Hanka Dvorská – Nezlomná kaskadérka

 

Niektorí ľudia sú ako víchrica, no namiesto spúšte za sebou zanechávajú vlnu pozitívnej energie. Špičková česká kaskadérka Hanka Dvorská (57) by tou svojou uviedla do prevádzky snáď aj elektráreň. Vo svojej hollywoodskej kariére si stihla potykať s Jackiem Chanom, rozdať športové rady Bradovi Pittovi či vyskočiť z horiaceho auta za Nastassju Kinski. Zážitkov má toľko, že by vystačili aj na sedem mačacích životov – po početných zraneniach sa možno presne toľkokrát aj znova narodila. Stopku by ste však na jej ceste životom hľadali márne. Aj dnes zaskakuje v nebezpečných scénach za hereckých kolegov a ak sa o šiestej ráno vyberiete na kopce pri Petříne, rozoznáte ju ľahko – ako vedúcu bootcampu, za ktorou lapá dych skupina o desiatky rokov mladších športovcov. „Pokiaľ je to dobré, tak to robím. A pokiaľ to robím, tak je to dobré,“ hovorieva s obľubou. Pripútajte sa, bude to jazda!

 

 

Ku kaskadérskej práci ste sa dostali náhodou, pôvodne vás živil učiteľský chlebíček. Ako sa z učiteľky stane kaskadérka?
Od pätnástich rokov som skákala z lietadla na športovom letisku v Prahe – Letňanoch. V roku 1978 potrebovali do jednej scény ženu, ktorá spácha samovraždu skokom z okna z tretieho poschodia. Vtedajšiemu šéfovi kaskadérov Tomsovi napadlo, že by to mohla urobiť parašutistka. Našiel si ma na letisku. Scénu som zvládla a pozvali ma na tréningy. Študovala som vtedy v prvom ročníku na Fakulte telesnej výchovy a športu a raz za pol roka som išla niečo natočiť do filmu. Po škole som učila český jazyk a telesnú výchovu na strednej škole. Po revolúcii však začali do vtedajšieho Československa nabiehať zahraničné filmové štáby a využívať naše krásne lokácie, budovy, krajinu, skvelých kameramanov, režisérov, hercov a tiež kaskadérov. Mala som zrazu viac kaskadérskych ponúk, než bolo únosné skĺbiť s vyučovaním v škole. Rozhodla som sa pre prácu kaskadérky.

 

Vráťme sa k vašej prvej úlohe, ku skoku z 3. poschodia. Šlo hneď všetko hladko?
Ako sa to vezme. Myslela som si, že to zvládnem v pohode, že som zvyknutá na výšky, a tak to pre mňa nič nebude. Ale keď som stála na okennom parapete a mala sa vrhnúť dolu do škatúľ, cítila som úzkosť. Keď vyskočíte z lietadla, nemáte sa tam o čo udrieť, ale tu bol ten chodník predsa len blízko. Mala som hrať trochu vyľakanú, trochu s obavami… Nič som nehrala, všetko som skutočne prežívala. Keď som dostala pokyn „Akcia“, nejako som spadla a všetci zatlieskali. Vraj som to zahrala excelentne. Všetci ma obdivovali, aká som odvážna a šikovná. Ja som to pritom prežila len so šťastím a úplne vystrašená.

 

Pevné telo, sústredená myseľ, odvaha… Čo robí kaskadéra dobrým kaskadérom?
Všetci prechádzame gymnastickou prípravou. Kaskadér však v porovnaní so športovcom musí mať niečo navyše. Mal by to byť „kľuďas“, do všetkého ísť s rozvahou a so stopercentnou istotou. Väčšinou totiž musí všetko vyjsť na prvý pokus. Kaskadér musí byť tiež trochu herec, pretože je dablérom a vo filme to nik nesmie zbadať. Musí byť trpezlivý a celý deň čakať na pľaci, až na neho príde rad. Niekedy je to až večer, pretože pri našich akciách zväčša niečo zhorí, auto narazí, niečo sa rozbije a už sa to viac nedá použiť. Každý kaskadér musí byť použiteľný do rôznych scén, ale tiež má svoju špecializáciu. Napríklad vie lepšie šermovať, vie to s koňmi alebo je bojovník. Ja najradšej padám z výšok.

