František Paulovič – Japonci odpradávna uctievali prírodu ako niečo posvätné

 

Japonsko je krajinou tolerancie, zaujímavých tradícií, ktoré existujú paralelne popri nových trendoch, pozoruhodných božstiev zasvätených hoci aj elektrine; je miestom, kde ľudia chodia na lesné kúpele, píšu haiku a kedysi verili, že každé slovo má dušu. Japonsko je aj ostrovom v seizmicky najaktívnejšej oblasti sveta, rodiskom akútnej sociálnej izolácie hikikomori; miestom, kde je smrť z prepracovania taká bežná, že na ňu majú vlastné slovo a kde vládne aj zločinecká jakuza. Na obe misky váh by sa toho dalo naložiť ešte oveľa-oveľa viac. Svoje o tom vie japonológ a prekladateľ František Paulovič, ktorý sa o hlbšie pochopenie krajiny vychádzajúceho slnka snaží už takmer dve desiatky rokov.

 

Čo sa vám vybaví, keď sa povie Japonsko?

Asi najintenzívnejší je pocit, keď si spomeniem na chladnú klimatizáciu v rannom metre v Osake premiešanú s letnou vôňou blízkeho mora. A tiež pocit príjemného chladu na nohách, keď v krásne slnečné jesenné ráno chodím bez topánok po drevených podlahách zenových chrámov v Kjóte.

 

Ako sa u muzeológa zrodila túžba po štúdiu japončiny? 

Základný impulz bola láska k prekladovej literatúre, miloval som a stále milujem autorov ako Jukio Mišima, Jasunari Kawabata, Osamu Dazai, Naoja Šiga či Banana Jošimoto. Uhranula ma nenútená elegancia zobrazovania smútku v ich dielach – melanchólia, ktorá skôr povzbudzuje, než by ubíjala. Jedného dňa som sa preto rozhodol, že pôjdem študovať japončinu, aby som mohol pracovať s japonskými textami. Tiež sa mi veľmi páčili filmy od Akiru Kurosawu a koncom 90. rokov som bol aj veľkým fanúšikom anime sérií Neon Genesis Evangelion, The Record of Lodoss War či The Hakkenden. Vždy však dominoval môj záujem o japonskú literatúru, ktorej sa venujem dodnes.

 

Pozeráte niekedy na svet „japonským očami“?

Neviem, či som Japonskom až tak ovplyvnený, ale napríklad keď cestujem na Slovensku vlakom a som nútený počúvať hlasné telefonáty spolucestujúcich, v ktorých sa dozvedám, kde presne je odložený punčový zákusok v chladničke, tak ľutujem, že nie som v Japonsku. Takéto prejavy hrubej ignorancie a sebeckosti sa tam vo verejnej doprave nestávajú. Silný dôraz na vzájomnú ohľaduplnosť a empatiu, čo by sa dalo charakterizovať ako jeden zo základných formálnych prejavov japonskej spoločnosti, mi naozaj chýba.

 

Z Japonska k nám prichádzajú fenomény ako šinrinjoku – lesný kúpeľ, oslava nedokonalosti kincugi premietnutá do opravy rozbitej keramiky práškovým zlatom alebo filozofia šťastia ikigai… Sú v Japonsku skutočne tak silno prítomné?

Každá tradícia je dynamický proces. Keď som sa raz zúčastnil tradičného čajového obradu ča no ju organizovaného osackou kultúrnou spoločnosťou, od starších paní odetých v kimonách, ktoré nás hostili, som sa dozvedel, že majú problém so získavaním nových, hlavne mladých členov. Tvrdili, že mladí Japonci nemajú až taký veľký záujem o tieto tradičné kultúrne fenomény. Neviem to ale posúdiť v celonárodnom meradle, možno šlo len o problém ich lokálnej organizácie, pretože keď som sa podobného obradu zúčastnil o pár rokov neskôr, väčšina hostiteliek boli mladé Japonky.

 

Antropológ Alan Macfarlane hovorí, že japonská spoločnosť je plná protikladov. Súhlasíte?

