Inna Ševčenko – Naše prsia sú naše zbrane

 

Sama seba nazýva vojačkou, bojovníčkou, sextrémistkou a keď trochu pritvrdí, povie, že ona a jej sestry sú feministické teroristky. Hoci vždy a za každých okolností mierumilovné teroristky. Inna Ševčenko je líderkou medzinárodnej ženskej organizácie Femen, známej protestnými akciami topless a sloganmi ako Fuck Your Morals! či Ukraine Is Not A Brothel!, svietiacimi na ich nahých prsiach. Inna hovorí, že Femen vrátil boj za rovnoprávnosť žien z kaviarní a knižníc do ulíc. „Na to som obzvlášť pyšná.“ Každá akcia Femen je špeciálna misia, malá revolúcia, aj keď trvá len niekoľko sekúnd: „Kým nás nechytí a nezatkne polícia,“ dodáva s úsmevom mladá žena s vencom kvetov vo vlasoch – na znak, že je slobodná. Slobodná žena v neslobodnom mužskom svete.

 

Femen svoj boj sprvu zacielil proti sexuálnej turistike v rodnej Ukrajine. Jeho členky sa najviac zviditeľnili v roku 2012 počas majstrovstiev Európy vo futbale, ktoré sa konali (okrem Poľska) aj v štyroch ukrajinských mestách:  Kyjev, Doneck, Ľvov, Charkov. Do Kyjeva sa vtedy chystali desiatky tisíc fanúšikov, mladších i starších mužov, nadržaných na futbal, lacné pivo a ešte lacnejšie ukrajinské prostitútky. Femenistky protestovali pred kamerami celého sveta topless, nad hlavou plagáty a cez nahé prsia nápisy ako Ukraine is not a brothel (Ukrajina nie je bordel) či Fuck Euro alebo Euro 2012 Without Prostitution. Inna spomína, že pred šampionátom v Kyjeve rástli bordely ako huby po daždi. „Snáď každých sto metrov vznikol nový bordel. A to je prostitúcia na Ukrajine nelegálna. Prišli ste do hotela a hneď na recepcii ste dostali katalóg dievčat, ktoré ste si mohli objednať ako fľašu šampanského.“

Už pred futbalovými majstrovstvami sa vo svete rozmohol obchod s tzv. ukrajinskými nevestami, mladými sexi dievčatami, ktoré si muži zo Západu mohli „kúpiť na dobierku“ prostredníctvom rôznych, často pochybných, sobášnych agentúr. Ženísi, hladní po mladých telách, aj keď zväčša Američania, mali ďaleko od Brata Pitta či Georgea Clooneyho. Zvyčajne šlo o celkom obyčajných starších chlapov, pupkatých farmárov, ktorí kdesi na vidieku v Mississippi či v Alabame chovali dobytok. A teraz si predstavte, že sa k takému chlapovi na druhý koniec sveta, kde líšky dávajú dobrú noc, dostane rodená Kyjevčanka z trojmiliónového veľkomesta! Ale taká bola situácia na Ukrajine na začiatku nového milénia. Nedostatok pracovných príležitostí a chudoba nútili ženy k prostitúcii, aby uživili seba i svoju rodinu, poprípade si zaplatili štúdium na vysokej škole. „A v takejto situácii,“ dvíha svoj hlas Femen, „politici utrácajú peniaze, aby postavili štadióny, namiesto toho, aby riešili iné problémy, medzi ktoré patrí prostitúcia, tak v Poľsku, ako aj na Ukrajine, kde sa šampionát koná,“ vychrlila do kamier počas majstrovstiev jedna z protestujúcich členiek Femenu. Ďalšia, Jana Ždanová, sa pokúsila ukradnúť víťaznú trofej UEFA, s ktorou sa fanúšikovia mohli odfotografovať pred začatím majstrovstiev vo Ľvove. Podišla k poháru, zatajila dych, v okamihu si strhla z tela blúzku a keď sa už-už načahovala k poháru, vrhla sa na ňu ochranka. „Ten pohár je falický symbol a nemá čo stáť na piedestáli v čase, keď sa naša krajina zmenila na bordel,“ komentovala akciu Alexandra Ševčenko, jedna zo zakladateliek hnutia. Tak sa pozrime, ako sa to všetko s topless vojačkami Femenu vlastne začalo…

 

Ženské bojovníčky, na scénu!

