celom svete, predaj platní sa vyšplhal do miliónov a v Los Angeles dokonca tri krčmy pomenovali Der Kommissar. Falco pobudol v Amerike polroka, putoval z jednej hotelovej izby do druhej, z jednej vysielacej stanice do ďalšej. Po návrate bol z neho úplne iný človek. Musel sa presťahovať. Jeho adresu totiž uvádzal viedenský telefónny zoznam. Dom na Ziegelofengasse pravidelne obliehali fanúšičky. Vchodové dvere mali len mliečne sklo, keď sa v byte zasvietilo, dobre sa dali rozoznať siluety. Nové bývanie mu našla matka: rozľahlý byt na 3. poschodí v secesnom dome v 7. okrese. Zadná časť viedla ku vnútornému dvoru so záhradou, keď sa otvorilo okno v kúpeľni, človek mal výhľad na krásny starý orech. Do chodby si Falco vybral bledomodré tapety a stenu ovešal svojimi prvými trofejami: zlatou a platinovou platňou. Po celom byte ležali krížom-krážom perzské koberce, bol ich nadšeným zberateľom. Podľa predchádzajúcich skúseností s tesným, prepchatým obydlím sa rozhodol minimalizovať nábytok. Avšak najvzácnejším priestorom bolo zvukotesné hudobné štúdio. Keď sa otvorili veľké dvere, ohlušujúca muzika prenikala do celého bytu. Ak sa zavreli, bolo počuť iba bicie ako tichučké klopkanie. Namiesto lampy svietiaca sklená pyramída, knihy o Egypte a Ríme, gitary, klavír a iné prístroje. Červený telefón s večne vypnutým odkazovačom – ak bol doma, chcel mať pokoj. Zato telefón nechýbal v spálni, aby v hociktorú nočnú hodinu mohol vyvolávať svojim známym.

 

 

Hviezda padá nahor

Prvý album Einzelhaft v roku 1982 priniesol ďalší veľký úspech. Falco si najal manažéra Horsta Borka, bývalého novinára a poradcu kancelára Bruna Kreiskeho. Úspech však rástol rýchlejšie, než spolu s ním stačila rásť Falcova duša. Tešil sa síce z úspechov, no neveril si, stále mal strach, že ďalšou tvorbou sklame publikum. Obavy ukrýval pod pláštikom arogancie a krízu čoraz viac riešil drogami a hlavne alkoholom. Ženy striedal ako košele, stále posúval vydanie ďalšej platne, piplal sa s jednotlivými piesňami, snažil sa byť dokonalý. Nový album Junge Römer (1984) ďaleko zaostal za očakávaniami. Texty boli také precízne, že nimi svojich poslucháčov preťažil – v novinách platňu označili za najnepochopenejší album roka a Falco lakonicky skonštatoval, že mal radšej napísať knihu, než vydávať platňu. Najmä v zahraničí šiel predaj ťažko. Nepomohlo ani video – prvé dlhoformátové v nemeckej populárnej hudbe. A to si už nevystačil s koženou bundou a teniskami ako pri Kommissarovi, ale nechal si zhotoviť tucet značkových oblekov či topánok na mieru a dokonca sa ukázal aj vo fraku. Veľmi dobre vedel, že keď sa niekomu darí, tak má okolo seba veľa priateľov a pochlebovačov, no tí sa rozpŕchnu, len čo sa „na oblohe objavia prvé mraky“. A teraz to pocítil na vlastnej koži. Niektorí ho už rovno odpísali. Opäť tu bol precitlivený Hans Hölzel, ktorý mal strach, že to, čo doteraz s takou námahou vybudoval, stratí. Bolo mu jasné, že tretí album bude rozhodujúci. Neskôr vyhlásil, že pády boli v jeho kariére dôležitejšie, než vzlety. Konštantný úspech neprináša nič. Na prelome rokov 1984/85 odcestoval s priateľmi na mesiac do Thajska, aby získal trochu odstup a našiel vnútorný pokoj a rovnováhu. Po návrate vyhlásil, že má toľko sily, že by mohol bosý tancovať po snehu.

 

 

Rock Me Amadeus

V polovici 80. rokov celý svet rozprával o Mozartovi. V Rakúsku sa o ňom vysielal viacdielny seriál, nakrútený v nemecko-francúzskej koprodukcii a vyšlo aj niekoľko kníh, ktoré sa odlišovali od oficiálnych biografií. Mozarta síce zobrazovali ako hudobného génia, ale aj ako kartára a sukničkára, ktorý bol arogantný, často neznesiteľný. K tomu sa pridal Oscarmi ovenčený film Amadeus od Miloša Formana. A práve ten inšpiroval nových Falcových producentov, bratov Roba a Ferdiho Bollandovcov z Holandska, ktorí adaptovali príbeh superhviezdy 18. storočia, večne bojujúcej s veriteľmi. Tak v roku 1985 vznikla pieseň Rock Me Amadeus, Falco si v jej videu zahral dvojúlohu – stelesňuje Mozarta v 20. storočí, inokedy sa zasa objavuje v smokingu v období rokoka, teda vždy akoby v nesprávnom čase. Nakrúcalo sa vo Viedni vo Schwarzenbergovom paláci. pričom telesných strážcov excentrického génia si zahrali divokí bradatí motorkároví rockeri. Pieseň sa okamžite stala hitom č. 1 v rakúskej hitparáde (na šesť týždňov) i v Nemecku. Na jeseň vyšla na treťom albume Falco 3. Primátor Viedne Helmut Zilk si úspešného speváka potom pozval nielen do svojej lóže počas slávneho Opernballu, ale zveril mu aj otvárací koncert tradičného festivalu Wiener Festwochen pred veľkolepými kulisami viedenskej radnice. Kritici spočiatku nevedeli, ako majú prijať nový hit – obálka singlu sa im zdala hrozná, platňa vnútri bola červená… a takisto vyčkávali, ako dopadne otvárací koncert, pretože festival otvárali vždy iba umelci vážnej hudby. Zilkova voľba sa napokon ukázala ako správna a na Falcov excentrický výstup sa prišlo pozrieť vyše 50.000 divákov!

 

 

Osudové stretnutie

V Grazi mala práve vystupovať rakúska skupina Opus (preslávila sa hitom Live Is Life) a za spoluúčinkujúceho si prizvala Falca. V predvečer koncertu sedeli všetci v kaviarni a bola tu aj Isabella Vitkovic, ex miss Štajerska. Falcovi hneď padla do oka, nečudo, vždy o sebe hovorieval, že trpí Barbie-syndrómom. Dali sa spolu do reči a po chvíli mali obaja dojem, že sa poznajú už celé veky. Falco pozval Isabellu k sebe do Viedne, nevadilo ani, že bola vydatá (vzťah s o 19 rokov starším mužom už aj tak nefungoval). Keď o pár týždňov Isabella prehlásila, že je tehotná, Falco sa na dieťa veľmi tešil, domnieval sa, že to bude pevný bod v jeho divokom živote. V decembri odleteli na dovolenku do Ameriky, no prvé spoločné Vianoce i Silvester strávil Falco v nemocnici – v lietadle dostal trombózu. Mimochodom, Maria Hölzel ich vzťahom nebola práve nadšená – ako sa to stáva matkám, keď príliš lipnú na svojich synoch…

 

 

Ingrid Žalneva

foto wikipedia

 

Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2017)