Ian Fleming – Muž so zlatým písacím strojom

 

Ak ste jeho fanúšikom, o Jamesovi Bondovi viete pravdepodobne všetko. Aké drinky pije, v akých automobiloch sa vozí, aké športy ovláda, že dokáže bezpečne riadiť lietadlo aj ponorku, že je vysoko odolný voči bolesti a niet ženy, ktorá by odolala jeho mužnému šarmu. Koľko toho však viete o Bondovom literárnom otcovi, britskom spisovateľovi Ianovi Flemingovi? Rovnako ako jeho hrdina bol vyhlásený zvodca žien, dobrodruh, pôžitkár, ktorý si potrpel na dobré pitie a ešte lepšie padnúce obleky. Cez vojnu pracoval pre britskú tajnú službu a po vojne viedol vzrušujúci život ako cestovateľ a bohém, ktorého pozemským rajom sa stal ostrov Jamajka…

 

I

Jeho otec padol v prvej svetovej vojne ako 35-ročný. Valentine Fleming nebol len taký obyčajný vojak, mal hodnosť majora a v bitke pri Épehy velil vojenskej eskadre, ktorá bojovala na severe Francúzska. Po sebe zanechal ženu a štyroch synov, malý Ian týždeň po otcovom pohrebe dovŕšil deväť rokov. V smútočnom sprievode kráčal aj Flemingov osobný priateľ Winston Churchill, tomu aj pripadla smutná úloha napísať za vojnového hrdinu a svojho kolegu, konzervatívneho poslanca Dolnej snemovne, nekrológ do Timesov.

Flemingovci boli vážená a bohatá rodina, ktorej korene siahali do Škótska. Ianov dedo založil banku Fleming & Co., a tak vojnovej vdove a jej štyrom synom sa vďaka rodinnému trustu a pozemkom v Škótsku nevodilo zle ani po predčasnej smrti otca rodiny. Ian si mohol dovoliť navštevovať elitnú Eton College (neskôr v nej budú študovať aj kráľovskí princovia William a Harry), ale skôr ako študijnými výsledkami sa do jej análov zapísal ako majster v ľahkej atletike, dokonca taký úspešný, že skok do diaľky osemnásťročného chalana dlhé roky neprekonal žiaden iný študent.

 

Študent, flákač, žurnalista

Bol vysoký, štíhly, šarmantný. Zlomený nos, pamiatka na futbalovú ruvačku, mu dodával sexi imidž zlého chlapca. Pomádoval si vlasy, do školy sa vozil v drahom aute a keď sa jeho tútor viackrát sťažoval pani Flemingovej na Ianove pletky so ženami, rozhodla sa syna bez ukončeného diplomu z Etonu presunúť na Kráľovskú vojenskú akadémiu v Sandhurste. Ian školu opustil ani nie po roku a namiesto diplomu si odniesol domov nepekný suvenír – kvapavku, ktorou sa nakazil u prostitútky. Pani Flemingová sa však nevzdávala a v úsilí zvrátiť synove ľahtikárske správanie ho poslala do súkromnej školy Villa Tennerhof v rakúskom Kitzbüheli, ktorú viedol bývalý britský špión Ernan Forbes Dennis a jeho manželka, spisovateľka Phyllis Bottome. Nešlo o žiaden špeciálny výcvik budúcich agentov 007, škola, ktorá sa profilovala skôr ako akési vzdelávacie laboratórium, fungovala na princípoch individuálnej psychológie, ktorej základy položil Freudov žiak, rakúsky psychológ Alfréd Adler a sústredila sa na výučbu jazykov. Ian sa tam naučil plynne po francúzsky a nemecky a dorozumel sa aj po rusky. Neskôr napísal, že na toto obdobie prechováva tie najvrúcejšie spomienky. „Bohvie, kde by som dnes bol bez Ernana,“ struhol poklonu svojmu tútorovi. Na kontinente krátko pobudol aj na univerzitách v Mníchove a Ženeve a nasledujúc svojho staršieho brata Petra, ktorému sa už rysovala skvelá kariéra v britských tajných službách, uchádzal sa o miesto diplomata, ale, na veľké sklamanie matky, neuspel na prijímacích skúškach.