Inna Ševčenko, dnes líderka a najvýraznejšia predstaviteľka Femenu, do hnutia vstúpila rok po jeho založení. Ženská feministická organizácia Femen vznikla v roku 2008, keď sa dala dokopy trojica kamarátok Anna Hutsol, Oksana Šačkova a Alexandra Ševčenko (žiadna príbuzná s Innou, je to len zhoda na Ukrajine jedného z najbežnejších priezvisk) v meste Chmeľnyckyj na západe Ukrajiny. Dievčatá nadchla kniha „Žena a socializmus“ nemeckého marxistického filozofa Ferdinanta Augusta Bebela, v ktorej autor podradné postavenie ženy odvodzuje od spoločenských vzťahov, a teda vzniku súkromného vlastníctva. Bebelova kniha sa stala východiskom pre prvotné aktivity rodiaceho sa Femenu: dievčatá organizovali na vysokých školách debatné krúžky o ženskej otázke a nerovnom postavení žien v spoločnosti. Príliš nezaujali, a tak zmenili taktiku a prešli od slov k činom. Vyrazili do ulíc, oblečené ako prostitútky, aby takto demonštrovali proti obťažovaniu mladých žien na školách. „Nechceli sme spolok, v ktorom ženy len hovoria a hovoria, roky plynú a nič sa nedeje. Do ženského hnutia sme vniesli viac extrémizmu,“ vysvetľuje Anna Hutsol, najstaršia spomedzi dievčat, ktorá v začiatkoch vystupovala ako ideologický vodca Femenu.

Prvá pritvrdila Oksana Šačkova, keď si obnažila prsia počas protestov na Deň nezávislosti Ukrajiny, 24. augusta 2009. „Rozhodla som sa, vlastne my sme sa rozhodli, že budeme protestovať obnažené, aby sme ukázali, že protestujú ženy, ktoré sa nehanbia za svoje telá a sú na ne dokonca pyšné. Chceme, aby nás bolo počuť a k tomu využívame všetky možné prostriedky, vrátane našich tiel,“ vysvetľuje Oksana v dokumente Femen – ženské bojovníčky.

 

Inna vstupuje do hry

Inna Ševčenko pochádza z prímorského mesta Cherson na juhu Ukrajiny, kde sa narodila 23. júna 1990. A hoci v rodine otca vojaka a mamy pracovníčky v školstve nefungoval patriarchálny model dominantného otca a poddajnej tichej matky (rodičia sa k sebe správali ako seberovní), genderové rozdiely boli viditeľné v celej spoločnosti. Inna hovorí, že prežila obyčajné, nezaujímavé detstvo, poznačené krachom ukrajinskej ekonomiky po rozpade Sovietskeho zväzu. Mnoho tovární v priemyselnom Chersone zatvorili, ľudia sa sťahovali preč z mesta, obchody zívali prázdnotou. „Domáce úlohy som si robila pri sviečke, lebo elektrina pravidelne vypadávala okolo siedmej večer, keď ľudia prichádzali domov z práce.“ Aj keď mama pracovala desať hodín denne, aby vylepšila rodinný rozpočet, stále zarábala minimum. A to musela počítať iba s podradnými miestami, napriek svojmu vzdelaniu. „Dieťa to nemôže pochopiť, ale vidí to…“ Počas tzv. Oranžovej revolúcie mala Inna štrnásť rokov a spolu s rodičmi napäto sledovala v televízii demonštrácie ukrajinskej opozície na Majdane, ktoré napokon viedli k uznaniu prozápadného reformného lídra Viktora Juščenka za víťaza prezidentských volieb. Vtedy sa rozhodla, že chce byť novinárkou, áno, tou, čo stojí s mikrofónom v ruke v centre revolučných udalostí a divákom prináša pravdivý obraz diania. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve a popritom pracovala na tlačovom odbore magistrátu. Mala sa dobre. Zarábala, bola finančne nezávislá od rodičov. „Ale chýbala mi nezávislá myseľ. Musela som písať, čo sa odo mňa očakávalo. Klamať o meste a vláde.“ Každý večer sa mame do telefónu sťažovala, aká je so sebou nespokojná…