 

Vyskočte z okna, rozbehnite sa do plameňov, spadnite zo schodov, také pokyny dostávate v práci pomerne často. Ktoré sa radia k tým najzvláštnejším?
Musíme zvládať všetko, čo si scenárista vymyslí a pán režisér potvrdí. Veľakrát som sa topila, horela, padala zo striech, z koňov, cez autá. Padali na mňa paneláky, stropy… Náročné napríklad bolo natáčanie Kroník Narnie, kedy sme boli uväznení v kostýmoch hovoriacich zvierat celý deň. Bolo v nich tak horúco – na nevydržanie. Náročné sú zrážky autami, vtedy sa nesmiem na prichádzajúce auto pozrieť a naozaj sa nechať zraziť. Načasovanie musí byť presné, aby všetko klaplo. Zložité je aj natáčanie so zvieratami, keďže sa s nimi nedá dohodnúť ako s ľuďmi. No úplne najťažšie sú kaskadérske kúsky s deťmi. Keď máte dieťa vyhodiť z idúceho auta alebo má odniekiaľ skočiť.

 

Čo hovoria vaše inštinkty v takýchto okamihoch?
Musím byť na scénu stopercentne pripravená. Keď je nejaká väčšia akcia, máme kaskadérskeho koordinátora, ktorý dbá na to, aby bola scéna bezpečná a všetko prebehlo podľa dohody. Ja sama musím byť pripravená fyzicky i psychicky. Hlavne sa nesmiem báť – strach je polovica neúspechu. V psychickej pohode som zväčša vždy, vo fyzickej tiež – nebol snáď jediný deň v mojom živote, kedy by som niečo netrénovala a platí to doposiaľ.

 

Robili ste dablérku Angeline Jolie vo filme Wanted, za Nastassiju Kinski ste vyskakovali z horiaceho auta. Stáli ste na pľaci vedľa Jackieho Chana, Vina Diesela či Brada Pitta. Ako na nich spomínate?
Jackie Chan je jednoducho borec. Nechápem, že vo svojich rokoch stále robí také krkolomné pády, ktoré normálnych smrteľníkov skutočne bolia. Je vo výbornej fyzickej forme, veľmi skromný a ochotný. Mám rada Liama ​​Neesona. Keď sa v roku 1998 nakrúcali Bedári, môj deväťročný syn Martin robil dabléra za dievčatko Cosette a s Liamom, ktorý hral Jeana Valjeana, mal veľa scén. Po nakrúcaní ho Liam pochválil a povedal, že mu niečo kúpi, ak chce. A Martin vtedy bezstarostne povedal, že chce bicykel. Liam mu ho za hodinu doviezol (smiech). S Lorenzom Lamasom sme kopali na bránku a porazila som ho. Hrali sme o to, kto tomu druhému prinesie obed. Prehral a priniesol. Keď sa v Prahe nakrúcal Blade II, jazdila som každý deň na pľac do Vysočian na bicykli. Nástup bol už o šiestej ráno a Vin Diesel vždy krútil hlavou a nechápal, že prichádzam aj v daždi na bicykli. Bolo leto, bolo teplo.

 

Zvyknú herci sledovať a komentovať vašu prácu?
Väčšina hercov nás berie s rešpektom a našu prácu oceňujú. Hlavne preto, že sa nemusia otĺkať sami. Na komentovanie je tam režisér, ktorému sa to buď páči, alebo sa scéna musí zopakovať. Niektorí herci sa pri náročných scénach ani nepozerajú, tak sa o nás boja…

 

S Bradom Pittom ste pri nakrúcaní Tróje chodili aj do posilňovne. O čom ste sa zhovárali?
Brad Pitt musel ako bojovník Achilles vyzerať fyzicky veľmi dobre, vyrysovane. Mal síce dabléra, Angličana, ale detailné scény robil on. Na svojej postave makal každý deň v posilňovni hotela. Posilňovňa však nie je krčma, takže tam skôr odkukával, čo robíme my a pár cvikov od nás prevzal. Rozprávali sme sa skôr na pľaci medzi scénami. Raz ma mal zraziť k zemi, preskočiť cezo mňa a utekať ďalej horiacou Trójou. Zrazil ma na zem, ale nepreskočil a nakopol ma do rebier. Po klapke prišiel a ospravedlnil sa. Je to pán herec a navyše je krásny (smiech).

