Hedy Lamarr – Lady Wi-fi

 

V medzivojnovom období patrila k najzbožňovanejším hviezdam strieborného plátna. Jej meno ako jedinej herečky na svete figuruje nielen na hollywoodskom chodníku slávy, ale tiež v Národnej sieni slávy amerických vynálezcov – za objav technológie prijímania rádiového signálu  v rozprestretom spektre. Hedy dúfala, že jej vynález použije vo vojne proti Hitlerovi americké námorníctvo pri riadení torpéd. Nestalo sa tak, avšak jej vynález sa o mnoho rokov neskôr uplatnil v rôznych moderných komunikačných technológiách bežného života. Takže keď sa dnes pripojíte na wi-fi, naladíte si GPS alebo vezmete do ruky mobil, za všetkými týmito high-tech hračkami hľadajte ženu. Hedy Lamarr, najkrajšiu tvár v Hollywoode.

 

Ktorý Viedenčan býval začiatkom 20. storočia v Döblingu, ten nebol žiaden nímand, ale patril k lepšej spoločnosti. Aj dnes štvrť Döbling, nazývaná i zelené pľúca Viedne, patrí k najfajnovejším adresám v rakúskej metropole a zároveň príjemným miestam na bývanie – na kraji Viedenského lesa s okolitými vinohradmi, kam sa chodieva na pár deci do miestnych krčiem Heuriger. V čase, keď sa tu Hedy narodila (9. novembra 1914), bol Döbling tiež domovom asi štyroch tisícov zámožných židovských rodín, ktoré tu vlastnili utešené mestské vily. Jedným z nich bol aj Emil Kiesler, riaditeľ banky Creditanstalt a jeho manželka Gertrude, bývala pianistka, ktorá sa po sobáši vzdala svojej umeleckej kariéry. svoju jedinú dcéru Hedwig Evu Mariu vychovávali ako v bavlnke, mala všetko, na čo si zmyslela. Navštevovala balet, hrala na klavíri, učila sa cudzie jazyky, chodila do prestížnej dievčenskej školy, ktorá ju mala pripraviť na rolu dokonalej manželky. Dievčina oplývala mimoriadnym pôvabom a keď v dvanástich vyhrala súťaž krásy, za utŕžené peniaze si kúpila… svoj prvý kožuch! Hedy, jednoducho, nebola žiadne béčko, najmä otec ju rozmaznával, veď jeho dcéra okrem krásnej tváričky oplývala aj nevšednou bystrosťou – akosi prirodzene chápala všetko, čo jej vysvetľoval, či už išlo o fungovanie motora v aute, alebo o vznik bleskov na nebi. Matka však mala na jej výchovu iný názor, vo vzťahu k nej bola zdržanlivejšia, neskôr sa Hedy sťažovala na jej chlad a odstup, ale pani Kieleslerová vraj iba chcela svoju krásnu a šikovnú dcéru držať patrične pri zemi, aby si nenamýšľala, že svet sa bude točiť len okolo nej.

Hedy brala všetko akosi hupom, skoro začala randiť, od pätnástich bola permanentne zamilovaná a v šestnástich si vzala do hlavy, že sa z nej stane herečka. Viedeň v tých časoch bola plná kín, éra nemého filmu sa končila, nastupovala nová herecká generácia a jej sa zdalo, že túto šancu musí využiť. Začala ako skriptka v známych viedenských ateliéroch Sascha-Film, jej oslnivú krásu si veľmi rýchlo všimli režiséri a producenti, ale popravde – všetkým tým ľuďom od filmu a neskôr aj divákom a kritikom bolo úplne jedno, či to dievča vie hrať, dôležité bolo, že sa na ňu tak dobre pozerá! Mladej herečky sa ujal známy režisér Max Reinhardt, pod jeho vedením účinkovala v niekoľkých menších úlohách v Theater in der Josefstadt, a keď odišiel do Berlína, sedemnásťročná Hedy ho nasledovala, aby v hlavnom meste európskeho filmu študovala herectvo.