Potom jej raz e-mailom prišla pozvánka, na ktorej stálo: „Dobrý deň, sme skupina žien, ktoré rozvíjajú svoju činnosť v Kyjeve proti sexuálnej turistike a prostitúcii. Zdieľate náš názor? Chcete sa s nami stretnúť?“ To bolo začiatkom roku 2009, Femen existoval sotva rok, ale všeobecne nepriťahoval príliš veľa pozornosti. Inna sa na stretnutie vypravila hlavne zo zvedavosti. Za stolíkom v kaviarni sedelo niekoľko mladých žien, reč sa krútila okolo sexuálneho obťažovania študentiek. Všetky dievčatá s tým mali nejakú skúsenosť. Napríklad, že im bola za sex s profesorom ponúknutá dobrá známka. V podobnej situácii sa ocitla aj Innina staršia sestra, ktorá si po skončení univerzity hľadala zamestnanie. Takmer v každej odpovedi na jej oficiálnu žiadosť o zamestnanie stálo, aby poslala svoju fotku v plavkách, prípadne svoje miery. „Hovorí sa, že Ukrajinky nosia krátke vyzývavé sukne a veľa make-upu a robia všetko pre to, aby pritiahli pozornosť mužov. Ale to nie preto, že tak chcú vyzerať. Je to ich spôsob, ako prežiť. Lebo ich jediným cieľom je nájsť si muža a vydať sa, aby sa mal kto o ne postarať. Takmer všetky moje spolužiačky zo strednej sa vydali hneď po škole, v sedemnástich, osemnástich rokoch. Celý čas, čo som vyrastala v Chersone, som mala v hlave jedinú myšlienku: musím sa z týchto sračiek čo najskôr dostať…“

 

Telá ako dôkaz

Rozhodnutiu protestovať hore bez predchádzali dlhé debaty. Inna bola sprvu proti, veď ako môžeme vystupovať proti prostitúcií, argumentovala, a pritom sa vyzliekať ako prostitútky?! Po počiatočných rozpakoch to dnes hodnotí ako „najlepší nápad“. Hovorí, že na pláži by sa ostýchala dať si dole podprsenku, keď však odhalí prsia na „bojovom poli“, necíti sa nahá, „mám na sebe to, čomu hovorím pracovná uniforma“. Svoje telo používa ako plagát, ktorý je nositeľom jej politických požiadaviek.

Áno, vizuálny efekt, ktorý navodzovali polonahé Amazonky, priniesol zaručený úspech. Odhalené blondínky so štíhlymi telami modeliek si okamžite získali pozornosť médií. „Médiá sú našou najlepšou ochranou.“ Ale prinieslo to aj ďalšiu efektnú koncovku: z miesta činu rozvášnené bojovníčky vždy vyvádzala polícia, uniformovaní policajti sa vrhali na polonahé ženy, tie klesali k zemi, bránili sa, kričali… Samotná „krutosť“ zásahu, ktorú aktivistky možno ešte náročky zdramatizovali, sa prirodzene ponúkala ako živý dôkaz opodstatnenosti ich fungovania. Hľa, útočiaci muži, demonštrujúci svoju moc nad bezbrannými ženami, a to všetko v priamom prenose!