Pani Flemingová pokračovala v snahe vykresať zo syna osobnosť hodnú veľaváženého rodinného mena a spoločenského postavenia z toho plynúceho a zaintervenovala v Ianov prospech u sira Rodericka Jonesa, šéfa spravodajskej agentúry Reuters, ktorý mladému mužovi ponúkol miesto korešpondenta a novinára. Ian do Reuters nastúpil ako 23-ročný. Neskôr, už ako slávny spisovateľ, uznal, že žurnalistika ho naučila písať rýchlo a presne. K jeho pôsobeniu v Reuters sa viaže i jedna kuriózna historka. Odohrala sa v Moskve, kde mladý novinár sledoval proces s britskými inžiniermi obžalovanými zo špionáže. Ian v tejto súvislosti požiadal Stalina o rozhovor, ten síce odmietol, ale Flemingovi zostal na pamiatku list s vlastnoručným (i keď zamietavým) Stalinovým podpisom, ktorý budúci zberateľ starých kníh a manuskriptov neskôr zaradil k svojim najvzácnejším úlovkom. Jeho pozoruhodná zbierka, ktorú budoval a zveľaďoval po celý život, obsahovala napríklad aj Einsteinove rukopisy či Marxovo a Engelsovo prvé vydanie Komunistického manifestu… Dva roky pod krídlami Reuters vyhodnotil ako zábavné a poučné, ale pani Flemingová s ním mala ďalšie plány. Opäť zaúradovali jej konexie a Ian dostal teplé miestečko bankového úradníka s výborným platom v banke Cull & Co. Po dvoch rokoch sa presunul k pánom Rowe & Pitman, kde skúsil kariéru burzového makléra. Premárnené roky v bankovom sektore však boli čisté fiasko.

 

Sukničkár, macho, donchuan

Pohybujúc sa vo finančných (a golfových) kruhoch stretol Ann Charteris, svoju budúcu (a napriek povesti zvodcu žien i jedinú) manželku. Ann sa narodila v starej aristokratickej rodine, ktorej predkovia tak z matkinej, ako aj z otcovej strany patrili k najvyššej britskej šľachte. Len čo dospela, vydala sa za muža svojej úrovne, baróna O’Neilla. Manželia sa sprvu tešili zo života londýnskej smotánky a zakrátko prišli na svet ich dve deti, Raymond a Fiona. Ann sa však v postavení usadenej matróny, manželky a matky začala ukrutne nudiť. Usúdila, že na nudu je najlepší nemanželský sex a začala si aféru s Cecilom Harmsworthom, dedičom majiteľa listu The Daily Mail. Od Fleminga bola o päť rokov mladšia, keď sa na akejsi párty zoznámili, ona mala 23, on 28 rokov. V tomto veku si fešný Ian už užíval povesť sukničkára posadnutého sexom. Lady Mary Pakenheim, jedna z mnohých jeho mileniek, neskôr prezradila, že ho zaujímali len dve témy: on sám a sex. Údajne jej pri každej príležitosti strkal pod nos nejaké „obscénne obrázky“. Jeho domáca knižnica obsahovala zväzky pojednávajúce o rôznych neštandardných sexuálnych praktikách vrátane bondage (zväzovania). „Nepoznala som nikoho, komu by šiel sex tak na mozog ako Ianovi,“ vyznala sa. Menovaný zvodca sa však so svojimi sexuálnymi chúťkami vôbec netajil. Jeho praktiky zvádzania boli na hony vzdialené od romantických predstáv dobýjania ženských sŕdc. Údajne sa ženy, ktorú si vyhliadol, na rovinu spýtal, či sa s ním chce vyspať. Ak povedala nie, jednoducho odkráčal. Odmietnutie ho nijako nezdrvilo, nezahanbilo, neurazilo. Veď prečo by aj: na svete je žien ako maku, treba len skúšať ďalej…

 