 

Neslušná extáza

Práve v Berlíne absolvovala konkurz do filmu českého režiséra Gustáva Machatého Extáza. Jej postava, dievčina menom Eva, vydatá za impotentného staršieho muža, zahorí vášňou k mladému inžinierovi Adamovi, s ktorým prežije rozkoš telesnej lásky. Extáza mala ambície zabodovať ako nekonvenčný umelecký experimentálny film, čo napokon ocenili aj porotcovia Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach, kde získala cenu za najlepšiu réžiu. Medzi pospolitou obcou diváckou sa však o filme šuškalo hlavne kvôli jeho „hanbatým“ scénam, hlavná predstaviteľka totiž behá po lúke nahá, nahá sa kúpe v jazere a dokonca sa na plátne v dvoch záberoch objavia jej nahé prsia! A akoby to nebolo stále dosť, kamera detailne zaberá Evinu tvár, keď v náručí mladého milenca prežíva svoj prvý orgazmus… Extáza, ktorá sa nakrúcala v troch jazykových mutáciách (po česky, nemecky a francúzsky), bola pripravená dobyť kiná po celej Európe, lenže… Mravopočestnosť zvíťazila nad umením, v mnohých krajinách vrátane Nemecka film zakázali ešte skôr, ako prišiel do kín, ba dielo verejne odsúdil aj Vatikán, menovite sám pápež Pius XI.!

Hedy ten film do konca života nenávidela. Ťahal sa za ňou ako sliz, ten dôkaz jej mladíckej hlúposti, ale na druhej strane, Extáza ju definovala, veď ktorá osemnásťročná rakúska herečka sa mohla pochváliť, že jej meno poznajú nielen v Európe, ale dokonca aj v Hollywoode?! Počas nakrúcania sa jej všetko, čo robila, zdalo prirodzené a v súlade s umeleckou myšlienkou filmu. Pobehovať nahá na brehu jazera, to zvládla, ale s predstieraním orgazmu mala problém, tak iba zatvárala a otvárala oči, jej tvár však nie a nie naznačiť ten moment, kedy sa „zem pohne“, ako to kdesi tak poeticky opísal Ernest Hemingway. Režisér bol zúfalý a zúfalí režiséri robia zúfalé veci – vzal teda do ruky špendlík a herečku ním pichal do zadku, aby sa svaly na jej tvári konečne pohli a vystrúhali kýžený výraz napodobňujúcu sexuálne vyvrcholenie.

 

Obchodník so smrťou

Friedrich Mandl síce Extázu nevidel, zato sa nevedel vynadívať na krásnu Hedy, keď hrala mladú Sissi v rovnomennej divadelnej hre, ktorú uvádzal Theater an der Wien. Desiatky ctiteľov mladej herečke denne posielalo do šatne kytice kvetov, ale ruže od Fritza Mandla mali najkrajšie farby a najopojnejšiu vôňu. Cítila sa poctená, že jej kurizuje muž, ktorého meno bolo vo Viedni synonymom moci a bohatstva. V súkromí sa o Fritzovi Mandlovi hovorilo ako o veľkom milovníkovi žien s dráždivou povesťou zvodcu mladých herečiek. Jedna z nich, iba 22-ročná Eva May vraj spáchala samovraždu po tom, čo ju odmietol. V čase, keď si ako svoju korisť vyhliadol Hedy, mal 33 rokov a za sebou nepodarené manželstvo, ktoré trvalo šesť týždňov. Bol o štrnásť rokov starší od Hedy, po otcovi zdedil továreň na výrobu munície a zbraní, ktorá síce po prvej svetovej vojne skoro skrachovala, ale Fritz ju opäť priviedol k životu – aj vďaka mnohým nekalým kontraktom za hranicou zákona. Prischla mu prezývka „obchodník so smrťou“, ale tiež „zbrojný magnát“ či „najbohatší muž Rakúska“. Dodával zbrane a muníciu pre fašistického diktátora Benita Mussoliniho a výrazne popoťahoval nitkami rakúskej politiky. Po nástupe k moci sa Hitler netajil, že chce Rakúsko zjednotiť s Nemeckom, kým však žil kancelár Dollfuss, ktorého Mandl podporoval, bolo Rakúsko pevne rozhodnuté odolať Hitlerovi a zachovať si samostatnosť…