Ideový zmysel nahých protestov Femenu zvykne Inna vysvetľovať takto: „Nie som proti môjmu telu. Som proti mužskému pohľadu na moje telo. Dávame ženskému telu iný zmysel. Ukazujeme ho v celkom inom kontexte, s celkom inými emóciami – nepózujeme ako glamour dievčatá.“ Femen sa prezentuje ako spoločnosť silných žien, ktoré nevzdychajú, ale nahlas kričia do sveta politické požiadavky, neukazujú pasívne úsmevy, skôr agresívne grimasy. Je príznačné, že Femen používa všetky ženské kódy, ako prilákať pozornosť a provokovať. Inna a jej „sestry“ zámerne nosia veľa make-upu, vysoké podpätky a krátke sukne, pretože to všetko ilustruje ženskú realitu. Muži si zo žien vytvorili bábiky Barbie, ale teraz tieto bábiky fungujú na vlastnú päsť. V reklamách vidíte ženy, ktoré vyzývavými pózami, ladnými krivkami a sladkými úsmevmi nabádajú mužov, aby si kúpili tú alebo onú značku automobilu, novej whisky či elektrickej píly. Blonďavé polonahé sextrémistky Femenu však na obrazovkách vyzerajú celkom inak: kričia, zúria, váľajú sa po zemi, kopú okolo seba… „Myslím, že sme prelomili veľa stereotypov,“ hodnotí ich bojovnosť Inna.

Bolo iba otázkou času, kedy ju z práce na magistráte vyhodia. A tak sa z radnice presunula do centrály Femenu na Michailovskú ulicu, do malého bunkra, pomaľovaného modro-žltými logami hnutia, s kanceláriou, kúpeľňou, malým fitness centrom a dalo sa tam aj prespať. To bol hlavný stan Femenu, jeho výcvikový tábor, odkiaľ dievčatá plánovali akcie. Tam ich aj fyzicky nacvičovali: ako zaujať správny, pevný postoj s nohami mierne rozkročmo, ako natočiť telo, aby slogany na hrudi boli dobre viditeľné, ako sa pohybovať v priestore. Učili sa heslá v angličtine, pracovali na sile a správnom posadení hlasu, predtým ešte trochu pocvičili kliky a brušáky, predsa len, vojačky, ktoré odolávajú fyzickému útoku polície, musia byť aj v primeranej telesnej kondícii… A pozor, bojovníčky Femenu sa nikdy neusmievajú, nie sú na pľaci preto, aby tam obšťastňovali niekoho svojím smiechom! Pohov!!

Nielen fyzickú silu, ale hlavne psychickú rozvahu potrebovali Inna a jej dve družky, keď protestovali v Minsku pri prvom výročí sporného znovuzvolenia prezidenta Lukašenka a za prepustenie politických väzňov. Bolo to v decembri 2011. Tri aktivistky Femenu zadržala tlupa chlapov, údajne šlo o príslušníkov tajnej polície, vypočúvali ich, nechýbali ani hrubé nadávky, hrozby a údajne aj bitka. V noci ich potom spútané nasadili do auta, po dlhej jazde odovzdali inej maskovanej skupine, hrozby a zastrašovanie pokračovali, obliali ich olejom a vyhrážali sa, že ich zapália, až ich vysadili bez dokladov niekoľko kilometrov od bielorusko-ukrajinských hraníc. Napriek hrozivej skúsenosti (i ďalším, keď išlo opäť o život) Inna tvrdí, že nemá strach. „Jediné, čoho sa bojím, je zostať pasívna. Osprostieť, z toho jediného mám strach.“

 

