Filmové producentky

 

O kom sa hovorí, keď sa hovorí o filme? Predovšetkým o hercoch. Často aj o režiséroch. Občas o kameramanoch. Výnimočne už o scenáristoch. A pritom je to producent, čo musí utiahnuť celý film. Doslova utiahnuť, lebo často zvládajú priam sizyfovský výkon. Napriek tomu o filmových producentoch väčšinou nemáme ani poňatia. Poďme to teda napraviť. Tu sú štyri rýdzo slovenské filmové producentky.     

 

 

Adriana Kronerová

Ako producentka sa podpísala: Pod dva celovečerné filmy LÓVE a mimoriadne úspešný Šťastný nový rok (dá sa vidieť aj na Netflixe). Medzi jej najúspešnejšie televízne projekty patria seriály Milenky, Profesionáli, Hoď svišťom. So synom, režisérom Jakubom Kronerom, majú kreatívnu produkčnú spoločnosť INOUT Studio.

 

Filmová produkcia od A po Z: Film začína scenárom, scenár začína nápadom a produkcia začína peniazmi. Celý príbeh vývoja a realizácie filmu je vždy cesta od chcenia alebo potreby niečo vytvoriť až po konkrétne zhmotnenie do podoby hotového diela. Kým na tvorbu scenára stačí jeden človek, na výrobe filmu sa podieľajú desiatky až stovky ľudí. Ako už naznačuje samotné slovo „výroba“, je to vlastne priemyselné odvetvie ako každé iné, vyžaduje vstupnú investíciu, množstvo špecializovaných pracovníkov a dobrý manažment. A producent je ten, ktorý tomu celému „šéfuje“. Ale hlavne, musí na to vopred zabezpečiť peniaze. A na konci dňa by mal ustrážiť, aby sa mu tie investované peniaze minimálne vrátili. Aby mal dôveru investorov pre ďalší film. V mojom prípade je to dosť špecifická situácia, lebo často som pri svojich projektoch scenáristka a producentka zároveň. Kolegovia sa smejú, že niektoré moje scenáristické nápady by producent rovno zamietol ako drahé, prípadne nemožné, ale ja si ich schválim, a tým si ako producentka slušne zavarím. Ale keď to vyjde, tak to stojí za to.

Desatoro práce producentky: Pre mňa je počas nakrúcania najdôležitejšia harmónia, pozitívna energia. Tá sa totiž veľmi prejaví na výsledku, v tom zmysle, že film má potom silné „vyžarovanie“, akési vlastné kúzlo, ktoré pôsobí aj na divákov ako magnet. Keď hovorím o pozitívnej energii, nemám na mysli nejaké „slniečkarske“ rituály, ale napríklad to, že u nás sa pri práci nezvyšuje hlas, dodržiavajú sa pravidlá korektnej komunikácie a ak to niekto nezvláda, musí, žiaľ, ísť z kola von. Aby som neohovárala, uvediem konkrétny príklad zo zahraničia: Náš kolega pracoval na amerických produkciách, okrem iného na filme Wanted, kde hrala Angelina Jolie. Počas prípravy scény vedúci jednej sekcie pred celým štábom kričal na svojho podriadeného kvôli nejakej chybe, ktorú urobil. Angelina to videla a iba nenápadne potichu niečo povedala producentovi. Ten nervózny krikľúň sa už do konca natáčania nevrátil… Čas strávený v práci je zároveň náš životný čas. Pracovná smena pri filmovačke trvá 12 hodín, často pracujeme v podmienkach, že je vonku horúco, alebo mínus 15 a my sa nemáme kam skryť, musíme to vydržať. Keby tam ešte mala vládnuť nepríjemná atmosféra, je to celé za trest. A život taký nemá byť.

Aj kreatívna práca: Hovorí sa, že najťažšie je točiť so zvieratami a malými deťmi. Vo filme Šťastný nový rok, ktorý som aj napísala, sa v scenári objavil aj medveď, pes, mačiatka a čerstvo narodené bábätko. Medveďa museli do Tatier priviezť až z Prahy – mal 400 kg a vlastnú maringotku, ktorú bolo treba zaparkovať pri Štrbskom plese. A ešte nikdy predtým „nepracoval“ na snehu… Toto by mi možno iný producent rovno vyhodil! (smiech)

