Gertrude Bell – Khatun, dcéra púšte

 

Jeden z arabských šejkov o nej vyhlásil: „Ak sú ženy v Anglicku také ako ona, potom muži musia byť ako levy. Spisovateľka, cestovateľka, arabistka, objaviteľka, horolezkyňa, archeologička, kartografka, fotografka. Špiónka. Politička. V čase, keď narysovala hranice nového štátu menom Irak, bola najmocnejšou ženou britského impéria. Napriek tomu zmizla z histórie, hoci ju sama tvorila.

 

Gertrude mala všetky predpoklady, aby ako dcéra zo zámožnej anglickej rodiny do smrti nepohla prstom. Mohla sa výhodne vydať, robiť svojmu mužovi garde v spoločnosti, doma leštiť rodinné striebro, sekírovať slúžky a rodiť deti. No ona sa nikdy nevydala, nemala žiadne deti, namiesto toho, aby kysla doma v upršanom Anglicku, preháňala sa na ťave v púšti a s karavánou križovala prašné cesty-necesty, objavovala neznáme územia, kočovné beduínske kmene, ich obyvateľov a vladárov, o ktorých sa v jej vlasti často nevedelo ani mäkké f. Všade tam hľadala poklad, ktorý si cenila zo všetkého najviac: svoju slobodu a to, čo ona nazývala „poéziou života“. Nachádzala ju vo veršoch starých perzských básnikov, v každodennom ruchu farbami hýriacich orientálnych bazárov či v tvárach a gestách miestnych obyvateľov, ktorých si zamilovala na celý život.

 

Mladá dáma na ocot 

Gertrudin starý otec patril k jednej z prvých generácií bohatých anglických priemyselníkov, jeho majetok pochádzal zo železiarní a tovární na spracovanie hliníka. Bol však aj významným zberateľom umenia, politikom, členom parlamentu, človekom so živou, osvietenou povahovou a briskným intelektom. Jeho najstarší syn sir Hugh Bell zdedil otcove fabriky aj šéfovanie v britskej severovýchodnej železnici, ale činil sa aj pre blaho svojho kraja, trikrát ho zvolili za starostu mesta Middlesbrough a keby bol tento príbeh o ňom, určite by ste sa v ňom dočítali, že zamestnancom platil slušné mzdy a poskytoval i rôzne sociálne výhody. Gertrude otca milovala, žiaden muž v jej očiach sa mu nevyrovnal. Bol pre ňu príkladom všetkých cností, najlepším priateľom a hoci dlhé roky žila mimo domova, s otcom udržiavala rozsiahlu korešpondenciu a radila sa s ním v mnohých významných rozhodnutiach.

Mama jej zomrela pri pôrode mladšieho brata, keď mala Gertie iba tri roky, ale otec sa znovu oženil. Jeho vyvolenou sa stala Florence Olliffeová, spisovateľka kníh pre deti, neskôr už ako pani Bellová publikovala priekopnícku štúdiu o postavení robotníkov v oceliarskych hutách a organizovala rôzne voľnočasové aktivity pre ich manželky a deti. Bola svetlým príkladom pre svoju nevlastnú dcéru, ktorá sa v budúcnosti zasadí o vzdelávanie irackých žien. Florence mala na Gertrude dobrý vplyv, krotila jej dobrodružnú povahu a pestovala zmysel pre poriadok a povinnosť.

Rusovlasé dievčatko so zelenými očami, ktoré v piatich rokoch už plynulo čítalo, zo všetkého najviac zaujímali dobrodružné príbehy z ďalekých ciest. V sedemnástich začala študovať históriu v Oxforde, pričom štúdium ukončila o dva roky ako vôbec prvá žena v tomto odbore. Zamerala sa na moderné dejiny, pre nežné pohlavie v tom čase celkom neužitočný odbor: zahŕňal čisto mužský svet, svet politiky a diplomacie, vzhľadom na obmedzenia vyplývajúce z rodovej nerovnosti pre ženy úplne neprípustný. Tak to vnímali aj niektorí oxfordskí profesori, trvajúc na tom, aby študentky (keď už to musí byť) sedeli na ich prednáškach otočené chrbtom ku katedre…

