Holubienka biela na mňa čaká

 

Mám rada rána ako to dnešné, vrznutie bránky a beh na autobus, teplo v autobuse, niekoho, kto si vedľa mňa číta, predavačku v trafike v Pezinku, kde to trošku posmrdkáva cigoškami, moju rannú cigošku, idúc cestou do roboty, moju, teda pezinskú knižnicu, jej vôňu, vôňu kníh, a som neskonalá optimistka, čo sa kníh a ich čítania týka. Mám rada knižky. Čítanie by mi chýbalo ako jedlo, pitie, prechádzka, vtáky na stromoch, jahody a čerešne v lete, jablká a hrušky v zime, ako spánok, ako sneh, modlitba moja každodenná, a čudujem sa všetkým katastrofickým scenárom, že možno sa raz knižky vytratia a nebudú čítať, že knižnice zaniknú a bude sa nás iba zopár čitateľov potulovať kdesi po smetisku dejín a zopár tých, čo knižky budú písať…

V škole sme sa učili naspamäť báseň Ladislava Novomeského: „..až sa raz budú básne čítať, až v ľuďoch ľudí spoznáš zas, až roztopí sa v jarných vodách jesenný sneh a zimný mráz, jak úbohý bol povieme si čas pušiek, dýk a náreku, v ktorom bol básnik nepotrebný a človek cudzí človeku!“ Tá báseň mi stále chodí po rozume, hoci to, o čom básnik písal, sa pravdepodobne týkalo vojnového obdobia. Poézia sa však akosi potichučky vytráca z nášho bežného života, hoci práve ona by mala byť prítomná všade, a nielen vo všetkých druhoch umenia, a ak tam nie je, hovoríme, že čosi tomu chýba!

Žijem v rodine básnika, ale stretávam sa s ľuďmi, ktorí básničky nečítajú, nepoznajú Skácela, Seiferta, Nezvala, Reyneka, Smreka, Kostru, Mihalkoviča, Stacha, Šimonoviča, Válka, Ondruša, Feldeka, nečítajú Rúfusa, o tvorbe inojazyčných autorov nebudem hovoriť, chce sa mi zostať u nás doma, lebo je čo čítať: Jurolek, Groch, Milčák, Pastier, Litvák, Hevier, Buzássy, Ondreička, Haugová, Podracká, Štrpka, Štrasser, Habaj, Kucbelová, Ferenčuhová…

Hocikde v novinách sa kedysi objavila básnička. Pre radosť, ako orech v koláči, šaty v orechu… Básničky sa však v novinách prestali objavovať, takmer nik si ich nepožičiava ani v knižnici, iba keď sa blíži Hviezdoslavov Kubín alebo iná recitačná súťaž. Aj vtedy pani učiteľky poradia deťom roky a roky osvedčené recepty, darmo im radím, ponúkam zmenu, pani učiteľka povedala…

Nejako sme s poéziou vo vojne. Namiesto nej si ľudia obľúbili a požičiavajú literatúru faktu, harlekýnky, horory, knižky na jedno kopyto, päťdesiat odtieňov šedej, ružovej, červenej, zelenej… knižky ako zostať pekná aj po päťdesiatke, ako schudnúť bez pohybu, o kuchárskych knihách rôznej proveniencie a kvality ani nehovorím, ďakujem, neprosím si, radšej použijem tú Feldekovu, v ktorej sa píše: „… dobrý deň, som kuchár Vendel Knedľa, naučím vás variť svoje jedlá… buch ja, buch ty, máme buchty…“ a najem sa!

Čas pušiek, dýk a náreku – nariekame nad drahotou, medziľudskými vzťahmi, teplom aj zimou, nepáčia sa nám Vianoce ani Veľká noc, nevoňajú nám štátne ani cirkevné sviatky, chcelo by to čosi onakvejšie (možno trochu poézie!). Tento rok sú vraj na Vianoce v móde strieborné či zlaté stromčeky v kombinácii s bielou, Ježiško v Betleheme na slame sa už nenosí, a čoraz menej nosí knižky, blaznieme z predvianočných aj povianočných zliav, z výmoľov na ceste, zo správ, z diaľnic, z nekultúrnosti v politike…

Keď začujem, ako niekto kváka, ako všetci za to môžeme, urazím sa. Ja som v tom nevinne! Každé ráno idem do práce autobusom, žeriem párky s horčicou, zapíjam ich vodou z točky na hajzli, hocikedy nemám prachy, ale zastanem si svoje miesto a zbieram odpadky okolo knižnice, hoci to nemám v náplni práce, starám sa o deti, platím, hoci s oneskorením, elektrinu, plyn, nevlastním žiadnu zbraň, každú nedeľu idem do kostola. Mám tisíc bratov a tisíc sestier, nebola som na liposukcii, nemám kerku, truklu v nose ani inde, umelé nechty, silikónové prsia ani bradavky, nedala som si umelé mihalnice a hoci som v „najlepších“ rokoch, nešľahá mi z toho.