Fritz dvoril Hedy vo veľkom štýle a jej to úžasne imponovalo. Ak nerátame o osem rokov staršieho herca Wolfa Albacha-Rettyho, budúceho otca Romy Schneider, dovtedy randila s mužmi približne vo svojom veku, takže v porovnaní s týmito holobriadkami Fritz Mandl v jej očiach predstavoval chlapa každým cólom. Zahŕňal ju šperkami, vodil do najlepších reštaurácií v meste, kde ho čašníci zdravili s hlbokým úctivým úklonom takmer po zem. Po siedmich týždňoch každodenného hrkútania ju požiadal o ruku a ona, samoľúbo sa vyhrievajúc v lúčoch jeho pozornosti, bola šťastím bez seba. Tri mesiace predtým, ako dovŕšila devätnásť, sa za Friedricha Mandla vydala. Ešte pred svadbou však Mandl svojej nastávajúcej nariadil, že sa musí vzdať židovskej viery a konvertovať na kresťanstvo. Jednak sa chcel ženiť v katolíckom kostole Karlskirche (ako každý významný Viedenčan), jednak jej vysvetlil, že kvôli obchodným a politickým záujmom nemôže mať za ženu Židovku (pričom jej zatajil, že on sám po otcovi je polovičný Žid). Hedy s tým nemala problém, v rodine Kieslerovcov sa to so židovskými tradíciami nijako nepreháňalo a ona sa v ničom necítila byť zviazaná s vierou svojich predkov. Druhá podmienka síce trochu schladila jej nadšenie, ale čo by nespravila pre svoju budúcnosť manželky jedného z najbohatších mužov v Rakúsku? „Som taká šťastná zo svojich zásnub,“ vydala vyhlásenie pre tlač, „že ani nedokážem byť smutná z odchodu z javiska.“ Áno, pán veľkopodnikateľ manželke zatrhol hereckú kariéru. Od chvíle, ako sa z Hedy stala pani Mandlová, mala patriť len jemu.

 

Vtáčik v zlatej klietke

Medové týždne trvali niekoľko mesiacov, Hedy nakupovala v Paríži, slnila sa na Francúzskej riviére, mladomanželia sa plavili po benátskych kanáloch, navštívili Nice, Biarritz, jazero Como… Po návrate domov sa Hedy zabývala v Mandlovom luxusnom viedenskom apartmáne s dvanástimi izbami neďaleko Ringu a cez víkendy pendlovala medzi jeho ďalšími dvomi usadlosťami, loveckou vilou Fegenberg a zámkom Schwarzenau v Dolnom Rakúsku. Urobiť z nej gazdinú, pani domácu, ktorá by svedomite spravovala manželove statky – nič také Mandl od svojej ženušky nežiadal. V domácnosti nemusela prstom pohnúť, sám na všetko dohliadal do posledného detailu, plánoval každú večeru, ktorú organizoval pre priateľov či obchodných partnerov, dohadoval sa so služobníctvom, osobne zostavoval jedálne lístky. Od nej chcel jediné: aby oslňovala. Mohla sa celý deň iba krášliť, aby večer v plnej nádhere vynikla po jeho boku. Bola jeho trofej. Bábika na hranie. Umelecký objekt. „Bola som ako exotický vták, ktorého vypúšťal z klietky len na predstavenia a po nich ho vždy zamkýnal späť,“ zhodnotila svoj údel po rokoch. Fritz na svoju krásnu ženu až chorobne žiarlil, kontroloval každý jej krok, určoval, čo si má obliecť či dokonca akým odtieňom rúžu si má nalíčiť pery. Zatrhol jej všetkých priateľov, do mesta mohla ísť iba nakupovať či na skúšku do módneho salónu, eventuálne navštíviť rodičov – aj to len z času na čas.