Po návrate z Oxfordu sa doma šla unudiť k smrti. Nebavili ju bezduché čajové večierky, tupé konverzácie s mladíkmi, ich hrubé sexuálne narážky či smiešne vystatovanie sa, len aby urobili dojem. Jedinú útechu nachádzala v štúdiu, keď sa zavrela v otcovej pracovni a šprtala cudzie jazyky, opájala sa dejinami starých národov, antickým Gréckom, Mezopotámiou, Babylonskou ríšou, učila sa naspamäť verše dávnych básnikov, Ferdúsiho, ktorému prischla prezývka „perzský Shakespeare“ či Háfiza, najväčšieho lyrika Orientu, ktorého básne očarili aj samotného Goetheho…

 

Láska na prvý pohľad

Ako dedička oceliarskych hút bola bez debaty skvelá partia, ale nápadníkov plašil je intelekt, šuškalo sa o nej, že je „až príliš oxfordská“. Keď mala 24 rokov a manžela v nedohľadne, rodičov prehovorila, aby ju poslali ku strýkovi, britskému vyslancovi v Teheráne. Dávna Perzia ju celkom opantala, do Orientu sa zamilovala, bola po láska na prvý pohľad. Od prvého momentu vedela, že tam patrí, „ani na sekundu som sa na Východe necítila ako cudzinec,“ vyznala sa neskôr. Orient v sebe zrkadlil všetky tajomstvá sveta, milovala ruch bazárov, pozorovala domorodých ľudí pri práci i odpočinku, počúvala ich reč, navštevovala staré pamiatky. „Orient je ako báječný sen,“ písala otcovi v liste, matke však prezradila viac. Henry Kadogan, strýkov tajomník na ambasáde, je vraj „príjemný, inteligentný a sčítaný“ mladý muž, ktorý sa o ňu stará ako o cenný predmet. Vyrážajú spolu na koňoch za hranice mesta, piknikujú v prírode, rozoberajú perzské dejiny, kultúru, umenie. Henry pozná básnikov, ktorých ona miluje a keď jeden začne recitovať Háfizovu báseň, je takmer isté, že ten druhý plynulo nadviaže a dokončí ju. Orient, vesmír a Henry. Áno, ak sa má vydať, tak len za neho. Henry je pre ňu ten pravý.

Ale otec doma v Anglicku bol iného názoru. Nechal si mladého diplomata preklepnúť a konštatoval na jeho kádrovom profile vážne nedostatky: je vraj závislý od hazardných hier, gambler, čo dokáže „čarovať“ s kartami, ale čo je horšie, topí sa v dlhoch a celkovo vraj má „chabé spoločenské postavenie“. Gertrude ho milovala, ale ľúbila aj svojho otca, cítila, že starý pán chce pre ňu to najlepšie, a tak sa podvolila jeho vôli. Keby sa život Gertie odvíjal ďalej ako príbeh z červenej knižnice, našli by sme ju na tomto mieste, ako si oblieka staropanenské šaty z čiernej čipky, upäté až ku krku, poprípade rúcho mníšky, aby za múrmi kláštora do konca života oplakávala svoju nenaplnenú lásku… V skutočnosti, aj keď jej rozchod s Henrym zlomil srdce, v kútiku duše predsa len trošku pochybovala – či puto manželstva je skutočne pre ňu, či svoje rozhodnutie neskôr neoľutuje, a hlavne, či by mohla žiť slobodne a podľa vlastných predstáv aj ako vydatá žena. Ruku na srdce, keby sa z nej stala lady Cadoganová, asi by sme o nej viac nepočuli. Nevyšlo by o nej niekoľko životopisných kníh, nevznikli dokumenty, Hollywood by nenatočil veľkorozpočtový film, Nicole Kidman by sa kvôli filmovej úlohe nenaučila jazdiť na ťave a ani v Miau by sa neobjavil tento článok…

