Futuro retro Márie Švarbovej

 

Keď mala pätnásť, jej ruky boli zamestnané reštaurátorstvom, kreslením a maľovaním. Prvá umelecká kríza ju však „prepadla“ už v osemnástich, a tak sa jej život na chvíľu uberal celkom iným smerom, aby si ju umenie napokon opäť našlo. Našťastie. Pretože talent fotografky Márie Švarbovej dnes pozná celý svet…

 

Ako to bolo s vašou prvou umeleckou krízou? Neprišla akosi priskoro?

Maturovala som na Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru a vedela som, že ma táto cesta nebaví. Nevyhovuje mi, keď musím počúvať autority, keď mi niekto diktuje, čo mám robiť, do akého projektu sa mám pustiť. Dopadlo to teda tak, že som odvtedy ceruzu nedržala v ruke. S výberom vysokej školy som poslúchla mamu, tá mi poradila, nech to skúsim s archeológiou, vedela totiž, že ma, rovnako ako ju aj sestru, baví história. Školu som úspešne dokončila, ale iba preto, že keď sa do niečoho pustím, nevzdám sa, kým to nedokončím. Už počas školy som však milovala fotografovanie a tušila som, že by to mohla byť moja cesta.

 

Darilo sa vám vo fotografii od začiatku?

Vedela som si porovnať moje fotky s fotografiami iných ľudí a myslím, že mi to s foťákom išlo akosi prirodzene. Obracala som sa však na kamarátov fotografov, ak som potrebovala radu alebo pomoc. A tí mi vraveli, že sa veľmi rýchlo učím a že ich v zručnostiach o chvíľu predbehnem. Malé úspechy ma vždy upokojovali, práve vďaka nim som nadobúdala sebavedomie, že som na dobrej ceste a že všetko, čo robím, je správne. Najmenším problémom bola kompozícia, tú som mala v malíčku, ale inak som bola totálny samouk, čo neprečítal jedinú knihu o fotografovaní, dokonca si neotvoril ani manuál na svoj prvý foťák. Učila som sa štýlom pokus – omyl, upravovala fotky na starom počítači vo Photoshope a prvé fotografie si odo mňa kúpil kamarát, ktorý sa nado mnou asi zľutoval…

 

Prvý fotoaparát bol vlastne darom od vašej sestry. Bol to aj prvý foťák v rodine?

Kdeže! Sestra fotila ešte skôr ako ja, moje prvé pokusy vznikali práve na jej fotoaparáte, ale u nás doma panoval duch fotografie odjakživa. Dokonca moja teta bola dokumentárnou fotografkou, v minulosti pracovala pre akési ruské noviny a starý otec takisto nebol vo fotení žiaden zelenáč. No a napokon môj ocino rád aranžoval svoju matku do všakovakých „stajlingov“, ako sa to dnes moderne nazýva, fotografoval ju a jej fotky sám vyvolával. Doma mali v kúpeľni čiernu komoru a odkladali si veľkú zbierku fotiek z detstva. Profesionálkou však bola len spomínaná teta dokumentaristka, ostatní členovia boli vášniví amatéri, ktorých fotografovať veľmi bavilo.

 

Ako vznikali prvé fotky? Kto vám pózoval? Od koho ste sa učili?

Priznám sa, že som prvé tri roky fotila s výbavou, ktorá obsahovala jedno telo, jeden objektív a odrazku. Samozrejme, fotoaparát som nastavila do módu automat a postupne som sa dostala bližšie k ľuďom, ktorí už fotili. Dívala som sa na ich fotky, rozmýšľala, ako fotiť, aby moje fotografie boli také dobré, ako tie ich, ako to spraviť, že je pozadie rozostrené… fotila som kamarátov, najskôr úplne zblízka, takže ich hlavy zabrali celú plochu fotky, postupne som sa ale od objektov vzďaľovala a dnes ich fotím v obrovských, otvorených priestoroch, ktoré vlastne na fotke vyzerajú ako filmové scény. Od začiatku som však chcela, aby to neboli obyčajné portréty, ale aby ten, kto sa na ne díva, niečo cítil. Prvé modelky mali preto v tvári až prehnané výrazy, mali zatvorené oči, smiali sa, boli nahnevané, z domu som modelkám nosila oblečenie, šatky a dekorácie, aby fotografia trochu „rozprávala“.

 

Zdá sa, že vás expresívne výrazy na tvárach modeliek prestali baviť, dnes sú totiž ľudia na vašich fotografiách úplne bez emócií.