Zdôrazňovanie protikladov, symbiózy modernej a tradičnej tváre Japonska, sa často opakuje a dá sa s tým súhlasiť. Mohlo by sa to vysvetliť tým, že v japonskej spoločnosti po celé stáročia nebola vôľa vyhraňovať sa voči starej tradícii, ak nastúpila nová – z ich pohľadu to bol len ďalší prúd do bohatej a úrodnej rieky, ktorú nazývame japonská kultúra. Staré aj nové vedľa seba vždy koexistovalo, a tak sa v tomto vysoko tolerantnom prostredí vedľa seba objavovali zdanlivo protichodné svety. Príkladom je bytostne tolerantný postoj k náboženským tradíciám. Keď som raz v Nagoji s rodinou svojho dobrého známeho chodil po pamätihodnostiach mesta, zvykli sa modliť v budhistických chrámoch, ale zároveň aj šintoistických svätyniach. Dobrým príkladom je aj moderná japonská poézia – mnohí významní poeti modernizmu a miestni pionieri literárnych hnutí ako dada či surrealizmus paralelne písali aj tradičnú poéziu waka, ktorá je v Japonsku živá už od 8. storočia. V Európe by k niečomu takému sotva došlo, tu mal protiklad odstredivý pohyb.

 

Založili ste blog, kde sa venujete šintoistickým svätyniam. Čo vás na nich fascinuje?

Sakrálne priestory v Japonsku, a nielen tam, navštevujem najradšej. Súvisí to aj s faktom, že už roky zbieram ochranné amulety omamori, ktoré sa predávajú v šintó svätyniach a budhistických chrámoch. Blog som musel robiť v rámci pobytu na univerzite Kogakkan v Ise. V meste Ise sa nachádza svätyňa Ise džingú, najvýznamnejšie a najposvätnejšie miesto kultu šintó v Japonsku. Samotné mesto je však skôr na okraji záujmu turistov. Blogom som chcel upozorniť na mesto a jeho duchovné tradície. Asi sa k nemu vrátim a opätovne ho oživím fotkami aj zážitkami.

 

Ako sa Japonci stavajú k duchovnu?

S veľkou dávkou tolerancie a s dávkou eklektizmu, kde sa na poli duchovných náuk objavujú pre nás prazvláštne javy. Napríklad v dedinke Šingo v prefektúre Aomori sa údajne nachádza hrob Ježiša Krista. Miestni veria, že Ježiš na kríži nezomrel, ale vrátil sa do Japonska (predtým ho navštívil ako 21-ročný), zmenil si meno na Toraitaró Daitenkú, oženil sa a mal tri dcéry. V Japonsku to jednoducho možné je, súvisí to s ich obdivuhodnou toleranciou.

 

Najbežnejším však zostáva šintoizmus, ktorý uznáva aj neobvyklé božstvá…

Údajne existuje okolo 140 miliónov rôznych božstiev, takže by sa dalo povedať, že každý Japonec môže mať svoje vlastné, privátne božstvo. Šintó uctieva vskutku všeličo, v jednej svätyni v Nare som sa stretol s uctievaním ľadu, takže na vysvätenom oltári bola položená veľká ľadová kocka. V blízkosti Nary sa nachádza aj svätyňa, v ktorej sa uctieva elektrický prúd. Japonský podnikatelia a firmy do nej zvyknú posielať milodary a ďakujú božstvu elektrického prúdu za to, že môžu vďaka nemu používať elektronickú poštu a ďalšie aktivity spojené s ich biznisom. Tuším tam uctievajú aj ducha Thomasa Alva Edisona.

 

S Japoncami sa úzko viaže aj veľká miera zdvorilosti. Nie je to občas len pretvárka?