Bola jeho estetický prívesok. Vystavoval ju na obdiv, takže posedávala vedľa manžela a jeho biznis partnerov, keď sa bavili o svojich obchodných transakciách, finančných špekuláciách či politických pomeroch v krajine, o intrigách vo vláde a keď Mandl riešil chod svojich tovární aj o rôznych technických rébusoch súvisiacich s vývojom a výrobou zbraní. Fritz sa čoraz častejšie stretával s expertmi na zbrojársky priemysel, s vojenskými technikmi, konštruktérmi, vývojármi, začal totiž aj s výrobou vojenských lietadiel. Na jednom takomto stretnutí sa Hedy dozvedela, že jej manžel dodal zbrane obom stranám v Španielskej občianskej vojne, na inom sa zasa stretla so samotným Mussolinim, ktorý jej prezradil, že má doma v trezore svoju vlastnú kópiu Extázy. Sediac medzi samými mužmi, jediná žena v miestnosti, sa zvyčajne nahlúplo usmievala a občas jemne zívla do dlane. To však len aby sa nepovedalo, inak pozorne načúvala, všeličomu rozumela, so svojím prirodzeným technickým nadaním nasávala do seba všetky informácie a čomu nerozumela, to si doštudovala z manželových odborných kníh pojednávajúcich o zbrojnom priemysle či konštrukcii lietadiel.

 

Riskantný útek za slobodou

Život s Fritzom sa stával neznesiteľný. Podozrievala ho, že ju dáva špehovať služobníctvom, necítila sa bezpečne ani vo vlastnej domácnosti, ale, žiaľ, ani vo vlastnej krajine. Po vražde kancelára Dollfussa bolo jasné, že Rakúsko podľahne Hitlerovi. A Hitler nenávidel Židov. Už mala tú česť vypočuť si od Fritzových priateľov, ako sa vodca chystá zúčtovať so židovským národom. Spočiatku spoliehala na Mandlovu ochranu, ale neskôr pochopila, že v danej politickej situácii bude mať čo robiť, aby si zachránil kožu on sám. Prvý pokus o útek zosnovala v novembri 1936. Či už boli milenci, alebo nie, Ferdinandovi von Starhembergovi navrhla, že by mohli spolu utiecť do Budapešti, kým jej muž obchádzal svoje továrne vo východnej Európe. Keď však vystúpili v Budapešti z vlaku, Fritz ich už čakal na nástupišti. Väzenie ešte zosilnelo, ale pritvrdila aj Hedy. Tentokrát si na plánovaní úteku dala viac záležať. V onen rozhodujúci večer sa vyparádila, ako najlepšie vedela. Obliekla si slávnostnú tmavomodrú róbu, ku ktorej sa hodili šperky od Cartiera so zafírmi a rubínmi, Fritz jej ich dal blahosklonne priniesť zo sejfu. Keď jej počas večere náhle prišlo nevoľno, s dovolením manžela sa vrátila do svojej spálne, slúžke nasypala do čaju uspávací prášok, prezliekla sa do jej rovnošaty a vykĺzla z domu. O hodinu už aj so šperkami a malým kufríkom, ktorý si predtým dala do úschovne na stanici, sedela vo vlaku Orient Express, smer Paríž. Z Paríža sa prepravila do Calais a tam nasadla na loď do Anglicka. Bola voľná…

 