Áno, stalo sa to vlastne mojím rukopisom a tento koncept fotografie je mi oveľa bližší. Po štyroch rokoch ma portrét trochu unavil, bola som presýtená tým, že stále niekto prežíva dáke emócie a odrazu sa mi to zdalo neprirodzené. Jedného dňa som si pomyslela, že modelov poprosím, aby iba stáli a nič nerobili, a presne to ma chytilo! Odrazu sa ľudia na mojich fotkách zmenili na figuríny, ja som začala viac pracovať s priestorom a harmonizovať ho s dokopy človekom. Štýl, ktorý ma teraz vystihuje, je výsledkom tvrdej práce a neustáleho fotenia. Je to cesta, ktorú som krok po kroku prešla sama, bez väčšej pomoci a bez toho, aby mi niekto vravel, čo mám robiť. Bolo ťažké získať potrebné sebavedomie, ale moje úspechy sú darom za to, že fotím s láskou a dnes už ma fotografovanie aj živí. Je fajn, že si môžem zaplatiť modelov, cestu, pripravujem si produkciu a robím na vlastných projektoch, ktorým verím.

 

Ako vznikol nápad nafotiť sériu In Swimming Pool v priestoroch starších slovenských plavární?

Asi to bude tým, že som strašne nostalgická, mám rada svoje detstvo a všetky moje staré zážitky, ktoré sa síce nespájali priamo so socializmom, ale s tým, čo tu po ňom ostalo. Baví ma architektúra toho obdobia, je v nej ešte stále niečo moderné a nadčasové, navyše mnohokrát vizuálne krásne. Nesnažím sa ale rekonštruovať staré časy a vracať sa k tomu, aké to tu vtedy bolo, skôr sa snažím zachytiť niečo, čo tu ostalo z minulosti, pretrvalo dodnes a verím, že to tu ešte ostane najmenej ďalších sto rokov. Z fotografií asi vidno, že ma baví aj minimalizmus, ten totiž dáva divákovi veľký priestor na jeho vlastné pocity.

 

 

Môžeme cítiť niečo z fotky, kde ľudia vystupujú ako figuríny bez citu?

Práve preto, že nám nik nepodsúva, ako sa máme cítiť pri pohľade na fotku, vzniká priestor na vlastné emócie, spomienku, na príjemný pocit. Možno aj pocit „ničoho“. Sama tvorím tak, aby z mojich fotiek vyžarovala ľahkosť, aj k nim tak pristupujem. Chcem tvoriť ľahko, bez nátlaku, že musí vzniknúť čosi úspešné, netúžim po tom, aby moje fotky pôsobili pateticky. Nechcem, aby divák hľadal v mojich fotkách nejaký super príbeh, chcem s ním komunikovať cez vizuálne umenie a on nech môj jazyk prijme, alebo nie.

 

 

Pri pohľade na fotky zo série Swimming Pool človek spomína – na detstvo, na gumené kúpacie čiapky, na celé plavky a plavecký výcvik…

Spomienky sú pre mňa veľmi dôležité. Rovnako ako rodina, v ktorej som sa narodila, cítila sa bezpečne a stabilne. Rada sa v spomienkach vraciam ku starým zážitkom, škôlke, návštevám u lekára, prezerám si staré fotky a čosi z tej nostalgie starých čias sa snažím zapasovať aj do svojej tvorby. Plavárňami vlastne odštartoval celý koncept mojej tvorby, od nich sa odvíjal môj štýl, vďaka plavárňam ľudia spoznali moje meno. A prečo práve Swimming Pool? Plavárne sú prekrásne priestory, kde je voda a v tej sa všetko zrkadlí, je tam bazén, minimalistické dlaždičky, veľa prirodzeného svetla, vnikajúceho cez obrovské okná. Ako prvá ma zaujala plaváreň doma v Zlatých Moravciach, povedala som si, že tam skúsim nafotiť nejaké portréty, napokon som však nespravila ani jeden. Keď som sa tam ocitla, nútilo ma to fotiť ľudí v priestore, na pokraji bazéna, pekne z diaľky. Z prvého fotenia vznikli štyri fotografie a najskôr mi ani nenapadlo, že v tom budem pokračovať…

 