Japončina je jazyk s komplikovanými zdvorilostnými úrovňami, takže zdvorilosť je v komunikácii od samého začiatku daná a nemusí nutne vystihovať individuálny postoj druhej strany. Preto sa môže zdať, že pod povrchom to všetko môže byť inak – a tak to nakoniec aj môže byť. Existuje termín sógo izon (vzájomná závislosť), ktorý vyjadruje, že každé naše konanie má dopad na ľudí okolo nás, sme vzájomne na sebe závislí, a tak by sme mali s týmto vedomím aj konať. Konfliktné stavy len škodia. Ak nastane konfliktná situácia, zvyčajne sa začne mobilizovať tretia strana a pokúsi sa všetko urovnať. Japonci sa však mimo Japonska správajú trochu inak – privoňajú si k našej európskej tradícii individualizmu a sú viac uvoľnení. Keď nastane konflikt, zvyknú sa vrátiť do svojho prirodzeného módu. Vtedy nám, gaidžinom (cudzincom), zvyknú vyčítať, že dostatočne nerozumieme ich kultúre a očakávajú, že sa im prispôsobíme. Napokon, my pochádzame z multikultúrneho prostredia, takže sme na trenice lepšie pripravení než oni.

 

Japonský jazyk je tiež veľmi zahmlievajúci a nejednoznačný, aj preto vraj ťažko zistiť, čo si Japonci myslia. Je to dané len tým?

Japončina si aj v moderných časoch zachovala množstvo prvkov z hlbokej minulosti vrátane komplikovanej zdvorilostnej roviny jazyka. To vysvetľuje isté bojazlivé narábanie s jazykom, nakoľko ešte do 19. storočia si bežný Japonec musel dávať obzvlášť dobrý pozor na jazyk, aby neurazil vyššie postavenú osobu, napríklad samuraja, pri ktorom by nevhodne použité slová mohli mať fatálne následky. V hlbokom dávnoveku navyše Japonci verili, že každé slovo má dušu, tento koncept sa nazýva kotodama, a preto boli veľmi obozretní, ako so slovami narábali. Táto tradícia ovplyvnila ich jazyk a v logickom slede aj ich národnú literatúru. Pri prekladaní sa bežne môžete stretnúť s nepriamymi konštatovaniami, nevôľou k presnosti a istou strohosťou výrazu. Nie nadarmo najkratšia básnická forma na svete, haiku, vznikla práve tam.

 

Haiku, najmä ich prekladom, sa venujete pravidelne, naposledy pri preklade básnickej zbierky od Macua Bašóa. Prečo sa považuje za najvýznamnejšieho japonského básnika?

Predovšetkým povzniesol túto básnickú formu na vyššiu úroveň v dobe, keď upadala a zo 17- slabičnej básne sa prakticky stávali pouličné odrhovačky. Oživil ju a priniesol osobitý výraz, ktorý inšpiruje doteraz. V jeho básňach nájdete množstvo až existencialistických tém, haiku si bez neho nedokážeme predstaviť. Nakoľko sa táto minimalistická báseň od 20. storočia teší celosvetovej obľube, stalo sa jeho dielo významným až kánonickým.

 

Máte obľúbené haiku? Píšete aj vlastné?

Obľúbených haiku mám mnoho, napríklad: Povojník – aj keď / zle namaľovaný vie / vždy rozosmútiť. Kvet povojníka odkvitne veľmi rýchlo, a tak sa stal v poézii haikai symbolom pominuteľnosti a krátkosti ľudského života. Na haiku mám rád práve minimalistickú formu a adresnosť, je to veľmi pôvabná záležitosť a okrem čara prírodnej lyriky ponúka plné priehrštie kontemplatívnych nálad. Osobne si myslím, že je aj skvelým indikátorom vášho vnútorného stavu pri čítaní. To vyžaduje istú účasť a empatiu, ktorú, ak vinou vlastnej roztržitosti či odcudzenosti k sebe samému stratíte, skĺznete k dojmu, že ide len o nudné tri riadky. To je moment, kedy si musíte povedať, že nie ste v dobrom stave. Vlastnú poéziu píšem už dvadsaťpäť rokov. Rád píšem krátke verše, no nedajú sa považovať za haiku.

 

Aké postavenie majú ženy v súčasnej japonskej spoločnosti?