S čím bojujem, keď nebojujem o peniaze: Vekom som sa dopracovala k poznaniu, že jediné, s čím by som mohla bojovať, je to, aby som s ničím nebojovala. A tak vôbec nebojujem. Paradoxne, dobré veci vždy idú ľahko, akoby mali nad sebou nejakú ochranu. Človek sa jednoducho položí na vlnu a surfuje. Nechcem tým povedať, že mi všetko ide ľahko, ide o to uvedomiť si, kam ťa to púšťa a kam nie. Keď sa niečo začne vzpierať, treba ísť od toho, niekedy na chvíľu, niekedy možno navždy. Ako raz citoval Pavol Barabáš skvelú vetu z Jurského parku: „Život si cestu nájde.“ Napríklad nápad natočiť romantickú vianočnú komédiu vznikol pred desiatimi rokmi ako televízna mini séria, dokonca som o nej rokovala s HBO. Ale konkrétne spracovanie sa mi nedarilo, nevedela som to uchopiť. A naskočilo mi to až po Milenkách, tá zostava štyroch hlavných herečiek v seriáli ma inšpirovala natoľko, že som film napísala „na šup“ za tri mesiace. Aj keď film nemá nič spoločné s Milenkami, tá chémia medzi dievčatami tam zostala.

Hurá na slovenský film! Mám šťastie, že diváci na naše filmy chodia. Aj pred desiatimi rokmi, kedy ešte vôbec nebolo v móde chodiť na slovenský film, mal náš film Lóve viac divákov ako Harry Potter. A ostatné filmy boli na tom podobne. Napríklad Šťastný nový rok videlo v kinách na Slovensku a v Čechách viac ako 600.000 ľudí. Nemyslím si, že je problém v divákoch. Do kina sa masovo chodí na žánre. V súčasnosti hlavne na romantické komédie, akčné filmy, prípadne fantasy. Je to tak všade na svete, neviem, prečo by Slovensko malo byť výnimkou. Ale koľko žánrových filmov tu produkujeme? Slovenský film mal donedávna prívlastok „mrchavá ťažoba“.  Nemyslím si ani, že je problém v tvorcoch, že by nevedeli žánrové filmy urobiť. Len sa musia odvážiť. Film bez divákov je totiž mŕtvy film. To som nepovedala ja, ale Juraj Jakubisko.

 

 

Ľubica Orechovská

Ako producentka sa podpísala: Pod viacerými cenami ovenčený film Učiteľka a dokumenty Meky či Mečiar. Spolupracovala na česko-slovenských projektoch ako Posledná aristokratka, Pomaľované vtáča, Wilsonov či Toman. Spolu so sestrou Zuzanou Mistríkovou sa venuje filmovej produkcii a distribúcii v spoločnosti PubRes. Od roku 2003 tiež koordinuje projekt Bažant Kinematograf a od minulého roka je výkonnou riaditeľkou MFF Febiofest.

 

Filmová produkcia od A po Z: Za roky našej práce sme pracovali na rôznych projektoch, výrobne najnáročnejším bol asi Wilsonov, detektívny až hororový komediálny príbeh v kulisách starej Bratislavy roku 1918. Veľkú kostýmovú „podívanú“ sa napokon podarilo vytvoriť nakombinovaním reálneho nakrúcania v Bratislave a českých lokáciách, trikov na zelenom pozadí a modelovania starého mesta v postprodukcii. A super rýchlym, zohratým štábom, ktorý stíhal za 12-hodinové šichty natočiť neuveriteľne komplikované scény s koňmi, dobovými autami a početným komparzom. Pri takomto type filmu producent trpí až dokonca výroby, lebo zastaviť či prerušiť takýto veľký rozbehnutý vlak môže mať katastrofálne následky. Oproti tomu sú dokumentárne projekty čo do nakrúcania jednoduchšie, hoci pri nich je zasa dôležité dostať sa k protagonistom čo najbližšie, pri citlivých spoločensko-politických témach dať pozor, aby boli vyvážené a dostatočne sa objasnili, aby boli právne vysporiadané všetky archívne materiály, licencie a osobnostné práva k materiálom (archívnym ukážkam, fotografiám a pod.), ktoré vo filme používate. To bolo doteraz asi najzaujímavejšie a najcitlivejšie pri dokumente Mečiar, do poslednej chvíle napríklad nebolo jasné, či sa plánované rozhovory s hlavným protagonistom podaria zrealizovať.