Továreň na sny

V Londýne sa stretla s americkým producentom Louisom B. Mayerom, šéfom slávnych hollywoodskych štúdií Metro-Goldwyn-Mayer, ktorý prišiel do Británie uzavrieť zmluvy s hercami utekajúcimi z Európy pred Hitlerom. Aj Hedy prijal do svojho košiara, sprvu však iba za štandardných podmienok: gáža 125 dolárov za týždeň. Mladá herečka sa však cenila na viac a bola odhodlaná to Mayerovi aj dokázať. Prefíkane si kúpila lístok na parník Normandia, ktorým sa filmový magnát vracal späť do Ameriky. Všetci muži šli na nej oči nechať, keď sa ako bohyňa objavila v tanečnej sále v priliehavej tmavozelenej róbe, ktorá perfektne zvýrazňovala jej postavu. Mayer uznal, že krásnu Viedenčanku hlboko podcenil a ponúkol jej nový, výhodnejší kontrakt: 550 dolárov na týždeň. Musela však sľúbiť, že schudne a bude súhlasiť so zmenou svojho priezviska – to pôvodné totiž znelo príliš nemecky a ešte k tomu tá nešťastná Extáza! Herečkine nové umelecké meno Hedy Lamarr producent odvodiť od priezviska hviezdy nemých filmov Barbary La Marr, ktorá v mladom veku spáchala samovraždu.

Louis B. Mayer jej začal v Hollywoode cielene budovať imidž. Na rozdiel od peroxidových blondínok staval na „exotickom“ vzhľade slečny Lamarr. Mal v úmysle z vykresať z nej osudovú ženu, niečo na spôsob chladnej Švédky Grety Garbo či Marlene Dietrich… V roku 1938 spoločnosť MGM uviedla do kín film Alžír a traduje sa, že keď kamera prvýkrát zaostrila na Hedinu tvár, diváci vraj zalapali po dychu, tak mocne ich ohromila jej krása. Tento film, ktorý sa odohrával v spletitých uličkách historickej kasby kdesi v severoafrickom Alžíre, raz a navždy definoval exotický look à la Hedy Lamarr. Tmavé vlasy s cestičkou uprostred, padajúce vlny, alabastrovo biela pokožka a sýtočervené pery. Všetky ženy sveta chceli zrazu vyzerať ako tá nová hviezdička Hedy Lamarr! Hoci producent filmu Walter Wagner lamentoval, že slečna Lamarr napriek svojej úchvatnej kráse nemá žiaden herecký talent, film zaznamenal slušný úspech. Všetci v Hollywoode skloňovali meno Hedy Lamarr. Alžír odštartoval jej kariéru.

 

Najkrajšia žena v Hollywoode

S Geneom Markeym, manželom číslo dva, scenáristom a producentom, sa 25-ročná Hedy zosobášila rovnako rýchlo ako s Fritzom Mandlom. Po ôsmich týždňoch od ich zoznámenia už bola za (o dvadsať rokov staršieho) Markeyho vydatá. Kúpili si dom v Beverly Hills a započali život úspešného hollywoodskeho páru. Ona filmovala, on písal scenáre, ona chcela po úmorných hodinách pred kamerou oddychovať doma, on potreboval vymetať večierky a vystavovať na obdiv svoju krásnu ženu. Zostať dvakrát za týždeň večer doma bolo pre neho nemysliteľné, posťažovala si Hedy vo svojej autobiografii. Ich manželstvo trvalo niečo vyše roka. Celé to bol omyl, Hedy sa do Genea zamilovala ako do otca a on do jej imidžu slávnej hollywoodskej hviezdy…

Po Alžíri nakrútila v rýchlom slede niekoľko ďalších filmov a každý z nich znovu a zas potvrdzoval jej status najkrajšej ženy v Hollywoode. Režisér King Vidor, ktorý ju režíroval vo filme Súdruh X, kde hrala po boku Clarka Gablea, decentne naznačil, v čom spočíval jej fenomenálny úspech: „Jej krása nahrádzala jej občasnú neschopnosť hrať.“

 