Až do 20. storočia pretrvával koncept sengjó šufu, čo by sa dalo preložiť ako „profesionálna manželka“. Tento koncept bol založený na tradičnom konfuciánskom pohľade na ženy: keď sa narodí, poslúcha otca, keď sa vydá, tak manžela a v starobe zasa syna. V tomto ponímaní sa žena po svadbe sťahuje do domu manžela a tam jednou z jej hlavných úloh je starať sa aj o svokrovcov. Odhaduje sa, že takmer 30 % súčasných japonských žien nikdy nepracovalo. Samozrejme, japonská spoločnosť je dynamická a mení sa, napokon, súčasnou starostkou Tokia je žena, ale určité reminiscencie z minulosti, ktorá vyzdvihovala mužov na úkor žien, stále pretrvávajú. Stáva sa napríklad, že firmy nie sú ochotné zaškoľovať a investovať do rozvoja mladých zamestnankýň len preto, že vedia, že raz môžu odísť na materskú dovolenku.

 

Nájdeme v Japonsku ešte skutočné gejše?

Určite áno, táto tradícia pretrvala. Gejše ako profesionálne spoločníčky si v súčasnosti najímajú hlavne firmy a politici. Centrom gejší je päť tradičných štvrtí v Kjóte, najznámejšia sa volá Gion. Turistov, ktorí ich hlavne večer môžu stretnúť, keď kráčajú za zákazníkmi, často láka odfotiť si ich, čo pre samotné gejše, pochopiteľne, nemusí byť príjemné. Predminulý rok preto magistrát mesta zaviedol obmedzenia a v niektorých častiach mesta je zakázané ich fotiť, inak hrozí pokuta 10.000 jenov (asi 76 eur).

 

S Japonskom sa úzko spája aj syndróm hikikomori. Posilnila ho pandémia?

Hikikomori, stav, keď sa vyhýbate akémukoľvek spoločenskému styku a ostávate doma izolovaný od okolitého sveta, sa týka prevažne mužov. Podľa štatistík ním trpí okolo 600.000 Japoncov. Príčiny takéhoto skratového správania možno nájsť v psychických poruchách alebo neschopnosti splniť náročné požiadavky, ktoré na mladých ľudí kladie japonský školský systém a trh práce. Mnohokrát sa to deje s tichým súhlasom rodiny, ktorá radšej toleruje toto poruchové správanie, než by sa mala vystaviť hanbe, že sa ich člen rodiny nedokázal zaradiť do spoločnosti. Neviem, či pandémia tento negatívny fenomén posilnila. Je dosť ťažké presne určiť, kto spadá do definície tohto pojmu. Sú hikikomori, ktorí vôbec neopúšťajú svoju izbu, ale sú aj takí, ktorí v nočných hodinách chodia nakupovať. Dalo by sa povedať, že každý, kto v čase pandémie dodržiaval lockdown, sa na čas stal hikikomorim.

 

Aký vzťah majú Japonci k prírode? Zmenila na tom niečo jadrová havária a následné cunami pred desiatimi rokmi?

V Japonsku sa na rozdiel od kultúr, ktoré boli formované abrahámovskými náboženstvami, nevytvoril koncept človeka ako pána stvorenia. Japonci odpradávna uctievali samotnú prírodu ako niečo posvätné, šintó svätyne sa stavajú uprostred posvätných lesov čindžu no mori. Príroda je preto silnou súčasťou ich duchovného sveta a kultúry. Keď som letel z Nagoje do Tokia popri hore Fudži, v lietadle zavládlo nefalšované vzrušenie, cestujúci vo veľkom prechádzali na druhú stranu, aby sa mohli pokochať pohľadom. Naproti tomu, keď som letel do Neapola a vonku sa vypínala slávna hora Vezuv, obišlo sa to bez vzrušenia. Čo sa týka Fukušimy, nemyslím si, že by jej výbuch niečo zmenil – ak, tak predovšetkým životy obyvateľov z postihnutých oblastí. Hoci sa bezprostredne po jadrovej havárii začalo pod tlakom verejnej mienky hovoriť o redukcii jadrovej energie, v súčasnosti sú skôr plány na zvýšenie jej objemu. Zdá sa, že omnoho väčším problémom je globálne otepľovanie, nakoľko posledné dva roky začali kvitnúť sakury omnoho skôr, čo narúša aj tradičné jarné oslavy hanami, ktoré miluje celé Japonsko.