Desatoro práce producentky: Ja považujem za úžasnú výhodu, že sme v tejto práci so Zuzkou spoločne. Máme podobný názor na dobrý filmy, ale sme rozdielne v povahách a spôsobe práce. Zuzka je stratég a analytik, „vývojár“, vie mať v hlave naraz niekoľko projektov, na ktorých paralelne pracuje. Je vzdelaním aj z praxe dramaturg, vie vidieť veci z odstupu, vycítiť potenciál textov, sledovať zmeny v scenároch, vytvárať výborné kombinácie tvorivých tímov pre ten ktorý projekt. Ja som priamejšia, rada sa sústredím na menej vecí v jednom čase, som menší diplomat, čo má občas nevýhody, ale možno niekedy posunie veci rýchlejšie vpred. Snažím sa nájsť v projekte, na ktorom robím, silnú motiváciu, ktorou je napríklad záujem o tému, aktérov, spolupracovníkov. Naposledy ma takto veľmi bavila práca na dokumente Meky, nielen o Meky Žbirkovi, ale aj období našej mladosti, premene atmosféry v mojom rodnom hlavnom meste počas viacerých desaťročí.

Aj kreatívna práca: Jasné, že producent do písania scenára zasahuje. Či už priamo, ako zadávateľ literárneho spracovania, ako akýsi prirodzený partner scenáristu a režiséra, alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú na takúto prácu osloví, napríklad dramaturga. No a neskôr, pri príprave nakrúcania a počas neho dochádza častokrát k väčším či menším zásahom kvôli tomu, že nemožno – z najrôznejších dôvodov – nakrútiť veci tak, ako boli napísané. Napríklad pri filme Učiteľka sme robili obhliadky na rôzne domy a byty, v ktorých sa mal odohrávať príbeh viacerých rodín zo začiatku 80. rokov. Napokon sme zistili, že nájsť vhodné interiéry a exteriéry, ktoré by sa za dobové dali upraviť, nebude také jednoduché. Tak sme vsadili na budovu Slovenskej televízie, kde sa dala najlepšie realizovať väčšina „socialistických“ interiérov z tej doby. Vzniklo tak ideálne riešenie pre autentické vyznenie filmu aj efektívne využitie rozpočtu na stavbu. Spätne to ovplyvnilo aj podobu pôvodného scenára – ten sa napokon zúžil predovšetkým na silnú „interiérovú“ drámu v triede školy.

S čím najviac bojujem, keď nebojujem o peniaze: Je dosť frustrujúce, ak pracujete na vývoji nejakého projektu dlho a ste presvedčení, že to bude úžasný a dôležitý film, a napriek tomu dostávate opätovne negatívnu odpoveď od inštitúcií, bez ktorých účasti sa do filmu nemôžete pustiť. Učiteľku sa pôvodne nedarilo niekoľko rokov realizovať ako český kinofilm, nedôverovala mu spočiatku ani Česká televízia, napokon ho s vynikajúcimi hercami a tímom nakrútil Jan Hřebejk na Slovensku, k RTVS sa pridali potom všetky ostatné dôležité zdroje a partneri na Slovensku i v Čechách a z malého filmu sa stal v medzinárodnom predaji široko-ďaleko najúspešnejší film za posledných dvadsať rokov. A Zuzka Mauréry s ním dobyla (nielen) Karlove Vary!

Hurá na slovenský film! V posledných rokoch sa hlavne cez Audiovizuálny fond finančné zázemie slovenského filmu zlepšilo, ale po zlikvidovaní Koliby neexistujú u nás pre veľké filmové produkcie, akým bol aj Wilsonov, sklady zachovalých kostýmov, historických rekvizít, všetko treba nosiť z Prahy, Budapešti alebo nanovo vyrábať. Slovenské filmy vznikajú v koprodukciách aj preto, že napríklad v Českej televízii vieme dokončiť mix zvuku, je tam väčší výber skúsených profesionálnych postprodukčných štúdií, kde sa film dokončuje. Aj napriek týmto problémom to na výsledkoch súčasného slovenského filmu necítiť. Darí sa pritiahnuť do kín divákov aj na domácu kinematografiu, a to na rôzne žánre. Veľa ich chodí prirodzene na komédie, ako napríklad Šťastný nový rok Adriany Kronerovej, na adaptácie knižných bestsellerov, či už krimi žánru, alebo politicky a spoločensky aktuálnych (Únos, Trhlina, Sviňa). Teším sa, že sa výrazne zvyšuje záujem aj o slovenské filmy, ktoré predpokladajú väčšiu a aktívnejšiu účasť publika ako napríklad Špina od Terezy Nvotovej či úspešná Čiara od Bebjaka. My sme sa tešili zo záujmu o Učiteľku, ktorá zaznamenala neuveriteľný úspech nielen doma, tento film bol predaný do celého sveta. Slovenský film nabral posledné roky na sebavedomí, prepája sa s medzinárodným prostredím stále intenzívnejšie a má tak šancu neustále stúpať na kvalite.