Na plaváreň ste sa vrátili, a nie raz…

Po roku som sa tam vybrala zase a kamarát sa ma opýtal, či nemám čo iné fotiť a či idem samu seba vykrádať. Naštartovalo ma to, pretože som ešte nefotila ľudí vo vode, v šatni, na rebríku v bazéne… A prečo by som nemohla pokračovať v tom, čo som začala? Inšpirovaná archeológiou a tým, že sa v nej pracuje s viacerými lokalitami, nafotila som najskôr 13 rôznych plavární na celom Slovensku, z čoho vznikla ucelená monografia s mapkou, vyznačenými bodmi, porovnaním z estetického a architektonického hľadiska. A viete, čo ma zaujalo? Čo majú všetky plavárne spoločné? To množstvo zákazov a príkazov. Tabuliek, že do vody je zakázané skákať, je tam zakázané jesť, vstupovať s kolesom na plávanie, a pritom je to miesto na šport, relaxáciu a oddych. Plavárne sú systémom, ktorý nás riadi a organizuje (smiech).

 

Ako dlho vznikala séria?

Plavárňam som sa venovala už potom komplexne celé štyri roky, od roku 2014 do roku 2018 a výsledkom je viac ako 100 fotiek, ktoré tvoria ucelený koncept. V tých štyroch rokoch je môj vývoj nielen umelecký, ale aj osobnostný a marketingový. Podpísala som niekoľko zmlúv s rôznymi galériami v rôznych kútoch sveta, zvýšil sa dopyt po mojich fotkách, pripravila som knihu svojich fotografií a dnes som rada, že som bola taká produktívna, pretože minulý rok v decembri bolo mojich 100 fotografií vystavených na veľkej výstave v Expo Aréne v taiwanskom Taipei.

 

Plavárne ste teda uzavreli v roku 2018. Presunuli ste sa odvtedy do iných priestorov?

Mám čosi nové, áno, prvýkrát so začala fotiť vonku, v prírode. Bolo pre mňa náročné nájsť vhodné miesto, pretože pokiaľ ide o fotky, nemám rada stromy, nemám rada zmiešané a listnaté lesy, lúky ani kvety. Prírodu zbožňujem a rada chodím na turistiku, ale keď mám spraviť záber a tlačí sa mi doň tráva, zelené plochy alebo listy stromov, som z toho hotová. Neviem s tým pracovať, nie je to nič symetrické a na fotke to spôsobuje iba chaos (smiech). Našla som však miesto ideálne pre mňa – púšť v Kalifornii, kde som nafotila prvé zábery môjho nového projektu Lost In The Valley a sama som zvedavá, kam ma táto príroda vlastne zavedie. Chcem sa tejto téme venovať opäť dlhodobo, chcem sa učiť nové veci, posunúť sa. Môj štýl a princíp však ostávajú rovnaké.

 

Opäť uvidíme ľudí bez emócie? Nebudú sa vaše modelky kdesi v púšti tváriť napríklad ustráchane?

Myšlienkou by malo byť skôr, že sa človek môže nájsť. Môže byť na chvíľu sám a napriek tomu spokojný, vyrovnaný a spokojný sám so sebou, alebo môže na týchto miestach vedome hľadať sám seba. Moje modelky sú oblečené v pekných a čistých šatách, stále pôsobia veľmi esteticky, vlastne, akoby boli stratené len prvý deň. Hľadanie vhodnej lokácie bolo inak veľmi zábavnou časťou projektu a keď som poslala mojej scénografke fotku istej pumpy, ona sa len smiala: Klasická Švarbová, ešte aj v púšti nájde architektúru!

 

Spolupracujete na projektoch okrem scénografky aj s ďalšími ľuďmi?

Áno, pomáhajú mi scénografky, spolupracujem s produkciou, kde nechýba ani hľadač lokalít, ten presne vie, aké prostredie mi vyhovuje. Oslovujem štylistov, ktorí mi nachystajú šaty na fotenie, vizážistky a ďalších ľudí. No a fotím na Hasselblad, fotoaparát, ktorý používam vďaka tomu, že som minulý rok získala prestížny titul Hasselblad Master. Tento foťák bol na Mesiaci, keď naň vstúpila po prvý raz noha človeka a ide o fotoaparát, ktorý má výnimočné technické parametre a veľmi veľké rozlíšenie. V praxi to znamená, že výsledná fotografia má veľmi veľa megabajtov a zachovávajú sa na nej aj najmenšie detaily. Titul Hasselblad Master sa dá získať dvomi spôsobmi: buď si vás značka vyberie sama pre váš talent, alebo sa prihlásite so súťaže a o víťazoch rôznych kategórií rozhoduje odborná porota. Ja som získala víťazstvo v kategórii Art.

 

 

Gabina Weissová

foto Mária Švarbová

 

Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2019)