 

Hovorí sa, že Japonsko sa dobre stará o svojich obyvateľov a precízne dodržuje pravidlá. Pri Fukušime však prišlo k zľahčovaniu hroziaceho nebezpečenstva. Zlyháva aj japonský štát?

Počas vyšetrovania tejto tragédie sa zodpovedné osoby priznali, že došlo k zanedbaniu a ignorovaniu bezpečnostných rizík. Výrazne to naštrbilo bežnú dôveru občanov k štátnym inštitúciám. Vláda nebola dôsledná ani v pomoci postihnutým obyvateľom. Približne pol roka po tomto nešťastí som sa zúčastnil prednášky asi najznámejšej japonskej feministky Čizuko Ueno, ktorá kritizovala vládu, že práve ľudia v dôchodkovom veku z postihnutých oblastí dostali oproti ostatným skupinám najmenej pomoci zo strany štátu. Z minulosti je známa aj kauza Minamata bjó, kedy chemická fabrika v meste Minamata celé dekády vypúšťala do mora odpad kontaminovaný zlúčeninami ortuti, čo malo závažné následky na zdraví obyvateľstva. Vláda vtedy firmu kryla a až po masívnych ekologických protestoch musela ísť s farbou von a situáciu riešiť. Je celkom príznačné, že v oboch prípadoch došlo k identickej situácii, keď vládny úradník na tlačovej konferencii pred novinármi pil z pohára vodu, o ktorej tvrdil, že je nezávadná…

 

Pre Japoncov je typický aj fenomén „šoganai“ – schopnosť uvedomiť si, že niektoré veci sú mimo našej kontroly a je lepšie sa nimi nezaoberať…

Šoganai alebo šikatanai vyjadruje stav istej rezignácie, uvedomenia si, že naše úsilie nestačí na to, aby zmenilo negatívny dopad vonkajších okolností. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje fakt, že Japonsko leží v seizmicky najaktívnejšej oblasti sveta. Dalo by sa povedať, že časté zemetrasenia či cunami permanentne ničili a ničia životy a plány Japoncov, a tak sa v priebehu stáročí adaptovali k istému stoickému postoju, ktorý môže budiť zdanie rezignácie. Tie frázy však majú skôr upokojujúci účinok, pomáhajú k revitalizácii síl a obnove, bežne sa používajú v každodennej komunikácii.

 

Aký majú Japonci v krajine hroziacich prírodných katastrof postoj k smrti?

Ich postoj určuje predovšetkým duchovná a náboženská tradícia, ktorá je odlišná od tej našej. Napríklad na samovraždu sa nevzťahuje náboženské tabu a je akceptovaná, vo vzťahu k dobrovoľnému odchodu zo sveta preto možno nájsť aj na poli literatúry dosť liberálny postoj. Jeden z najobľúbenejších prozaikov 20. storočia Osamu Dazai bol známy tým, že sa o samovraždu pokúšal opakovane, až sa mu podarila. Podľa prieskumov takmer 90 % mladých verí, že svet živých paralelne prelína svet duchov. Nakoľko je v Japonsku mnoho paralelných náboženských tradícií, býva aj pohľad na smrť variabilný. Prírodné podmienky japonských ostrovov tomu určite napomáhajú, v celých dejinách opakovane dochádzalo k prírodným katastrofám, a tak prítomnosť ich deštruktívnej sily nepochybne ovplyvnila aj národnú psyché.

 

Je aj karóši, smrť z prepracovania, stále taká bežná?