 

 

Zora Jaurová

Ako producentka sa podpísala: Naposledy pod dokumentárny film Raj na zemi o slovenskom novinárovi a fotografovi Andrejovi Bánovi, pod cyklus portrétov siedmich bývalých slovenských premiérov Expremiéri či pod poviedkový film Slovensko 2.0. Spolu s režisérom a producentom Mátyásom Priklerom pôsobí vo filmovej spoločnosti MPhilms.

 

Produkcia od A po Z: Rola producenta je trocha iná v americkom filmovom priemysle a v Európe (kde sa filmy oveľa viac financujú z verejných zdrojov) a do veľkej miery závisí aj od konkrétnych ľudí a pracovných tímov. V našich podmienkach je producent takmer vždy aj kreatívnym producentom, ktorý je partnerom režisérovi. V konečnom dôsledku je to však producent, ktorý zodpovedá za to, že film vznikne a dostane sa k divákovi. To znamená, že táto rola pokrýva široké spektrum činností, od vyslovene kreatívnych cez manažérske a podnikateľské až po PR a komunikáciu. Európska kinematografia dnes stojí a padá na medzinárodných koprodukciách, takže schopnosť nájsť zdroje na európsky film je priamo úmerná schopnosti fungovať v medzinárodnom prostredí. Napríklad film Moc, na ktorom teraz pracujeme, získal financie zo siedmich rôznych zdrojov, z troch európskych krajín a z dvoch európskych fondov.

Desatoro práce producentky: Z môjho pohľadu je najdôležitejšou schopnosťou producenta vytvoriť fungujúci a inšpiratívny pracovný tím a podmienky, v ktorých ľudia dokážu vydať zo seba to najlepšie. Prostredie filmového priemyslu a samotná práca na filme sú postavené na množstve freelance profesií – na ľuďoch so špecifickými zručnosťami, ktorých si najímate na jednotlivé projekty. Bez tých mnohokrát neviditeľných profesií, vlásenkárov, pyrotechnikov, zvieracích trénerov, atď. by sa nám nikdy nepodarilo vytvoriť výslednú filmovú mágiu. Mám všetkých týchto ľudí a ich profesionalitu vo veľkej úcte, pretože v skutočnosti sú to oni, ktorí zhmotňujú naše nápady a predstavy. Preto si dávame veľký pozor, aby sa u nás cítili dobre a radi s nami spolupracovali – od cateringu na pľaci až po to, že robíme férové zmluvy a platíme načas.

Aj kreatívna práca: Osobne fungujem prakticky na všetkých projektoch aj v úlohe kreatívneho producenta, takže sa priamo podieľam na vývoji filmu, scenára, vizuálneho štýlu, strihu, atď. Film, jeho dej a podoba sa vyvíja neustále, scenár sa môže meniť počas nakrúcania, aj počas strihu a úlohou producenta je mať nad týmto procesom supervíziu. Niekedy potrebujete akcentovať nejakú dejovú líniu, prepísať dialóg, alebo vám, jednoducho, napadne niečo lepšie. Kým nemáte „picture lock“, teda definitívne uzatvorený strih, v ktorom sa nezmení už ani políčko, všeličo sa môže meniť. A ďalšia postprodukcia (zvuk, grading, efekty…) môže film opäť vcelku výrazne posunúť oproti pôvodným zámerom. Napríklad film Druhý pokus od Petra Kerekesa (bol súčasťou poviedkového filmu Slovensko 2.0) má dnes úplne iný záver, aký sme pôvodne zamýšľali. Film pracuje s témou okupácie Československa v roku 1968 a režisér v ňom napíše „pozývací“ list fínskemu premiérovi, v ktorom požaduje, aby Fínsko obsadilo Slovensko a naučilo nás spravovať vlastnú krajinu. V čase, keď sme film dokončovali, vznikol vojenský konflikt na Ukrajine a zábery ruských vojsk zaberajúcich Krym zrazu posunuli celý dej o úroveň vyššie.