Med, cukor, bič

S Ann si sadli do noty najmä v tom, čo obaja považovali za uspokojivý sex. Mali radi sado-maso praktiky, respektíve mal ich rád Fleming a Ann s chuťou naskočila do ním rozbehnutého vlaku. Z jeho písomnej pozostalosti vyplýva, že svojim netradičným chúťkam sa oddával od mladosti. V korešpondencii s istou Rakúšankou, ktorá uviazla v jeho osídlach, píše o tom, ako rád by ju potrestal (lebo si to zaslúži) a skrotil „ako divoké zviera“. Inde sa nadchýna predstavou, že ju zviaže, až bude kričať od bolesti. Na oplátku sa však vedel prejaviť aj ako nežný milenec, keď dotyčnej slečne takto ťahal medové motúzy popod nos: „Rád by som s tebou spal a nič len spal, iba ťa objal a držal v náručí a tak by sme sa zobudili…“

S vydatou Ann, barónkou O’Neill, však zdieľal celkom iné zábavky. Ann sa mu v liste takto vyznala: „Chcem, aby si ma už zasa bičoval, zraňoval a bozkával… Cítim sa tak osamelo, keď ma každých päť minút nebiješ a ja pritom nekričím slastnou bolesťou… Spomínam si, ako si ma donekonečna mučil a potom jemne hladil, keď som plakala.“ Nečudo, že každý ďalší muž v jej posteli sa Ann zdal až „bolestne nudný…“ Napriek silnej sexuálnej príťažlivosti obaja vyznávali voľný vzťah: Ann sa naďalej schádzala s Harmsworthom a Fleming ako trúd poletoval okolo každej sukne. Potom však vypukla druhá svetová vojna, z Ann sa stala vdova, jej manžel narukoval a padol v bitke pri Rimini. Fleming začal pracovať pre tajnú službu britskej admirality. Konečne našiel zamestnanie, v ktorom sa cítil ako ryba vo vode.

 

Študent, špión, sabotér

Paradoxne, nezáživná práca v banke ho posunula do sfér špionáže. Totiž riaditeľ banky, kde pracoval, sa poznal s Johnom Godfreyom, ktorý hľadal pobočníka. Práve ho totiž menovali šéfom tajnej služby britského námorníctva. Ian a Godfrey sa zišli v hoteli Savoy a okamžite si padli do oka. Godfrey ocenil Ianov solídny pôvod, uhrančivý šarm, jazykové schopnosti, bystrosť, mladícku dravosť a vzdelanie z námorníckej dôstojníckej školy. To bolo v máji 1939. Rok na to, keď sa už Británia ocitla vo vojne s Nemeckom, Winston Churchill v kresle vojnového premiéra rozhodol, že pod krídlami spravodajskej služby MI6 vznikne zvláštna sekcia, tzv. Oddelenie pre zvláštne operácie (Special Operations Executive, SOE) a Fleming sa mal stať styčným dôstojníkom medzi námornou tajnou službou a SOE. Na vysvetlenie: SOE bola zameraná na vedenie boja rôznymi neštandardnými metódami. Jej agenti cvičili civilistov z rôznych krajín na špeciálne úlohy ako sabotáže (vyhadzovanie mostov, podmínovanie ciest, zakladanie požiarov) či atentáty namierené proti nacistickým pohlavárom (tak SOE vycvičila Jozefa Gabčíka a Jána Kubiša, ktorí spáchali atentát na Heydricha). Hoci Fleming na rozdiel od svojho brata v MI6 nikdy nepracoval, v pozícii, ktorú zastával, získal dobrý prehľad o mechanizmoch fungovania, organizácii i zákulisí špionážnej služby. A jej výkonného šéfa Colina Gubbinsa použil ako predobraz pre postavu M. v neskorších svojich bondovkách.