Vynálezy ako hobby

Hedy striedala milencov ako na bežiacom páse, jej spálňou prešiel celý zástup mužov, prevažne z hereckej branže, ale spomína sa aj spisovateľ Erich Maria Remarque či majiteľ automobilky Fiat Gianni Agnelli a tiež legendárny Howard Hughes, filmový režisér a producent, pilot a letecký konštruktér, výstredný a excentrický sukničkár (pripomeňme, že v oscarovom filme Letec ho hral Leonardo diCaprio). Patrila do zástupu jeho mileniek, ale inak sa s ním radšej ako v posteli stretávala v Hughesových leteckých hangároch, vývojárskych ateliéroch či továrni na výrobu lietadiel. Neskôr sa o ňom dosť nelichotivo vyjadrila, že to bol najhorší milenec, akého kedy mala, ale aj on si svoju milenku cenil predovšetkým kvôli jej brisknému intelektu, aký by u ženy jej typu sotva čakal. Hughes bol posadnutý myšlienkou skonštruovať najrýchlejšie lietadlo, ktoré by potom predal americkej armáde. Fascinovaný herečkiným technickým talentom, požiadal ju o pomoc. Ba dokonca jej dal k dispozícii svojich leteckých inžinierov a konštruktérov, ktorí mali byť slečne Lamarr vo všetkom nápomocní. Hedy pozmenila tvar (pôvodne hranatých) leteckých krídiel na Hughesových náčrtoch, ktorý odvodila od stavby tela najrýchlejších vtákov a najrýchlejších rýb. „Si génius,“ reagoval Hughes na jej výkresy…

Predstavme si takúto scénu: najkrajšia žena Hollywoodu príde po nakrúcaní domov, odlíči si nánosy make-up, natiahne sa do bieleho plášťa a vstúpi do svojho súkromného laboratória: v sklených bankách čosi buble a syčí, tu niečo zmeria, odváži, tam odleje, zarobí nový roztok, prepočíta ingrediencie a nový výsledok si zaznamená do svojho vedeckého denníka… Neuveriteľné? Vôbec nie, pravdepodobne takto nejako to v jej vile v Beverly Hill vyzeralo, keď pracovala na vývoji šumivého nápoja v kocke, ktorý by nahradil cez vojnu nie vždy dostupnú Coca-Colu. Hedy tiež vymyslela krabicu, z ktorej sa dajú postupne vyťahovať obrúsky, vylepšila fungovanie svetelných semaforov, navrhla stoličku do sprchy pre imobilných pacientov i svetelné obojky pre psy. Takto sa „bavkala“ aj počas prestávok v nakrúcaní, vo svojej šatni mala zmenšenú podobu laboratória, ktorú jej dal vyhotoviť Howard Hughes. Vynaliezanie bolo jej hobby. Únik pred svetlami reflektorov, hlúpym klábosením v zákulisí, spomienkou na domov a láskavého otca, ktorý svoju malú dcéru trpezlivo zasväcoval do tajov prírody. Napriek krásnej tváričke a životu obdivovanej hollywoodskej divy nikdy jej neprestalo byť smutno za domovom a milovanou Viedňou. V Hollywoode sa cítila osamelo a cudzo. Možno aj preto nikdy nestála o to, aby o jej vedeckých hókusoch-pokusoch niekto vedel. Hovorila, že nápady jej prichádzajú na myseľ celkom prirodzene, hrala sa s nimi ako malé dieťa, keď skladá kocky. George Antheil bol šokovaný, keď ju prvý raz navštívil doma, ako práve študuje objemnú vedeckú „buchlu“ s názvom Rádiodynamika: Bezdrôtové riadenie torpéd a iných mechanizmov.

 

Tragédia na lodi milosrdenstva  

Georges Antheil bol vynálezca tak ako Hedy – avšak na poli hudby. Americký  hudobný skladateľ šmrncnutý radikálnou európskou avantgardou, najmä talianskymi futuristami, vo svojich skladbách experimentoval s mechanickými nástrojmi i rôznymi nehudobnými zvukmi, ako klaksóny či sirény. Preslávil sa kontroverznou skladbou Mechanický balet, pôvodne zloženou pre rovnomenný film, ktorú napísal pre šestnásť mechanických klavírov. Hedy si ho vybrala za parťáka, lebo inštinktívne cítila, že by jej mohol byť užitočný, Mechanický balet bol predsa celý o prístrojoch, čo sa synchrónne dorozumievajú. Niečo podobné potrebovala vyriešiť aj ona, akurát (taká maličkosť!) sa to malo týkať riadenia vojenských torpéd.