Rok po tom, čo sa vrátila z Teheránu do Anglicka, bol Henry Cadogan mŕtvy. Aj keď romantické povahy by jeho smrť pripísali radšej na vrub nešťastnej lásky, on zomrel na zápal pľúc – v čase, keď svet ešte nechyroval o antibiotikách, bola pneumónia smrteľných ochorením… Gertrude jeho smrť hlboko zasiahla. Kvôli rozptýleniu jej matka navrhla, aby z pobytu v Teheráne napísala knihu, veď si tam viedla podrobný denník. Tak vznikla knižka Obrázky z Perzie (Persian Pictures), farebná kolekcia poviedok a esejí, ktoré debutujúca spisovateľka, bohvieprečo, vydala anonymne. Ale pustila sa tiež do prekladu Háfizovej poézie – kniha vyšla s predslovom profesora Edwarda Denisona Rossa, ktorý na londýnskej univerzite viedol katedru orientálnych a afrických štúdií. Bezpochyby to bol úspech, Getrudina schopnosť ovládať cudzie jazyky budila obdiv. Postupne zvládla turečtinu, arabčinu, perzštinu, okrem toho hovorila francúzsky, nemecky i taliansky.

 

48 hodín na lane   

Keby sme písali dejiny ženského skialpinizmu (áno, čítate dobre), patrila by ku priekopníčkam. Slovníkové heslo s jej menom by zahŕňalo mnohé úspechy, ktoré táto neskoršia „kráľovná púšte“, dosiahla. Zdolala Matterhorn, vyliezla aj na Mont Blanc, pričom horolezecké mapy obohatila o niekoľko nových prístupových ciest na najvyššiu horu Európy. Vo švajčiarskych Alpách po nej pomenovali jeden z vrcholov, Gertrudspitze – bola prvá, kto naň vystúpil. A potom takmer prišla o život, keď ju so skupinkou ďalších horolezcov v auguste 1902, počas výstupu na Finsteraarhorn, najvyšší vrch Bernských Álp nečakane zastihla snehová víchrica, zostala visieť na lane 48 hodín, kým sa počasie umúdrilo a dovolilo jej zliezť dole.

Nasledujúcich desať rokov strávila na cestách po arabskom svete. Navštívila  najvýznamnejšie mestá Blízkeho východu: Antiochiu, Jeruzalem, Petru, Damask, Bejrút, Bosru… Podnikla pioniersku výpravu do oblasti Drúzskych vrchov, vraj tam chcela študovať staré pamiatky, v skutočnosti však horela túžbou spoznať uzavretú, nezávislú a hrdú sektu Drúzov, žijúcu na juhu Sýrie. V tomto období ju najviac zamestnávala archeológia. Staroveké kultúry, ktoré bolo treba z prachu vekov vykopať na svetlo božie, ju priviedli do miest ako Mahalaç, kde študovala chetitské nápisy, Binbirkilise v južnom Turecku, kde ruiny starých byzantských a ešte starších antických kostolov opísala v knihe Tisíc a jeden kostol, patrí jej zásluha na odhalení pevnosti zo 7. storočia v Uchajdire (dnešný Irak), počas výskumu v lokalite Karadağ sa začlenila do tímu Williama Ramsaya, popredného odborníka na biblickú archeológiu, s inou expedíciou, pre ktorú pripravovala nákresy chetitských stavieb,  spolupracovala pri objavovaní pozostatkov Karchemišu, dôležitého sídla Chetitov, spomínaného aj v Biblii. O Babylone, meste Semiramidiných visutých záhrad, jednom zo siedmich divov starovekého sveta i meste pyšnej Babylonskej veže, ktorá mala viesť až do neba ako trúfalý dôkaz toho, že ľudia, ktorí ju postavili, sú takí mocní a veľkí ako Boh, si zapísala do denníka: „Je to výnimočné miesto. Nikdy som nepocítila starodávny svet tak blízko.“