V roku 1941 Ian cestoval na študijný pobyt do USA, kde sa priamo v centrále detailnejšie zoznámil s chodom FBI, navštívil jej podzemné laboratóriá, výcvikové centrá, archívy… V Amerike sa zoznámil s kanadským milionárom Williamom Stephensonom, ktorý financoval a sám organizoval rôzne diverzné akcie voči Nemecku. Do jeho poľa pôsobnosti patrilo aj falšovanie všemožných dokumentov – hovorilo sa, že jeho pracovisko dokáže napodobniť akýkoľvek písací stroj na svete. Počas americkej služobnej cesty Fleming vypracoval Zmluvu o zriadení koordinačnej spravodajskej kancelárie medzi USA a Veľkou Britániou. Jeho veľké americké dobrodružstvo sa tým však neskončilo. Stephenson viedol a sponzoroval elitnú špionážnu školu v Oshawe pri jazere Ontario, údajne jednu z najlepších na svete. Iana pozval, aby sa zúčastnil niektorých jej kurzov, vďaka čomu mal možnosť študovať teóriu i prax amerických tajných služieb a priamo na tvári miesta odpozorovať mnoho špionážnych trikov, ktoré neskôr zúročil ako spisovateľ. Po návrate domov sa mu na pôde Admirality podarilo iniciovať vznik tzv. Útočnej sekcie č. 30, ktorú aj sám viedol. Úspech malej skupiny agentov, ktorí sa špecializovali na získavanie utajovaných informácií, stál na vratkých nohách, podaktoré misie skončili katastrofou (hneď prvá si vyžiadala život desiatich nasadených mužov), ale členovia sekcie na seba upozornili aj niekoľkými husárskymi kúskami, ako keď sa im podarilo od Talianov ukoristiť plán mínových polí a pobrežnej obrany Sicílie alebo keď prepadli šampiňonáreň pri Houilles neďaleko Paríža, kde v podzemných chodbách nacisti pracovali na vývoji supermoderného akustického torpéda či keď na sklonku vojny objavili v Durínskom lese na zámku v Tambachu archív nemeckého vojnového námorníctva, ktorý v predvečer kapitulácie tak-tak že neľahol popolom.

 

Hong Kong, diamanty, Monte Carlo

Po vojne sa Ian Fleming vrátil k novinárčine. Priateľstvo s vikomtom Kemsleym, majiteľom novín The Sunday Times, mu vynieslo veľkorysý plat a pracovnú zmluvu, v ktorej si budúci spisovateľ presadil dvojmesačnú letnú dovolenku. A to nebolo všetko, ako novinár s otvoreným účtom vo vydavateľstve cestoval po svete, navštívil Hong Kong, Macao, Tokio, Honolulu, Los Angeles, Chicago, New York a odvšadiaľ prinášal britským čitateľom svoje zážitky, dojmy, postrehy, často na hony vzdialené od klasických cestopisov. V Tokiu, napríklad, celkom odignoroval tamojšie pamiatky, chrámy a múzeá, dokonca aj čajové obrady a namiesto toho navštívil akadémiu džuda, miestneho veštca a lokálne gymnázium. Po cestách európskych metropol – Hamburg, Berlín, Viedeň, Benátky, Ženeva, Monte Carlo – sa preháňal vo svojom automobile Ford Thunderbird. Viedeň označil za nudné mesto, „čisté, upratané a bohabojné“. Prenikol aj do Východného Berlína, kde sa zoznámil s prísne tajnou operáciou Stopwatch z polovice 50. rokov, keď britská MI6 a americká CIA spoločnými silami vykopali tunel medzi Západným a Východným Berlínom, cez ktorý nahrávali a odpočúvali centrálu Sovietskej armády. Neskôr svoje cestopisné reportáže zozbieral do knihy Thrilling Cities (Vzrušujúce mestá) a v roku 1957 vydal faktografickú knihu The Diamond Smugglers (Pašeráci diamantov), ktorá vznikla z článku pre The Sunday Times a opierala sa o Flemingove rozhovory s prominentným členom medzinárodnej bezpečnostnej agentúry proti pašovaniu diamantov z Južnej Afriky. Neskôr, keď písal bondovku Diamanty sú večné, mu vedomosti z tejto oblasti prišli náramne vhod.

 

 

Simonetta Zalová

foto archív

 

 

Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2018).