 

S akým pocitom sledujete filmy, v ktorých ste účinkovali?
Musím sa priznať, že ich veľmi nesledujem. Väčšinou prídu do televízie alebo do kina až po pol roku a dovtedy zabudnem, kde som vlastne hrala. Idem sa pozrieť len na trháky ako Van Helsing, The Dune, Narnia, Denník Anny Frankovej, The Blade, Tripple X, Bedári… Samozrejme, potom hľadám scénu, kde som hrala. So všetkými efektmi a hudbou to koľkokrát vyzerá lepšie, než som očakávala.

 

Existuje aj medzi kaskadérmi konkurencia? Rozdávajú sa podpásovky?
Konkurencia existuje, to áno. V Česku sú asi tri kaskadérske skupiny. Ja som členkou FILMKA, čo je najvýraznejšia a produkciami najviac žiadaná skupina. Vnútri skupiny rany pod pás neexistujú. Kaskadéri sú ako horolezci na jednom lane, musia sa vzájomne istiť. Ide nám o život a je potrebné svojmu parťákovi úplne veriť – napríklad, že keď budem horieť, tak ma po mojom znamení uhasí. Keď ma má nabúrať autom, tak do mňa nevrazí veľkou rýchlosťou. Keď mi má dať facku, tak nie takú, že mi odletí hlava.

 

Čo patrí k najnáročnejším kaskadérskym kúskom?
Paradoxne to, čo vyzerá ťažko, napríklad pád cez auto, je tak precízne naskúšané, že je to vlastne jednoduché. Najnebezpečnejšie sú chaotické scény, kde do seba narážajú autá, okolo prebiehajú chodci, niekde niečo vybuchne – vtedy môže dôjsť k nebezpečnému úrazu. Ťažké bývajú nočné bojové scény, keď proti sebe postupujú dva pluky a bojujú hlava-nehlava, najmä v historických filmoch. A, samozrejme, po dlhom horení môže prehorieť kombinéza a popálite sa, dlhý pobyt v studenej vode tiež nie je veľmi príjemný. Povedala by som, že každý dobrý kaskadérsky kúsok je náročný. Ale potom dobre vyzerá a o to nám ide.

 

Čo si o práci kaskadérky myslí vaša rodina? Idú deti vo vašich šľapajach?
Môj manžel, tiež parašutista, mi prácu nikdy nevyhováral. Už len preto, že sme boli obaja učitelia a predsa len som takto zarábala viac, ako v školstve. Keď boli deti malé, zvykla som ich brať na pľac, nemala som nikoho na stráženie. Postupne k filmovej práci pričuchli a skutočnosť, že mamička lieta cez autá, je stále namaskovaná krvou a niekde sa mláti, im nepripadala zvláštne. Potom ich začali režiséri tiež využívať ako kaskadérskych dablérov za detských hercov. Syn aj dcéra boli trénovaní – chodili so mnou na kaskadérske tréningy aj na gymnastiku. Syn Martin dnes robí zdravotníckeho záchranára a venuje sa horolezectvu. Párkrát, keď do filmu potrebujú horolezca, tak zaskočí. Dcéra Míša má vlastné fitko a momentálne je viac kaskadérka, než podnikateľka – má viac filmov ako ja.

 

Akú netradičnú zručnosť ste sa kvôli práci museli naučiť?
Keď sa na Malte nakrúcala Trójska vojna, hrala som trójskeho bojovníka. Zbrojári ma učili chodiť so štítmi v tzv. korytnačkách, učila som sa hádzať kopijou, strieľať z obrovského luku, mala som tvár polepenú fúzmi. Naučila som sa tiež jazdiť na koni, ale priznávam, to mi veľmi nesedí. S koňom sa musíte spriateliť a starať sa o neho. Keď na ňom chcete len jazdiť, nespriatelí sa s vami a občas vás zhodí. Raz som hrala vo filme namyslenú lyžiarku a musela som sa naučiť fajčiť. To bolo hrozné. Ja, odporkyňa fajčenia, som mala prísť ku vleku a zapáliť si. Vždy som sa rozkašľala a museli sme ísť znova.