Jej záujem o arabský svet sa však neobmedzoval len na staré vykopávky, chcela poznať aj jeho súčasnú podobu, ako a čím žili miestni ľudia, aké hodnoty vyznávali, študovala ich zvyky a kultúrne tradície, navštevovala miestne autority, duchovných vodcov, veliteľov, princov, emírov, snažila sa vyznať v spletitých vzťahoch jednotlivých kmeňov. Dostala sa na miesta, ktoré pred ňou navštívilo len zopár Európanov (ak vôbec nejakí), do prašných končín civilizovanému svetu celkom neznámych, ako napríklad na územie Ha’il v dnešnej Saudskej Arábii, odkiaľ pochádzala mocná dynastia Al Rašídovcov – ich pohostinnosť síce pripomínala skôr väzenie, napriek tomu sa jej po dvoch znepokojujúcich týždňoch podarilo z ich pevnosti vyviaznuť so zdravou kožou…

 

Ako žiadna iná žena

Po tejto príhode snáď nebolo v beduínskych obydliach nikoho, kto by nepočul o bielej „khatun“, vznešenej dáme, ktorá hovorila domorodým jazykom, akoby sa v púšti narodila. Medzi Angličanmi zastávajúcimi britské záujmy v arabskom svete sa o nej začalo šuškať ako o arabistke par excellance, aj keď uznanie prichádzalo pomaly a ťažko, liezlo to z nich ako z chlpatej deky, z tých jej mužských kolegov, štátnikov, politikov, vojenských veliteľov a diplomatov, ktorí nemohli pochopiť, „ako to tá ženská robí“. Akurát archeológ David Hogard sa nerozpakoval a vyhlásil o nej: „Žiadna zo žien tej doby nedosahovala kvalít Gertrudy Bellovej. Jej záľuba vo vyčerpávajúcich a nebezpečných dobrodružných cestách spoločne s jej vedomosťami a záujmami, jej pozoruhodné znalosti v oblasti archeológie, dejín umenia a literárne nadanie, jej úprimný záujem o ľudí všetkého druhu, porozumenie politickým udalostiam, úcta k morálnym hodnotám, jej až mužská vitalita a výkonnosť, navyše sprevádzaná ženským šarmom a neskrotným romantickým duchom…“

Ako to dokázala? V moslimskom svete, kde jedinou úlohou ženy bolo potešiť muža a porodiť mu syna, pokračovateľa rodu?

Gertrude jednoducho vyžarovala akési osobné kúzlo a takt, na každého urobila dobrý dojem. Jej zvláštna charizma a vystupovanie budili úctu a rešpekt. Pochopila, že miestnych ľudí si nakloní, keď prijme ich pohostinnosť, nikdy neodmietla žiadne jedlo (aj keď šlo o „lahôdky“ typu ovčej hlavy), nikdy sa nesprávala povýšenecky (ako väčšina jej európskych kolegov), nedávala im pocítiť svoju nadradenosť, skôr naopak, mala tendenciu si arabských mužov a ženy idealizovať… Nevýhodu, že je žena, šikovne obrátila vo svoj prospech, ako žena mohla preniknúť do háremov, stretať sa s manželkami kmeňových vodcov a prostredníctvom nich sa dostať k ich mužom. To bola jedna stránka veci. Druhá, že ako žena si mohla dovoliť byť menej formálna, menej sa držať diplomatického protokolu, menej dbať na vžité zvyky. A nepochybne ťažila aj zo svojich fenomenálnych jazykových znalostí: hovorila ako rodená Arabka, ovládala i niektoré miestne dialekty. V sedle ťavy sa dokázala trmácať 12 hodín, nebála sa predstúpiť pred najmocnejších vladárov, vždy vedela, čo im povedať, ako im zalichotiť, akými darmi ich potešiť… Pritom nikdy sa neobliekala „po arabsky“. Zastávala názor, že v očiach svojich domorodých priateľov musí zostať tým, kým je, nesnažila sa správať ako Arabka. Ale aj v púšti sledovala módne trendy, v listoch domov, popri analýzach politickej situácie, nájdeme pokyny matke na kúpu bavlnených šiat z módneho domu Harvey Nichols. Údajne cestovala aj s cínovou vaňou, v ktorej sa každý večer okúpala, kompletnou jedálenskou súpravou porcelánu značky Wedgwood a večernou róbou. Keď na to mala príležitosť, vychutnávala si pohodlie, keď bolo treba uskromniť sa, nabehla na núdzový režim. Žena do koča i do voza.

 

 

Simonetta Zalová

foto MagicBox

 

Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2017)