Na svojom najväčšom objave začala pracovať v roku 1940, krátko po tom, čo svetom preletela správa o tragédii parníka City of Benares. Na tejto „lodi milosrdenstva“, ako ju nazvali médiá, sa plavilo aj 90 britských detí, ktorých rodičia vypravili z bombardovanej vlasti, aby prečkali vojnu v Kanade. Loď, ktorá vyplávala z Liverpoolu, po piatich dňoch zasiahli torpéda nemeckej ponorky U-48. Neprežilo osemdesiattri z deväťdesiatich detí…

Po tomto nešťastí Hedy zmobilizovala svoje spomienky. V pamäti si vybavovala opulentné viedenské večere, na ktorých jej manžel hostil tie najväčšie kapacity na vojenské zbrane a mechanizmy v Európe. Medzi hosťami bol aj Hellmuth Walther, nemecký vojenský inžinier a projektant ponoriek, ktorý sa ako prvý začal zaoberať myšlienkou ovládať torpéda na diaľku, teda pomocou rádiového signálu, namiesto dovtedy používaného drôtového spojenia. Walther pracoval na ovládacom systéme založenom na rádiových frekvenciách, lenže… Lenže takýto signál mohol nepriateľ zachytiť, prerušiť a torpédo znefunkčniť. Ako by sa tomu dalo predísť? Ako zmiasť nepriateľa, aby vysielaný rádiový signál nedokázal odhaliť?

 

Objav „hopkajúceho“ signálu

Po vypuknutí vojny Hedy vážne uvažovala, že opustí Hollywood a ponúkne svoje služby americkej vláde, konkrétne práve vzniknutej Národnej rade vynálezcov, ktorá mala za úlohu sústreďovať nápady, technológie a vynálezy s vojenským či obranným potenciálom, využiteľné v boji proti nacistickému Nemecku. George Antheil neskôr spomínal, ako sa mu herečka zdôverila, že jej pripadá trápne sedieť so založenými rukami v Hollywoode, najmä keď ako bývalá manželka zbrojného magnáta disponovala utajovanými informáciami týkajúcimi sa munície a vývoja zbraní v Rakúsku a Nemecku. Ale, ruku na srdce, viete si predstaviť, ako by zareagovali vládne autority, keby im na dvere zaklopala jedna z najväčších hviezd hollywoodskeho neba – že sa chce podieľať na vývoji utajených zbrojných programov?!

Experimentálna hudba Georgea Antheila predstavovala pre Hedy veľkú inšpiráciu. Na pozadí jeho hudobných experimentov s mechanickými klavírmi prišla na nápad, že by rádiový signál tak ako jednotlivé hudobné melódie mohol náhodne skákať naprieč frekvenciami. Tak by sa nedal komplexne zachytiť, a teda ani odpočúvať a následne rušiť. V druhej fáze bádania však musela vyriešiť, ako toto preskakovanie zosynchronizovať medzi vysielačom a prijímačom? Vtedy sa do výskumu vložil Antheil a navrhol mechanizmus podobný tomu, aký používal pri synchronizácii svojich klavírov – predstavme si ho ako strojček s perforovanou rolkou papiera, akousi primitívnou diernou páskou, ktorá prenášala informáciu z vysielača na prijímač. Po tomto objave nasledovali týždne dolaďovania rôznych detailov, príprava podrobných nákresov torpédových a komunikačných systémov a všetkých potrebných výpočtov. V decembri 1940 dvojčlenný tím vynálezcov – amatérov zaslal všetky relevantné podklady Národnej rade vynálezcov. Hedy a George boli rozhodnutí svoj objav bezplatne poskytnúť americkému námorníctvu a – vyhrať vojnu!

 

 

Simonetta Zalová

foto Wikipedia

 

Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2020)