Bojím sa, že raz vláda odsúhlasí zákon, že prednosť majú nielen mladí, ale aj pekní, ľudia pripomínajúci manželov Bekhamovcov, ktorí budú vyzerať ako keby ich „vydegeneroval“ počítač…

Odbočila som iba zdanlivo, kľučka na vreckovke, z nášho života sa vytratili básne a poézia. Mám na to „raťafák“. Nečítame poéziu, je to na ľuďoch vidno a onedlho nám za ňou bude aj smutno. Rovnako ako je nám, spisovateľom, smutno za dlhými rozhovormi o literatúre. Zmenil sa literárny život na Slovensku, nemá to gule ani grády, hoci nám akože vrátili budmerický kaštieľ, pravdaže, mnohými zaznávaný ako niečo snobské, prisluhujúce v časoch, keď spisovatelia boli na Slovensku „svedomím národa“ a režimu. Sem sme chodievali s otcom Vincom od malička, pamätám si nielen naše detské hry, ale aj dlhé, predlhé nočné rozhovory našich otcov spisovateľov o literatúre v niektorom zo salónov. Vtedy sa fajčilo vo všetkých, dokonca aj na izbách, pri práci… Teraz je na rozhovor vyčlenený jeden salón. Kedysi tu bola aj herňa, v ktorej sa hrávali šachy a mastili karty.

Ako vzniká knižka? Tí, čo ich píšu, vedia, že svoje začiatky často knižky majú niekedy na sedadle v autobuse, pri rozhovore, na prechádzke, zavše stačí pohľad z okna, vyletí iskra a rozžiari sa…

Dnes spisovatelia vyšli z módy, nie sú svedomím národa. Má národ svedomie? Kto je dnes svedomím národa? Ilja Zeljenka vravieval, že ak človek neverí v Boha, musí si tú bradu nalepiť sám a sám sa súdiť… A náš tato s Rudom Slobodom mi raz – ako bývalí radisti – radili, že treba čítať básne, aby človek mal preduchovnený, komorný výraz! Komorný vraj nemusí byť odvodený iba od komory, hoci aj v komore je dobre, najmä keď je plná!

Vo veľkých, obrovských kníhkupectvách musíte poéziu hľadať. Obyčajne je zastrčená v úzkom regáli kdesi v kúte. Dobrého vraj býva málo. Ale sú vydavateľstvá, ktoré poéziu vôbec nevydávajú! Vraj pre koho?!

Staré žiarovky stiahli z obehu a zistili, že nové škodia a tak sa asi vrátia. Aj poézia by sa mohla. Svetlo, ktorým si prisvecujeme, nám škodí. Poézia je svetlo!

Hocikedy, keď som prišla ku svokrovi na návštevu, opýtal sa ma: Prečítala si si dnes nejakú básničku, Verona? Inokedy vošiel do izby a sám nejakú, nielen svoju, prečítal. U nás je poézia doma. A nemusí sa vyzúvať!

Aj Američanom, na ktorých sa zavše chceme podobať, asi poézia chýba, a asi už dlhší čas, lebo keď som tam naposledy bola, všetky autobusy boli zvnútra oblepené básňami. Rilke, Thomas, Plathová, Dickinsonová… Poéziu pre dospelých niektoré vydavateľstvá s obrázkami servírovali deťom.

Možnože ma to dojalo a plakala som. Nielen osamelí a zamilovaní ľudia píšu a čítajú básne! Čím väčšmi o tom premýšľam, tým viac ma bolí brucho. Obrázkovej literatúry faktu dopoly mám plné zuby! Básne sú lepšie, ako esemesky! Ak na poéziu zabudneme, vráti sa nám to! Na svet sa dá pozerať aj cez báseň! Ako to vlastne s poéziou je? „Ptala se tě mladá dívka, co je to poezie…“ (Holan) Všetci moji naozajstní kamoši čítajú básne! Niektorí ich aj píšu! Ostatní by mali. Aspoň čítať, ak nie oboje! Básnička človeku môže zmeniť život! A často sa to aj stane, iba sme na to mnohí zabudli! Zabudli sme, že môžeme lietať a bez básne sme bez krídel!

Chcela som nám všetkým do Nového roka zaželať veľa dobrých básní! Jednu januárovú hneď namiesto vinšu pridávam:

„Január, mesiac brúsený, bol / zovretý do železných obručí. Opodiaľ /stál môj tieň donaha / vyzlečený a čakal. / … Tam kdesi v sklenom lese, v čírom / snežení a zvonobití / holubienka biela na mňa čaká, silná / pohlavím. Silný sval lásky, / srdce v ňom a v hrdle / vzlyk ako čierny vták mu sedí, drží sa / červenými nôžkami na bielej haluzi… / Január, mesiac z ocele, a z peria / krídla vody. Len človek bez krídel a v putách  / ruky: nezloží ich/ v prosbe o milosť, nevezme / hlavu do dlaní… / Sneží do tmy, do tmy / sneží, spieva / biela holubienka / ženským plačom, pohlavím / však silná… / Január, mesiac brúsený, bol / zovretý do železných obručí. Opodiaľ / stál môj tieň donaha / vyzlečený a čakal. Do tmy sneží, do tmy blýska / množstvo samčích očí spoza mreží / a jastrí, silno.“ (Ján Stacho)

Prečítajte si cez Vianoce niečo pekné! Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová