Ian McKellen – Muž, ktorý videl svetlo

 

Poznáme ho ako čarodejníka Gandalfa z trilógie Pána prsteňov, ale keby túto filmovú postavu nikdy nestvárnil, aj tak by zostal titanom svetovej divadelnej scény. Ian McKellen, tento „britský národný poklad“, je jedným z najváženejších divadelných hercov a popredným členom Kráľovskej shakespearovskej spoločnosti.

 

Pred štyrmi rokmi dostal ponuku napísať svoj životopis. To mal 75 rokov, dosť na to, aby začal bilancovať. Aj honorár bol štedrý, takmer jeden a pol milióna libier. Po deviatich mesiacoch váhania však peniaze vydavateľstvu Hodder & Stoughton vrátil. Dôvod? Vraj by bolo pre neho bolestné ponoriť sa do minulosti. „Nechcem sa vracať do minulého života a odkrývať veci, ktorým som sám doposiaľ neporozumel,“ ospravedlňoval sa herec. „Je mi to veľmi ľúto!“ A ľúto to bolo nielen jeho fanúšikom, ale i celej gay komunite, ktorá má Iana McKellena za svojho mesiáša. Stabilný, silný oporný bod. Ku svojej homosexualite sa priznal na prahu päťdesiatky a nikdy nezabudne zdôrazniť, ako veľmi ľutuje, že tak neurobil skôr. „Coming out je najlepšia vec, akú môže gay urobiť. Keby som sa odhodlal k tomuto kroku skôr, bol by zo mňa celkom iný človek. Predovšetkým oveľa šťastnejší človek. Lebo sebavedomie je tá najdôležitejšia vec, akú máte. Ak sa za niečo hanbíte alebo to v sebe skrývate, odrazí sa to na vašom sebavedomí. A ľudia vycítia, ak nie ste úprimný a sám sebou…“

Najlepšie roky života prežil v časoch, keď homosexualita bola v Británii nelegálna a striktne tabu, preto nečudo, že si chce chrániť svoje súkromie. Autobiografia je zatiaľ v nedohľadne, svetlo sveta však uzrel filmový dokument mladého britského režiséra Joea Stephensona McKellen: Rola na telo. Herec sa k nemu horko-ťažko odhodlal, vraj aby tak vyplnil prázdno, ktoré zostalo po zrušenom knižnom projekte. V závere filmu, keď už bežia titulky, ho počujeme, ako si sťažuje režisérovi: neviem, čo to tu vlastne robíme, Joe, ale inde na kameru vtipkuje, že film by sa vlastne už mohol brať ako jeho nekrológ.

O Gandalfovi, Pánovi prsteňov či Hobbitovi by Ian iste vedel rozprávať celé hodiny, ale nepovažuje to za podstatné. Veľkú časť dokumentu tvorí nahliadnutie pod pokrievku jeho LGBT aktivizmu. Sám hovorí, že by chcel, aby si ho ľudia pamätali skôr ako aktivistu za práva gayov a lesbičiek, než ako herca. Fakt, že sa dlhé roky angažoval v hnutí LGBT, považuje vo svojom živote za kľúčové. Dokonca až tak, že aktivista Ian McKellen ovplyvnil herca Iana McKellena. Po verejnom priznaní k homosexualite „sa zo mňa stal i lepší herec. Vlastne sa stanete lepším v mnohých smeroch, lepší človek, lepší priateľ, lepší člen rodiny, lepší vo svojom zamestnaní, pretože sa už nemusíte báť vecí, ktoré vás dovtedy znepokojovali. Pre herca je to veľmi oslobodzujúci pocit.“

 

Hráč so smrťou

Pán herec sedí v prítmí svojej izby v pohodlnom červenom ušiaku. Má na sebe ležérne sako so vzorom rybej kosti, modrú košeľu a kravatu v rovnakom tóne. Jeho tvár budí mimoriadne láskavý dojem, výrazné vačky pod očami k nemu paria ako ku Gandalfovi kúzelná biela palica, podobu sympatickému múdreho starca nenarúša ani žiarivo biely umelý chrup. McKellen hovorí rozvážne, vidno, že premýšľa, občas divák cíti, ako sa ostýcha… Minúty bežia, film je už takmer na konci, keď sa ho režisér mimo obraz spýta: „O čom najčastejšie premýšľate?“ Kamera herca zaberá z profilu. „O smrti,“ povie. „Denne.“ Poškrabe sa na nose a usmeje. „Premýšľam, ako sa s ňou vyrovnať. Premýšľam…“ dlhá pauza, „ako to bude prebiehať.“ A potom sa rozhovorí o svojich plánoch na pohreb. V jeden voľný večer (a bol to veľmi príjemný večer, zasmeje sa) spísal všetko na papier. Ako si to predstavuje (na rozlúčku v divadle bude voľný vstup), čo si praje zahrať (pesničku One Singular Sensation z muzikálu Chorus Line) a čo tam určite nechce (žiadne náboženské prvky). Keď to všetko spísal, napadlo mu, že to bude veľmi pekný pohreb. „Ó, ako rád by som taký pohreb navštívil,“ povie a jemne sa zasmeje vlastnej pochabosti.