S čím najviac bojujem, keď nebojujem o peniaze: Momentálne bojujem – ako všetci – s pandémiou. Minule sme museli zrušiť kompletne pripravené nakrúcanie kvôli tomu, že hlavný predstaviteľ mal na poslednú chvíľu pozitívny test. A obávam sa, že tento boj tak skoro neskončí, pretože korona zásadne mení celý filmový priemysel. Prednedávnom sme s našimi produkčnými rozmýšľali, čo sme vlastne pri plánovaní nakrúcania robili pred koronou, pretože sa nám zrazu zdalo, že väčšinu času venujeme testovaniu a celej zložitej pandemickej logistike. Je jasné, že tejto epidémie sa tak ľahko a rýchlo nezbavíme, takže to, čo bolo doteraz akýmsi krízovým manažmentom, sa mení na bežnú rutinu.

Hurá na slovenský film! To, čo prinieslo v ostatných rokoch zlom v slovenskej kinematografii, boli najmä po rokoch marazmu dobre nastavené politiky – vznik Audiovizuálneho fondu, lepšie prepojenie s inými európskymi kinematografiami, postupná zmena prístupu v RTVS. Vďaka tomu začal počet slovenských filmov rádovo narastať. (Podľa údajov European Audiovisual Observatory bol slovenský audiovizuálny trh v rokoch 2015 – 2019 najrýchlejšie rastúci). Znie to banálne, ale na to, aby začali vznikať dobré filmy, úspešné filmy a divácke filmy musí existovať kritická masa kinematografie, ktorá má svoju šedú zónu, mainstream a špičku. Jednoducho povedané, na to, aby vzniklo niekoľko skvelých filmov, musí sa nakrútiť rádovo oveľa viac priemerných a podpriemerných. To, že dnes ľudia chodia do kín najmä na filmy s aktuálnymi politickými témami, naznačuje, že im v spoločenskom a politickom dianí chýba katarzia. Snáď sa v tejto kategórii dočkáme aj filmu, ktorého kvalitu ocení aj medzinárodné prostredie.

 

 

Katarína Krnáčová

Ako filmová producentka sa podpísala: Minulé leto pod detský film Letní rebeli, s filmom Piata loď režisérky Ivety Grófovej vyhrala na FF Berlinale Krištáľového medveďa. Na svoju premiéru čaká road movie Stand Up, prvý ekologicky nakrúcaný film na Slovensku a tesne pred dokončením má dva koprodukčné filmy: česko-slovenskú drámu Správa o záchrane mŕtveho a detský film Ako som sa naučila lietať. V roku 2014 založila filmovú produkčnú spoločnosť Silverart.

 

Produkcia od A po Z: Toto povolanie je možno jedno z najkomplexnejších zamestnaní. Ako producentka som v prvom rade právne zodpovedná za celý film. Mám zmluvne podpísané zodpovednosti voči inštitúciám, ktoré film podporili, voči koproducentom a každému jednému členovi štábu. Zvyčajne pracujem na projekte od samého začiatku, teda od námetu na film a moja práca končí, keď bol film uvedený na všetkých možných distribučných platformách. V začiatkoch projektu musím byť trošku spisovateľkou. Rôznorodé žiadosti o granty a prihlášky na filmové trhy a fóra vyžadujú literárne schopnosti. Na vytvorenie fungujúcich finančných štruktúr musím byť dobrou matematičkou, lebo každý fond alebo inštitúcia, ktorá náš film podporí, má iné pravidlá a obmedzenia. Keď vstupujeme do prípravy na nakrúcanie, vyžaduje to kvalitné negociačné schopnosti a tiež sa stanem na určitý čas právničkou, lebo legislatíva je čoraz náročnejšia. Samozrejme, dobrou organizátorkou musím byť od začiatku po koniec, keďže na filme robí veľké množstvo ľudí. Obzvlášť náročné je samotné nakrúcanie, keď pracuje veľká skupina ľudí pokope aj 18 hodín denne niekoľko týždňov a vtedy sa mi zídu zručnosti zo sociológie či psychológie. (smiech) Pri vyúčtovaniach sa zasa zmením na účtovníčku a napokon pri distribúcii filmu vediem marketingovú kampaň, aby sa nám podarilo dostať film k čo najväčšiemu počtu divákov.