 

Ako je to s vizuálnymi trikmi či fígľami, ktoré robia scény na pohľad oveľa drsnejšie? Môžete prezradiť také, ktoré diváci ťažko „prekuknú“?
Takých je veľa, napríklad keď má ísť herec na motorke, tak motorka je v skutočnosti pripútaná na príves, ktorý ťahá auto. V zábere na herca krajina za ním ubieha, ale on nešoféruje. Niektoré pády z veľkých výšok sa neskáču úplne natvrdo, ale kaskadér je pripútaný na lanku – keď skočí, zabrzdí ho pádová brzda. Lanko sa potom zo záberu vymaže. Výbuchy sa robia tak, že sa skočí na trampolínu zakopanú v zemi alebo sa dupne na Air rampu – dômyselný vykopávač do vzduchu, prípadne sa rozhojdá veľká hojdačka a kaskadér z nej vyletí. Padá sa do kartónových škatúľ a na miesto dopadu sa potom položí skutočný herec. Ani herci ale nie sú skutoční. Väčšinou majú na páse „falošné brucho z gumy“, kde sú vyrysované svaly, to isté platí pre bicepsy na rukách. V tričku potom vyzerajú dobre, ale je to všetko podfuk (smiech).

 

Pomáhate vytvárať ilúziu, že všetko zvládnu filmové hviezdy, vlastne ich často meníte na akčných hrdinov. Akých hrdinov uznáva akčná hrdinka Hanka?
Obdivujem všetkých parkourových skokanov, crossfiťákov, jazdcov na všemožných boardoch aj diaľkových bežcov. Je neuveriteľné, aké vedia robiť kúsky so svojím telom. Vyzerá to ľahko, ale stojí to hodiny a hodiny tréningu. Obdivujem najmä tých, ktorí to robia len pre radosť a pre dobrý pocit zo seba samého. Mojím osobným hrdinom a vzorom je môj brat. Má 63 rokov, je výborný právnik, bol majster republiky v parašutizme a dodnes skáče BASE skoky zo skál. Má dve endoprotézy v bedrách, zoskrutkovanú chrbticu, odtrhnutý deltový sval na ruke a napriek tomu stále športuje. Za mojej mladosti to bol jeden z najtvrdších športovcov, akých som poznala. Naučil ma siahnuť si na dno vlastných síl.

 

Odmietli ste niekedy nejakú úlohu či pokyn?
Asi len raz, keď som mala prejsť dedinou na motorke, za jazdy nabrať malého chlapca a akože ho uniesť. Bála som sa, že toho chlapčeka zraním, a tak som odmietla. Zahral to môj kolega – dali mu parochňu a ani sa to nedalo rozoznať. Väčšinou som však strach necítila, na veľké akcie som sa tešila. Raz som mala strach z veľkého capa, ktorý ma ťahal na invalidnom vozíku. Zrazu sa zastavil, otočil a šiel s tou rohatou hlavou proti mne. Nevedela som, čo mám robiť, tak som ho prosila, nech do mňa nevrazí. Nechal sa uprosiť.

 

Namiesto Jirku Mádla ste vo filme Snowboarďáci skočili so snowboardom na nohách z helikoptéry do rieky, kde vás výstroj stiahol rovno ku dnu – vlastne ste sa dobrovoľne topili. Ako sa pri takýchto úlohách rozhodujete, či výzvu prijať? Hlavou? Srdcom? Alebo si poviete, že je to „len“ rutinná práca?
Musím si veriť, že to dám. Len čo mám pochybnosti, skonzultujem to ešte s mojím koordinátorom, či je to pre mňa ešte bezpečné. Niekedy ma uistí, že áno a ja mu verím. Niekedy prihodí nejakú žinenku navyše, aby som mala mäkší dopad, alebo celú scénu premení tak, aby som sa cítila lepšie.

 

Kaskadéri nie sú kamikadze, úlohy neplnia s cieľom vydýchnuť naposledy. Ako to však robia, aby sa im nič nestalo, v čom tkvie kaskadérske know-how?
V rokoch praxe a v skúsenostiach. Keď sme začínali, bolo to oveľa nebezpečnejšie, ako dnes. Keď sme horeli, tak sme horeli naozaj a hasili sa mokrými handrami. Teraz existujú špeciálne nehorľavé materiály, špeciálne hasiace prístroje. Keď som padala zo schodov, tak to bol skutočný rachot. Teraz už sú vo veľkých filmoch pre tieto scény použité gumové schody. Pri veľkých pádoch sa používajú pádové brzdy, využíva sa viac animačných trikov. Registrujem to pri dcére… Ako kaskadérka nemala zatiaľ žiadny úraz, ja v jej veku už niekoľko. V každom prípade však musí byť kaskadér veľmi dobre pripravený a nespoliehať na nič iné, len na seba.

 

 

Zuzana Zimmermannová
foto Jozef Barinka, archív Hanky Dvorskej

 

Celý rozhovor nájdete v septembrovom čísle MIAU (2017)