 

Malý Charlie Chaplin

Smrť je nevyhnutná, ale na jej začiatku je život. A život na konci držia pri živote spomienky… Prvé Ianove spomienky sa viažu, ako inak, k rodičom. Obaja hrali amatérsky divadlo, takže lásku k Tálii zdedil po nich. Ian vyrastal ako jedináčik, aj keď mal o päť rokov staršiu sestru. Pamätá si, ako Jean s kamarátmi založila tajný spolok s podmienkou, že malý brat doň nikdy nebude patriť. „Ešte stále ma to štve,“ poznamená a tvárou mu prebehne ľahký úškrn.

McKellenovci bývali po Wigane, baníckom meste, od Manchestru vzdialenom asi 30 km. Ako malý sa rád ponevieral po uliciach, najmä v sobotu, keď sa na námestí rozložilo rušné trhovisko. Pozoroval predajcov hlasno vychvaľujúcich svoj tovar, ako sa predvádzajú a balamutia zákazníkov, bolo to divadlo, taká malá show: „Muž, ktorý ponúkal vodičku na rast vlasov, mal sám na hlave parochňu.“ Doma sa rád preobliekal za Charlieho Chaplina: namaľoval si fúziky, rozstrapatil vlasy, našiel klobúk a paličku a skúšal predvádzať Chaplinovu čaptavú chôdzu… Pamätá si na darček, čo dostal od rodičov na Vianoce, keď mal asi deväť rokov: malé rozkladacie viktoriánske divadlo. A tiež na ten vzrušujúci pocit, keď ho mama zobrala po prvý raz do ozajstného divadla. Hrali Petra Pana, toho malého chlapca, ktorý nechcel nikdy dospieť… V Boltone, kam sa McKellenovci presťahovali, keď mal Ian dvanásť, fungovali až tri divadlá. On si vybral to najväčšie, Grand Theater. Zaklopal na vchod pre hercov a poprosil inšpicienta, aby ho na chvíľu vpustil dnu. Zamiešal sa medzi hercov, sledoval, ako sa líčia, obliekajú, klebetia cez prestávky a žasol nad ich premenou: keď z prítmia kulís vstúpili do javiskových svetiel, každý z nich akoby sa razom premenil na obra. Publikum im ležalo pri nohách. „Chcel som byť jedným z nich. Divadlo rozhodlo za mňa.“

 

To sladké slovo mama

Celé detstvo cítil, že je iný. Ten pocit ho znepokojoval, najmä keď zintenzívnel pri pohľade na mladých mužov s mastnými vlasmi a svalnatými holými ramenami, ako rozkladajú kolotoče na wiganskom námestí. To sa mu zrýchlil dych a rozhorúčilo celé telo. Netušil, čo sa s ním deje, tak sa to snažil v sebe zadusiť. Vedel akurát, že má tajomstvo. „Nerozprával som o ňom, nechápal ho.“ S triedou vyrazili na školský výlet, keď za ním nečakane prišiel strýko, aby mu oznámil, že mama zomrela. Mala rakovinu prsníka. Vraj pred smrťou povedala, že by bola šťastná, keby sa z neho stal herec, pretože herci vnášajú do života ľudí radosť. „Od nikoho iného som ďalší súhlas nepotreboval.“ Kým herec čelí spomienkam na túto bolestnú udalosť, kamera preskakuje z jednej starej fotky na druhú: mama, staršia sestra Jean a Ian medzi nimi / v pozadí sa črtá rieka, mama v letných kvietkovaných šatoch sedí s Ianom na schodoch akejsi drevenej chatky / jej vlasy rozstrapatené vo vetre / drží ho v náručí a on ju objíma okolo krku / obaja hľadia rovnakým smerom a smejú sa… Otec sa čoskoro znovu oženil, ale Ian o miesto v novej rodine nestál. Keď odchádzal z domu na univerzitu, vedel, že sa už nikdy nevráti…

 