Bohyne s holými rukami

V októbri 2012 sa aj s ďalšími piatimi sestrami objavila v parížskom Louvri. Ich cieľ: polonahá mramorová socha Venuše Milóskej, antickej bohyne lásky a krásy. Pri soche utvorili polkruh, raz, dva, tri, plášte dole, na soche sa objavil transparent: Znásilnite ma, som nemorálna! Čo to znamená? Aktivistky Femenu usporiadali tento protest proti znásilneniu a trestnému stíhaniu tuniskej ženy miestnymi policajtmi. Dievčinu aj s priateľom zatkli po tom, čo ju vraj pristihli „v nemorálnej pozícii“ a vo väzení ju znásilnili dvaja policajti. Femen si vybral Milósku Venušu aj preto, že socha nemá ruky, a tým najlepšie symbolizuje ženskú bezmocnosť. Aj preto aktivistky v Louvri pred zaskočeným obecenstvom skandovali: „My ruky máme, aby sme zastavili znásilňovanie.“

V čase protestov v Louvri sa Inna už udomácňovala vo Francúzsku ako vo svojej novej domovine. Do Paríža ušla po tom, čo ju v Kyjeve obvinili z výtržníctva, za ktoré jej hrozilo väzenie. 8. septembra 2012 motorovou pílou spílila štvormetrový drevený kríž v centre Kyjeva. Urobila tak na podporu v Rusku väznenej dievčenskej punkovej skupiny Pussy Riot, jej čin však medzi Ukrajincami vyvolal pobúrenie, kríž totiž nebol len kresťanským symbolom, ale aj pomníkom miliónov obetí Stalinovej tyranie. Dva dni po incidente, keď ju permanentne sledovali neznámi muži a keď sa jej snažili vniknúť do bytu, ušla preč oknom. Cez Varšavu sa dostala do Paríža a vo Francúzsku požiadala o politický azyl. V Paríži ju najskôr prichýlila francúzska feministka, spisovateľka a novinárka Caroline Fourest (o dva roky neskôr vydala knihu Inna: Les paradoxes d’une Femen) a už o niekoľko dní po úteku z Kyjeva založila v Paríži medzinárodné výcvikové stredisko Femenu, ktorého bunky postupne vznikali aj v iných krajinách (Nemecko, Španielsko, Belgicko, Švédsko, Kanada, Mexiko…). Prvou aktivistkou Femenu z islamského sveta sa stala 19-ročná Amina Sboui z Tuniska, ktorá sa zviditeľnila topless na Facebooku s nápisom v arabčine na nahej hrudi: „Moje telo patrí len mne.“ Krátko nato nasprejovala slovo Femen na múr cintorína v meste Kairouan, kde sa mala konať konferencia radikálnych salafistov. Tuniský imám a šéf Komisie na podporu cudnosti a prevenciu neresti vyriekol nad ňou fatvu, podľa ktorej mala byť odsúdená na sto rán bičom a ukameňovaná na smrť. Proti neľudskému ortieľu odcestovali do Tunisu protestovať tri aktivistky Femenu, dve Francúzky a jedna Nemka (išlo o prvú akciu hnutia v arabskom svete). Vzápätí ich zatkla polícia a súd obvinil z verejného poburovania a útoku na morálku, za čo im hrozilo ročné väzenie. Dodajme, že vo väzení pobudli len dva týždne a aj Amina vyviazla celá a dnes, podobne ako Inna, žije vo Francúzsku pod menom Amona Tylor. S Femenom sa však rozišla, paradoxne kvôli jeho islamofóbnym tendenciám a tomu, že nerešpektuje žiadne náboženstvo a uráža náboženské cítenie ľudí. Inna na margo podobných obvinení oponuje, že Femen primárne bojuje proti cirkevným inštitúciám a ich politickej moci, nie proti náboženstvu ako takému. Tvrdí, že ku stúpenkyniam hnutia patria aj mnohé veriace ženy, ale sú to cirkevné inštitúcie, ktoré posilňujú útlak žien, tradičné poňatie rodiny v zmysle „dominantný muž a pokorná žena“, intoleranciu voči gayom a podobne. Hovorí, že feministka môže byť veriaca, ale feminizmus, aspoň ako ho chápe ona, nikdy nemôže byť náboženský.

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita, Profimedia

 

Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2018)