Karóši je, nanešťastie, stále bežná. V posledných rokoch počty týchto úmrtí, do ktorých sú zahrnuté aj samovraždy spôsobené pracovným stresom, mierne klesajú. Hlavným spúšťačom sú neúmerné nadčasy – stáva sa, že zamestnanec môže odpracovať aj sto hodín nadčasov za mesiac. Vláda preto vydala nariadenie, ktoré zakazuje zamestnávateľom vyžadovať od zamestnancov nadčasy presahujúce 360 hodín za jeden kalendárny rok. Problém je, že zamestnávatelia zvyknú používať vlastné definície nadčasu, a tak niektorú prácu nad rámec pracovného času nepovažujú za nadčas. Ak im na to úrady prídu, môžu ísť do väzenia, preto aktuálne dáta o poklese karóši nemusia vykazovať presnosť už len z dôvodu, že zamestnávateľ zámerne zamlčuje skutočné údaje. Japonské pracovné prostredie definujú striktne hierarchicky usporiadané vzťahy. Od nižšie postaveného zamestnanca sa zvykne vyžadovať silná lojalita, preto sa stáva, že zamestnávateľ má nad ním moc aj v čase jeho pracovného voľna.

 

Ako vnímajú bežní obyvatelia cisársku rodinu?

Japonci sú veľmi hrdí, že ich cisárska rodina je najdlhšie vládnucou dynastiou na svete. Bežne sa objavuje na verejnosti, samozrejme, ide o oficiálny program – navštevujú prefektúry a kultúrne podujatia, vysádzajú pamätné stromčeky. Sú zároveň strážcami tradícií, držia patronát nad prestížnou súťažou v skladaní poézie waka, no predovšetkým cisár plní najdôležitejšie rituálne úkony v rámci domáceho kultu šintó. Médiá si ich preto, samozrejme, všímajú, hoci nie vždy sa správajú profesionálne. Dobrým príkladom je súčasný cisársky pár, ktorému sa v 90. rokoch dlhšiu dobu nedarilo počať potomka, budúceho následníka chryzantémového trónu. Neprimeraný tlak zo strany verejnosti a médií mal za následok, že cisárovná, vtedy ešte korunná princezná, trpela psychickými problémami. Bulvárna honba za potomkom skončila v roku 2001, keď sa narodila princezná Aiko a v roku 2006, keď sa korunnému princovi Akišinovi, bratovi terajšieho cisára, narodil syn princ Hisahito. Súčasná situácia je dosť pokojná.

 

Vašou láskou sú aj japonské dejiny, venovali ste sa napríklad jakuze a miestnemu organizovaného zločinu. Čím sa líši od iných gangov a mafie?

Sú pre ňu typické určité rituály, ktoré vzbudzujú dojem unikátnosti, ako napríklad jubicune, známe rezanie si prstov (s malíčkami sa začína). Ide o relatívne uzatvorený svet, a tak aj bežní Japonci doň veľmi nevidia. Neviem, ako je to v prípade iných organizovaných skupín mimo Japonska, ale pre jakuzu platí zásada, že civilistom sa nesmie ubližovať. Raz som v jednej tokijskej štvrti zažil, ako dvojica stavaných a potetovaných mužov kráčala suverénne po prostriedku preplnenej ulice. Úplne každý sa im uhýbal, dokonca okolo nich vznikol široký koridor. Jeden z nich bol navyše taký opitý, že nemal problém sa vyvracať doprostred ulice. Boli absolútnymi pánmi situácie, všetci sa radšej pozerali iným smerom, nikto im nič nepovedal.

 

Obyvateľstvo Japonska je relatívne homogénne. Stoja vôbec o cudzincov?

Nepovedal by som, že by bolo Japonsko príliš izolované, v mestách ako Jokohama, Osaka či Kóbe žijú početné kórejské a čínske menšiny, netreba zabúdať ani na národ Ainu obývajúci hlavne ostrov Hokkaidó, ktorému bol priznaný štatút pôvodných obyvateľov. Cudzincov je v súčasnosti približne tri milióny, čo sú asi dve percentá. Poznám zopár Slovákov, ktorí sa usadili, pracujú a žijú v Japonsku, všetci ovládajú japončinu, čo je určite dôležité, ak chcete zapadnúť. Čo sa týka turistov, ich počet sa za ostatné roky výrazne zvýšil. Uvidíme, ako tento trend ovplyvní súčasná pandémia.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Gabina Weisssová

 

Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2021)