Prvý bozk

Na Cambridge študoval anglickú literatúru a popritom hral v študentskom divadle. Hral veľa, v priebehu troch rokov sa objavil v dvadsiatich troch divadelných predstaveniach. Zvláštne, hneď od začiatku ho režiséri obsadzovali do úloh hrdinov oveľa starších, ako reálne bol. Napríklad v Shakespearovom Henrichovi IV. sa mu ušla rola starého sudcu Shallowa. Kritiky na jeho výkon nešetrili superlatívmi „Sudca je brilantný,“ cituje McKellen istého divadelného kritika. „Ale kto je to?“ pokračuje a zdvihnutým prstom zabodne do pomyselného terča vo vzduchu. „Rád by som poznal meno toho herca, pretože bude určite dobré si ho zapamätať.“ Tieto pochvalné slová zapôsobili na Iana ako magnet a definitívne rozhodli. Bude z neho herec. Profesionálny herec. Maggie Smith (poznáme ju ako profesorku McGonagallovú z Harryho Pottera), v tom čase už veľká divadelná herečka, ho videla hrať v ktoromsi regionálnom divadle a zmienila sa o ňom režisérovi Laurenceovi Olivierovi, šéfovi hviezdneho hereckého súboru Old Vic Company. Vraj mu našla šľachtica Claudia do Shakespearovej komédie Mnoho kriku pre nič. Najslávnejší divadelný ansámbel v Británii! Napriek tomu odtiaľ mladý herec odišiel a prijal angažmán do novovzniknutej divadelnej spoločnosti Prospect Theater. S ňou sa predstavil na prestížnom divadelnom festivale v Edinburghu, a to hneď vo dvoch veľkých úlohách: ako Shakespearov Richard II. a ako Eduard II., dráme Christophera Marlowa, Shakespearovho predchodcu a významného dramatika alžbetínskeho divadla. „Tragický kráľ, ale veľký herec,“ znel jeden titulok v novinách. „Majestátny verbálny ohňostroj!“ „Herec Ian McKellen je kráľom javiska.“ „Pozoruhodná úprimnosť McKellenovho herectva!“ Hra vyvolala obrovské pozdvihnutie, Eduard II., ktorého Marlowe napísal v roku 1594, je snáď prvý divadelný kus s homosexuálnym hlavným hrdinom. Keď predstavenie o rok neskôr vysielala televízia BBC, bozk Iana McKellena a Jamesa Laurensona, ktorý hral milenca slabošského kráľa, šokoval divákov a do análov sa zapísal ako prvý homosexuálny bozk na obrazovkách britskej televízie. „Neuvedomoval som si to, ale bola zo mňa mladá hviezda.“ Áno, o Ianovi McKellenovi sa začalo hovoriť ako o jednom z najlepších hercov Británie.

 

Teploš

Na stretnutiach so študentmi McKellen vždy hovorí, že chcel ísť k divadlu, „lebo je tam veľa homosexuálov“. Publikum sa rozosmeje a on pridá: „A viete, že je to pravda?“ Smiech ešte zosilnie, sprevádza ho hlučný potlesk. Ian má pravdu. Síce sa o tom verejne nehovorilo, ale nikto vzťahy medzi hercami rovnakého pohlavia v divadle neriešil. S Curtom Dawsonom, americkým hercom, ktorý študoval sa Kráľovskej akadémii dramatických umení, sa Ian stretol v Londýne. Ich vášnivý vzťah ho utvrdil v tom, že je gay, ale ako (takmer) každý vášnivý vzťah nevydržal dlho a pár sa rozišiel. So Seanom Mathiasom, z ktorého sa neskôr stal uznávaný britský režisér, sa spoznali na divadelnom festivale v Edinburghu. Sean mal iba dvadsaťdva, bol od Iana o sedemnásť rokov mladší, ale herec aj tak prízvukuje, že ho ovplyvnil „významným spôsobom“. Bol to „najlepší priateľ, ktorý o mne vedel viac než ktokoľvek iný“. Žili spolu desať rokov, hoci nie vždy v harmónii a zhode. Sean stál na začiatku svojej kariéry, Ian bol na jej vrchole. Písalo sa ňom ako o najväčšej divadelnej hviezde súčasnosti, bol rešpektovaným členom Kráľovskej Shakespearovej spoločnosti. Na javisku Národného divadla hrával len titulné roly, Macbetha (s Judi Dench), Jaga v Othellovi, Romea v Romeovi a Julii, ale aj Ibsena, Čechova a zo súčasných autorov Petra Shaffera či Toma Stopparda. Preslávil sa aj na Broadwayi („Po prvý raz bolo moje meno napísané žiariacimi neónmi!“), kde exceloval ako Salieri v hre Amadeus. Za túto úlohu dostal v roku 1981 ocenenie Tony Award ako najlepší herec. Okrem toho precestoval svet s divadelným predstavením Acting Shakespeare, akousi one man show, ktorú si ušil na telo, zostavenú zo shakespearovských monológov, ktoré striedal s vlastným rozprávaním a rôznymi divadelnými anekdotami.

V roku 1979 prijal úlohu mladého homosexuála Maxa v hre Martina Shermana Bent (Teploš). Silný príbeh o ľudskej dôstojnosti odkrýva tragický osud gayov a lesbičiek počas druhej svetovej vojny. Patriť k homosexuálom označeným ružovým trojuholníkom bolo ešte horšie ako nosiť žltú židovskú hviezdu, takýchto ľudí posielali nacisti okamžite do plynu. „Diváci nám večer čo večer aplaudovali,“ spomína McKellen. Keď sa ho na ústrednú myšlienku hry pýtali novinári, snažil sa odpovedať čo najvšeobecnejšie, ide v nej o ľudské práva a humanitu, hovoril. Nedokázal svoje myšlienky vykričať na plné ústa, hej, veď je to o gayoch a o tom, ako im spoločnosť, vtedy i dnes, upiera právo na existenciu! Z jeho tónu ešte aj dnes cítiť znechutenie. Nad sebou samým, nad tým Ianom McKellenom, zrelým štyridsiatnikom, ktorý polovicu svojho života prežil v klamstve a pretvárke.

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2019)