Desatoro práce producentky: Možno pôsobím prísne, lebo mám rada vo veciach poriadok. Snažím sa však byť férová voči všetkým kolegom a štábu a keď si dohodneme určité pravidlá, tak vyžadujem, aby sa dodržiavali. Komunikujem otvorene a transparentne a to isté žiadam aj od ostatných voči mne, len tak si vieme spoločne vytvoriť prostredie, v ktorom sa nám dobre pracuje. Niekedy to nie je až také ľahké, akoby sa zdalo, narážam často na zaužívané spôsoby a cestičky, ktoré musím nabúrať, a to sa nestretáva vždy s pochopením. Uznávam, že niekedy v tomto hrá rolu aj fakt, že som žena a hoci sa situácia, našťastie, mení, pracujem vo sfére, ktorá bola v minulosti dominanciou mužov. Niekde v pozadí si uvedomujem, že len tento fakt môže byť zdrojom nezhôd, ale na vedomej úrovni to neregistrujem a nepripúšťam si to. Pracujem s ľuďmi rovnako, či ide o muža, či ženu, dôležitý je vzájomný rešpekt a porozumenie. Je však pravda, že sa snažím o diverzitu v témach aj v štábe. Napokon i vedecké výskumy dokázali, že rôznorodé skupiny pracujú oveľa efektívnejšie ako tie homogénne, v ktorých sú ľudia z rovnakého prostredia.

Aj kreatívna spolupráca: Každý projekt je iný, tak ako každý režisér je iný a potrebuje inú mieru a druh spolupráce s producentom. Pracovala som na projekte, kde som takmer vôbec nevstupovala do literárnej prípravy, zväčša však robím na projektoch, kde spolu s režisérom alebo režisérkou intenzívne rozvíjame našu tému a konzultujeme kreatívne aspekty. Občas sme museli urobiť zásahy do scenára, napríklad kvôli nevyhovujúcim lokáciám alebo nedostatku financií, ale všetko prebiehalo v intenzívnej diskusii s autormi, vždy sme sa snažili nájsť kompromisné riešenie tak, aby kvalita neutrpela. Nie som však typ producentky, ktorá by si uzurpovala kreatívnu spoluprácu na filme, cítim sa oveľa silnejšia v pragmatickejších stránkach mojej práce.

S čím najviac bojujem, keď nebojujem o peniaze: S tým, ako nájsť správny balans medzi pracovným a súkromným životom. Môže to vyznieť ako klišé, no nepochybne s tým bojuje mnoho pracujúcich žien. Práca producentky je typ povolania, ktoré „nikdy nekončí“, keď je nakrúcanie alebo horia termíny, neexistujú pokojné rodinné večery či víkendy. A tak sa ich učím programovo si plánovať a starostlivo si chrániť čas a energiu, ktorú venujem mojim deťom. No nie vždy to tak bolo, boli roky, kedy som mala pocit, že musím stihnúť všetko aj za troch, nemožné na počkanie a v stopercentnej kvalite, že rodina a oddych počká. Dnes je pre mňa prioritou nájsť tú správnu rovnováhu.

Hurá na slovenský film! Vďaka komerčným filmom a ľahším, zábavnejším žánrom sa diváci opäť dostali do kina na slovenský film, čo je úžasná vec a všetci sa z toho tešíme. Avšak znamená to tiež, že slovenský divák postupne príde aj na umeleckejšie či náročnejšie filmy do kina? O tom už nie som tak presvedčená. Určite ale viem, že vzdelávanie a výchova sú kľúčom k mnohým neduhom. A tak ako vychovávame svoje deti, aby vedeli písať, čítať, počítať, tak by sme ich mali vzdelávať aj v tom, ako chápať umenie, ako sa pozerať na obraz, vnímať hudbu či film. Ako príklad uvediem jeden z najväčších európskych festivalov Berlinale. V roku 2017 sme tam s filmom Piata loď vyhrali hlavnú cenu Krištáľového medveďa v sekcii detských filmov Generation. Porotu tvorili deti a mladí ľudia vo veku cieľovej skupiny filmov, ktorí tieto filmy pozerali, posudzovali, prediskutovali a aj nakoniec ocenili a svoj výber riadne odôvodnili. V zahraničí existuje štruktúrovaný proces na výchovu novej generácie divákov, ktorí sú v dospelosti schopní filmy pozerať a porozumieť im, a nie ich iba skonzumovať. To nám, žiaľ, na Slovensku veľmi chýba, bez takejto systematickej výchovy nemôžeme očakávať, že kvalitné, náročnejšie filmy si nájdu väčšie množstvo divákov.

 

 

Simonetta Zalová

foto Gabina Weissová, Martin Črep, Ctibor Bachratý

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2021)